Ivo Čermák, Dalibor Vobořil (eds.)
PRÍBĚH ČESKOSLOVENSKÉ PSYCHOLOGIE 3
Rozhovory s osobnostmi oboru
Portál 2024, 436 s.

Viera Bačová, Ján Grác, Anton Heretik, Emil Komárik, Ladislav Lovaš, Alojz Nociar, Jana Plichtová, Ladislav Požár, Imrich Ruisel, Anton Uherík, Miron Zelina, všetci narodení v rozpätí rokov 1930 – 1950. Jedenásť renomovaných osobností, nestori, ktorí tvorili históriu odboru na Slovensku – vedeli by sme si, samozrejme, predstaviť širší výber, dokonca komplexný prehľad, ale to je práca, ktorá čaká na niektoré zo slovenských vydavateľstiev, českému Portálu vďaka aj za túto publikáciu. Dosiaľ vyšli memoáre profesora Kováča a niekoľkých ďalších slovenských psychológov (Jurovský 2009, Uherík 2021, Heretik 2022) a biografie či rozhovory (Stempelová 2009, Pajtinka 2008), no vzhľadom na súčasný stav spoločnosti je to zúfalo málo. Respondenti v rozhovoroch zaradených do tretej časti Příběhu československé psychologie odpovedajú na otázky, čo znamená byť psychológom na Slovensku, ako sa prepája osobná identita s identitou akademickou a nakoniec aj s identitou národa. Z rozhovoru sa tak stáva profesijná autobiografia, ktorá mapuje rodinné zázemie respondenta, jeho profesionálne zisky a straty, spôsob, akým sa sám vyrovnáva so životnými krízami a ako na neho vplýva spoločenský a politický vývoj krajiny, vrátane stretov s ideológiou. Rozhovory viedol uznávaný český profesor psychológie Ivo Čermák, videozáznamy mal na starosti historik psychológie Dalibor Vobořil. 

Ukážky z knihy PRÍBĚH ČESKOSLOVENSKÉ PSYCHOLOGIE 3:

Viera Bačová: – Zaujímali ma otázky etnickej identity. Akonáhle sa otvorili hranice, podala som si prihlášku na mesačný pobyt na univerzitu v Oxforde – a prijali ma. Celé dni som strávila v knižnici. Internet vtedy ešte len začínal, ale dostala som kartu na neobmedzené xeroxovanie. Zúfala som si, lebo limit do lietadla bol 25 kilogramov. Z literatúry, ktorú som si priniesla, som žila niekoľko rokov. Otvoril sa mi nový svet myslenia, a vtedy som sa opäť uistila, čo za biedu bol ten marxizmus-leninizmus. To neboli vôbec myšlienky. To bolo prázdno, jedno veľké duchovné prázdno. Nepustili nás k vedomostiam, k poznaniu.

Ján Grác: – Dejiny zrýchľujú svoj beh. Súčasný človek sa ešte nestihol vysporiadať s metamorfózami vyplývajúcimi z industrializácie a automatizácie, a už sa musí vysporiadať so zmenami vyplývajúcimi z digitalizácie a robotizácie. Je až neuveriteľné, že tieto rýchle zmeny sa odohrávajú za jediný ľudský život. Človek, ktorý sa narodil a žil v prostredí, v ktorom dominovala manuálna práca, musí riadiť na klávesnici počítača zložitý online systém. Sme spôsobilí toto všetko zvládnuť bez ujmy na duševnom zdraví? Čoraz viac a častejšie sme svedkami, že ľudská psychika vstupujúc do riadenia zložitých systémov, začína mať problémy s autoreguláciou, so sebariadením.

Anton Heretik: – I psychológ v akademickej sfére by mal prednášať len o tom, čo pozná z praxe. To vyzerá ako samozrejmosť, ale ja mám skúsenosť, že to nie je samozrejmosť. Mnohí ľudia, ktorí sa dostanú na akademickú pôdu, žijú desiatky rokov z toho, čo robili zamlada a už nemajú žiadnu prax. Ja by som si vôbec netrúfal ďalej prednášať dajme tomu forenznú psychológiu, keby som nerobil znalecké posudky a psychoterapiu, keby som nemal svoju prax. A druhé krédo, ktoré hovorím študentom, je, že sa musia znovu a znovu presadzovať. Lebo psychológia ešte stále nemá v praxi také postavenie, aby bolo automatické, že si všetci budú psychológov vážiť.

Emil Komárik: – Čo by som rád odkázal súčasným študentom psychológie? Viete, ja nemôžem odkazovať študentom psychológie nič, pretože každý, kto prejde školou, je ňou poznačený. Je poznačený duchom tej školy, tým spôsobom rozmýšľania a podobne. Ak by som ale mohol niečo niekomu odkázať, tak len varovanie, že vzťah medzi mozgom a mysľou človeka je omnoho zložitejší, ako sa nám zdá. Nedajme sa zviesť myšlienkou, že nám vládnu neurotransmittery.

Ladislav Lovaš: – Keď som mal možnosť vytvoriť vlastný tím, dospel som k potrebe rozšíriť pohľad na agresiu o sebakontrolu a sebareguláciu. Isté situácie nás všetkých provokujú, ale problém je v tom, že niekto sa dokáže kontrolovať a niekto nie. „Ukočíruješ sa“ alebo jednáš tak, že až potom si uvedomíš, čo si vlastne spravil. Chladný a horúci systém... Ukázalo sa, že je to dobrá téma pre tím. Cez sebakontrolu ako súčasť sebaregulácie sme sa potom dostali k tomu, že nejde len o brzdiace elementy, súčasťou sebaregulácie je predsa aj proaktívne správanie. A cez to sme sa dostali k problematike cieľov a na cieľ orientovaného správania.

Alojz Nociar: – Nedávno som si v knižnici požičal knižku od jedného Rusa, kde popisuje dobu, keď sa to v Rusku lámalo, keď ešte bol Jeľcin, ale už mal byť potom Putin. A nestačil som sa diviť, že tá ruská psychika je teraz úplne iná. My o tom nič nevieme, iba ak si náhodou prečítame knižku. Takže zabudnite na Dostojevského, zabudnite na Solženicina, o tej aktuálnej situácii a psychike dnešného ruského človeka nevieme nič.
Ešte by som chcel varovať pred apokalyptickým scenárom vývoja našej kultúry. Pozoroval som, že schopnosť odovzdávať hodnoty a formovať identitu nastupujúcich generácií je permanentne oslabovaná. Tragická zmena, ktorá sa nebude dať zvrátiť, sa takmer neviditeľne môže blížiť a otupovať zmysly príslušníkov kultúry. Národ, ktorý stratí svoje hodnoty, svoje ciele, svoju identitu, svoje slobody, ich už potom nemôže odovzdať ďalším generáciám. Nemá ten genetický kód, aký má genetika.

Jana Plichtová: – Rada by som prispela k zmene chápania významu a zmyslu vzdelávania. Mali by sme ho chápať širšie a neobmedziť ho len na odovzdávanie informácií, poznatkov a zručností, potrebných pre uplatnenie na pracovnom trhu. Malo by ísť aj o prípravu na život v otvorenej spoločnosti, čo zahŕňa zodpovednosť za veci verejné, za slobodu a ľudské práva všetkých občanov. Vzdelanie by malo cielene podporovať a rozvíjať humanizmus, toleranciu a slušnosť, pozitívnu a konštruktívnu osobnú a sociálnu identitu. Metóda otvoreného dialógu medzi učiteľom a študentom/žiakom je dôležitá a prináša výsledky. Je to cesta zodpovednosti za seba, ako aj za stav spoločnosti. Vedie k vzájomnému rešpektu a uznaniu, k samostatnosti. Dialóg rozvíja aj schopnosť rozpoznať pravdu od klamstiev. Vedie k citlivosti k utrpeniu iných. Demokracia potrebuje takýchto širšie vzdelaných občanov, bez ktorých degraduje na periodický boj o hlasy akýmkoľvek, hoc aj nečestným spôsobom. V kontexte súčasnej spoločnosti plnej konfliktov, neistoty a frustrácie sa zdá, že sa loď demokracie, slobody a humanity potápa. A práve toto zdanie, ktorému občania podliehajú, môže demokraciu potopiť.

Ladislav Požár: – Študoval som v Leningrade, dnešnom Petrohrade odbor pedagogika-psychológia. Z ruských psychológov na mňa zapôsobil jedine Vygotskij. Síce už nežil, ale mal som možnosť študovať v archíve jeho práce. Tie boli pôvodne zakázané, vydávali ich až neskôr. A viete, čím na mňa najviac zapôsobil? Písal, že je potrebné si uvedomiť, že človek s postihnutím je predovšetkým človek. Treba rozvíjať jeho ľudské vlastnosti, nesústreďovať sa na drobné problémy spojené s jeho postihnutím. To až potom, ale najskôr z neho urobte človeka. Viete, to je taká myšlienka hlboká, čo ma zasiahla v tom archíve, že takto som si to potom celý život predstavoval. Vždy som v postihnutom videl človeka a pokúšal sa v ňom rozvíjať to, v čom môže byť rozvinutý lepšie než iný človek. Preto som sa zameral na pomoc postihnutým ľuďom. 

Imrich Ruisel: –  Zdá sa mi, ako keby postmoderná spoločnosť začala výrazne trpieť nedostatkom podnetov na sebarealizáciu, ktoré napĺňajú ľudský život. Volanie po obnove duchovného aspektu ľudskej existencie sa stáva čoraz nástojčivejšie. Podľa veľkého viedenského psychiatra Viktora Frankla na prvé miesto na ceste človeka  k určitému cieľu sa dostáva jeho noetická úroveň. Nedostatok perspektív, prežívanie vnútornej prázdnoty alebo nudy oslabujú vitálne sily jednotlivca, pozbavujú ho  primeranej motivácie i nádeje do budúcnosti. Chápanie sveta ako absurdného fenoménu, kde nič nemá zmysel, môže viesť k vážnym poruchám osobnosti a súčasne aj k patologickým sociálnym javom. Nie div, že narkománia, kriminalita i agresivita bývajú neraz prejavom existenciálnej frustrácie.

Anton Uherík: – Mladej generácii psychológov by som odkázal, aby neverili všetkému, čo sa im predkladá. Ja som celý život skeptik až agnostik. Neveriť, pochybovať, určité kritériá ľudského poznania to nepustí, nedovolí. Keď niekto povie, že raz spoznáme ľudský mozog, tak ja viem, že nespoznáme. Nikdy. Rovnako nikdy nebudeme poznať, aký je vzťah medzi mozgovými a psychickými procesmi. Toto je môj prístup. Moja celoživotná skúsenosť, celoživotný výskum a štúdium. A pritom... Rád citujem, tak vám aj teraz zacitujem. Mystik zo 17. storočia, Silesius sa volá, povedal: „Aj keď neviem, kto som, odkiaľ som prišiel a v akom vesmíre to vlastne žijem, stále sa čudujem nad tým, ako mi všetky tieto neistoty neprekážajú v tom, aby som bol šťastný.“ 

Miron Zelina: – Budúcnosť psychológie vidím v salutogenéze a nie patogenéze človeka. Učiť sa, ako viesť diskusiu, polemiku, ako sa hádať. Do toho patrí autoregulácia, pomôcť človeku ovládať samého seba v kritických, záťažových situáciách. Naučiť to, bolo by menej zla, bolo by menej výbuchov. Teraz tu jeden chlapec porezal svojich rodičov a sestru a novinári sa vypytujú psychológov, ako je to možné. No, psychológia by mala pomáhať človeku byť spokojnejší, šťastnejší, psychicky zdravší. A nie stále skúmať drogy a fajčenie, teda riešiť už hotovú vec. Ale predchádzať tomu. Aby si ľudia vedeli lepšie postaviť svoje ciele, plány, čo robiť, regulovať seba. A mať vnútornú motiváciu. Keď ju človek má, tak mu je v podstate jedno, kde robí, čo robí. On vie, že bude na sebe robiť tak, aby bol perfektný. A v tom je to pozitívne.

Příběh československé psychologie si môžete objednať v e-shope Martinus tu: