To dôležité

Napísala 

Eva Červenková, paličkuje čipky so vzormi zo Španej Doliny, žije a tvorí v Marianke.

- Narodila som sa s diagnózou Marfanov syndróm, ktorý znamená viacero poškodení organizmu. Krátkozraké oči, ťažká skolióza, ploché nohy, dlhé prsty a celková chudosť, to sú príznaky choroby, kvôli ktorej som na invalidnom dôchodku. S paličkovaním som sa po prvýkrát stretla v Domove sociálnych služieb Gaudeamus na Mokrohájskej ulici, kde sme mali takýto záujmový krúžok. Viedli ho sestry Komorovské, dvojičky Veronika a Marta, pričom Marta, dnes už Švarcbacherová, vedie v ústave tento krúžok dodnes. Medzitým v ústave fungujú aj ďalšie krúžky, keramikársky, drôtikársky, ale paličkovanie bolo prvé. Som obom sestrám veľmi vďačná za to, že ma naučili robiť tieto krásne veci. Krúžok navštevovali aj ďalšie spolužiačky, nakoniec som však pri paličkovaní vydržala len ja. Paličkujem od piatej triedy základnej školy, najskôr to pre mňa bolo len hobby, po maturite na gymnáziu som začala paličkovať čipky aj na predaj. Je to pre mňa relax aj práca zároveň. Paličkovanie ma po prvé, teší a po druhé, môžem sa vďaka nemu uplatniť v živote. Pri práci nie som limitovaná termínmi, vychádzajú mi v ústrety, snažím sa odovzdať jednu-dve čipky za mesiac. Nie je to veľa, ale ja som spokojná, človek by mal mať v sebe spokojnosť a pokoru. Poznám svoje zdravotné limity a rešpektujem ich, nepracujem do vyčerpania. Je mi ľúto všetkých tých uštvaných ľudí, ktorí sa naháňajú za úspechom, kariérou a majetkom, až pokým sa im niečo nestane a oni sa kvôli chorobe budú musieť zastaviť a zistia, že to dôležité v živote im unikalo a že sa nachádza v niečom úplne inom.

Tá moja technika

Aby človek mohol robiť toto krásne remeslo, musí mať pozitívny vzťah k ručným prácam, cit pre krásu a byť vyzbrojený patričnou dávkou trpezlivosti. To, čo robím, sa nazýva mnohopárová paličkovaná čipka. Z ľanovej nite sa technikou paličkovania vyrába pás s čipkou, ktorým sa zdobia obrusy. Vzory pochádzajú zo Španej Doliny, mám na ne urobené predlohy. Aj keď sa väčšinou snažím dodržiavať tradície, niekedy použijem trošičku aj vlastnú fantáziu.

Najjednoduchšia paličkovaná čipka vzniká spletením dvoch párov paličiek, na ktorých je namotaná priadza. Ak chceme zložitejší vzor, pridávame ďalšie páry paličiek. Už som robila aj so sedemdesiatimi dvomi paličkami. Paličky sú zavesené na valci, v ktorom sú pevne ubité piliny alebo slama tak, aby sa špendlíky, ktoré pomáhajú vytvárať vzor čipky, nekývali. Ale taký valec s paličkami a čipkárku ste už pri práci určite všetci videli, ak ste aj priamo neskúšali vytvoriť si sami krásnu čipku. Ja sa teraz učím vyrábať obrázky, ktoré sú paradoxne jednoduchšie ako mnohopárová čipka.

Paličkovaná čipka sa na Slovensku ocitla v 16. storočí. Priniesli ju banícki kolonisti z nemeckých krajov. V našom tradičnom čipkárstve nájdete množstvo výtvarných vzorov a technických prvkov, ktoré sa nevyskytujú nikde inde v Európe. Máme tu osemnásť oblastí, v ktorých sa zhotovovali nádherné čipky s prvkami, ktoré boli charakteristické len pre daný región. Vzory, ktoré zaujali najviac mňa, pochádzajú z banickych oblastí na strednom Slovensku.

Antitalent

Určite som „ľavá“ na techniku. Nezaujímajú ma ani mobily a počítače, i keď na gymnáziu sme počítače mali ako vyučovací predmet, je to však už zopár rokov a ich vývoj ide veľmi rýchle dopredu. A priznám sa, že aj varenie je práca, ku ktorej nemám príliš dobrý vzťah, myslím si, že je to drina a zodpovednosť. No variť napriek tomu viem, v prípade núdze by som teda hladom neumrela.

Náplň dlhých zimných večerov

Paličkovanie, to je jasné. Potom ešte čítam, hlavne kvalitné romány, a lúštim krížovky. A niekedy píšem básne. Tá prvá vznikla ako úloha ešte v škole, napísala som ju pre mamu. Vtedy som zistila, že mi poézia veľa dáva, a aj keď písanie básní nejde na povel, občas mi všeličo napadne. Po večeroch sledujem aj televíziu, väčšinou vedomostné kvízy a Poštu pre teba, tú kvôli skutočným rodinným príbehom plným citu.

Vianoce u nás

Vianoce, to sú pre mňa sviatky v kruhu rodiny. Na stole nechýba tradičná biela kapustová polievka, zemiakový šalát, vyprážaný kapor, oblátky s medom, ovocie, orechy a orechovník. Po večeri prídu na rad darčeky, u nás väčšinou praktické. Vyberá ich sestra, ktorá žije v meste, ja už do mesta nechodievam. Stromček mávame umelý. Predtým sme mali živý, ale bola s ním robota, udržiavať umelý je jednoduchšie, aj keď uznávam, že nevonia. Nuž, všetko má svoje plusy aj mínusy. Sviatočný deň ukončíme polnočnou svätou omšou.

Škoda, že som nikdy nezažila spievajúcich koledníkov a že tento milý zvyk mnohí, vrátane mňa, poznáme len z televízie.

Vianoce by mali byť sviatkami radosti, lásky, pokoja, rodiny, to nie je žiadne klišé. Bohužiaľ, stali sa oslavou konzumu a utrácania peňazí. Skromnosť sa kdesi vytratila. A pritom ten pravý zmysel Vianoc si najlepšie uvedomíme, keď sa pozrieme na skromné jasličky, v ktorých je uložený práve narodený Kristus. Prišiel k nám s posolstvom lásky a nepotreboval k tomu žiaden prepych. Záleží len od nás, či si ešte dokážeme uvedomiť krásu jednoduchosti a jednoduchosť krásy týchto sviatkov.

Najkrajšie Vianoce

Každé Vianoce sú pre mňa krásne, lebo sú to sviatky pokoja, a mám ich rada aj preto, lebo sama som prišla na svet práve na Vianoce. Narodila som sa síce v Bratislave, tam som chodila aj do školy až po maturitu, ale teraz žijem u starých rodičov v Marianke, len pár krokov od Kalvárie a kostola. Je to nádherné miesto, pre veriaceho človeka, ako som ja, má silný duchovný náboj. Už by som asi nedokázala žiť v meste. Pred štyrmi rokmi ma oslovil jeden kňaz, či by som nebola ochotná čítať z božieho slova v kostole. Prekvapilo ma to, keďže v minulosti ženy nedostávali takýto priestor. Bolo to dvadsiateho ôsmeho novembra 2002, veľmi dobre si ten dátum pamätám, lebo odvtedy každé ráno čítam v kostole zo Svätého písma. Môj život už nie je prázdny, cítim sa vďaka tomu užitočná pre ľudí, ktorých môžem upozorniť na iné, pre život dôležité hodnoty.

Darček, ktorý nedokážem vyhodiť

Dva veľké červené linajkované zápisníky, ktoré mi darovala mama a do ktorých si zapisujem básničky a citáty, ktoré ma zaujali. Nehľadám prefilozofované výroky, nad ktorými musí človek príliš dlho premýšľať, tie oslovia len mozog. Mňa poteší každá krásna myšlienka múdreho človeka, ktorá sa prihovára srdcu a ku ktorej sa môžem z času na čas vrátiť a ona mi dáva silu. Napríklad ako slová Luciana de Crescenza: Každý z nás je anjel s jedným krídlom. Lietať môžeme len vtedy, keď sa navzájom objímame.

Bez čoho by som v živote nemohla byť

Bez Biblie, ktorá je pre mňa jedným z mojich osobných divov sveta. Bez mojich blízkych. A veľmi mi chýba človek, ktorý by ma ľúbil takú, aká som. 

 

Posledná úprava 07.10.2021

Nájdete nás na FB