Vodníci v meste

Napísala 

Koncom prvého júnového týždňa v predvečer Medarda vystupujú na zemský povrch dunajskí vodníci. Už si nemusia nalievať vodu do čižiem, lebo počas 40 dní dažďa, ktoré sa práve začínajú, im nehrozí „uschnutie“. Prichádzajú do mesta na Medzinárodný festival vodníkov.

V centre mesta tancujú vodníci a iné vodné bytosti, z fontány na Hviezdoslavovom námestí lovia dunajský poklad, volia najkrajšie masky vodníckeho učňa, tovariša, majstra a kompletnej vodníckej rodinky i celej triedy. Alegorické sprievody rybárov a lodníkov chodili mestom už pred tristo rokmi a smerovali od Rybárskeho cechu v Podhradí na Rybné námestie. V koči, ktorý viedol sprievod, sedel vodník s richtárom. Richtár musel Kráľovi Dunaja slávnostne sľúbiť, že bude robiť pre mesto len to dobré, ináč skončí utopený vo vodách Dunaja. Vodníci vraj topili hlavne zlodejov a podvodníkov, nevynímajúc ani nepoctivých členov mestskej rady.

Prechádzka popri Dunaji by nemohla byť úplná bez povesti o rusalkách. Ich vodný palác sa ukrýval v hĺbke jedného z dunajských ramien. Keď občas vyšli do mesta, aby nakúpili potraviny, ľudia ich poznali podľa rozviatych zelených vlasov, modrých očí a mokrej sukne. Jedna z nich sa zapáčila mäsiarskemu tovarišovi. Keď sa za letnej noci vybral za ňou, objavil v močaristom tŕstí zabávajúce sa rusalky. Tie ho najskôr chceli za trest utancovať, ale keďže bol k nim vždy milý, keď u neho kupovali mäso, Dunajská kráľovná, ktorá vládne všetkým rusalkám, mu odpustila, že vypátral ich posledné útočisko, ale rozhodla, že všetky odídu do Čierneho mora. Rusalka, do ktorej sa tovariš zamiloval, ho vyprevadila domov a cestou mu strčila do vrecka smeti z kúta vodného paláca. Tovariš sa urazil a smeti vyhodil. Ráno mu vo vrecku zacvendžali dva kúsky zlata, no bolo neskoro ľutovať, že dar nerozvážne zahodil. Po odchode rusaliek už dunajská voda nie je belasá ako ich oči, ale obyčajne hnedá.

© Danica Janiaková

Posledná úprava 07.10.2021

Nájdete nás na FB