Moja nebohá mamička učila na prvom stupni základnej školy a mala veľký vzťah k ručným prácam. Nádherne šila, vyšívala. Myslím si, že talent som zdedila po nej.

So svojimi žiačikmi bola raz na výlete v Bratislave a keď si šli odpočinúť do záhrady pri Grassalkovičovom, terajšom Prezidentskom paláci, prišli k nim študenti z blízkej šupky, teda Strednej školy umeleckých remesiel, a začali kresliť jej žiakov, lebo mali práve hodinu kreslenia. Ich profesorka si prisadla k mojej mame na lavičku a tak sa mama počas rozhovoru dozvedela, že takáto škola existuje. Keď sa vrátila domov, povedala mi: „Už vieš, na ktorú školu sa prihlásiš.“ A to som bola ešte iba druháčka na základnej škole. Nakoniec som sa naozaj dostala na SŠUP v Bratislave a skončila odbor keramika. My sme doma vždy mali kuchynskú stenu aj všetky police zaplnené krásnou keramikou, pretože môj otecko zbieral vzácne výrobky zručných ľudových majstrov. Prázdniny som trávievala na praxi v Pozdišovciach, kde sa vyrába známa tradičná keramika. Toto prostredie, technika i starí hrnčiari, od ktorých som sa veľa naučila, na mňa silne zapôsobili. Po skončení školy som v Pozdišovciach pracovala ako technológ, no ťahalo ma to k samotnej výrobe a k hrnčiarskemu kruhu. Vrátila som sa domov, rodičia mi pomohli zriadiť si vlastnú dielňu a odvtedy sa celý môj život točí okolo keramiky.

Tá moja technika

Ak by sme začreli do histórie, tak prvé hlinené nádoby sa vyrábali na našom území už v období, ktoré nazývame mladšom dobou kamennou. Nádherné ukážky keramikárskeho umenia sa nám zachovali aj zo stredoveku. Na Slovensku existuje niekoľko stredovekých hrnčiarskych stredísk, spomeniem len Ľubietovú alebo Modru. Tradíciu modranskej majoliky založili Habáni, ktorí prišli z nemeckých krajov, kde boli prenasledovaní za svoju vieru. Usadili sa na slovensko-moravskom pomedzí (Modra, Skalica ap.) a spolu so svojou technikou výroby krásnej keramiky tu zdomácneli.

Rok som pracovala v Siladiciach, kde je tiež známa keramikárska dielňa, tam som sa zdokonalila v točení hrnčiarskeho kruhu. Najviac mi však dali Pozdišovce. Hrnčiari, ktorých som spoznala, boli všetko staršia generácia, šesťdesiatnici až osemdesiatnici. Ich deti odmietali pokračovať v remesle, preto ich dojalo, že ja, ako mi hovorili, dievčatko z mesta, som sa o to, čo vedia, tak veľmi zaujímala. Naučili ma nielen remeslo, ale aj pesničky, ktoré si celé generácie spievali pri práci. Oni cez leto robili na poli, v zime vyrábali hlinené hrnce. Vypaľovali ich v poľných peciach a predávali na trhu, ale nie za peniaze, dostávali za ne fazuľu, obilie, kukuricu. V Pozdišovciach som spoznala starenku ohnutú takmer až po zem. Rozprávala mi, že preto je taká zhrbená, lebo celý život nosila na chrbte noše plné ťažkej keramiky na trh.

Na strednej škole bol mojim umeleckým vzorom Dalí. To viete, že som za svoje surrealistické plastiky chválená nebola. A potom, už hodená do života, som si uvedomila, že mám rada staré domčeky so slamenou strechou, dávne pece, za ktorými sa tak príjemne ležalo, a že v umení remeselníkov, ktorí tu žili, nachádzam mnoho inšpirácií. Postupne som si vytvorila vlastný štýl. Kvôli práci často jazdím autom, cesta býva dlhá a monotónna, zrazu mi napadne, čo by som mohla urobiť a ako, ihneď zastavím a nápad si rýchle načrtnem, lebo ak nie, stratí sa a len tak ľahko sa nevráti. Často pracujem na objednávku ľudí. Prídu za mnou do dielne a chcú svadobný dar, alebo dar k päťdesiatke, a povedia, vymyslite, prosím, niečo. Teraz napríklad vymýšľam „niečo“ pre folklórny súbor. A inšpirujem sa práve ľudovými tradíciami, lebo som si istá, že ľudové umenie má stále čo povedať ľuďom a že ich krásna vec vie aj dnes potešiť.

Antitalent

Necítim sa byť antitalent na niečo špeciálne. Akurát len pri upratovaní mi pomáha manžel so synom, lebo všetky domáce práce by som časovo nezvládla, a priznám sa, upratovanie ani nemám ktovieako rada. 

Náplň dlhých zimných večerov

Práca. Občas televízor. Najradšej prechádzky so psami.

Vianoce u nás

Sme katolíci, takže sviatky trávievame v tomto duchu. Chodíme na omšu, zdobíme stromček, pečieme koláče. Na Vianoce sa teším hlavne kvôli tomu, že si konečne odpočiniem, pretože pred Vianocami mám vždy najviac objednávok.

Najkrajšie Vianoce

Mala som v živote ťažké obdobie, keď mi takmer naraz umreli obaja rodičia aj prvý manžel a ja som ostala s malou dcérkou sama. Počas nasledujúcich troch rokov sme mali veru smutné Vianoce. Ale potom som spoznala môjho terajšieho manžela a prvé spoločné Vianoce, keď sme boli znovu úplná rodina a nemuseli sme s dcérkou sedieť pod stromčekom ako siroty, boli azda najšťastnejšie v mojom živote.

Darček, ktorý nedokážem vyhodiť

Nevyhodím žiaden darček. Aj kytice kvetov, ktoré dostanem, zvyknem usušiť.

Bez čoho by som v živote nemohla byť

Na prvom mieste je moja rodina. Na druhom hrnčiarsky kruh. A na treťom asi moje psy a mačky. Zvieratá – a celú prírodu – mám veľmi rada.