Čo vám hovorí meno Wolfgang von Kempelen? Že nič? Alebo si hneď predstavíte šachový automat v podobe Turka? Ten svojho vynálezcu síce preslávil, no on sám ho považoval za hračku, ktorá mu zničila dobré meno. Kempelen však priniesol svetu dôležitejšie vynálezy, a práve im je venovaná výstava „Bratislavský da Vinci“ v Múzeu dopravy, ktorá tu bude otvorená do 30. septembra 2018. Aj keď hlavným lákadlom je šachový automat, kto iný.
Kóšer, pojem zo slovníka judaizmu, ktorý, zdá sa, už zľudovel, hoci nie všetci, ktorí ho používajú, poznajú jeho presný obsah. Len matne tušia, že ak je niečo kóšer, tak je to v poriadku, veci prebehli tak, ako mali, v súlade s pravidlami. Múzeum židovskej kultúry na základe otázok návštevníkov pripravilo výstavu Kóšer – známy verzus neznámy, ktorá vysvetľuje, akým spôsobom sa pravidlá kóšer premietali do života tradičných židovských komunít. Výstavou nás sprevádzali riaditeľ múzea Michal Vaněk a kurátorka Eva Poláková.
V bratislavskom Dóme sv. Martina v rokoch 1563 až 1830 korunovali devätnásť kráľov, z toho desať panovníkov, jednu kráľovnú a osem kráľovských manželiek. Po centre hlavného mesta sa niekedy oplatí túlať aj s očami upretými dole, na dlažbu. Aj dnes sa môžete prejsť po pôvodnej korunovačnej ceste, ktorou kedysi prechádzali panovníci so svojím sprievodom pri korunovácii.
Levanduľová káva, levanduľový čaj, levanduľové kapučíno, levanduľový banán so zmrzlinou, levanduľový sorbet. Aj ponuka sladkých koláčov (s čím asi? no s levanduľou). A to všetko uprostred Bratislavy, v malom dvore na Obchodnej ulici.
Viete, čo znamená slovo pitaval? Synonymum pre pomerne nový literárny žáner – knižne vydané a kriminálne a súdne prípady – sa odvodzuje od mena francúzskeho právnika a spisovateľa Francoisa Gayot de Pitavala (1673 – 1743), ktorý v 18. storočí ako prvý vydal zbierku takýchto pre čitateľov príťažlivých príbehov.
Málokto vie, že prvá fotografia Bratislavy, kalotypická snímka Kapucínskej ulice, vznikla už roku 1839. V archívoch a súkromných zbierkach sa nachádza množstvo dagerotypií, vizitiek a kabinetiek, portrétov i záberov mesta, ktoré majú nenahraditeľnú historickú, dokumentárnu i umeleckú hodnotu. Kto boli ich autori? V akých podmienkach pracovali, kde vznikali ich malé fotoskvosty?
Magdaléna M. ZUBERCOVÁ, kurátorka historických textilných zbierok Historického múzea SNM: - Pochádzam z Trenčína, mesta presiaknutého históriou. Od detstva ma fascinovali portréty pánov a dám v historických šatách, ktoré som videla v župnom dome. Ako študentka som sprevádzala turistov po Trenčianskom hrade, ako profesorka dejepisu som študentky, ktorým nič nehovorili dátumy či mená z učebníc, učila rozlíšiť aspoň podľa oblečenia na obrazoch, či ide o gotiku alebo baroko.
- Na gymnáziu som sa zaujímala o najstaršie dejiny Egypta a Ríma, príťažlivé prednášky profesorky Rapošovej ma fascinovali až tak, že som sa prihlásila na štúdium klasickej archeológie. Tento odbor vtedy otvárali na filozofickej fakulte po prvýkrát. Verila som, že po skončení štúdia odídem na vykopávky do Talianska alebo Egypta,...
„Pri pečení bratislavských rožkov, nazývaných aj bajgle, treba dodržiavať hlavnú zásadu: plnky musí byť presne také isté množstvo, ako cesta. Ak sú plnené makom, tvarujeme ich do tvaru polmesiaca, orechové majú tvar podkovičky.“ Aké je teda tajomstvo pravých bratislavských rožkov?
Od Čierneho mora až k obom brehom Dunaja siahala moc dáckeho kráľa Burebistu. Niekedy medzi rokmi 60 až 44 (niektorí autori pripúšťajú až rok 35 pred Kr.) panoval vládca, ktorý zjednotil roztrúsené dácke kmene a z Balkánu sa vybral na západ ako rovnocenný – a najsilnejší – súper Rimanov. Prečo sa vôbec Dákovia ocitli na strednom Dunaji, ako to, že ohrozovali Bójov, ktorí boli od nich tak veľmi vzdialení?
Bohovia, čím som si toto zaslúžil! Soľ, víno, zlaté šperky, vzácne amfory a ešte vzácnejšie jemné tkaniny, to všetko sa teraz váľa v blate, lebo títo barbari nie sú schopní vybudovať také cesty ako máme doma! A ak ich aj náhodou vydláždia, tak ich poriadne neoznačia!
Pod Novým mostom nastúpite na autobus číslo 29 a po polhodinovej jazde sa ocitnete na konečnej zastávke – rovno pod Devínskym hradom. Národná kultúrna pamiatka Devínsky hrad sa stáva múzeom v prírode. Správcom hradu je Mestské múzeum v Bratislave.
V Café Roland (Hlavné nám. 5) sedí pri vchode Turek, replika slávneho Kempelenovho hracieho automatu, ktorý údajne porazil aj Napoleona. Žiaľ, tento stroj šach nehrá. Bratislavský konštruktér a vynálezca Wolfgang Kempelen zostrojil šachový stroj r. 1770 na podnet Márie Terézie a absolvoval s ním dvojročné turné po Európe.
Galéria moderného umenia Danubiana Art Museum stojí na cípe polostrova a tvarom pripomína rímsku galéru uviaznutú na plytčine. Trávnatá plocha posiata sochami dopĺňa jedinečnú symbiózu umeleckých diel, modernej architektúry, vodnej hladiny, modrej oblohy, zelenej prírody a kamennej hrádze.
Dóm sv. Martina sa spája s menom vynikajúceho rakúskeho sochára Georga Rafaela Donnera (1693 – 1741). R. 1734 tu postavili nový barokový oltár s jeho oloveným súsoším sv. Martina, ktoré je dnes umiestnené v pravom rohu južnej lode. Zobrazuje sv. Martina, rímskeho vojaka pôvodom z Panónie, neskôr biskupa vo francúzskom meste Tours, ako milosrdného vojaka na koni, ktorý mečom pretína svoj vojenský plášť a polovicu dáva žobrákovi trpiacemu zimou.
V Carltone i na javisku SND od 30. rokov 20. stor. zneli populárne tanečné skladby slovenských autorov, hlavne tangá. Prvé slovenské tango Nepovedz, dievčatko, nikomu napísal Dušan Pálka r. 1932. Priam hviezdnou dvojicou sa stali hudobný skladateľ Gejza DUSÍK (1907 – 1988), autor desiatky operiet a dvesto piesní (mnohé z nich zľudoveli, ako Dve oči neverné, Rodný môj kraj, Poprosme hviezdy, Tak nekonečne krásna) a interpret jeho piesní František KRIŠTOF VESELÝ (1903 – 1977),
Ganymedova fontána pred Slovenským národným divadlom pochádza z roku 1888. Na objednávku Prvej prešporskej sporiteľne ju vytvoril bratislavský rodák sochár Viktor Tilgner. Orol s chlapcom – to je Zeus premenený na dravca a odnášajúci krásneho chlapca Ganymeda na Olymp do sídla bohov.
V rozsiahlom anglickom parku v Rusovciach stojí kaštieľ, ktorý v 2. pol. 19. stor. prestavali v tzv. windsorskom štýle – romantizujúcej anglickej neogotike. Veľkostatok r. 1908 kúpil gróf Elemér LOŇAI (Lonyay) s manželkou Štefániou Belgickou, vdovou po korunnom princovi Rudolfovi. V kaštieli žili až do r. 1945.
© Danica Janiaková
Najstarším exponátom výstavy na Bratislavskom hrade je miniatúrna kostená soška Moravianskej Venuše, takmer dvadsaťpäťtisícročný ideál ženy z inej doby, ako je tá dnešná, z doby, keď najdôležitejšie bolo prežiť a rodiť.
© Danica Janiaková
Pre nápadne modré steny a majolikovú strechu ho Bratislavčania nazývajú Modrý kostolík. Čo vieme o svätici, ktorej je kostol zasvätený, a prečo sa jej meno spája s Bratislavou?
Na cintoríne, ktorý patrí Kostolu sv. Mikuláša (na svahu nad Mikulášskou ulicou), pochovali aj barokového sochára Františka Xavera MESSERSCHMIDTA (1736 – 1783). Jeho kamenný náhrobok sa dnes nachádza v lapidáriu Mestského múzea. Originálny rakúsky umelec žil v Bratislave od r. 1777 až do svojej smrti a vytvoril tu väčšinu zo 69 unikátnych charakterových hláv.
Samuel Mikovíni (1686 – 1750), vynálezca hydraulického lisu a amalgačného aparátu, vynikajúci kartograf, ktorý vypracoval 70 máp uhorských stolíc a miest. Vytvoril tzv. nultý bratislavský poludník a prebojovával myšlienku stanovenia univerzálneho nultého poludníka.
Francúzske vojská sa do Bratislavy dostali dvakrát. Prvý raz to bolo r. 1805, keď tridsaťčlenný jazdecký oddiel obsadil kyvadlový most cez Dunaj a tristo jazdcov a 9 000 pešiakov vpochodovalo do bratislavských ulíc. Po bitke troch cisárov pri Slavkove Napoleonovo víťazstvo potvrdila dohoda, známa ako Bratislavský mier.
Najčastejšie zobrazovaným symbolom Devína sa stali ruiny romanticky vyzerajúcej bašty. Viaže sa k nej povesť o nešťastnej láske.
Keď sa vydáme cez Rybársku bránu smerom k Hlavnému námestiu, prejdeme okolo sochy legendárneho Schöner Náciho (Rybárska brána 1), ktorý v životnej veľkosti s cylindrom v ruke stále zdraví všetkých okoloidúcich.
Vo výklenku na fasáde klasicistického domu z polovice 19. stor. (Panská 29) si všimnite sošku čupiaceho chlapca. Chlapcovi, ktorý sa škodoradostne smeje, prischla prezývka Posmievačik.
Ondrejský cintorín (Ul. 28. augusta 7) je najstarší zo zachovaných mestských cintorínov. Vznikol r. 1784, keď Jozef II. zakázal pochovávať mŕtvych v meste na Cintoríne sv. Ondreja pri kláštore alžbetínok. Na novom Ondrejskom cintoríne pochovávali 150 rokov, už roky však slúži ako mestský park. Pochovaný je tu aj „bratislavský Robinson“ – cestovateľ a dobrodruh Karol JETTING (1730 – 1790).
Najznámejšou pamiatkou Rusoviec je GERULATA, múzeum v prírode (otvorené len v lete) na mieste, kde archeológovia vykopali zvyšky rímskeho vojenského tábora a osady.
Nový most cez Dunaj je dlhý 432 m, široký 21 m a má hmotnosť 7 537 ton. Postavili ho v r. 1967 – 1972 podľa projektu Arpáda Tesára a Jozefa Lacku ako Most Slovenského národného povstania. Jeho oceľová konštrukcia visí na oceľových lanách, ktoré sú na petržalskej strane upevnené na dva pylóny.
Už ste si niekedy položili otázku, ako vyzeral záchod v stredoveku? Takto... Kto šiel okolo, mal smolu. Tento na fotografii nájdete presne nad hlavným vchodom do Dómu sv. Martina.
© Danica Janiaková
Stará budova Evanjelického lýcea (Konventná 15) je tiež národná kultúrna pamiatka. Aj keď šlo o nemeckú školu, na ktorej sa vyučovalo po latinsky, študovali tu mnohí slovenskí, českí, chorvátski i srbskí študenti, a tak sa stala liahňou myšlienky slovanskej vzájomnosti.
Tak a sme osemnásobne lepší ako Brusel, kópia týchto štyroch cikajúcich puttov sa ocitla nad fontánou na bratislavskom Hlavnom námestí, originál ostal vo dvore na Uršulínskej 6.
R. 1868 vznikol Bratislavský okrášľovací spolok. Jeho predseda Henrich JUSTI o dva roky nato navrhol založiť mestský lesopark, ľahko dostupný z centra mesta. Po jeho smrti mu mesto v r. 1909 postavilo v Horskom parku pamätník, ktorý je dielom bratislavského sochára Alojza Rigeleho.
Budova na Klobučníckej ulici č. 2 sa označuje za rodný dom barokového hudobného skladateľa a klavírneho virtuóza Jána Nepomuka Hummela (1778 – 1837). Hummel sa v skutočnosti narodil v domčeku, ktorý stojí za ním.
Park na Viedenskej ceste vytvorili r. 1775 ako prvý verejný mestský park v Európe (Viedeň začala budovať svoje parky až o rok neskôr). Lužný les upravili len minimálne, v súlade s prebúdzajúcou sa myšlienkou návratu k prírode a v protiklade s dovtedajšími násilnými geometrickými úpravami záhonov a stromov.
Matej BEL (1684 – 1749), polyhistor, nazývaný pre svoje vedecké zásluhy Veľká ozdoba Uhorska (Magnum Decus Hungariae), na Evanjelickom lýceu v Bratislave najskôr študoval a r. 1714, rok po ústupe moru, mu ponúkli miesto rektora. Lýceum pozdvihol na vysokú úroveň, takže sem prichádzali študovať žiaci z celého Uhorska.
Koncom prvého júnového týždňa v predvečer Medarda vystupujú na zemský povrch dunajskí vodníci. Už si nemusia nalievať vodu do čižiem, lebo počas 40 dní dažďa, ktoré sa práve začínajú, im nehrozí „uschnutie“. Prichádzajú do mesta na Medzinárodný festival vodníkov.
Len zasvätení znalci umenia vedia, že svetoznáma viedenská galéria Albertínum sa zrodila práve v Bratislave. MÁRIA KRISTÍNA bola najobľúbenejšou dcérou Márie Terézie, o čom najvýrečnejšie svedčí fakt, že ako jediná z jej detí sa mohla vydať z lásky. Zvolila si Alberta TEŠÍNSKEHO, ktorý sa po svadbe stal miestodržiteľom na Bratislavskom hrade. Rakúska cisárovná financovala barokovú prestavbu Hradu, aby sa bývalá pevnosť stala prepychovým sídlom obyvateľov s kráľovskou krvou. Novomanželia vášnivo milovali výtvarné umenie.
