Ak sa preslávim, postačí mi jediný deň života

Napísala 

Furor. Tak nazvali Rimania nevídanú posadnutosť bojom a zúrivú krvilačnosť Keltov, ktorá ich ochromovala. Aby keltskí bojovníci zastrašili nepriateľa, dostávali sa krikom, spevom a rituálnym tancom do stavu vytrženia, vojaci pohŕdajúci smrťou často revali tak silno, že prehlušili desivý hrmot nespočítateľného množstva rohov a dlhých trúb. „Dokonca i ozvena sa k nim pripájala,“ píše Polybios. Akoby znásobovali živelné sily, zabúdali na seba a v tranze splývali s okolitou prírodou. Už nebojovali, oni samotní boli stelesneným bojom.

Starovekí autori popisujú, že sa Kelti často vrhali do boja nahí (aj Rimania a Gréci niekedy bojovali nahí, ale veľmi vzácne). Aby prejavom posvätnej zúrivosti nič neprekážalo, strhávali zo seba odev.* Opäť môžeme citovať Polybia, ktorý v popise bitky pri Telamone hovorí o bojovníkoch z rôznych keltských kmeňov, že jedni, Insubrovia a Bójovia boli oblečení v nohaviciach a plášti, zatiaľ čo druhí, Gaesatovia, bojovali úplne nahí, svetlé vlasy mali vyčesané dohora, na krku zlaté kruhy a náhrdelníky, zvierali zbrane a kryli sa štítmi.

 

Poetickým jazykom hovoria o bojovom zápale Keltov ich mýty. Írsky hrdina Cúchulain horel po návrate z boja takou zbesilosťou, že ho ženy museli niekoľkokrát vykúpať, než sa mohol vrátiť domov bez nebezpečenstva, že všetko zapáli. Voda prvého kúpeľa zovrela, voda druhého kúpeľa sa ešte odparovala, iba tretie ponorenie znížilo teplotu jeho tela na normálnu. Ten istý Cúchulain povedal druidovi, ktorý mu predpovedal krátky život: „Ak sa preslávim, postačí mi jediný deň.“

 

 

* Toto počínanie, akokoľvek podivné sa môže zdať, malo v sebe okrem mystického pozadia aj racionálne jadro. Zranenia nahých bojovníkov sa liečili rýchlejšie. Do rany sa nedostali kúsky tkaniny, ktoré by tam ináč mohli preniesť choroboplodné zárodky a rana by dlhšie hnisala.

Kelti teda bojovali buď nahí, alebo v nohaviciach a plášti, ktorý prikrýval aj tak ničím nechránenú hruď. Len náčelníci a vybraní jednotlivci nosili koženú, vatovanú košeľu, od strednej doby laténskej sa postupne začala rozširovať aj drôtená. Bojovníci sa kryli štítmi „veľkosti muža, zvláštne pomaľovanými“, ako píše grécky spravodajca Diodoros a dodáva: „Hlavu im pokrýva kovová helma s vysokým nástavcom. Niektorí majú na nej prikované rohy, iní hlavy vtákov alebo štvornohých zvierat. Kopije majú niekedy kované rovno, inokedy s hrotmi po všetkých stranách, takže pri zasiahnutí mäso nielen rozrežú, ale naviac ho i roztrhnú a po vytiahnutí ranu ešte zväčšia.“

Často bojovali bez pokrývky hlavy, o to viac boli široko-ďaleko viditeľné ich obrovské hrivy natreté vápennou vodou, aby vlasy stáli pevne dohora. Takýto účes má aj muž na jednej z bratislavských mincí s nápisom NONNOS. Niekedy si hlavu chránili koženou čiapkou alebo prilbou.Prilby s rohmi alebo orlami nosili Kelti do strednej laténskej doby. Neskôr ich kováči kovali do hladkého polguľového alebo kónického tvaru. Taká je bronzová prilba z Turca, ktorá bola zvnútra zrejme vystlaná kožou. Vytepaná s remeselným fortieľom z jedného kusu plechu skvele chránila pred zásahom. Preťať ju dokázal len prudký úder kolmo na stenu kónického tvaru.

Čím vyššie postavený muž, tým kvalitnejšie zbrane vlastnil. Elitný bojovník nosil až jeden meter dlhý železný meč v bohate ozdobenej pošve. V starších dobách sa nosil na popruhu prehodenom cez plece, neskôr sa pripevňoval k železnému opasku na pravom boku. Zvláštnosťou pohrebiska v Ižkovciach sú sekáče, známe aj z hrobov na území východného Maďarska a Sedmohradska, ktoré môžu byť dokladom spoločnej kultúry, možno i etnika. Všetky meče majú pošvy zdobené tzv. uhorským štýlom, jediný zodpovedá švajčiarskemu štýlu (podobne ako zlomky pošvy z Kečova), vypovedá teda o kontaktoch tunajších obyvateľov so západokeltským okruhom. Jeden z mečov v Ižkovciach je ozdobený rytinou helmy so zvieracími rohami.

Unikátny uhorský štýl je charakteristický pre Karpatskú kotlinu 2. storočia pred Kr., výnimočné nálezy pochádzajú z Francúzska z oblasti Marny. Vyryté vlnovky, spletence, rúrky a vejáre sa prepletajú motívmi rastlín, zvierat a vtákov, pod rôznym uhlom pohľadu vzniká na rytých plochách ornament s charakteristickou hrou svetla a tieňa. Tým sa líši od estetiky, ktorú vyznával antický svet – proporčnej a symetrickej. Jemné ryté línie uhorského štýlu široké maximálne 0,6 mm môžeme vidieť len zblízka. Boli zrejme určené len očiam vlastníka, ktorý jediný okrem kováča poznal ich magický zmysel. Meč z hrobu v Drne patril pravdepodobne bojovníkovi, ktorému súkmeňovci pripisovali nadprirodzené vlastnosti. Magický význam naznačuje motív vtáka a dračích hláv s mandľovými očami a špirálovite zakončenými zobákmi. Nielen tento, aj ďalšie nálezy vypovedajú o tom, že na strednom Podunajsku, možno i Potisí boli keltské centrá remeselnej výroby zbraní, ktoré zásobovali celú Karpatskú kotlinu.

Krátke meče s rukoväťou v podobe písmena X ozdobenou štylizovanou ľudskou postavou so vzpaženými mierne roztiahnutými rukami a rozkročenými nohami slúžili od 5. do 1. storočia pred Kr. viac na označenie veliteľa, menej ako zbraň, hoci aj na tento účel sa, samozrejme, dali využiť. Muži (i keď nie všetci a častejšie od 3. storočia pred Kr.) niesli veľké oválne štíty, potiahnuté kožou a lemované bronzom alebo železom, s bronzovou puklicou v strede, ktorá im chránila ruku.Pri útoku z nich vytvárali prístrešie.Niektoré štíty boli veľké až 1,70 m, takže v hrobe zakrývajú celé telo (Veľká Maňa). Boli však pomerne slabé, uprostred len 11 mm, na okraji 3-4 mm. Aj Caesar tvrdil, že jedným oštepom bolo možné preraziť a navzájom spojiť viacero galských štítov, takže ich Galovia musel odhodiť.

Radoví pešiaci mali dvojmetrové kopije, až 2,5 metra dlhé oštepy, niekedy luk, dokonca i prak. Prakmi z úzkych kožených remienkov niekoľkokrát zatočili nad hlavou a guľa alebo kameň zasiahli cieľ na dva metre, tí najskúsenejší vrhači trafili dokonca až na päťdesiat metrov. Rimania uprednostňovali pechotu. Kelti boli vynikajúcimi jazdcami, v trysku zastavili koňa a obrátili ho iným smerom. Na minci z Bratislavy sa v 1. storočí pred Kr. objavujú po prvýkrát ostrohy. Rýchly dvojkolesový bojový voz používali od 5. storočia pred Kr., prerážali s ním nepriateľské línie, vrhali z neho oštepy a potom zoskakovali dole a bojovali s mečmi.

Pomer počtu bojovníkov k ostatným obyvateľom keltských osád sa v dobe vojny odhaduje na 1:4. Časť bojovníkov mala stálu pohotovosť aj v mieri, na ochranu osád. Keď hrozil bojový konflikt, zišli sa všetci ozbrojení muži, ktorí rinčaním zbraní a pokrikmi vyjadrovali súhlas alebo nesúhlas s tým, čo sa hovorilo. Aj keď sa Kelti dohodli na spoločnom postupe, bojové jednotky boli rozdelené podľa kmeňov. V priebehu 2. storočia pred Kr. na našom území postupne klesá počet hrobov s výbavou bojovníka, v 1. storočí pred Kr. však opäť začína stúpať tak, ako sa menila situácia v Karpatskej kotline.

Jedno z najväčších pohrebísk na juhozápadnom Slovensku so 47 hrobmi odkryli roku 1970 pri ťažbe piesku v Chotíne. Dve tretiny pochovaných mužov malo pri sebe zbrane. V jamách sa našli bežné milodary – výstroj, výzbroj, spony, náramky, nánožníky, opasky a retiazky, bojovníci boli vybavení bohatšie – keramikou, mäsom, britvami, kamennými osličkami a nožnicami. Patrili teda k vyššej vrstve v osade. Kopiju mali uloženú väčšinou na ľavej strane s hrotom pri lebke, meč na pravej strane. V jednom hrobe bola kopija zlomená a jej hrot uložený opačne. Štíty položili na mŕtvych bojovníkov. V šestnástich hroboch sa našli časti ošípanej, v ďalších hydina, pravdepodobne hus. Ukladanie mäsa medzi milodary do hrobu patrí k častým keltským zvykom v strednej Európe.

Pohrebisko v Chotíne je birituálne, čo znamená, že okrem kostrových sú tu aj štyri žiarové hroby, jamy v piesku, v ktorých sa okrem popola našla železná spona, opasok, puklica, ktorá ostala po spálenom štíte, keramika, nádoby a kosti zvierat.

Dobrodruhovia, pre ktorých sa vojna stala remeslom, vstupovali za žold do akejkoľvek armády, ktorá štedro zaplatila. V 3. storočí pred Kristom bojovali najaté keltské skupiny v každom ozbrojenom konflikte v Európe i na Blízkom východe, často v oboch táboroch, teda proti sebe. Egyptskí i kartáginskí „chlebodarcovia“ ich dali po bitke zabiť, aby im nemuseli zaplatiť. „Barbari“ ako žoldnieri síce bojovali zúrivo, ale ináč nevynikali disciplínou. Keď meškal žold, jednoducho vyplienili mesto, ktoré krátko predtým obsadili. Inokedy oslavovali víťazstvo pri víne z dobytých pivníc a keď sa domáci ešte tej noci vrátili, našli ich „spitých spať na slame a tak ich ľahko pobili ako dobytok na bitúnku“. Mimochodom, aj Polybios hovorí, že žoldnieri neboli elitou svojich kmeňov: „Vlastní súkmeňovci ich vyhnali z vlasti, lebo zradili priateľov a príbuzných a Kartáginci ich prijali len preto, lebo sa ocitli vo vojnovej tvŕdzi“.

Titus Livius vo svojich Dejinách píše o víťazstve Galov nad Rimanmi roku 216 pred Kr.: „Osud stíhal rímske vojsko všetkými pohromami. Konzul Lucius Postumius padol v Galii a jeho vojsko bolo zničené. Rozkladal sa tam pustý les – Galovia mu hovorili Litanský – kadiaľ malo jeho vojsko prejsť. Po oboch stranách však Galovia podsekli stromy tak, že na pohľad stáli pevne, ale pri najmenšom náraze museli spadnúť. Postumius mal so sebou dve rímske légie a od Adriatického mora si vzal so sebou toľko spojencov, že na nepriateľské územie vkročil s 25 000 ozbrojencami. Galovia obsadili vonkajší okraj lesa a keď rímsky šík vstúpil do priesmyku, vrazili do naseknutých stromov na kraji. Tie potom padali jeden cez druhý, pretože žiaden z nich nestál pevne a pochovali z oboch strán mužov, zbrane i kone. Sotva desať ľudí vyviazlo živých. Väčšinu rozdrtili kmene a kusy vetiev, zbytok pobili galskí vojaci. Padol aj Postumius, ktorý nedopustil, aby sa stal zajatcom. Výzbroj vojvodcu spolu s jeho uťatou hlavou priniesli Bójovia víťazoslávne do svojho posvätného chrámu. Potom hlavu vyprázdnili, stiahli z nej kožu, tak ako je u nich zvykom, lebku vyložili zlatom a potom im slúžila ako posvätná nádoba, z ktorej pri slávnostiach konali obete.“

Kult lebiek, tento dávny keltský zvyk odsekávať hlavy porazeným, šokoval predsa len civilizovanejšiu antiku. Cestovateľovi Poseidoniovi raz podľa jeho spomienok takmer prišlo zle, keď videl cválajúcich keltských bojovníkov s vencami odrezaných hláv nepriateľov. Kult je však krutý len na prvý pohľad a vôbec ho nemožno merať hodnotami dnešnej doby. Kelti verili, že duch človeka sídli v hlave. Vlastniť hlavu nepriateľa znamenalo zmocniť sa ho celého. Nielenže už nemohol škodiť, ale nový „vlastník“ hlavy získal aj celú múdrosť, energiu a silu porazeného. Pri iniciačných obradoch bol chlapec, ktorý sa chcel stať mužom, povinný priniesť hlavu nepriateľa alebo zločinca. Vo Francúzsku sa našli murované svätyne s výklenkami pre zabalzamované lebky. Lebky sa pribíjali na vchod domu ako dôkaz statočnosti jeho obyvateľa. Skordiskovia žijúci v dolnom Podunají používali lebky nepriateľov (i s vlasmi) ako čaše pri obradoch. Na minciach a kamenných plastikách sa tiež objavuje motív bojovníka s odseknutou ľudskou hlavou. Jeden z prvých keltských svätých Fintan prispel v 6. storočí k postupnému zanikaniu kultu lebky tým, že kresťansky pochovával odseknuté hlavy ľudí zo znepriatelených kmeňov, ktoré mu ľudia nosili a za pochovaných sa modlil.

Na našom území nie je tento kult archeologicky doložený. Zaujímavý snáď môže byť iba nález z posledného obdobia bratislavského oppida, na dnešnej Panskej ulici bola odkrytá jeden a pol metra hlboká skladovacia jama s kostrami troch ľudí. Zrejme ich po smrti hodili na spálenú výdrevu z duba a brestu. Ku lebke a niekoľkým kostiam asi päťdesiatročnej útlej a slabej ženy bolo priložené telo 35 – 45 ročného 170 centimetrov vysokého robustného muža. Kde sa nachádza jeho hlava, kto a prečo ju oddelil od tela, nevieme. Nemusí to však súvisieť s krvavými rituálmi, títo traja ľudia pravdepodobne umreli počas ničivého nájazdu Dákov, ktorí niekedy medzi rokmi 50 a 41 pred Kr. bratislavské oppidum vyplienili.

O výbave bojovníka staršej a strednej doby laténskej sa dozvedáme z nálezov v hroboch. Kovové spínadlá, opasky, spony a náramky, textílie a hlavne zbrane nám umožňujú urobiť si predstavu o vtedajšom životnom štandarde. Od 2. storočia pred Kr. prevládol žiarový rítus, v popole ostali len zvyšky po zhorených milodaroch, neskôr ani tie nie. To však už máme k dispozícii písomné svedectvá antických autorov a umelecké diela, plastiky, reliéfy (napríklad v svätyni Atény Polias v Pergamone) i náhrobné stély, zobrazujúce keltských bojovníkov v zápale boja.

© Danica Janiaková, Leto s druidom

Posledná úprava 07.10.2021

Nájdete nás na FB