Aby veci mali dušu

Napísala 

Eva Kováčová, šije textilné hračky, býva v Hamuliakove, má dvoch synov: - K ľudovému remeslu ma nasmeroval inzerát,...

...tuším v bratislavskom Večerníku, niekedy na začiatku deväťdesiatych rokov. Obaja chlapci chodili ešte na základnú školu, práve im zrušili družinu a keďže som nechcela, aby sa túlali po sídlisku, hľadala som si prácu, ktorú by som mohla robiť doma. 

Na inzerát sa ozvalo veľa žien, pripravili pre nás týždenný kurz, počas ktorého nás učili šiť bábiky, textilné aj krojované. Ako strihať podľa predlohy, ako vypchať hlavičku, aby nevyzerala ako zemiak, ako nalepiť vlásky, keď robíme dievčatko, alebo prišiť šticu, keď to má byť chlapček. Po týždni nás hodnotili podľa ušitých bábik. Moja krojovaná nebola pekná, viem, na to jednoducho nemám vlohy, musíte pracovať s krajkami, nášivkami, stužkami, prispôsobujete kroj telíčku, vkladáte dovnútra postavičky drôt, aby pevne stála vo vitríne. Mne sa to nedarilo. Ale tieto textilné, ktoré nie sú len na okrasu, lebo sa dá s nimi aj hrať, na tie ma prijali. Netuším, koľko žien pri tejto práci ostalo, ja áno, vydržala som celých pätnásť rokov. A pretože sa mi táto práca páči, vydržím zrejme aj ďalej. Možno že som zdedila nejaké gény, lebo moja mama vyšívala, možno sa dedí aj vzťah k prácam, ktoré vyžadujú zručnosť, ináč by sa táto práca nedala robiť tak dlho. Medzitým som musela prejsť na živnosť, teraz už dávam veci na komisionálny predaj, nehovorím, že to nie je náročné, ale dá sa z toho vyžiť. Niektoré mesiace sú slabé, najmä začiatok roka, január, február, no predvianočný trh to kompenzuje, teraz mám veľmi veľa práce a ruky len jedny. Do mesta idem len raz za čas, balíky s bábikami posielam radšej pošto

Tá moja technika

O textilné bábiky je záujem stále. A mňa teší, ak viem, že niekoho potešila hračka, ktorú som ušila práve ja. Bábiky vyrábam v rôznych veľkostiach, tie najväčšie merajú 52 centimetrov. Telo je z plátna tuženky, oblečené sú do modrotlače, kartúnu, plátna, vlásky robím z priadze. Ako živnostníčka teraz už všetko nakupujem sama. Nakresliť, vystrihnúť, vysedieť za šijacím strojom, vypchať vatou, urobiť vlásky, obliecť do šatočiek. Niekedy robím celý deň, niekedy dve-tri hodiny, no a sú aj také dni, keď mi všetko padá z rúk, tak radšej prestanem, lebo vidím, že z toho nič nebude. Vlásky šijem na starej veritaske, zvyšok na dvoch nových strojoch. Je dobré mať dva stroje, pretože ak sa jeden pokazí, pokým zoženiete mechanika, uteká vám čas.

Mňa svet folklóru a ľudových tradícií zaujíma už dávno. Nahrala som si na video všetky časti televízneho dokumentu o ľudovej kultúre na Slovensku a občas si to prehrám. Keď nedávno dávali reprízu Rysavej jalovice, pozrela som si ten film znovu, aj keď som ho videla najmenej desaťkrát. Myslím, že aj vystúpenie folklórneho súboru dá každému viac, ako sledovanie filmu, v ktorom sa zabíjajú ľudia. Čítam časopis Remeslo-umenie-dizajn, hľadám informácie o tradičných technikách a o ľuďoch, ktorí ich využívajú v tejto modernej dobe. Každému sa môže páčiť čosi iné, ale ja mám doma keramiku len hlinenú, ak vázu, tak s ľudovými ornamentami. Potrebujem, aby veci mali dušu, aby na mňa z nich dýchla tradícia. Kedysi som dokonca túžila maľovať modranskú keramiku. Síce sa mi to nepodarilo, ale možno, jedného dňa, aspoň pre relax sa naučím pracovať aj s hlinou. A páči sa mi aj technika maľovania na sklo.

Antitalent

Absolútne nič mi nehovorí počítač. A ani mobilný telefón, donedávna som žiaden nemala a celkom dobre som si žila. Už mi ho nanútili, občas volám mužovi do práce, alebo chalanom, ale naozaj len z nutnosti. Človek ovláda to, čo potrebuje pre život. Ja potrebujem kvalitný šijací stroj. Aby fungoval, aby bol v poriadku, aby netrhal nite. To je pre mňa dôležité, lebo to ma živí.  

Náplň dlhých zimných večerov

Keď mám čas, tak čítam. Alebo štrikujem svetre. Väčšinou však strihám podklady alebo šijem niečo na bábiky. A popritom sledujem televízor, u nás sa najviac pozerá Spektrum, tam sa človek aspoň niečo rozumné dozvie.

Vianoce u nás

Také normálne. Hlavné je byť spolu a oddýchnuť si. Obdobie pred Vianocami je pre mňa pracovne najnáročnejšie, lebo mám najviac objednávok na bábiky. Muž je zásadne proti umelým stromčekom, stromček máme teda živý, okrem klasických ozdôb občas napečiem aj medovníčky. Pod stromček postavím misu s orechami a jabĺčkami. Manžel je žeriavnik, baví ho piecť, sem-tam urobí nejakú tortu, vymiesi skvelé cesto na langoše, no a s pečením na Vianoce pomôže tiež. Pečie rád, keď má chuť piecť.

Najkrajšie Vianoce

To sú pre mňa všetky. Hlavne nech je pohoda. Pod stromčekom i na stole mávame vždy to, čo potrebujeme. Také boli Vianoce môjho detstva a také si robíme aj teraz.

Darček, ktorý nedokážem vyhodiť

Narodila som sa na Mikuláša a keďže som Eva, oslavujem počas Vianoc zároveň aj meniny. Pokiaľ si pamätám, vždy som dostávala dva darčeky, väčšinou praktické, niečo na seba. K milým darčekom, ktoré som dlho opatrovala, patril ježko z moduritu, ktorého mi urobil mladší syn. Ježko mal namiesto očí zrnká čierneho korenia a v modurite dierky, do ktorých sa dávali špáratká. Starší syn mi každý rok urobí pekný kovový svietnik. K päťdesiatke mi daroval nádhernú ružu vytepanú z plechu. Aj on je manuálne zručný, asi na tých génoch niečo bude. Vybral si strednú umeleckú školu, odbor pasiar, to je „kováč“, ktorý dokáže urobiť brnenie a dobrý meč. Teraz študuje archeológiu, takže história a tradície sú mu tiež svojím spôsobom blízke.

Bez čoho by som v živote nemohla byť

Bez mojej rodiny. Ak to majú byť tri hodnoty, tak rodina je pre mňa na všetkých troch miestach.

 

Posledná úprava 07.10.2021

Nájdete nás na FB