O druidoch toho vieme veľmi málo predovšetkým kvôli ich vlastnému presvedčeniu, že nie je potrebné zanechávať po sebe písomné záznamy, pretože cenu má len to, čo ostane v srdciach a pamäti ďalších generácií. Slovo druid (írsky drui, walesky dervydd) pochádza zo slova označujúceho dub (galsky dervo, írsky daur, walesky derw) a zo sanskrtu vid, teda poznať, vedieť. Zrejme preto, že takýto človek bol znalcom prírody a svoje vedomosti najčastejšie uplatňoval v posvätných dubových hájoch.
„V celej Galii sú dve vrstvy ľudí, požívajúcich vážnosť a úctu. Jedni sú druidi, druhí equites (jazdci, bojovníci). Druidi vykonávajú bohoslužby, zvlášť verejné a súkromné obete, a vysvetľujú vieru v bohov. K nim prichádzajú mladí muži vo veľkom počte na vyučenie. Dostáva sa im veľkých pôct, pretože rozhodujú v takmer všetkých verejných i súkromných sporoch. Vynášajú rozsudky, keď bol spáchaný zločin, vražda, vypukli spory o dedičstvo a hranice. Určujú odmeny a tresty. Ak sa jednotlivec alebo nejaký kmeň nepodriadi ich rozhodnutiu, vylúčia ho z bohoslužieb. To u nich zrejme predstavuje najtvrdší trest. Druidi obvykle netiahnu do vojen a neplatia žiadne odvody. Sú oslobodení od služby v zbrani a nemajú žiadne iné povinnosti.“ Toto si poznamenal Caesar vo svojich Zápiskoch o vojne v Galii. Zaujala ho aj filozofia druidov: „Hlásajú, že duša je nesmrteľná a po smrti prechádza do iného tela. Vedia veľa o hviezdach, o podstate vecí a bohov, a to všetko učia.“
Kto sa chcel stať druidom, musel sa dlhé roky naspamäť učiť množstvo veršov v archaickej reči, ktorej nerozumeli ani ich súkmeňovci. Diodoros Sicílsky napísal, že druidi hovoria v hádankách a nadsádzkach. Skôr, ako sa Kelti vybrali do boja alebo hľadať nové sídla, hľadal druid znamenia úspešnosti alebo neúspešnosti výpravy. Najčastejšie veštil z letu vtákov alebo zo šumu listov posvätných stromov. Až keď bola predpoveď priaznivá, pohli sa všetci na cestu a aj počas nej sa radili s nebesiami, ktorý smer je ten pravý a kde sa majú usadiť.
„Druidi hovoria rečou bohov,“ tvrdili Gréci a označovali týchto keltských kňazov za „najspravodlivejších zo všetkých ľudí“. Jedenkrát do roka sa všetci druidi schádzali na „pupku Galie“, v zemi Carnutov*. Rokovanie viedol ten z nich, ktorý požíval najväčšiu vážnosť. Tu sa rodili politické rozhodnutia celého keltského sveta, ktorým potom doma načúvali vodcovia kmeňov. A nielen načúvali, kráľ nesmel odmietnuť radu druida, pretože ten tlmočil vôľu bohov.
* pravdepodobne neďaleko francúzskeho Orleansu.
Múdry starec v bielom rúchu, ktorý zlatým kosákom zrezáva imelo, predpovedá budúcnosť, varí posilňujúce nápoje, radí celému kmeňu a vykonáva obete, vrátane ľudských – tak si predstavujeme legendárnu postavu keltského druida. O druidoch toho vieme veľmi málo predovšetkým kvôli ich vlastnému presvedčeniu, že nie je potrebné zanechávať po sebe písomné záznamy, pretože cenu má len to, čo ostane v srdciach a pamäti ďalších generácií. Informácie máme zo správ gréckych a rímskych autorov, tí však písali iba o druidoch v Galii a Británii. Opäť teda musíme použiť zásadu analógie: ak tu existovala takmer jednotná kultúra s veľmi podobnými prejavmi, pravdepodobne ju všade šírili rovnakým spôsobom ľudia v rovnakom postavení a s podobnou právomocou. A tak je dokonca možné aj to, že niektoré z mien na bratislavských minciach patria druidom ako duchovným vodcom spoločnosti. O tom, že druidi existovali aj v Panónii, a teda snáď aj na našom území, nepriamo svedčí fakt existencie panónskych augurov (Pannoniciani augures) v 3. storočí. Rímsky cisár Augustus síce zakázal druidom konať kultovné slávnosti a nechal vypáliť ich posvätné háje, augurovia však prežili, pravdepodobne preto, lebo neboli priami pokračovatelia druidov, skôr vznikli z kňazov nižšieho rádu.
Slovo druid (írsky drui, walesky dervydd) pochádza zo slova označujúceho dub (galsky dervo, írsky daur, walesky derw) a zo sanskrtu vid, teda poznať, vedieť. Zrejme preto, že takýto človek bol znalcom prírody a svoje vedomosti najčastejšie uplatňoval v posvätných dubových hájoch. Slová označujúce drevo a múdrosť spolu v keltských jazykoch súvisia – írske slová fid a fios označujú stromy a poznanie, waleské gwydd a gwyddon stromy a vedomý, bystrý, inteligentný, zasvätený. Druid bol považovaný za človeka prekračujúce hranice medzi ľudským a neviditeľným svetom. Vzorom mu bol boh Lugh, ktorý oplýval mnohými zručnosťami, bol kováčom, majstrom, bojovníkom, básnikom, historikom, lekárom, mágom.
Antický svet už od čias Platóna fascinovala idea spoločnosti, na čele ktorej by stáli filozofi. Keltský druid mal väčšie právomoci ako vodca kmeňa, ktorý musel poslúchnuť jeho rady. Bol mudrcom so zvláštnou charizmou, astronómom, veštcom i psychológom súčasne. Presadzoval sa prirodzenou autoritou, nie silou. Nebojoval, neplatil dane. Mal jedného alebo viacerých pomocníkov, ktorí patrili do jeho sprievodu či domácnosti, označovali ich ako vzdelancov a boli veľmi vážení. Často sa špecializovali. Veľmi dôležitú funkciu zastával rozprávač, ktorý poznal naspamäť históriu a mýty o hrdinoch. Ich rozprávaním udržoval povedomie kmeňa a dôveru v jeho prežitie. Ďalší bol sudcom, rozhodoval v sporoch, vynášal rozsudky, v prípade vyhlásenia vojny odovzdával posolstvo nepriateľovi, prípadne bojujúce strany zmieroval. Írski brehóni boli poverení dozerať na spravodlivosť. Študovali a pridŕžali sa nariadení starej zbierky zákonov Seanchus mor, ktorá sa používala až do zavedenia britského právneho systému. Často sa stretávali, diskutovali spolu o súdnych prípadoch a radili sa o verdikte. Existovali liečitelia a chirurgovia, ktorí zrejme poznali aj halucinogénne drogy. Kelti mali svojich básnikov a hudobníkov, ktorí ich dokázali rozveseliť i rozplakať, ktorí ich vítali pri narodení a odprevádzali na iný svet. Slová barda mali takú moc, že mohli žehnať, ale aj prekliať, zosmiešniť alebo dokonca ublížiť človeku, ktorý ho rozhneval, a to dokonca aj vtedy, ak týmto človekom bol kráľ. Írskych kresťanských mníchov očarili duchovné spevy pohanských Keltov natoľko, že ich zbierali a zaznamenali pod názvom Tisíc kníh. Vo Walese sa učeň barda volal mabinog, preto dostala zbierka zachovalých povestí názov Mabinogi. Z bardov sa v stredoveku stali potulní speváci.
Keltským druidom odovzdávali ich vedomosti starší druidi vo svojich školách, kde sa podľa Caeasara učili aj dvadsať rokov. Často cestovali po celej krajine od učiteľa k učiteľovi. (U nás bolo pravdepodobne najbližím vzdelávacím miestom budúcich druidov české oppidum Závist.) Najskôr trénovali telesné cvičenia, ktoré ich pripravovali na druhý duchovný stupeň, teda ovládnutie meditácie, koncentrácie a prenikavej pozorovacej schopnosti. Na tretí stupeň, medzi mágov sa dostali len tí najschopnejší a v magických technikách sa zdokonaľovali vlastne celý život. „Týchto troch sa drž,“ učili starí druidi mladých, „a zvíťazíš nad zlom: vedomostí, lásky a sily.“ Druidom sa mohol stať každý, kto na to mal predpoklady, nezávisle od spoločenskej vrstvy, z ktorej pochádzal. Predovšetkým však musel mať dobrú pamäť, pretože celé učenie sprostredkovávané v básňach, povestiach a stručných poučeniach si musel zapamätať. Prístup k tajným vedomostiam mali aj ženy, i keď chlapci a dievčatá boli pravdepodobne zasväcovaní osobitne, v samostatných „rádoch“. Zo žien sa väčšinou stávali liečiteľky, jasnovidky a poetky. Mimochodom, keltský panteón nemá bohyňu lásky, ale má bohyňu múdrosti. Kult Brigit, patrónky básnikov, kováčov a liečiteľov sa udržal najdlhšie a pretrval až k svätej Brigite. Učenie druidov bolo vždy tajné a odovzdávalo sa len ústne vybraným adeptom. Existujú teórie, ktoré tvrdia, že druidi nedopustili zánik svojho učenia a že ho ďalej šírili v stredovekých tajných spoločenstvách a v znalostiach dedinských bylinkárok. Mnohé z nich v stredoveku upálili ako čarodejnice.
Liečiteľské metódy druidov boli zvláštne, ale často úspešné. Pôvod chorôb a zranení hľadali v duchovnom svete. Cestovali do „iného sveta“ za informáciami ako chorého človeka liečiť. Inokedy mu kázali vypotiť sa v saune a podľa sna, ktorý sa mu potom sníval, určovali príčinu choroby i liečbu. Poznali anatómiu ľudského tela a funkcie jeho orgánov. Liečivé rastliny zbierali podľa fáz Mesiaca. Na dedinách dodnes pretrváva presvedčenie, že siať je lepšie vtedy, keď Mesiac dorastá a zberať úrodu vtedy, keď cúva. Plínius starší si všimol, že druidi zbierajú jedovaté rastliny ľavou rukou. Celkom múdre opatrenie pre praváka, neohrozí tak vlastné zdravie ani v prípade, keby pozabudol na dôkladné umytie rúk po zbere. Cenili si imelo, tohto cudzopasníka na dube (Viscum album). Považovali ho za slzy posvätného stromu a obradne ho zbierali od novembra do februára, vždy šiesty deň po novoluní. Rezali ho vraj zlatým kosákom (to je celkom milá legenda, jej pravosť však ohrozuje fakt, že pri vykopávkach sa dosiaľ nikde nenašiel ani jediný zlatý kosák), pod stromom bola rozprestretá plachta, aby ani halúzka nevyšla nazmar. Nesmelo chýbať pri žiadnom obetovaní, imelo od druida prinášalo majiteľovi šťastie a zdravie po celý rok. V liečivej rastline podľa nich žil dobrý duch, v jedovatej zlý, prípadne obaja. S duchmi sa radili, ktorá rastlina je vhodná na ktoré ochorenie, prinášali im obete a uctievali ich. Rastliny bezdôvodne neničili, verili totiž, že sa dokážu mstiť a že by im mohli odmietnuť svoju liečivú silu, keď ju budú potrebovať.
Údajne žili dva až trikrát dlhšie ako ich súčasníci, telesne aj duševne svieži. Írski druidi ovládali súbor telesných a duchovných cvičení wyda, ktorý etnológovia zrekonštruovali a ktorý sa podobá na jogu. Možno si ho ich prapredkovia priniesli z Indie, alebo len rovnakými postupmi dospeli k podobnému výsledku, ktorým je harmonizácia ľudského organizmu. Alebo boli jogínmi tí, ktorí wydu rekonštruovali a urobili ju „na svoj obraz“.
Na vrchole vyvýšenej pieskovej duny v Palárikove v 70. rokoch odkryli archeológovia mohylu z mladšej doby bronzovej (ľudu popolnicových polí z 11. storočia pred Kr.). Našli tu však aj predmety a kostry o tisíc rokov mladšie, skupinu mŕtvych pochovaných v 2. – 1. storočí pred Kr. Mali pri sebe bohatú výbavu, po šesť keramických nádob, šperky, mäso ošípanej. Takto pochovávali vážených bojovníkov, tu však zbrane chýbali. Zvláštna poloha, zvláštne zoskupenie, zvláštne nálezy kultových predmetov priviedli archeológov na myšlienku, že ide o hroby druidov, možno jednej rodiny (ženy, muža a dieťaťa), ktorým patrili priviligované miesta aj po smrti. Tvrdenie podporuje aj nález baňatej keramickej nádoby, ktorej dno tvorili otvory na kropenie. Starokeltskí druidi kropili možno vodou, možno vínom a možno naozaj krvou.
V mohyle z mladšej doby bronzovej bola v laténskej dobe vyhĺbená obetná jama, vedľa stál stĺp, asi totem s miestnym božstvom. Podľa nálezov kostí a črepov v jame sa tu konali obete asi päť-šesť rokov.
V prvom hrobe sa našla kostra ženy s kostičkami nedonoseného dieťatka. Telo ženy bolo rozsekané, kosti rozhádzané, lebka rozbitá, ale až neskôr, keď už bolo telo zotleté. Šperky tu zostali, hrob teda nepoškodili zlodeji, môžeme skôr uvažovať o vampirizme. Dodatočné porušenie hrobov bez ich vykradnutia bolo totiž časté v časoch, keď ľudia verili na zlých duchov zomrelých, ktorí môžu škodiť živým. Vtedy otvárali hroby a ničili pozostatky tak, aby už ostali vo svete mŕtvych. Už sa nedá zistiť, či telo v ďalšom hrobe bolo mužské alebo ženské. Nález nožníc a zvláštneho žezla s listovým hrotom, aké sa na našom území nikde inde nenašlo, by naznačovali, že išlo o veľmi váženého muža so zvláštnym postavením. Nánožné kruhy a ženské spony poukazujú buď na to, že tu možno naozaj je pochovaná žena, alebo predsa len muž, druid. V prírodných spoločenstvách - ako bolo aj keltské – sa kňazi totiž často pri ceremóniách preobliekajú za ženy, aby v sebe podporili ženskú intuitívnu časť svojej osobnosti. V jednom z ďalších hrobov ležalo asi 60 cm veľké dieťa, cez ľavé rameno a nohy malo prevlečené železné krúžky. Na hrudi malo vrecúško s ochrannými predmetmi. Keďže bolo pochované nákladne ako dospelý, šlo pravdepodobne o dieťa významného človeka, možno syna mŕtveho so žezlom.
