Môj hrad – môj dom. Bratislavský hrad

Napísala 

Magdaléna M. ZUBERCOVÁ, kurátorka historických textilných zbierok Historického múzea SNM: - Pochádzam z Trenčína, mesta presiaknutého históriou. Od detstva ma fascinovali portréty pánov a dám v historických šatách, ktoré som videla v župnom dome. Ako študentka som sprevádzala turistov po Trenčianskom hrade, ako profesorka dejepisu som študentky, ktorým nič nehovorili dátumy či mená z učebníc, učila rozlíšiť aspoň podľa oblečenia na obrazoch, či ide o gotiku alebo baroko.

Po roku 1968 som ako „persona non grata“ musela opustiť Trenčín. Útočisko som našla v múzeu na Bratislavskom hrade, kde som mala spracovávať odievanie, bývanie, stravovanie a spôsob zábavy mestských vrstiev obyvateľstva. Ukázalo sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Túto oblasť dovtedy nik na Slovensku múzejne nedokumentoval. V nie príliš komfortných pracovných podmienkach v podkroví som začala napĺňať svoj sen, vytvoriť nie „o päť minút dvanásť“, ale už po „dvanástej“ zbierku dobových odevov, odevných doplnkov, módnych časopisov a fotografií dokumentujúcich odievanie na Slovensku v meštianskej spoločnosti. Po nociach, keď syn-škôlkar spal, som písala publikáciu Tisícročie módy. Napriek mnohým prekážkam sa niečo z toho sna podarilo, máme špecializované depozitáre, vysokoškolsky vzdelané reštaurátorky textilu a aké-také, aj keď nie dokonalé, reštaurátorské pracoviská. Hrad je pre mňa druhým domovom a niekedy sa tu naozaj cítim ako hradná pani.

História ma naučila

Pokore a úcte k životu. Poznaniu, že nemáme prečo byť namyslení na úroveň, ktorú sme dosiahli, lebo mnohé z toho, čo sme „objavili“, tu  už dávno predtým bolo. Týka sa to aj módy. Že všetko, čo ľudstvo posúvalo dopredu, bolo zaplatené množstvom bolesti, a že ani tí najmocnejší si z tohto sveta nezobrali nič materiálne so sebou. Podľa mňa história len osvetľuje bod, na ktorom sa v súradniciach priestoru a času práve nachádzame. Poučiť sa z histórie by bolo múdre, v skutočnosti však akoby si každý človek i každý národ musel svoje lekcie prejsť a prežiť „na vlastnej koži“.

Práca – rutina alebo poslanie?

Netrúfam si povedať, že je pre mňa moja práca poslaním. Pod poslaním rozumiem život podobný životu Matky Terezy. Moja práca je naplnením pracovnej sféry môjho života. Vymenila by som ju azda len za zdravie, ktoré som medzitým stratila.

Nevymenila by som za nič na svete

Radosť z objavovania a tvorby.

Nepáči sa mi

Neuveriteľne krátkozraký prístup politických predstaviteľov a orgánov nášho štátu ku kultúre. Kultúra má byť súčasťou nášho každodenného života. U nás je však prvoradé honosne zariadiť „generálne riaditeľstvá“, potom všetko možné, posledná je kultúra. A múzeá, tie sú na samom samučičkom konci. Aký má prístup ku kultúre spoločnosť, taký majú aj jednotlivci. Na vernisáži výstavy Historický nábytok som začiatkom deväťdesiatych rokov hovorila, že my sme predsa vždy boli v Európe. Dnes mám však už pochybnosti - prinajmenšom o tom, do ktorej časti to vlastne patríme. Mnohé z vystavených predmetov boli totiž medzitým rozkradnuté.

Historická osobnosť

Z tých, ktorí pôsobili na hrade, je mi blízka Mária Kristína a jej manžel Albert Sasko-Tešínsky. Svojej najmilšej dcére dovolila Mária Terézia to, čo sa v tej dobe stávalo málokomu – vydať sa z lásky. Alberta vymenovala za uhorského miestodržiteľa, Bratislava sa stala rezidenčným mestom. Pre novomanželov dala cisárovná postaviť palác Terezianum, ktorý neskôr vyhorel. Keďže nemali deti, venovali sa umeniu. Umelecké predmety, ktoré zhromaždili počas rokov prežitých v Bratislave, sa stali základom viedenského Albertina.

Zo slovenských osobností si hlboko vážim Andreja Kmeťa, výnimočného, nezištného a obetavého katolíckeho kňaza, ktorý dokázal spolupracovať aj s evanjelickou stranou, a ktorého zásluhou vzniklo to, čo dnes nazývame Slovenským národným múzeom. Mala som šťastie, že som pracovala s elitou slovenského múzejníctva. Spomeniem aspoň Jožku Važanovú, ktorá vybudovala knižnicu SNM. Napriek mnohým životným tragédiám (prežila dve zo svojich štyroch detí, jej manžela v 50. rokoch väznili) dokázala byť nám oporou. Pracovala takmer do deväťdesiatky, zaujímala sa o všetky výstavy, chodila sem zadarmo na štyri hodiny denne a pomáhala nám s prekladmi. Zanieteným múzejníkom, ktorý dokázal múzejné predmety povýšiť na exponáty s vysokou výpovednou hodnotou, bol môj manžel. Tretí bol historik Ľubomír Lipták, jedinečný človek po pracovnej aj po ľudskej stránke. 

Krása starých vecí

Mne sa prihovárajú predovšetkým šaty, odevné doplnky, bytové textílie. A historické hračky, najmilšie sú mi bábiky. Predstavte si, že ešte stále jestvujú ľudia, ktorí venujú vzácne veci múzeu, hoci by za ne mohli dostať pekné peniaze. Dostala som do zbierok napríklad svadobné šaty z roku 1903, bábiku z tridsiatych rokov a veľa iných predmetov. Mám rada pekné veci, myslím si, že práve tak ako pravda je dôležitá aj krása. V šatách vidím zhmotnený dobový ideál, ako aj možnosti  rôznych spoločenských  vrstiev obliekať sa podľa módy. O tom, že aj na Slovensku  vládla elegancia, svedčili aj exponáty výstavy „Kým nevesta na Slovensku  povedala áno“ - výšivky, vejáre, portréty, fotografie, svadobné šaty, venčeky, závoje zo 16. – 20. storočia.

Život v inej dobe

Blízka mi je renesancia, ale nechcela by som žiť v inej dobe, v každej mali ľudia nejaké problémy. Keď mám niekedy tendencie fňukať, že mám zle platenú prácu, hovorím si, čo vlastne chceš, veď je zaujímavá, máš byt, síce len panelákový, ale útulný, máš tu teplo, teplú vodu, toaletu, chladničku, pohodlie, kedysi nedostupné ani  najbohatším. Je však niekoľko podstatných skutočností, ktoré sa mi na dnešnej dobe nepáčia, predovšetkým znečisťovanie prírody, spovrchnenie medziľudských vzťahov a stále rastúce životné tempo, ktoré už ide proti zdraviu človeka. Ľudia sa len ženú, ženú, ale kam? A kde sa chcú zastaviť?

 

Posledná úprava 07.10.2021

Nájdete nás na FB