Prvé signály, že sa niečo deje, sme zaregistrovali okolo maminej osemdesiatky. Dovtedy bola vitálna, starala sa sama o dom na dedine, o záhradu, mala psa, mačku a sliepky. Pripravili sme jej peknú oslavu osemdesiatych narodenín, viezol som ju v aute, tešila sa, zaujímalo ju, kto všetko tam bude, a zrazu si spomenula na svoju babku, ktorá ju opatrovala, keď bola malá: „A bude tam aj moja starenka?“ Vedel som, že je zle, starenku sme pochovali pred dvadsiatimi rokmi.

Problémom je, že staroba nie je zaujímavá, pokým človek sám nezostarne. V krajine starnutia sa hovorí jazykom, ktorému nerozumejú ani mladí, ani ľudia stredného veku. Touto myšlienkou začína jedna z kapitol dôležitého manuálu pre ženy: mapuje prelom šesťdesiatky a sedemdesiatky, teda vek, kedy sa žena stáva „starou“. Kniha nie je určená len tým, ktoré práve „vplávali“ do tejto etapy svojho života, ale aj ich dcéram, vnučkám, aby vedeli, prečo ich mamy a staré mamy reagujú tak, ako reagujú, a hlavne aby sa všetky ženy vedeli na túto cestu dobre pripraviť.

Najťažšia otázka, ktorú si skôr či neskôr každý z nás položí, znie, či sa oplatilo žiť, či plusy a mínusy dávajú kladný výsledok. Môžem povedať, že čo sa mňa týka, som spokojný, aj keď som prežil rôzne situácie, kedy bol môj optimizmus vystavený nemilosrdným skúškam.

Prečo ma staroba a starnutie  priťahuje? Na túto rečnícku otázku si etnografka Ľubica Voľanská sama odpovedá: „Pri čítaní príbehov najstaršej generácie som mala pocit, že sa mi dostávajú pod kožu, dotýkajú sa mojich citov, pomáhajú mi pochopiť vlastné konanie i konanie ostatných ľudí okolo mňa. Inšpiráciou mi bol aj život môjho starého otca a mojich rodičov. K porovnaniu Bratislavy a Viedne ma priviedla práca turistickej sprievodkyne. Podľahla som stereotypnej predstave o pestovaných rakúskych dôchodcoch a chcela som spoznať ich život.“

Sú medzi nami umelci, ktorí zastávajú názor, že maliar má mať svoj vlastný rukopis, podľa ktorého je hneď rozpoznateľný. Ja si myslím, že pravda je inde, že umelecká tvorba nie je uniforma, ktorú si obliekaš každý deň, že sa stáva zaujímavá práve vtedy, keď zo seba vydáš niečo nové, niečo, čo nikto nečakal, dokonca ani ty nie.

Do sveta módy som spadla rovnými nohami. Bola som študentka ekonómie, keď ma v predajni, kde som si skúšala nejakú bižutériu, objavila šéfredaktorka časopisu Móda Mária Lörinczová. Zapáčili sa jej moje ruky, pozvala ma do redakcie, kde ma uvidel fotograf Karol Kállay, ktorý povedal: Skúsime to, si fotogenická – a bolo to, ďalších dvadsať rokov som fotila módu.

Manželka prišla do môjho života ako trojročná, životnú partnerku som si teda našiel už v škôlke. Dodnes ju vidím, sedela na hojdačke, ja som ju hojdal, veľmi sa mi páčila, doma som mame povedal, že mám priateľku. Ako šesťroční sme síce šli každý do inej školy, no osud nám bol naklonený.

Boli roky, keď som pil extra ligu. Akoby som sa pre tú lekciu s alkoholom narodil, otec spomínal, že som ako malý na jednej svadbe omylom vypil pálenku a nič, žiaden rev. Rodičia odchovaní na drsnom Podpoľaní dávali deťom „koštovať“ doma pálenú chabzďovicu „na lepšie trávenie“, nič zlé na tom nevideli. Na vysokej škole som sa rozpil totálne, hlavne pivo, až dvadsaťpäť pív denne – čo sa na štúdiu odzrkadlilo tak, že ma v treťom ročníku vyhodili.

Počas koronavírusovej karantény som sa na tri mesiace nasťahovala k mame; bála sa nákazy a že už ma nikdy neuvidí, tak som šla za ňou a uviazla som tam. Mama má takmer osemdesiat rokov, doteraz bola relatívne v poriadku, ale po operácii kĺbu sa jej  zdravie zhoršilo. Síce tvrdí, že sa dokáže o seba postarať, a väčšinou aj áno, ale niekedy je z ničoho-nič bezradná, vypne, netuší, kde sa nachádza, no po chvíli sa vráti a v pohode funguje, len sa už horšie pohybuje.

Ako dieťa som bol stale chorý, tenučký, taká kostrička potiahnutá kožou. V tých časoch lekári experimentálne skúšali streptomycin, veľa detí po ňom ohluchlo. Ja som prišiel o sluch pravdepodobne ako štvorročný. Moji rodičia si, žiaľ, nevšímali, že sa neotočím, keď na mňa zavolajú; mali vlastné problémy, ktoré obaja riešili tým najmenej vhodným spôsobom, alkoholom.

Krízu mám permanentne a myslím si, že je to prirodzený jav. Nie v zmysle kríza ako katastrofa, nie kríza ako tragédia, ale kríza ako zmena. Rozdiel je v prijatí faktu, že vždy niečo z toho, na čo sme boli zvyknutí, prestáva fungovať. A je našou povinnosťou každý deň si všímať, že sa niečo mení, že to, čo sa prežilo, odchádza a že niečo nové prichádza – a sme povinní to nové zažiť, nachádzať v živote iné, zdravšie a inšpirujúcejšie cesty.

Mami, tvoj príbeh dojíma moje priateľky, hovorí mi dcéra, dávaš im nádej, že toho pravého môžu stretnúť v každom veku.
Mala som 59 rokov, keď som sa znovu vydala. Nikdy predtým som nestretla muža, ktorý by bol taká fascinujúca osobnosť, žil taký neobyčajný život, bol taký inteligentný a kultúrne rozhľadený, a áno, aj pohľadný. Keď ráno vyjde z kúpeľne, voňavý a vitálny, vyzerá ako malý boh.

Prežil som všeličo, bol som hore aj dole, na samom dne. Teraz už viem, že v živote je možné všetko, že medzi nebom a zemou existujú isté veci, a podľa toho sa správam. Nerád používam slovo pokora, lebo len ten, kto prežil podobný príbeh, by ma pochopil.

Päť rokov mi trvalo rozhodovanie, či sa chcem – naozaj! – presťahovať z hlavného mesta na dedinu, z bytu do domu so záhradou. Až som sa jedného dňa rozhodla definitívne a päťdesiatku som oslávila už tam, v dome, v ktorom kúrim drevom a sama ručne vykášam trávu. A to ja, mestské dieťa, kaviarenský typ.

Šport sa prelína celým mojím životom, priniesol mi priateľov, ktorí lyžujú, hrajú tenis, golf, patrím do partií, ktoré sa poznajú, stretávajú na tých istých turnajoch, oslavujeme spolu narodeniny. Máme spoločné zážitky, spoločné spomienky, máme stále o čom hovoriť.

„Milý čitateľ, dostáva sa ti do rúk publikácia o histórii jedného stokilometrového pochodu. Je to tak: sú ľudia, ktorí sa zaoberajú aj takýmito aktivitami; trýznia svoje telo, a to dokonca pravidelne,“ píše vo vtipnom úvode k nedávno vydanej knihe T-100 – Trnavská stovka. Päťdesiat rokov histórie jej autor Ctibor Páchnik. Trnavská sa turistická trasa, ktorú treba zdolať za dvadsaťštyri hodín, volá preto, lebo ju vymysleli trnavskí horolezci, a stovka je dĺžka pochodu v kilometroch z Hlavnej stanice v Bratislave po hrebeni Malých Karpát do Brezovej pod Bradlom. Tohto roku prišlo na štart vyše deväťsto turistov, diaľkoplazov a bežcov, no aj zvedavcov (tých, ktorí hovoria: Som zvedavý, čo to so mnou urobí).

Televízor trónil v obývačke nášho dvojizbového bytu. Hlavný kus nábytku. Keby sme nič iné nemali, som presvedčený, že žena by bola rovnako spokojná. Žili sme si svoj život ako milióny iných ľudí, do práce v úrade, z úradu domov, doma k televízoru. Každý deň to isté, len seriály v telke sa, chvalabohu, občas menili.

"Moja svokra vyrábala šúpolové bábiky a mne sa to vždy páčilo. Ona ma vlastne k tomu pritiahla.

Oľga OBERTOVÁ pôsobí v ÚĽUV-e ako lektorka drotárskej výroby, má dve deti, žije v Bratislave: "Odkedy si pamätám, tešili ma ručné práce.

Ľubov Viazanková, majsterka ÚĽUVu z Bratislavy. vyrába kraslice zdobené slamou, slamené vianočné ozdoby, obrázky zo slamy.

Anna Valterová, žije v Bratislave, má štyri deti, opletá drôtom kraslice: - K ľudovému remeslu som sa dostala ako slepý k husliam...

Eva Kováčová, šije textilné hračky, býva v Hamuliakove, má dvoch synov: - K ľudovému remeslu ma nasmeroval inzerát,...

Eva Červenková, paličkuje čipky so vzormi zo Španej Doliny, žije a tvorí v Marianke.

Kornélia Puššová, keramikárka, dve deti, žije a tvorí v Topoľníkoch: - Už ako malá som rada kreslila, maľovala a stále niečo „vyrábala“, či už z gaštanov, papiera, alebo zo všetkého, čo sa mi dostalo do rúk.

Sto sedemdesiatdva centimetrov, šesťdesiatdva kilogramov, osemdesiatdeväť rokov. Karol Kevan z Piešťan, otužilec s prvou výkonnostnou triedou, každý rok na Silvestra si v 2 °C "teplom" Váhu zapláva svojich sto metrov. Na stretnutie prišiel v spratých mančestrákoch, flanelovej košeli a z vyblednutého ruksaku vybral najskôr husle. Zahral svoju zrejme obľúbenú zmes ľudoviek a populárnej klasiky. "Nie som virtuóz, ale amatér," povedal na úvod. Amatér od slova amare, teda milovať.

Odvážnym ženám patrí svet, hovorí Katarína Michel v knihe, ktorá vyšla vo vydavateľstve Metafora. K akej odvahe nabáda svoje čitateľky? „K odvahe zistiť, čo naozaj chcem a čo nechcem, a stáť si za tým.

Gabriela Čechovičová: Od mamy som pochytila presvedčenie, že jedna žena zvládne všetko – aj deti, aj domácnosť, aj pole, aj obchod. A že aj keď sa v živote všeličo nevydarí, nemôže nás nič zlomiť, treba zdvihnúť hlavu a ísť ďalej.

Editka rok po tom, ako si od doktora v prsníkovej poradni vypočula: Toto sa mi nepáči – operácia, chemoterapia ani rádioterapia vás neminie.

Všetko zlé je na niečo dobré. Tá náročná a nanútená zmena v živote, ktorá ma zasiahla v strednom veku, mi nakoniec otvorila cestu k umeniu.

V päťdesiatke nie je ľahké nájsť si nové zamestnanie. No ja som ani nechcela byť znovu zamestnaná. Hoci som s podnikaním nemala žiadne skúsenosti, rozhodla som sa, že to skúsim, postavila som si laický podnikateľský plán a začala robiť to, čo mám rada – šiť bábiky.

Daniel Hevier: Kríza je organická súčasť každého príbehu, je zabudovaná v našich životoch ako neoddeliteľná súčasť našej skúsenosti. Keď sa k nej postavíme kreatívne, vždy nás niekam posunie.