Na krku torques, na nohách galoše

Napísala 

Napriek takmer permanentnému nepriateľskému stavu obchod medzi civilizovaným antickým juhom a „barbarskou“ Európou prekvital. Keramika, šperky, víno, vzácne tkaniny a výrobky z kože sa vozili hore-dole po obchodných cestách, ktoré čoraz hustejšie križovali kontinent. Oba svety sa navzájom ovplyvňovali, často nenápadnými spôsobmi. Jedným z nich bola móda.

Rimanky oblečené do jednofarebných svetlých, prevažne bielych chitónov sprvu šokovali pestré vzory vlnených a ľanových textílií z „barbarika“. V Ríme sa – a dobre - predávali galské dreváky, prezývané gallicae, z čoho nám dodnes ostal názov pre galoše. Módne sa stali aj keltské praktické plášte s kapucňou zvané sagum cucullatum. Grécky historik Diodoros napísal: „Ich odev je podivuhodný: pozostáva z tuniky, ktorá hrá všetkými farbami a z nohavíc, ktoré nazývajú braccae. Pruhované plášte si upevňujú sponou, v zime nosia vlnené, v lete z hladkej látky a kockovaných pestrých vzorov“. Zvlášť mužské nohavice, siahajúce pod kolená alebo aj nižšie (Kelti nosili voľnejšie, Germáni priliehavejšie) boli pre Rimanov novinkou. Dovtedy ich videli len počas výprav na východ, do Perzie.

Keltský kroj tvorila tunika s krátkymi rukávmi (prípadne aj bez nich), ktorá siahala niekedy až po kolená. Nosili ju muži aj ženy. Bol to vlastne jeden kus látky, zošitý na boku, na pleciach zopnutý sponou a v páse stiahnutý opaskom. V lete nosili tenšie haleny z plátna, v zime vlnené deky, ozdobené strapcami. Tam zrejme má pôvod svetoznáma škótska kocka, ktorej premyslený vzor neslúžil len na ozdobu, ale na prvý pohľad informoval, odkiaľ jeho nositeľ pochádza a ku ktorému klanu, teda rodu či kmeňu patrí.

Ženy priadli a tkali, muži pracovali ako garbiari a obuvníci. Okrem nového typu tkáčskeho stavu vymysleli Kelti aj železné perové nožnice na strihanie ovčej vlny. Zreteľné stopy po strihaní vidieť aj na útržkoch tkaniny z dutého bronzového nánožníka v Nových Zámkoch. Tkáčsky stav bol vertikálny, vlákna osnovy napínali zavesené hlinené závažia. Pomedzi vlákna keltské tkáčky vodorovne preťahovali útkovú niť. Zrekonštruovaný tkáčsky stav tohto typu je vystavený v archeologickom parku v Liptovskej Mare. V hroboch sa našli aj ihly rôzneho tvaru a veľkosti.

V soľných baniach z doby železnej v Hornom Rakúsku a v rašeliniskách severnej Európy sa našli zachovalé vlnené odevy domáceho obyvateľstva, štýlovo podobné keltskej móde. Podľa nich si môžeme urobiť presný obraz o tom, čo sa v laténe nosilo. Na Slovensku máme vyše šesťdesiat nálezov zvyškov tkanín, ktoré na skorodovaných predmetoch zakonzervovali kysličníky medi alebo železa. Podľa nich vieme, že šili hlavne z vlny a ľanu. V ženských hroboch z Hurbanova a Nových Zámkov sa našli duté nánožné kruhy z bronzu vyplnené kusmi textilu. Vďaka medenke sa v Hurbanove (3. stor. pred Kr.) zachovalo veľmi jemné tkanivo z priadze len 0,2 mm hrubej, na piatich fragmentoch ľanového plátna z Nových Zámkov vidieť dokonca zvyšky po výšivke vlnenou červenou niťou, čo je výnimočný nález v keltskom svete. Podarilo sa zrekonštruovať jednoduchý geometrický vzor výšivky zložený hlavne z kosoštvorcov.

Gombíky Kelti nepoznali. Ľudia bronzovej doby si odev spínali väčšinou ihlicami, i keď už aj vtedy využívali taký praktický vynález, akým bola spona s pružnou ihlicou. Až v železnej dobe sa prepracovala medzi predmety každodennej potreby a archeológom dnes jej rôzny tvar a zdobenie západky i vrchného oblúku pomáhajú datovať nálezy. Na severe Slovenska, kde žilo zmiešané etnikum, ktorému dnes hovoríme púchovská kultúra, používali okrem spínadiel bežných na celom keltskom území aj nápadne veľké spony, zrejme potrebné pre hrubé zimné, pravdepodobne kožušinové plášte.

Opasok bol sprvu kožený, ozdobený kovovými krúžkami, neskôr ho tvorili reťaze zo železných a bronzových ohniviek. V strednej dobe laténskej k nim pribudli nádherné opasky z bronzu zdobené emailom. Ten z Holiar má príchytný háčik vymodelovaný do podoby konskej hlavy. Aj bronzová zápona z Ižkoviec má podobu zvieracej hlavy. Na Slovensku si ženy obľúbili opasky z ohnívk v tvare osmičiek (Palárikovo).

Od Etruskov prevzali Kelti žijúci na prelome 5. a 4. storočia pred Kr. topánky a nízke čižmy so zobákovitým špicom vyhnutým dohora. Neskôr nosili známe dreváky, v zime si nohy (aj hrudník) obmotávali pásmi teplej látky. Sandály s pevnou podrážkou a mokasíny si obúvali hlavne Rimania a Germáni.

Ako ľahká obuv sa v laténe nosili až po lýtka šnurované opánky z teľacej kože, podobné neskorším krpcom. Ich tvar naznačuje rituálna hlinená lampa v tvare nohy, ktorá sa našla v Palárikove. Takéto predmety dávali do hrobov nedospelých dievčat, ešte detí, ako symbol odchodu z tohto sveta. Misovitú lampu na nôžke v tvare topánky zdobí vhladený a vkolkovaný geometrický vzor s bielou inkrustáciou. Miesto, kde sa „topánka“ mení na misu, zvýrazňuje prepletajúca sa vlnovka, metafora spojenia sveta živých a mŕtvych.

Vydaté ženy si vlasy nechávali narásť a vyčesávali ich do drdolov, mladé dievčatá nosili kratšie vlnité účesy. Priamo do vlasov alebo do sieťky na vlasy si vpletali zlaté krúžky. V bratislavskom oppide sa našli kostené ihlice so zhrubnutým telom a cibuľovitou hlavičkou, ktorými si upravovali účesy aj Rimanky a ktoré antické pramene nazývali acus crinalis alebo acus comatoria. Muži si vtierali do vlasov vápennú vodu, vďaka čomu vlasy stáli dohora, pôsobili bohatým dojmom a zosvetleli. Mýty hovoria, že snom každého Kelta bolo mať pramene vlasov také špicaté, aby sa mu na ne nabodli jablká.

Muži sa šperkami zdobili zriedkavo. Väčšinou nosili len jednoduché spony, náramky a opasky zo železa, výnimočne z bronzu alebo zlata či striebra. Najväčšou ozdobou muža bola zbraň.

Ženské hroby svedčia o bohatšej výzdobe. Najstaršie nálezy vyzerajú tak, akoby symetria bola najdôležitejším prvkom vtedajšej ženskej módy. Rovnaký náramok na ľavej i pravej ruke, rovnaký nánožný kruh na jednej i druhej nohe, dve bronzové spony naľavo i napravo, často spojené tenkou retiazkou. Tak boli pochovávané ženy nielen u nás, ale predtým už aj na švajčiarskych a nemeckých pohrebiskách, odkiaľ na naše územie zrejme prišli noví osídlenci a prinesli si aj svoj kroj. V druhej a tretej štvrtine 3. storočia pred Kr. prevládajú ďalšie módne vzory, podobné v Podunajsku a na Balkáne. Na pohrebisku v Mani sa našli spony na spánkoch a na čele, opäť v pároch, pravdepodobne upevňovali závoj alebo čepiec. Podobné nálezy pochádzajú aj z 1. storočia pred Kr. z Norika a Panónie. Častými ozdobami boli prstene zo striebra a bronzu, výnimočne zo zlata, a náhrdelníky zo sklenených perál. Amulety, ktoré za života chránili pred chorobami a zlom a po smrti strážili pokoj rodiny, nosili väčšinou len ženy a deti. Takým bol aj amulet z neskorej doby laténskej nájdený v Nitre, ktorý pravdepodobne znázorňuje zajaca alebo psa.

Keltská žena podliehala diktátu módy tak isto ako súčasná. Najjasnejším svedectvom sú bronzové nánožné kruhy. Sprvu pripomínali viac-menej tenké náramky nosené na členkoch, neskôr sa však zmenili na veľké duté polgule – a to už museli prekážať pri pohybe. Napriek tomu boli rozšírené na celom území keltského sveta.

A ešte jednou špecialitou ozvláštnili Kelti vtedajšie šperkárstvo, i keď nešlo o módny predmet, ktorým by sa mohol ozdobiť každý. Tento šperk nosili len vyvolení, veľmoži a ich ženy. Torques. Kovový náhrdelník, či skôr obojok zo zlatej alebo bronzovej tyčinky, ktorej konce nápadne ozdobené guľou alebo tvarom pečatidla sa pod bradou nedotýkali. Bol to odznak moci, typický pre oblasť Francúzska a Švajčiarska. U nás sa našlo len niekoľko bronzových exemplárov (Trnovec nad Váhom, Veľká Maňa), jediný zlatý kus z Myjavy pochádza asi z roku 300 pred Kr. O pár desaťročí nato torques prestávajú nosiť živí ľudia, postupne prechádza do sveta mýtov a ako šperk hrdinov a bohov ho vidíme už len na sochách, minciach a kultových kotlíkoch. Poslednou stopou po torquesoch je jeden z reliéfov na stĺpe Marka Aurélia, ktorý v 2. storočí nášho letopočtu zobrazuje nimi zdobených Kotínov.

© Danica Janiaková, Leto s druidom

Posledná úprava 07.10.2021

Nájdete nás na FB