Po Jantárovej ceste

Napísala 

Bohovia, čím som si toto zaslúžil! Soľ, víno, zlaté šperky, vzácne amfory a ešte vzácnejšie jemné tkaniny, to všetko sa teraz váľa v blate, lebo títo barbari nie sú schopní vybudovať také cesty ako máme doma! A ak ich aj náhodou vydláždia, tak ich poriadne neoznačia!

Rímsky obchodník zúril. Päť vozov plne naložených drahým tovarom, početný sprievod dobre vyzbrojených a spoľahlivých chlapov, ktorí však vyžadujú svoju plácu, a aj kone potiahnu, len keď dostanú dobrú opateru... A toto všetko by malo vyjsť navnivoč, lebo kdesi v tmavnúcom lese stratili správny smer, pevnú cestu, ktorá sa začína doma, v Akviliji a po ktorej sa pomerne bezpečne dostali až sem, k plavovlasým barbarom, ktorí tak milujú horúce južné slnko zakliate v skvelom italickom víne, že sú ochotní za sud dať aj jedného otroka. Kdesi tu by sa už predsa na ňu mali opäť dostať, veď nedávno preťali ramená rieky, po ktorej má pokračovať ďalej na sever viacerými vetvami. A kde teda je aspoň jedna z nich?!

Takáto robota! Samé riziko. A tak dobre to mal premyslené... Doniesol všetko, čo od neho chceli minule a naspäť ponesie železné prúty, kožu, drevo. Rozdiel zaplatia gréckymi mincami, i keď počul, že títo barbari vraj už začínajú raziť vlastné. A ešte sa má stretnúť s obchodníkmi zo severu. Od tých nakúpi jantár, kamene, ktoré sú slzami samotného Helia, boha Slnka. O tie je v Ríme taký záujem, že sú vlastne už vopred predané, a so skvelým ziskom. Kde len tá prekliata cesta je? Veď má byť vykladaná kamennou dlažbou a lemovaná kamennými míľnikmi!

Cesta, na ktorej v 2. storočí pred Kr. zablúdil tento transport – a nebol jediný, lebo byť v tých časoch majiteľom prepravnej firmy bola síce lukratívna, ale veľmi riziková profesia – by dnes už bola muzeálnym exponátom. Jantárovú cestu, vedúcu od baltského pobrežia cez Poľsko, povodie Moravy, Podunajsko (popri Devíne), Rakúsko (Carnuntum) a Maďarsko (Savaria, dnešný Szombathely), popri Ľubľane (Emon) a jadranskom pobreží až do severného Talianska, kde „zlato severu“ spracovávali etruskí umelci na šperky, amulety, ale i liečivý prášok pri očných chorobách a žalúdočných problémoch, poznali ľudia už v praveku. Mala viacero vetiev, jedna pravdepodobne viedla do Laugarícia (dnešného Trenčína). Magistrála diaľkového obchodu plnila aj kultúrnu úlohu – spájala vyspelý juh s predsa len menej civilizovaným severom, okrem tovaru sa po nej šírili južno-severným a severno-južným smerom iné myšlienky, iná móda, iné životné štýly. Vybudovali ju pravdepodobne v 2. storočí pred Kr. a zakreslená je na viacerých starých mapách, napríklad na Ptolemaiovej (2. storočie po Kr.) a Peutingerovej.

Jantár, táto skamenená živica ihličnatých stromov je žltej alebo hnedej farby a pochádza z treťohôr. Náleziská vyhľadávaného šperku a kedysi i platidla sú na pobreží Baltského mora, v Anglicku, Taliansku, Francúzsku, Španielsku, Švédsku, i v Mexiku, Austrálii, Číne. U nás archeológovia vykopali jantár a šperky z neho v Spišskom Štvrtku, v Košiciach, na Spiši, v Radošinej a Radzovciach, v Smoleniciach. Aj unikátna perla zo Šurian, datovaná do 5. storočia po Kr., teda do obdobia sťahovania národov, je z jantáru.

Jantárová cesta sa križovala s druhou veľkou suchozemskou obchodnou cestou – Podunajskou. Kelti pri preprave vecí i ľudí medzi dvorcami a oppidmi uprednostňovali kone, vraj to bol keltský kováč, kto prvý vymyslel podkovu a okoval ňou koňa, aby vydržal ťahať náklad v náročnom teréne. Rimanom sa jednoduchšia a menej náročná doprava ako tá po neznámych cestách-necestách zdala byť doprava po vode. Pohodlná, vmestí sa viac tovaru, na obsluhu lode bežnej veľkosti stačí dvoj-trojčlenná posádka, i keď vyžaduje nemalé schopnosti ovládania plavidla. A tak ju využívali, aj keď riziko, že obchodník príde o tovar predovšetkým pri nebezpečnej plavbe proti prúdu, bolo niekoľkonásobne vyššie ako pri doprave po zemi. Vynikajúca osobnosť českej archeológie Jan Filip v diele Keltská civilizace a její dědictví píše: „V bezprostrednom susedstve dnešnej Moravy a Slovenska vznikli dve zvlášť mohutné strediská – Carnuntum, cez ktoré prechádzali diaľkové cesty, a Akvinkum s vojenským a civilným osídlením, v oboch prípadoch počet obyvateľov dosahoval niekoľko desiatok tisíc. Na južnom brehu Dunaja bola vybudovaná rímska cesta dláždená kameňom a na Dunaji udržiavala dopravu rímska flotila“.

Našli sa odborníci, ktorí vypočítali, že v rímskych provinciách jeden voz s dvomi ťažnými zvieratmi prepravil denne 2,5 – 3 q do vzdialenosti 18 – 20 km. Po rieke to bolo za ten istý čas až 30 – 70 q a do vzdialenosti 30 – 40 km. Riečna doprava teda vychádzala desaťnásobne lacnejšie ako suchozemský transport. Tieto čísla vychádzajú z rímskych písomných prameňov a aj keď sa kvalita ciest a typy lodí laténskej civilizácie mohli od rímskych o čosi líšiť, rozdiely neboli až také veľké, aby sme si nemohli podľa nich urobiť predstavu trebárs o ruchu v prístave, prekladisku a iste aj trhovom centre, akým bolo oppidum na Dunaji, ktoré sa dnes nazýva Bratislava.

© Danica Janiaková, Leto s druidom, www.klub50.sk

Posledná úprava 07.10.2021

Nájdete nás na FB