Štúrove roky na lýceu

Štúrove roky na lýceu

Napísala 

Stará budova Evanjelického lýcea (Konventná 15) je tiež národná kultúrna pamiatka. Aj keď šlo o nemeckú školu, na ktorej sa vyučovalo po latinsky, študovali tu mnohí slovenskí, českí, chorvátski i srbskí študenti, a tak sa stala liahňou myšlienky slovanskej vzájomnosti.

Od r. 1714 bol rektorom lýcea vynikajúci vedec a pedagóg Matej BEL. Od r. 1803 na lýceu prednášal profesor Juraj PALKOVIČ, obrodenecký spisovateľ, redaktor a jazykovedec, ktorý tu založil slovenskú alebo slovanskú katedru (cathedra slavica). R. 1929 sem prišiel študovať 14-ročný Ľudovít ŠTÚR, budúci kodifikátor spisovnej slovenčiny a vedúca osobnosť slovenského národného obrodenia, ktorý sa po skončení štúdia stal zástupcom profesora Palkoviča. Keď mu r. 1844 zakázali prednášať, jeho študenti odišli na protest na lýceum do Levoče. Na rozlúčku so Štúrom spievali pieseň Nad Tatrou sa blýska, ktorej slová na nápev ľudovej piesne zložil Janko MATÚŠKA a ktorá sa neskôr stala slovenskou hymnou.

Ľudovít ŠTÚR (1815 – 1856), politik, publicista, literárny vedec a jazykovedec, hlásal ideu slovanskej vzájomnosti aj národnej svojbytnosti Slovákov. V r. 1837 – 1838 a 1840 – 1843 pôsobil ako pedagóg na Evanjelickom lýceu v Bratislave. R. 1843 s Michalom Miloslavom Hodžom a Jozefom Miloslavom Hurbanom po konzultáciách s bernolákovcami a Jánom Hollým kodifikovali slovenčinu ako nový spisovný jazyk. V r. 1845 – 1848 vydával prvé politické noviny v slovenčine Slovenskje národňje novini s prílohou Orol tatránski. Predsedal zhromaždeniu v Liptovskom Mikuláši, na ktorom vyhlásili Žiadosti slovenského národa a zúčastnil sa na Slovanskom zjazde v Prahe. Inicioval vytvorenie Slovenskej národnej rady. Po porážke revolúcie „meruôsmych“ rokov žil pod policajným dozorom v Modre. Ako jeden z prvých slovenských romantických básnikov vydal básnickú zbierku Spevy a piesne a prácu O národných piesňach a povestiach plemien slovanských. Jeho vízia o budúcom usporiadaní Európy Slovanstvo a svet budúcnosti vyšla až po jeho predčasnej smrti v Modre, kde sa dnes nachádza Múzeum Ľ. Štúra.

Na stene renesančného paláca hradu Devín je umiestnená pamätná tabuľa s portrétom Ľudovíta Štúra od akad. sochára Jozefa POSPÍŠILA. Vytvoril ju k stému výročiu pamätného vlasteneckého výletu štúrovcov na Devín, ktorý sa konal 24. apríla 1836 v nedeľu na deň sv. Juraja. Pre slovenských národovcov sa stali ruiny Devína symbolom slovenskej samostatnosti a slávnych tradícií Veľkej Moravy.

Študenti Evanjelického lýcea v Bratislave boli ešte mladí chlapci. Aj ich učiteľ Ľudovít ŠTÚR mal iba 21 rokov, už ho však kvôli jeho politickým názorom sledovala tajná polícia. Do Devína šli rozdelení na skupinky, aby zbytočne nepriťahovali pozornosť. V záhrade hostinca pod hradom sa stretli šestnásti. Vystúpili na hradné bralo a zaspievali na nápev piesne Nitra, milá Nitra Štúrovu báseň: „Děvín, milý Děvín, hrade osiralý / pověz že nám, kedy tvoje hradby stály? / Moje hradby stály v časech Rastislava: / on byl vašich otců, on mých hradeb sláva“. Štúr najskôr hovoril o dávnej sláve Veľkej Moravy, potom chlapci spievali a recitovali. Nakoniec si každý vybral životné heslo a k svojmu menu pridal slovanské meno. Štúr sa stal Velislavom, August Škultéty Horislavom, Jozef Hurban Miloslavom, Jonáš Záborský Bojislavom... Skončili tým, že sa držali za ruky zdvihnuté nad hlavami a dojatí spievali pieseň Hej, Slované. V hostinci zistili, že nemajú na zaplatenie účtu, preto dvaja z nich museli odcválať na koňoch do Bratislavy, aby zohnali peniaze.

© Danica Janiaková

Posledná úprava 07.10.2021

Nájdete nás na FB