Pohyblivé mosty motogeragogiky

Pohyblivé mosty motogeragogiky

Napísala 

Dvadsiaty prvý september, medzinárodný deň Alzheimerovej choroby. Vo štvrtok a v piatok si v Bratislave na konferencii, ktorú pripravilo Centrum Memory, odovzdávali skúsenosti profesionáli, ktorí sa starajú o tých, o ktorých sa už rodiny nedokážu postarať. Thesi Zak prišla z Viedne predstaviť motogeragogiku. Metódu, s ktorou pracuje, nazýva „pohyblivé mosty“, a veľmi rada vidí v jej názve namiesto všetkých „o“ smajlíky. Lebo pohyb a humor, to je to, o čo v nej ide. Zapojiť všetky zmysly a aktivizovať tých, ktorí už akoby rezignovali na vnímanie tohto sveta.

– Keď prídete do sociálneho zariadenia, nájdete klientov s demenciou sedieť nehybne, bez záujmu, smutných a pasívnych. Hrou, pohybom, bojom a zapojením všetkých zmyslov ožijú, zažiaria, rozkvitnú. Preto máme ten kvet v logu. Je dôležité, aby sa ľudia radovali. A spomínam aj boj, lebo u ľudí s demenciou sú prejavy agresivity veľmi silné. Mala som klienta, mrzutého zlostného pána, ktorý spočiatku stále všetkým nadával. Keď som ho zapojila do bojových techník, mohol sa počas našich stretnutí odreagovať. Opatrovateľky si pochvaľovali, že potom, ako tréningom „vypustil paru“, bol už pokojný.



Chceme klientov rozpohybovať, hoci sú starí a všetko ich bolí. Deň za dňom zažívajú, že už toho veľa fyzicky nedokážu, a týmto poznaním trpí aj duša. Ak to boľavé, staré, takmer meravé telo zažije niečo pozitívne, nejaký radostný impulz, posilňuje sa aj psychika. V zariadeniach pre ľudí s demenciou sú teraz ročníky, ktoré v detstve nezažili drahé hračky, nemali smartfóny ani počítače, hrávali sa s bežnými vecami z kuchyne, zo záhrady. Teraz už mnohí často zabudli, na čo sa ktoré veci používajú. O to väčšiu majú radosť, keď tvorivo objavujú, čo by sa dalo robiť povedzme s farebnou šatkou, ktorú im dám so slovami: robte s ňou čokoľvek, čo vám napadne. Alebo šermujú s vareškami, hrajú hokej s kvetináčmi – a smejú sa pritom.

To, čo spolu robíme, nie sú cvičenia, ide o motiváciu a impulzy. U niekoho sa ešte prsty hýbu, ale tvár je už strnulá. Sledujem každý pohyb, ktorý urobia, každé pohnutie palcom, podchytím, ocením, áno, ako šikovne tým zošitom mávate, a zrkadlím, urobím ten istý pohyb, tiež mávam zošitom, pozrite, aké je to zábavné. A klient ožije, teší sa, že je stredobod pozornosti, je hrdý, že som ho vyzdvihla.

Klienti zažívajú v hre pocit, že sú „tu a teraz“, a to na nich veľmi pozitívne vplýva. Nejde len o telesnú zložku, ale aj o psychickú, o duševný zážitok, príjemné emócie. Sociálna skúsenosť, interakcia v skupine je práve pre ľudí, ktorí čoraz ťažšie komunikujú, veľmi dôležitá. Keď zažívajú tieto kompetencie, zvyšuje sa im aj kompetencia konať. Mala som pacienta, ktorý sa tri roky nedokázal samostatne najesť. Po roku práce v takejto skupine zdvihol lyžičku a nabral si jedlo. To, že sa človek znovu sám naje, zvyšuje jeho sebavedomie.

Spomínam si na klientku, ktorá sedela na prvom stretnutie strnulo, zvierala pred sebou obomi rukami kabelku, ako keby ňou stavala múr medzi sebou a zvyškom sveta. Na ďalšej hodine si zavesila kabelku cez plece, aby mohla hýbať rukami a zapojiť sa do toho, čo sme robili. V tretej fáze kabelku odložila. Po roku ju už vôbec nepotrebovala. Toto je pre mňa najlepší príklad pozitívneho vývoja stavu klienta. Už sa nepotrebovala držať kabelky, ani stavať múry.

Posledná úprava 23.09.2018

Nájdete nás na FB