Vyplatí sa veriť v lepší svet

Vyplatí sa veriť v lepší svet

Napísala 

Najťažšia otázka, ktorú si skôr či neskôr každý z nás položí, znie, či sa oplatilo žiť, či plusy a mínusy dávajú kladný výsledok. Môžem povedať, že čo sa mňa týka, som spokojný, aj keď som prežil rôzne situácie, kedy bol môj optimizmus vystavený nemilosrdným skúškam.

Mám 73 rokov, päťdesiat z nich robím v poľnohospodárstve. Začínal som ako ekonóm, neskôr predseda družstva, teraz mám vlastný biznis. Vlastne po celý svoj život naháňam peniaze, aby to, čo mám na starosti, fungovalo tak, ako má. Do tohto kopaničiarskeho kraja som prišiel po skončení vysokej školy na umiestnenku, ako sa vtedy chodilo. Občas žartujem, že som si tu našiel frajerku, aby som mal kde bývať. Odľahčujem tému, lebo som inak veľmi rád, že ma život zavial práve sem. Vždy som chcel čosi dosiahnuť, byť iný, lepší. Ako prvý v ročníku som sa oženil so spolužiačkou Ľudmilou, a neľutujem, po celý život sme spolu. Veľmi rýchle po skončení štúdia som sa stal predsedom družstva. Dvadsaťpäť rokov života a práce, vybudovali sme silnú pridruženú výrobu, mali sme sa dobre. Keď prišli zmeny, odišiel som do Ameriky, vyskúšal rôzne veci, za každú cenu som sa chcel opäť postaviť na vlastné nohy. Hlavne som videl život amerických farmárov a ich priority, to mi veľmi pomohlo zorientovať sa v nových podmienkach.

Začal som podnikať, najskôr sám, neskôr s deťmi. Budovali sme nový moderný podnik na výrobu plastov. Lenže... Konečne sloboda v podnikaní – a ja som odchádzal do nemocnice. Rakovina. Po troch rokoch podnikania bol zo mňa onkologický pacient. Ale vyliečil som sa. Pochopil som, že treba zvoliť správne tempo. Na dosiahnutie cieľov máme predsa celý život, rozložme si sily! Rýchle tempo má za následok únavu, na polceste to človek má chuť vzdať. Ak však nasadí pomalé tempo, ocitne sa posledný v stáde a vlci budú hladní!

Predal som firmu a ostal na voľnej nohe. Deti práve končili štúdiá. Čím viac sme sa blížili k vstupu do EÚ, tým bolo jasnejšie, že predaj plastových výrobkov bude klesať. A že podporované budú aktivity na udržanie života na vidieku, v čistom prostredí a naturálnej ekovýrobe. Spomenul som si na amerických farmárov a na ich zvláštny bezrohý druh hovädzieho dobytka. Porovnali sme spotrebu teľacieho mäsa na osobu a rok na Slovensku a vo vyspelých štátoch západnej Európy a bolo rozhodnuté. Projekt na biofarmu, v ktorej chováme ekologickým spôsobom americké plemeno Charolais, sme vypracovali za spolupráce s tromi univerzitami a dvomi výskumnými ústavmi. Napríklad špeciálna tráva, ktorá je vždy zelená a dáva všetky živiny, ktoré dobytok potrebuje, bola vyšľachtená vo Výskumnom ústave lúk a pasienkov. Začínali sme na pätnástich hektároch, teraz ich máme tristo. Pasieme, pasieme, to je náš biznis. Dobytok sa pasie v prirodzených podmienkach, bez hnojív, bez umelého prikrmovania. V tíme sú mladí ľudia, aj skúsení odborníci. V začiatkoch nám pomohli dotácie z EÚ, to bol sen, taká finančná podpora! Ale nie je to iba tak, máme za sebou mnoho kontrol, bolo tu dvadsaťsedem európskych audítorov, nesmiete urobiť jedinú chybu, ak chcete obstáť. Jedenásť rokov sme viedli vlastnú hotelovú akadémiu a vychovávali si personál. Na stáž k nám chodia zahraniční študenti cez Erasmus, nevedia sa vynadívať, ako to funguje.

Jedna krava tohto výnimočného plemena potrebuje pri ekologickom hospodárstve hektár pasienkov. My ich nedojíme, mlieko je len pre teľatá, ktoré za osem mesiacov vyrastú na hmotnosť 300 kilogramov, len z mlieka a trávy. Vtedy idú na mäso. V januári-februári sa kravy telia, prvého mája otvárame pasienkársku sezónu, starosta zatrúbi na roh, opekáme býka, príde aj tisíc ľudí. Od druhej polovice októbra balíčkujeme mäso a posielame ho zákazníkom, ktorí si ho objednali. Dnes už hovädzím mäsom zásobujeme 1500 rodín z okolia i zďaleka, balíčky s kvalitnými stejkmi vozíme aj do Bratislavy. Všetko finalizujeme, spracovávame ovocie a zeleninu, na čalamádu, na lekvár, na perky. Plánujeme vykupovať ovocie z regiónu a spracovávať ho, budeme sušiť slivky, máčať sušené ovocie v čokoláde, chceli by sme variť pivo.

Z pôdy sa však dnes už nedá vyžiť, to pokojne môžete napísať. Ak chcete mať bežný štandard, čistú košeľu a plnú nádrž benzínu, musíte mať aj ďalší biznis. Pre nás je to agropenzión. Stavebná fakulta do projektu navrhla: je tu príroda, kyslík, čistý vzduch, ticho, treba robiť agroturistiku. Na začiatku sme si samozrejme kládli otázky: Podkylava je malá dedinka na kopaniciach, pre koho tu chceme zakladať penzión? Kto sem bude chodiť? Na čo ľudí prilákame? Začali sme s kongresovou turistikou, osvedčila sa. Vieme ubytovať sedemdesiat ľudí, máme bazén, masáže. Na farme chováme aj kone. Mohol by som povedať, že aj kone sú stratový druh podnikania, že finančne na ne doplácame, ale že zároveň fungujú aj ako najväčší pútač. Hostia, ktorí si k nám prídu užiť svet z konského sedla, sa ubytujú v penzióne. V lete robíme detské tábory, na ktorých sa deti učia aj jazdiť na koni, aj plávať, aj piecť dobrý domáci chlieb v novej peci. Penzión by nefungoval bez farmy a farma bez penziónu, je to dokonalá symbióza.

Stále niečo organizujeme, vymýšľame novinky, nielen pre peniaze, ale aby sme ľuďom ukázali, že sa vyplatí veriť v lepší svet, aby sme ich presvedčili skutkami. Za prežitý život sa nehanbím, stojím si aj za chybami, bez nich by som to nebol ja. Pochopil som, aké dôležité je cestovať, že to je nielen vzrušujúce dobrodružstvo, ale nevyhnutnosť, aby človek vedel, čo sa robí inde a čo z toho môže fungovať aj u neho. Najazdil som dva milióny kilometrov a nalietal ďalších 250 tisíc. Pracujem bez prestávky päťdesiat rokov. Bol som „súdruhom“, aj „pánom“. Spoznal som mnohé miesta sveta. Stále považujem za potrebné túžiť po niečom novom, mať ráno kam ísť, zaoberať sa novými myšlienkami. Dôchodok a ničnerobenie považujem za skrytý exil. Dlho vyspávať, prechádzať sa bez cieľa, navštevovať múzeá, sledovať všetko v televízii, veľa čítať, byť dobre informovaný – a zároveň sa každé ráno pýtať: a čo teraz? Dúfam, že toto sa ma ešte dlho nebude týkať, že ešte neodchádzam, že nikomu nebudem na obtiaž, ba naopak, že ma tu potrebujú. Ďakujem, že mám ďalšie plány a že stále je čo oslavovať.

Ing. Vojtech Tĺčik, PhD., agropenzión Adam a farma Charolais, Podkylava

Viac informácií o biofarme Charolais a agropenzióne Adam v Podkylave nájdete aj tu: Deň na Myjave

 

Posledná úprava 10.12.2017

Nájdete nás na FB