Najskôr som striedala obdobia materských dovoleniek a práce v obchode, ale po tretej materskej som už ostala doma a začala som robiť dve milé vecičky na vianočný stromček, bábiky a anjelikov. Venovala som sa tomu pätnásť rokov a aj dnes ma vie potešiť, keď stretnem kamarátky, ktorým som darovala nejaké tie vianočné ozdoby a oni mi povedia, vieš, vždy keď tých anjelikov vešiam na stromček, tak si na teba spomeniem..." hovorí Iveta OLAJOŠOVÁ z Plaveckého Mikuláša.

Moja technika

Vianočné ozdoby, ktoré vyrábam, navrhla dizajnérka ÚĽUV Jana Menkynová, je to vzor, ktorý sa odvíja od tradičných šúpolových bábik, ale postavičky sú jednoduchšie a menšie, aby sa dali zavesiť na stromček. Používam prírodné materiály, kukuričné šúpolie, modrotlač, plátno, konope na vlásky získavam od inštalatérov. Tá práca je taká jemná piplačka, samé drobulinké vecičky, chce to zručnosť.

V podstate som všetko zdedila od svokry, mám šablóny, podľa ktorých robím. Šúpolie treba namočiť, vyžehliť, vystrihnúť, plátno naškrobiť, vyžehliť a vystrihnúť, krídielka anjelikov vyraziť. Ak by sa ma niekto opýtal, za aký čas urobím jednu bábiku, nedokážem odpovedať, pretože jeden deň trebárs iba vystrihujem, chystám si hlavičky a na druhý deň lepím telíčka. Hlava musí byť stopercentne prichytená na tele, aby som mohla pripevniť konopné vlásky a pracovať s nimi. Niektoré bábiky majú jeden cop, iné dva, anjelikovia majú gloriolu a krídelká, aj lep potrebuje svoj čas na uschnutie. Takže celá postavička sa naozaj nedá urobiť za jeden deň.

Antitalent

Keď som nastupovala ako predavačka do oddelenia s fotoaparátmi, skonštatovala som zhrozene: tak na toto som ja antitalent. No a do roka som zvládla všetky detaily aj o tých najzložitejších zrkadlovkách. Odvtedy hovorím, že všetko sa dá naučiť, len treba chcieť. Napríklad auto. Keďže som nikdy nebola nútená šoférovať, nemala som vodičský preukaz. Ale teraz, keď sa blížia roky, kedy sa už dá očakávať aj nejaká tá choroba, hovorím si, nedajbože by sa manželovi niečo stalo, auto mi stojí pri dome a ja mu nebudem vedieť pomôcť.  A tak som si teraz vo februári spravila vodičák.

Vianoce u nás

Bývajú vždy úžasné. Nerozumiem, keď niekto povie, že ho príprava Vianoc, zháňanie darčekov, vyváranie a vypekanie znervózňuje a zaťažuje. Ja si to užívam. Veľmi rada varím a pečiem. Už z domu som bola vedená k tomu, že rodina má byť počas sviatkov pokope. Sprvu som sa bála, že keď sa dcéry osamostatnia, tak ostaneme s manželom na Vianoce sami, ale aj minulý rok sme boli všetci spolu u nás. Aj obe vnúčatká a práve vďaka nim sme si znovu pripomenuli, že najkrajšie Vianoce sú tam, kde sú malé deti. Na vianočnom stole je kopa jedál, mám špecialitu, ktorou je kapor na smotane, recept, ktorý priniesol môj otec, kapitán na lodi, zo svojich ciest. Mávame vždy dvoch kaprov, jedného klasicky vyprážaného so šalátom, Vianoce by však neboli, keby nebol aj kapor zapečený v rúre so smotanou. Stromček zdobíme ľudovo, jabĺčkami, perníčkami a ozdobami z prírodnín. Ale aby ani deti, ktoré milujú marcipánové salonky, neboli ukrátené, mávame pod stromčekom prútený košík, v  ktorom sú čokoládové figúrky a salonky.

Najkrajšie Vianoce

Asi tie posledné, keď sme sa báli, že ich prežijeme ako opustení starnúci manželia a naopak, dom sa zaplnil, prišli dcéry, zať, ich priatelia a samozrejme, vnúčatá. Krásne boli aj Vianoce, keď sme našim trom dcéram kúpili pod stromček fotoaparáty a všetky mali ohromnú radosť.

Darček, ktorý nedokážem vyhodiť

Pamätám si na prvú cestu do Rakúska, keď sa otvorili hranice a my sme objavovali, aké sú všetky tie pekné veci v obchodoch pre nás drahé. Mala som na sebe slovenský kožuch a v jednom obchode som našla čižmy bobrovky, akoby priam šité k tomu kožuchu. Oči mi žiarili, keď som si ich skúšala, sedeli mi ako uliate. Keď sme však po prepočte zistili, že na naše peniaze stoja päťtisíc korún, bola som vyliečená. Povedala som si, nula bodov, ide sa domov. Zažila som obrovské prekvapenie, keď som si ich potom našla pod stromčekom. Mám ich dodnes, pripomínajú mi, ako veľmi si ma manžel cení, keď mi tie drahé čižmy vtedy kúpil. A ešte som si spomenula na jeden darček, ktorý má pre mňa veľkú hodnotu, aj keď som ho nedostala na Vianoce. Je to fotografia z dovolenky v Chorvátsku, sedíme na terase, v pozadí more a slnko, manžel ma objíma, možno si poviete, že o nič nejde, ale tejto fotky by som sa nedokázala zbaviť, môžem byť akokoľvek unavená, vynervovaná, v depresii, stačí jeden pohľad a pripomeniem si ten úžasný pocit pohody.

Bez čoho by som v živote nemohla byť

Bez rodiny a bez záhrady. Mojou prioritou číslo jedna sú teraz vnúčatá. Ak niektoré ženy hovoria, že ešte nechú byť starou mamou, tak ja sa z toho vyslovene teším. Recept na vydarenú rodinu? Ako si to človek naučí, také to má. Pre dobrý vzťah s manželom, s deťmi, so svokrovcami, so zaťom, je zrejme najlepšie, ak sú obe strany k sebe úprimné. A ten druhý musí pochopiť, že som k nemu úprimná práve preto, lebo ho mám rada a nechcem mu zle. Ak sa vyskytnú nejaké problémy, povieme si to na rovinu, vydiskutujeme a môžeme ísť ďalej. A potom sa stáva, že sa ľudia čudujú, ako to robíte, že ste samý smiech a žart. Môj svokor napríklad tvrdí, že som jeho najobľúbenejšia nevesta. Lebo má len jednu. 

Čo sa týka záhrady, nadriem sa v nej, po kolenách leziem po hriadkach, manžel mi potom večer hovorí, opováž sa plakať, že ťa všetko bolí. Ale keď v záhrade všetko rastie a kvitne, keď sa červenejú paradajky a ja sedím vonku, zaslúžené pivečko v ruke, vtáčiky spievajú, pokoj a pohoda, hovorím si, panebože, ďakujem ti, mne už nič viac nechýba ku šťastiu. V zime kŕmime všetko vtáctvo z okolia. Tretí rok kŕmime aj srnca, ten si vlani doviedol k nášmu plotu aj srnku a mláďatko. Máme psa, mačky. Chcela by som dať svojim vnúčatám taký výborný základ z domu, aký som dostala ja od svojich rodičov. Vyrastala som v láske, prázdniny som trávila u starých rodičov na dedine, žiadna nuda. Detstvo, aké by som dopriala všetkým deťom.