Na človeka zameraný Carl C. Rogers

Napísala 

Fakty sú priateľské. Je to táto cesta, tá, ktorá je vo vás. Dve z kľúčových myšlienok zakladateľa humanistickej psychológie Carla C. Rogersa, ktorý založil svoje životné dielo na viere v schopnosť človeka rásť a stať sa najlepšou verziou toho, kým by mohol byť. Jedno z jeho posledných diel s názvom ZPŮSOB BYTÍ mapuje Rogersov osobný o profesionálny život v rozmedzí 60. a 80. rokov 20. storočia. 

Carl R. Rogers
ZPŮSOB BYTÍ
Klíčová témata humanistické psychologie z pohledu jejího zakladatele
Portál, 340 s.


Vo všetkých knihách Carla C. Rogersa vidieť zreteľne jeho vieru v osobnostný rast ľudí. „Na človeka zameraný“, to je Rogersom preferovaný názov pre jeho prístup. Starostlivosť a úcta ku klientovej skúsenosti bol pre neho typická od začiatku jeho kariéry, keď dvanásť rokov pracoval s delikventnými a sociálne hendikepovanými deťmi v Rochestri v americkom štáte New York. Už vtedy začal formulovať myšlienky o terapii, ktorú by zjednocovala myšlienka, že keď sa bude terapeut spoliehať na klienta, ten mu sám naznačí smer terapie. Klient najlepšie vie, čo ho trápi, ktoré zážitky majú byť odkryté a ktoré problémy sú najdôležitejšie. Keď mal Rogers 33 rokov, napísal učebnicu o problémových deťoch, ktorá mu otvorila cestu k profesúre na štátnej univerzite v Ohiu (od roku 1945 univerzita v Chicagu, od 1957 vo Wisconsine). V 40. rokoch minulého storočia ešte neexistovala klinická psychológia. Rogers ponúkol priekopnícky kurz poradenskej psychológie. Psychonalytici vtedy považovali jeho prístup za zjednodušujúci, no dnes, posilnený desaťročiami výskumu, už nikto nepochybuje o tom, že je efektívny, humanistický a uvoľňuje obrovské sily na osobnostnú zmenu. Úlohou teraputa v tomto systéme nie je konštruovať ani rekonštruovať, ani manipulovať, či formovať. Naopak, ide mu o podporu klienta, o odstraňovanie prekážok, ktoré bránia v raste a o pomoc pri rozvinutí toho, čo tu bolo prítomné od začiatku. Rogeriáni často používajú slovo „kongruencia“, teda autentickosť, ktorú považujú za najdôležitejšie pre skutočnú komunikáciu medzi ľuďmi.

Knihu Ako sa stať človekom Rogers síce písal pre psychoterapeutov, ale na svoje veľké prekvapenie zistil, že ju čítajú aj ženy v domácnosti, podnikatelia, kňazi, ministri, učitelia. Odvtedy kniha oslovila milióny ľudí na celej planéte a priviedla autora k presvedčeniu, že to, čo platí medzi terapeutom a klientom, môže byť platné aj pre manželstvo, rodinu, školu, administratívu, dokonca zlepšovať aj vzťahy medzi kultúrami a štátmi.

V 60. rokoch Rogers dokázal, že na človeka zameraný prístup, ktorý je základom jeho individuálneho poradenstva, funguje aj v skupinovej praxi. To, čo platilo pre malú skupinu, sa osvedčovalo aj u veľkých skupín. Ako 75-ročný viedol skupiny stoviek ľudí, z ktorých sa stávali fungujúce komunity. Úprimne veril, že na človeka zamerané skupiny môžu byť účinným nástrojom na riešenie ľudských konfliktov, dokonca aj na národnej a medzinárodnej úrovni. V poslednom desaťročí života veľa cestoval a snažil sa prispieť k riešeniu problémov transkultúrnych a etnických ohnísk napätia. Učil napríkaldom komunikovať skupiny černochov a belochov v Južnej Afrike, davom poslucháčov v (vtedy diktátorskej) Brazílii prednášal o individuálnej slobode. Viedol workshopy aj vo vtedajšom Sovietskom zväze.

Kniha je určená psychológom, lekárom, pedagógom, teológom, filozofom a všetkým záujemcom o pozitívny prístup k človeku.

Ukážky z knihy ZPŮSOB BYTÍ

Prijmi ma takého, aký som, aj tak nie som schopný sa zmeniť podľa tvojho priania, podľa tvojej vôle. Ak na mňa zabudneš, či už chceš alebo nie, môžem sa opäť kedykoľvek vynoriť v svojej nemennosti. Keď ma však prijmeš takého, aký som, môžeš si byť istý, že sa stanem tvojím priateľom, že sa nikdy a za žiadnych okolností nezmením, keďže sa ani zmeniť nemôžem. A tým ti budem poskytovať tú najpevnejšiu oporu: istotu.

Ak ma niekto neuznáva a neváži si ma, nielenže sa cítim ponížený, ale týmito pocitmi je ovplyvnené aj moje správanie. Ak som oceňovaný, rozkvitám a rastiem, som zaujímavým človekom. V skupine zaujatých a bezcitných ľudí nestojím za nič. Ľudia sa potom pochopiteľne pýtajú, ako to, že taký človek získal takú dobrú povesť? Prial by som si, aby som mal silu zostať v oboch skupinách podobný, avšak vo vrelej a aktívnej skupine som rozhodne iným človekom, než v skupine nepriateľskej či chladnej.

Na základe skúseností som zistil, že keď sa mi darí pomáhať pri vytváraní atmosféry, ktorá sa vyznačuje uznaním a porozumením, dejú sa vzrušujúce veci. V takej atmosfére sa ľudia i skupiny vzdávajú svojej nepoddajnosti a stávajú sa prispôsobivejšími. Svoj statický spôsob života menia za dynamickú, závislosť menia za autonómiu, obranný postoj za sebaprijatie. Prestávajú byť predvídateľní a stávajú sa tvorivo nepredvídateľní. Premieňajú sa v živý dôkaz aktualizačnej tendencie. Ak sa nachádzam v atmosfére podporujúcej rast, som schopný vyvinúť hlbokú dôveru v seba, v ľudského jedinca, v celú skupinu. Veľmi rád vytváram prostredie, v ktorom ľudia, skupiny, a dokonca i stromy môžu rásť.

Jeden z najuspokojivejších pocitov, ktoré poznám – a taktiež jeden z najintenzívnejších zážitkov podporujúcich rast iného človeka –, prežívam vtedy, keď druhého človeka prijímam ako západ slnka. Západ slnka si vážime, pretože ho nemôžeme ovládať. Ak pozorujem západ slnka, nestáva sa mi, že by som povedal: „Chcelo by to trošku rozjasniť oranžovú pri pravom okraji, pridať purpur na horizonte a nešetriť ružovou na mrakoch.“ To nerobím. Pozorujem celý výjav s úžasom. Ak si dokážem vážiť svojich podriadených, svojho syna, dcéru, svojich vnukov a vnučky rovnakým spôsobom, som sám so sebou veľmi spokojný.

Viac v rozhovore s psychológom PhDr. Ľudovítom Dobšovičom: Byť akceptovaný taký, aký som
 

Posledná úprava 24.08.2016

Nájdete nás na FB