Skutočná bieda narcistu

Napísala 

Narcizmus je psychická porucha osobnosti. Ako vzniká, aký má priebeh a aké sú možnosti ju prekonať? Originálny prístup k téme si zvolil nemecký terapeut Heinz-Peter Röhr. Vychádza z rozprávky bratov Grimmovcov Železná pec a na postavách zakliateho princa a princeznej blúdiacej v lese ukazuje, z akých koreňov narcizmus vyrastá, aké problémy prináša život s narcistom a naznačuje aj cesty k jeho uzdraveniu.

Heinz-Peter Röhr
Narcizmus – vnitřní žalář
Portál, 158 s.


Heinz-Peter Röhr pôsobí na klinike pre liečbu závislostí vo Fredeburgu. Je autorom viacerých bestsellerov, v ktorých hľadá paralely psychických problémov s osudmi rozprávkových hrdinov. Železná pec je u nás málo známa rozprávka bratov Grimmovcov. V železnej peci, osamelom žalári uprostred lesov je zakliaty kráľovský syn. Nemôže sa pohnúť, nemôže sa cítiť voľný a rozvíjať sa, nemôže byť sám sebou. Jeho pocity sú zavreté v hrubom železnom pancieri. Do pece ho zakliala ježibaba, čo je negatívna stránka matky, ktorá poškodila malé dieťa v jeho vývoji, lebo nevenovala dostatočnú pozornosť jeho potrebám. V lese zablúdi princezná a tým dostáva človek, ktorý cíti deficit lásky, šancu. Ale aj princezná má svoje nevyriešené záležitosti, väčšinou s otcovským princípom. Autor tejto knihy použil symboliku tejto rozprávky ako návod na vyliečenie narcistu. So syndrómom „železnej pece“ sa v svojej terapeutickej praxi stretáva častejšie u mužov, než u žien. Jeho závery vychádzajú zo skúseností terapeuta, ktorý roky pracuje so závislými ľuďmi.

Ukážky z knihy Narcizmus – vnitřní žalář:

Narcizmus znamená „sebalásku“. Každý človek potrebuje zdravú mieru schopnosti vnímať sám seba pozitívne. Mnoho ľudí v biblickom „miluj blížneho svojho ako seba samého“ slová „ako seba samého“ nepočuje. Sebadôvera, sebaúcta a sebavedomie sú však podstatnými súčasťami stabilnej osobnosti. Túžiť po tom, aby nám iní ľudia venovali pozornosť a uznávali nás, patrí k duševnému zdraviu tak ako to, aby sme sa dobre cítili v svojom tele. O narcistickej poruche hovoríme vtedy, ak je potreba lásky, obdivu a uznania chorobne vystupňovaná. Ľuďom s touto poruchou bolo počas ich skorého vývoja venované príliš málo lásky. Pokúšajú sa tento deficit vyrovnať rôznym spôsobom.  

Klinická psychológia, ktorá skúma vznik porúch osobnosti, po dlhé roky prisudzovala zodpovednosť za poruchy prostredia, v ktorom je dieťa vychovávané, jeho najbližším osobám, teda rodičom. V posledných rokoch však bývajú čoraz častejšie zohľadňované aj genetické faktory. Význam zdedenej dispozície človeka odhalil výskum dvojčiat. Musí sa teda počítať s obomi faktormi. Nepriaznivé zdedené dispozície zosilňujú problematický vývoj. Naopak, pri dobrých dispozíciách môže deštruktívne výchovné prostredie poškodzovať osobnosť menej.

Už dieťa v tele matky reaguje na náklonnosť alebo odmietanie. Nechcení kojenci majú častejšie nízku váhu a sú častejšie chorí ako chcené deti, ich imunitný systém je slabší. Matkinu lásku cíti dieťa na svojom tele, vo forme láskania a hladenia. To vedie k pocitu bezpečia a istoty. Milovať sa v nemalej miere učíme cez kožu! Dôležité je aj to, aby posolstvo matky bolo jednoznačné. Dieťa sa cíti opustené, ak dostáva len mechanickú starostlivosť, ak je matka v myšlienkach zamestnaná svojimi problémami.

Ľudia so zdravou mierou narcizmu vedia, že sú milovaní takí, akí sú. Že nemusia byť dokonalí, že nie je treba, aby ukazovali prevahu, že môžu zlyhať a aj tak sú „v poriadku“. Ľudia s narcistickou poruchou sa stotožňujú so svojím ideálnym obrazom, negatívne vlastnosti vytesňujú a projikujú na iných. Nakoniec nevedia, kto vlastne sú. A ani iné osoby nie sú schopní vidieť také, aké sú, ani im porozumieť. Každého pozorujú len podľa jedného vzorca: je so mnou, alebo proti mne? Jedno príkorie pre nich znamená nepriateľstvo na celý život. Majú sklon rozdeľovať svet na dva tábory: na tých, ktorí sú za nich, a ktorí sú proti. Čierny alebo biely, všetko alebo nič. Podobne ako pociťujú málo náklonnosti k sebe, nie sú schopní byť tolerantní a veľkorysí k iným. Je pre nich ťažké vzdať sa pomsty alebo odvety. Ale práve to budú musieť urobiť, aby sa vyliečili.

Partnerstvá sa väčšinou uzatvárajú na princípe: zámok-kľúč. S istotou námesačných sa nachádzajú partneri, ktorí majú zjavne protikladné problémy a ktorí spolu inscenujú tragédie svojho detstva. Terapeut často dokáže popísať charakteristické vlastnosti partnera/partnerky svojich klientov, aj keď ich nepozná. Takmer určite budú vykazovať rysy osobnosti, dokonca zosilnené, ktoré klientovi chýbajú. Napríklad ľudia, ktorí sa nedokážu presadiť a sú ústupčiví, vyhľadávajú partnerov, ktorí svoje názory dôrazne presadzujú.

Pre človeka v železnej peci je typické, že sa radšej stará o problémy druhých ľudí, než o svoje vlastné. Tak odvracia pozornosť od svojich ťažkostí a navodzuje si pocit prevahy a významnosti. To často vedie k známemu syndrómu pomáhajúceho.

Vymaniť sa zo závislosti na osobách a nájsť cestu k zrelosti je radikálny proces. Vždy, keď musí byť porazená čarodejnica, keď musí byť zabitý a spálený drak, keď musí byť zničené mocné kúzlo, ide o vyslobodenie z rodičovskej nadvlády. V bežnom živote je najčastejším pokusom, ako sa vymaniť z rodičovského zovretia, uzavretie partnerského vzťahu. To, čo však sľubne začalo, bude čoskoro zničené. „Každý človek zabíja to, čo miluje,“ napísal Oscar Wilde. Neotrasiteľný optimizmus rozprávok sa zakladá na tom, že znovu a znovu duševné problémy zobrazuje ako problémy riešiteľné, spoliehajúc sa na hlboko skryté pozitívne sily.

K liečbe patrí rozhodnutie vzdať sa kritiky, agresie, súperenia, boja a podobných vecí a cvičiť sa v styku s ľuďmi nenásiliu. To znamená žiť a nechať žiť, zbaviť sa nezdravej túžby po uplatnení, stať sa človekom medzi rovnocennými ľuďmi, chápať slabosti druhých a nevnímať ich ako podnet k pohŕdaniu.

Ľudia „v železnej peci“ majú málo spomienok na minulosť. Udalosti však sú v nevedomí uložené a chcú byť znovu odhalené. Psychoanalytická terapia sa pokúša sprístupniť nášmu vedomiu zabudnuté alebo vytesnené zranenia, vyslobodiť ich z nevedomia, aby sa do nich dalo vedome nahliadnuť a spracovať ich.

Ľudia s narcistickou poruchou prežívajú úzkosť a paniku v súvislosti so starnutím. Byť chorý a závislý u nich vyvoláva hororové predstavy. Tak sa syndróm železnej pece stáva v strednom a staršom veku čoraz mučivejším problémom. Existenciálnu úzkosť, strach z osamelosti a vlastnej smrti môže utíšiť len láska. Spiritualita a skúsenosť vnútornej lásky pomôže „železnú pec“ zneškodniť. Človek sa začína zaoberať otázkou zmyslu života. Pritom, ako hovorí Erich Fromm, BYŤ je odteraz dôležitejšie ako MAŤ.

Terapia končí, keď je pacient schopný udržiavať uspokojivé medziľudské vzťahy. Už nemusí odmietať pocity ako hnev, zlosť, závisť, vinu, bezmocnosť, zúfalstvo, smútok, bolesť a úzkosť. Tie predsa samozrejme do medziľudského kontaktu patria.

Kruh sa uzatvára. Tým, že došlo k zmiereniu s rodičmi, sa rozprávka končí. Človek „v železnej peci“ je vyslobodený, sám prevzal rodičovské funkcie. Je zodpovedný sám za seba. Dosiaľ vždy robil zodpovedným za svoju biedu niekoho iného. Práca na sebe nekončí, no svoj pokrok pozná podľa toho, že sa mu darí vytrvať vo vzťahu, vyjadriť svoje citlivé stránky a trúfa si byť sám sebou. Rozprávka o železnej peci mu ukázala cestu zo studenej osamelosti k srdečnému spoločenstvu.

Knihu Narcismus - vnitřní žalář objednávajte tu:


 

Posledná úprava 21.07.2019

Nájdete nás na FB