Môj hrad - môj dom. Modrý Kameň

Napísala 

- Ako dieťa som bola priam posadnutá rozprávkami o zámkoch, princeznách a drakoch, v škole som zo všetkých predmetov najviac milovala dejepis, hltala som historické romány a filmy – a táto fascinácia dobami minulými trvá dodnes.

V rokoch normalizácie som nemohla históriu študovať, teraz si to nahrádzam štúdiom muzeológie. Dokonca si myslím, že v tejto životnej etape mi prináša viac potešenia. Presvedčila som sa, že keď človek veľmi chce, svoj cieľ či sen dosiahne, hoci okľukou a zložitými cestami.

Helena FERENCOVÁ je riaditeľkou Múzea bábkarských kultúr a hračiek SNM na hrade Modrý Kameň. Múzeum dosiaľ zhromaždilo 2000 bábok a 3000 hračiek a v súčasnosti tu môžete vidieť výstavu hračiek krajín V4. Najmenšie slovenské mesto Modrý Kameň je okrem hradu s múzeom známe aj kalváriou a gaštanmi jedlými, ktoré na tomto území ako prví zasadili v 15. storočí Turci.

A ako sa Helena Ferencová dostala práve na modrokamenský hrad? - Už ako päťročná som rozprávala svojej tete z Budapešti povesť o tom, ako hradný pán Imro Balaša vyhodil z jeho okna svoju milovanú ženu. Rodina sa na mne dobre bavila, nikto z nás netušil, že tu strávim osem rokov ako pracovníčka archívu a hlavne: že sa mi splní sen a bude tu múzeum, v ktorom budem pracovať. Ja som totiž rástla v dome priamo pred jeho bránami, hrad som kreslila, písala o ňom školské úlohy, hrávala sa v blízkom parku, mala som tu prvé schôdzky, vyrastali tu moje deti, trápilo ma, že roky nebol využívaný pre kultúru... Som s týmto miestom bytostne spojená a zo žartu hovorievam, že patrím už k jeho inventáru.

História ma naučila

Historia est magistra vitae, to som si zapamätala už z hodín latinčiny na strednej škole. Národ, ktorý ignoruje históriu a nevie z nej čerpať ponaučenie, postráda  pevný základ pre dôležité rozhodnutia. Každá generácia stavia na tom, čo priniesla, objavila, dosiahla, spoznala tá predchádzajúca. Múdry národ svoje dejiny pozná, učí tomu i svoje deti, vštepuje im tak vlastenectvo, a to nepovažujem za frázu. Práve dnes, v zjednotenej Európe bez hraníc, je dôležité, aby sme vedeli, odkiaľ sme prišli, ako sa rozvíjala naša kultúra, ako vznikla naša štátnosť. Potom nám budú jasné aj naše ciele.

Obdivujem dobu, keď sa jazdilo na koňoch, keď bolo dosť času vnímať a obdivovať krásu okolitého sveta a ľudia sa stretávali, aby sa porozprávali a zabávali. Uvedomujem si, v akej dobe žijeme a ako naliehavo potrebujeme zamyslieť sa, kam sa to vlastne ženieme. Aj toto mi dáva história.

Práca - rutina alebo poslanie?

Moji blízki sa ma doma často pýtajú: „Si doma?“ Hneď si uvedomím, že som zase nedokázala odložiť prácu za hradnú bránu. Hoci problémy, ktoré dnes kultúra má, spôsobujú, že nie každé ráno idem do práce radostne, ten hrad má na mňa neopísateľne pozitívny vplyv. Len čo prekročím jeho bránu, každá skepsa zmizne, opäť som pripravená zvládať ťažkosti, prekonávať prekážky a tešiť sa z akéhokoľvek maličkého úspechu. Milujem to, čo robím, vždy som chcela robiť práve toto.

Nevymenila by som za nič na svete

Radosť - z krásnej výstavy, koncertu, novej expozície, vydareného podujatia,  vzácnej divadelnej bábky, historickej hračky, úsmevu spokojných návštevníkov,  nádherných farieb prírody v okolí hradu...

Nepáči sa mi

Keď sú ľudia ľahostajní k bohatstvu, ktoré im zanechali predkovia. Myslím, že tento prejav neúcty a dešpektu k vlastným dejinám prináša trpké ovocie hlavne u mladej generácie. Na hrade by som zmenila mnoho vecí, treba na to veľký balík peňazí, je to ďalší z mojich snov, verím, že sa splní. V predstavách to už vidím: obnovenú budovu kaštieľa, temperované a klimatizované expozície a depozitáre, vykurovanú koncertnú sieň, zaujímavé podujatia po celý rok, zachránenú zrúcaninu starého gotického hradu, divadlo v jeho romantických priestoroch, odkryté archeologické nálezy, obnovený historický park.

Historická osobnosť

V rokoch 1575 – 1593 vládli hradu a jeho okoliu Turci. Zanechali po sebe miestne názvy, prímenia, ktoré sa používajú dodnes, hovorí sa, že aj modrokamenské gaštany vysadili práve oni. V slovenskej literatúre sa o tom zachovala historická pieseň o hrade Modrý Kameň, Zvolene a Divíne. Turci ako prví ničili aj gotickú podobu hradu. S týmto úsekom histórie sú spojené povesti a historky, ktoré rozprávali naši rodičia nám a my našim deťom. Spája sa s ňou aj osobnosť Valentína Balašu (1554-1594), renesančného básnika, dramatika a legendárneho bojovníka v protitureckých vojnách, príslušníka rodu, ktorý hrad vlastnil až do polovice 19. storočia. Práve teraz pripravujeme divadelné predstavenie, zdramatizovanú povesť a literárno-dramatický večer o živote, diele a dobe Valentína Balašu.

Krása starých vecí

Priťahujú ma predmety, ktoré voňajú minulosťou, obdivujem každú rímsu na starých domoch v Modrom Kameni, každý zachovaný ručne zdobený plot. Opatrujem pamiatky na svojich starých rodičov, chránim si veci zo života mojich rodičov. Nemusia to byť vždy vzácne starožitnosti, prihovárajú sa mi aj bežné predmety dennej potreby zaujímavé tvarom či materiálom, rozprávajú mi o tom, ako sa žilo vtedy, keď my sme ešte neboli. Obdivujem majstrovstvo, trpezlivosť našich predkov. Vanie z neho láska ku kráse a úcta k tomu, čo nám poskytuje matka príroda.

Život v inej dobe

Človek má prežiť naplno dobu, v ktorej sa narodil, lebo ľudský život je len  nepatrnou sekundou v reťazci ľudských dejín. Niekedy, keď som unavená z tohto uponáhľaného života a tisíckrát sa pýtam, prečo je človek dneška taký náročný, požadovačný – všetko chce mať, ovládnuť, vidieť, vedieť, všade byť, rozkazovať prírode – vtedy túžim posadiť sa do stroja času, ktorý ma prenesie do dávnej minulosti. Od stupňa únavy a hĺbky splínu závisí, do ktorej: niekedy by som najradšej žila v lesnej jaskyni, ďaleko od ľudí, v lese som sa narodila, tam sa cítim bezpečne. Inokedy túžim sedieť v krásnych barokových šatách v modrokamenskom kaštieli a vyšívať, alebo čakať, kým mi osedlajú koňa na popoludňajšiu jazdu v parku.

© Autorské práva vyhradené

Posledná úprava 07.10.2021

Nájdete nás na FB