Ako historička umenia sa stretávam s krásnymi vecami, ktoré – pokiaľ je človek citlivý – sa mu dostávajú do krvi a formujú ho. Pracovňu mám v meštianskom dome zo 16. storočia, nado mnou je trámový maľovaný strop zo 17. storočia, za mnou nástenné maľby datované rokmi 1542 a 1543. A aj keď tu sedíte so súčasnými starosťami, podvedome vnímate, čo vás obklopuje.

Na práci v múzeu je skutočne niečo, čo vám vojde hlboko pod kožu. Patrím ku generácii, ktoré ešte napĺňala depozitáre. Na povalách, v pivniciach a šopách sme nachádzali vzácne predmety, spracovávali ich, tvorili mozaiku, do ktorej zapadali. Tak sa nechtiac stali súčasťou nášho bytia.

Bývali sme hneď pod Bojnickým zámkom. Pre dievča z „podzámku“ bol každodennou súčasťou detstva. Preliezli sme celý zámocký park, objavili tajnú chodbu pod zámkom, pri filmovaní rozprávok Pán a hvezdár či Šialene smutná princezná sme stáli najbližšie, ako sa len dalo, aby nám nič neušlo.

- Na gymnáziu som sa zaujímala o najstaršie dejiny Egypta a Ríma, príťažlivé prednášky profesorky Rapošovej ma fascinovali až tak, že som sa prihlásila na štúdium klasickej archeológie. Tento odbor vtedy otvárali na filozofickej fakulte po prvýkrát. Verila som, že po skončení štúdia odídem na vykopávky do Talianska alebo Egypta,...

- Ako dieťa som bola priam posadnutá rozprávkami o zámkoch, princeznách a drakoch, v škole som zo všetkých predmetov najviac milovala dejepis, hltala som historické romány a filmy – a táto fascinácia dobami minulými trvá dodnes.

Čechy známe i neznáme, Praha známa aj neznáma, Kuchyňa neskorého stredoveku a Čo možno neviete o živote našich predkov. Štyri zaujímavé témy, štyri výnimočné knihy pre milovníkov histórie aj gastronómie.

Napriek takmer permanentnému nepriateľskému stavu obchod medzi civilizovaným antickým juhom a „barbarskou“ Európou prekvital. Keramika, šperky, víno, vzácne tkaniny a výrobky z kože sa vozili hore-dole po obchodných cestách, ktoré čoraz hustejšie križovali kontinent. Oba svety sa navzájom ovplyvňovali, často nenápadnými spôsobmi. Jedným z nich bola móda.

Múdry starec v bielom rúchu, ktorý zlatým kosákom zrezáva imelo, predpovedá budúcnosť, varí posilňujúce nápoje, radí celému kmeňu a vykonáva obete, vrátane ľudských – tak si predstavujeme legendárnu postavu keltského druida.

Albis si zložila kožený prívesok, na konci ktorého visel medvedí zub. Bola to pamiatka na jej otca, skvelého poľovníka a ešte lepšieho bojovníka. Preto Albis nemohla uveriť, že sa jedného dňa nevrátil spolu s ostatnými unavenými, niekoľkotýždenným potom raziacimi chlapmi z vojenskej družiny, ktorá priniesla bohatú korisť. Bohovia proste pri ňom chvíľu nestáli. Možno preto, lebo svoj amulet dal jej a jeho potom nemal kto chrániť pred mečom nepriateľa.

Furor. Tak nazvali Rimania nevídanú posadnutosť bojom a zúrivú krvilačnosť Keltov, ktorá ich ochromovala. Aby keltskí bojovníci zastrašili nepriateľa, dostávali sa krikom, spevom a rituálnym tancom do stavu vytrženia, vojaci pohŕdajúci smrťou často revali tak silno, že prehlušili desivý hrmot nespočítateľného množstva rohov a dlhých trúb. „Dokonca i ozvena sa k nim pripájala,“ píše Polybios. Akoby znásobovali živelné sily, zabúdali na seba a v tranze splývali s okolitou prírodou. Už nebojovali, oni samotní boli stelesneným bojom.