Drotárstvo je slovenský unikát

Drotárstvo je slovenský unikát

Napísala 

Oľga OBERTOVÁ pôsobí v ÚĽUV-e ako lektorka drotárskej výroby, má dve deti, žije v Bratislave: "Odkedy si pamätám, tešili ma ručné práce.

Pochádzam z Hrušova, dediny od Galanty, otec doma vždy majstroval, všetky veci, ktoré sme potrebovali, dokázal urobiť. Vyrastala som teda v prostredí, kde sa stále robili nejaké domáce práce, ja som plietla, háčkovala, šila, vyrábala patchwork." O svojej ceste k modernému využitiu starej drotárskej techniky hovorí: „Po skončení strojárskeho učilišťa som si urobila maturitu, vydala sa, porodila dve deti, pracovala ako konštruktérka, ale keď konštrukciu zrušili, ostala som doma a rozmýšľala, čo ďalej. Skúšala som šiť, ale nebolo to ono. Potom som raz náhodou videla na Primaciálnom námestí pani Frátričovú, manažérku Školy remesiel, ako predvádza paličkovanie čipky. Keďže poznala moje záľuby, navrhla mi, či by som si nechcela vyskúšať prácu lektorky. Naučila som sa robiť šúpolové bábiky, od nich som prešla k drôtu a k drevu, no a z toho všetkého, čo som tu naštudovala, ma práve drôt oslovil najviac. Absolvovala som kurz drôtovania a teraz učím túto techniky iných záujemcov, predovšetkých deti. Som strojárka, drôt ako materiál som poznala už predtým, vedela som z technického hľadiska, ako sa správa, netušila som však, že sa z neho dajú robiť až také krásne a jemné veci. Jednoducho si ma získal. Ohnete obyčajný rovný drôt a dokážete z neho spraviť v podstate čokoľvek, čo vám napadne, nie je to úžasné? Manžel bol prekvapený, kam som sa dostala, ale je rád, že konečne robím prácu, ktorá ma baví.

Moja technika

Nie každý vie, že drotárstvo je slovenský unikát. Ak kedysi fungovali vo svete veľké drotárske dielne, vždy boli slovenské. Drotárstvo vzniklo na prelome 17. a 18. storočia ako praktická vec, keďže bolo treba opletať rozbité hlinené riady. Drotári najskôr zmiešali kúsky chleba s vodou a touto kašičkou zlepili rozbité kúsky do pôvodného tvaru. Nádobu potom stiahli drôtom tak pevne, aby netiekla. Čoskoro začali nádoby vypletať už vopred, počítali s tým, že keď spadnú na zem, drôt ich udrží v celku a nerozbijú sa. Na Morave existovali vyspelé hrnčiarske dielne, pre ktoré Slováci opletali ich hlinené výrobky. Drotári putovali po svete, tí najšikovejší zakladali fabriky v Moskve, vo Varšave, i v Amerike. Napríklad v Chicagu bola veľmi známa dielňa. Väčšinou šlo o praktické predmety, výtvarné hľadiská sa do remesla dostávali až v 19. storočí. Jozef Holánik-Bakeľ prvý pretvoril techniku pletenia, akou sa vyrábali prútené košíky, do výrobkov z drôtu. Priestorové veci z drôtu sa objavili v 20. rokoch 20. storočia, kedy končili poslední putovní drotári. Zaujímavé exponáty sa nachádzajú v Drotárskom múzeu na Budatínskom hrade. Aj ja tam mám vystavenú postavičku drotára. Najradšej robím práve väčšie priestorové veci, mám však na ne málo času. Veď vypletenie gitary z drôtu trvalo aj s návrhom asi sto hodín. Keďže viem, koľko je za tým mravčej práce, nepredala by som ju nikomu. Raz do mesiaca sa stretávame v klube drotárov, je nás dvadsať, dostávame aj domáce úlohy a keď sme mali urobiť hmyz, vyplietla som bzdochu ako dôkaz, že z drôtu sa dá urobiť naozaj čokoľvek. Z priestorových vecí mám veľmi dobrý pocit, pretože keď vyjdú, sú ešte krajšie, ako som si spočiatku predstavovala. Takže výsledok človeka takmer vždy príjemne prekvapí.

Antitalent

Neviem spievať. Patrím k tým, ktorí spievajú len v dave. Zaspievam si síce, ale musí nás byť veľa. A chcela by som vedieť lepšie kresliť, ako viem. No a mrzí ma, že neviem zaobchádzať s počítačom. My sme tá nešťastná generácia, ktorá sa k nim nedostala v správnej dobe a teraz už na ne nie je kvôli iným povinnostiam čas. I keď možno sa len vyhováram, lebo vždy večer doma, keď by som si mohla k počítaču sadnúť, aj tak to radšej odsuniem. 

Vianoce u nás

Sviatočný večer sa u nás začne manželovým príhovorom, vždy najskôr zhodnotí uplynulý rok, potom podá každému jabĺčko, ktoré si prekrojíme, či je zdravé a či aj my budeme zdraví, a každému dá aj sto korún, aby sa nás držali peniaze. Potom naberie do dlane orechy, pred každého položí kôpku a my počítame, či budeme na budúci rok v páre alebo v nepáre. Jedlá sú klasické, kapustnica, ryba, no v posledných rokoch už redukujeme ich množstvá. Myslím si, že nemá zmysel preháňať vianočnú hostinu tak, ako sa to robievalo ešte nedávno, vypekať niekoľko druhov zákuskov, navariť toľko jedál, že ich nevládzeme zjesť. Nehovorím, že naše Vianoce sú skromné, skôr primerané.

Najkrajšie Vianoce

Keď boli deti malé, boli každé Vianoce pekné. Najkrajšie boli tie najväčšie, keď sme sa všetci zišli u našich rodičov. Vo veľkej spoločnosti blízkych ľudí, ktorých mám rada, sa cítim veľmi dobre. Keď sa deti rozrodia, budem musieť zaviesť rodinnú tradíciu spoločných Vianoc.

Darček, ktorý nedokážem vyhodiť

Kým boli deti menšie, kupovala som darčeky rodine ja, takže prekvapenie pre mňa sa konalo málokedy. Dokázalo ma potešiť, keď si deti šetrili korunky z vreckového a kúpili mi nejakú maličkosť. Keď už dospeli, potešili ma dobrou knihou, to je darček, z ktorého dokážem mať vždy radosť.

Bez čoho by som v živote nemohla byť

Bez rodiny a bez koníčkov. Bez prírody, máme chalupu, ktorú teraz prerábame, takže nie je toľko času na prechádzky, ako by som chcela, ale azda neskôr, keď ju dáme do poriadku, bude. No a bez dobrej nálady. Nemám rada mrzutých ľudí, pri ktorých sa musíte stále zamýšľať, ako na nich. U nás je vždy veselo.

 

Posledná úprava 07.10.2021

Nájdete nás na FB