Môj hrad – môj dom. Kaštieľ Dolná Krupá

Napísala 

Na práci v múzeu je skutočne niečo, čo vám vojde hlboko pod kožu. Patrím ku generácii, ktoré ešte napĺňala depozitáre. Na povalách, v pivniciach a šopách sme nachádzali vzácne predmety, spracovávali ich, tvorili mozaiku, do ktorej zapadali. Tak sa nechtiac stali súčasťou nášho bytia.

Keď tvoríte výstavu, stávate sa scenáristom, režisérom i interpretom, dychtivo očakávate reakcie návštevníka. Musíte byť aj architekt, scénograf, potrebujete manuálnu zručnosť, lebo robíte s kladivom, drevom, železom, sklom... Táto práca má mnoho tvárí a nikdy sa pri nej nenudíte. Nevymenila by som ju za nič na svete, - to je vyznanie Edity BUGALOVEJ, muzikologičky a riaditeľky Hudobného múzea SNM, ktoré má dve pracoviská. Na Bratislavskom hrade sú uložené zbierky hudobnín a rukopisov, v kaštieli v Dolnej Krupej je depozitár so zbierkou historických hudobných nástrojov a Pamätník Ludwiga van Beethovena.

Kde sa to začalo

Po štúdiu hudobnej a divadelnej vedy v Brne som nastúpila na miesto hudobnej historičky v Západoslovenskom múzeu v Trnave. Stala som sa historičkou a to napriek tomu, že na strednej škole som s dejepisom, či skôr s dejepisárom, nevychádzala práve najlepšie. Vedela som, čo všetko sa s kaštieľom v Dolnej Krupej dialo. Keď ho majitelia museli po znárodnení opustiť, stal sa predmetom drancovačiek, neskôr v ňom žili duševne chorí pacienti. Až v šesťdesiatych rokoch „otepľovania“ sa zrodila myšlienka vyčleniť ho pre potreby hudobníkov. Ako mladá muzikologička som chodievala do Domova slovenských skladateľov. Konali sa tu semináre a hudobné podujatia, ale z interiérového vybavenia dýchal na nás nevkus budovateľov socializmu. Baroková kaplnka slúžila ako kuchynský sklad a kancelária. Okrem jedinej sály s pôvodnými barokovými freskami a zachovalého stropu v kaplnke, nezostal kameň na kameni. A pritom ide o jedinečnú pamiatku, najvýznamnejšieho reprezentanta klasicistického štýlu u nás. Podobný osud postihol aj nádherný anglický park, v ktorom architekt Henrich Nebbien vytvoril romantické zákutia, pavilóny, umelú jaskyňu a dômyselný vodný systém s jazierkami. I keď ten napriek toľkej necitlivosti ešte stále má úžasnú atmosféru.

Cítim sa tu ako doma a tento pocit môže mať celkom reálny základ. V 17. storočí sa do krupskej vetvy rodiny Vitálošovcov priženil Michal Brunsvik. Jeho vnuk Anton dostal grófsky titul s prídomkom „de Korompa“ a počas života jeho syna Jozefa zaznamenal kaštieľ najväčší rozkvet. Ako historička sa venujem aj rodinnej genealógii a trochu s úsmevom, trochu vážne môžem dodať, že ten pocit domova možno patrí mne, a hlavne mojej vnučke celkom oprávnene. Manžel je vnukom Mikuláša Schneidra-Trnavského, ktorého manželka pochádzala zo starého šľachtického rodu von Kossaczky a do genealógie jej matky patrí aj rod Vitálošovcov.

História ma naučila

Bohužiaľ, vždy hýbali svetom peniaze. V súčasnosti je však pre našu spoločnosť charakteristické, že peniaze vlastnia alebo o nich rozhodujú najmä tí, ktorí si neuvedomujú kategóriu hodnoty. Poznajú iba kategóriu ceny a z tohto pohľadu má zmysel venovať sa iba činnostiam, ktoré prinášajú momentálny finančný zisk. Nedokážu pochopiť, že hodnoty ukryté v historických pamiatkach a umení sú najväčšou devízou, ktorú tento štát má. Že pri správnej investícii do ich zveľadenia možno očakávať aj dobrý finálny efekt návratnosti.

Naši ľudia, na rozdiel od ľudí zo západoeurópskych krajín, nepoznajú vlastné dejiny a nemajú ani pocit potreby rozširovať si tento obzor. Možno je to tým, že falšovanie a zamlčovanie pravdy počas dvadsiateho storočia v nich vzbudilo negatívny postoj k histórii. Bez jej poznania sa však nedá ničomu naučiť, pretože znalosti nie sú zakorenené v súvislostiach. Človek nevládne vedomosťami, ale stupeň vedomostí ovláda jeho správanie a konanie. Aj príslovie tvrdí, že najlepšie je učiť sa z chýb. To samozrejme predpokladá, že poznáme, čo tu bolo pred nami. Ignorancia histórie je najväčší omyl, ktorého sa, žiaľ, dopúšťajú hlavne naši politici. V spoločnosti potom prevláda trvalý komplex menejcennosti, pretože sa nemá čoho zachytiť, nevie, na čom má stavať. Úzus dvadsiateho storočia – neustále začínať od nuly, presviedčať seba aj iných, že len my máme patent na rozum a nikto a nič pred nami nestojí za povšimnutie, smeruje k jedinému heslu: po nás potopa.

Historická osobnosť

Najznámejšou osobnosťou spojenou s kaštieľom v Dolnej Krupej je určite Ludwig van Beethoven a jeho vzťahy s rodinou Brunsvikovcov. Menej známe, no pozoruhodné sú však mnohé osobnosti tohto rodu. Jeho muži umierali pomerne mladí, takže kaštieľ bol väčšinou spravovaný „po praslici“. Anna Brunsviková pokračovala v šľapajách svojho manžela Jozefa ako mecenáška kultúry a vzdelania, jej pravnučka Henrietta Choteková sa preslávila najväčším rozáriom v strednej Európe s vlastnými výpestkami ruží. V kaštieli stále cítiť ich prítomnosť. Genius loci, duch miesta, to je to, čo ho robí takým príťažlivým.

Krása starých vecí

Atmosféru minulých storočí môže u nás návštevník najlepšie vdýchnuť v barokovom domčeku, v ktorom je Pamätník Ludwiga van Beethovena a vo výstavných priestoroch kaštieľa. Počas tohto leta vystavujeme aj mechanické hracie stroje a prístroje, ktoré sme sem previezli z Bratislavy.

Život v inej dobe

Nechcela by som žiť v inej dobe, Boh ma poslal na tento svet práve teraz. Chcela by som len, aby sme si viac uvedomovali, ako narábame s odkazom časov minulých a aký odkaz my zanecháme časom budúcim. Každý z nás je tvorcom svojej doby. Na mojej výchove sa výrazne podpísali starí rodičia, ktorí niesli odkaz devätnásteho storočia. Neznamená to, že by som sa chcela do neho vrátiť, predstavuje však pre mňa kontinuitu s nemennými hodnotami, odmietanie morálnych a etických pokleskov, život podľa kódexu obsiahnutého v desiatich zákonoch, ktoré nemusia byť každú chvíľu novelizované.

 

Posledná úprava 07.10.2021

Nájdete nás na FB