Ako z telenovely

Napísala 

Televízor trónil v obývačke nášho dvojizbového bytu. Hlavný kus nábytku. Keby sme nič iné nemali, som presvedčený, že žena by bola rovnako spokojná. Žili sme si svoj život ako milióny iných ľudí, do práce v úrade, z úradu domov, doma k televízoru. Každý deň to isté, len seriály v telke sa, chvalabohu, občas menili.

Poslušne som sa díval na reklamy na pracie prášky a zubné pasty, prežíval ako vlastné nadšenie dievčat všetkých rás nad kvalitou ich tampónu a vďaku mačiek za chutné konzervy. Manželka si neželala, aby som na ňu prehovoril počas filmu ani počas seriálu, ani počas nekonečných diskusných relácií. Spolu s čipsami hltala denné penzum katastrof a mŕtvych. Všetko, čo bolo treba, sme si povedali počas prestávok. Vedel som, že keď sa k nej nakloním, aby som ju pobozkal na dobrú noc, nesmiem zacloniť obrazovku.

Áno, nie, čo ja viem, možno -- tak sme sa rozprávali. A stačilo. Počas zimnej dovolenky na horách sme spolu prehodili najviac tri vety. Ja som bol celé dni vonku na lyžiach, ona v hotelovej izbe čítala. Nenaliehal som, zdalo sa mi, že to má tak byť, že po dvadsiatich piatich rokoch manželstva tak žijú všetci. Hovorili sme len o dcérach: jednu máme na vysokej škole, druhá sa hrá na au-pair v cudzine -- doma nepohla prstom a teraz žehlí a upratuje u cudzích ľudí. O ničom inom sme nemuseli hovoriť, nanajvýš: Chceš na raňajky hrianky alebo vajíčka? A potom mi zrazu balila kufre a oznámila, že sa mám odsťahovať. Byt je jej, má ho po rodičoch a chce v ňom žiť so svojím priateľom -- čašníkom z reštaurácie, kam z roboty chodili na obed. Zrazu mala plno rečí, hovorila, že si s ním rozumie, že mňa má už plné zuby, že sa na mňa nemôže ani pozrieť, že roky so mnou sú pre ňu stratené a že ona chce ešte žiť.

Nasťahoval som sa k mojej osemdesiatročnej mame. Keby nie jej, bol by zo mňa bezdomovec. Bývame spolu v dvojgarsónke. Nemôžem povedať, že sa mám zle, mama vypeká, operie, ožehlí. Len sa pokúšam pochopiť, čo sa to vlastne stalo. Naozaj som bol slepý a hluchý, keď som nevnímal jej predstierané bolesti hlavy? Ja som bol s ňou rád aj pri jej telenovelách, aj vtedy, keď čítala romány o láske. I keď možno práve tie jej narobili zmätok v hlave. Veď čo už, akáže iná láska? To, čo sme mali, to bola láska!

Chodím do kancelárie, večer behávam a čakám, že mi žena zavolá, aby som sa vrátil.

 

Tento príbeh vyšiel najskôr v knihe:

Danica Janiaková

ČO S NAČATÝM ŽIVOTOM? Muž a žena na prahu päťdesiatky

Knihu si môžete objednať na č. 0908 069 388, stojí 5 eur, poštovné neplatíte.

 

Posledná úprava 09.10.2021

Nájdete nás na FB