Len ľudská obeť uzmieri bohov

Napísala 

Albis si zložila kožený prívesok, na konci ktorého visel medvedí zub. Bola to pamiatka na jej otca, skvelého poľovníka a ešte lepšieho bojovníka. Preto Albis nemohla uveriť, že sa jedného dňa nevrátil spolu s ostatnými unavenými, niekoľkotýždenným potom raziacimi chlapmi z vojenskej družiny, ktorá priniesla bohatú korisť. Bohovia proste pri ňom chvíľu nestáli. Možno preto, lebo svoj amulet dal jej a jeho potom nemal kto chrániť pred mečom nepriateľa.

Ale aj Albis ostala bez ochrany. Matka jej umrela už vtedy, keď ona prichádzala na svet. To otec jej dal meno Albis, Čistá. Ale možno sa radšej mala volať Chromá, lebo odkedy sa pamätá, vliekla za sebou jednu nohu, kratšiu a bezvládnu. Matka odišla do podsvetia medzi duše predkov. Potom, ako ju nasledoval aj otec, ostala Albis sama. Na ťarchu celej osade.

Preto sa nebránila, keď ráno prišiel druid, aby ju pripravil na dnešnú obetu. Aspoň sa čoskoro stretne s otcom i matkou a zbaví sa tela, ktoré jej spôsobilo toľko bolesti. A pomôže ostatným. Druid doniesol aj nápoj z posvätných húb. Albis nechala v šperkovnici celé svoje bohatstvo – dva páry náušníc a prívesok z medvedieho zuba, ktorý už nebude potrebovať. Potom vypila omamný nápoj.

Ku svätyni sa tiahol vydláždený chodník. Dievčinu viedli popri opevnení a dlhom stĺporadí, popri pieskovcovom hranole, ktorý sa pri vstupe do svätyne týčil do výšky urasteného dospelého muža, popri viacerých menších obetných žiaroviskách, na ktorých už horelo obilie, hrach a ošípané. Vedľa stáli pripravené borovicové a jedľové brvná, na oltároch ležali prepálené črepy nádoby, v ktorej niektorý z roľníkov priniesol obetný dar - posledné zásoby plodín. Dym stúpal až tam hore, kde pošteklí nos toho správneho boha, aby mala osada dobrú úrodu. Ani nádoba nemohla ostať celá, rozbitím sa z nej uvoľnil duch a stúpal tiež hore s odkazom, ako veľmi potrebujú, aby sa nezopakovala dlhá zima minulého roka. Preto bolo treba priniesť ľudskú obeť. Len obilie a zvieratá tentokrát na uzmierenie nahnevaných bohov nestačia.

Spolu s obilím horela aj živica. Naokolo sa šíril pach spáleného mäsa ošípaných a vôňa podobná tymianu. Albis sa točila hlava - od nápoja, od výrazných pachov i od zodpovednosti, ktorú práve niesla. Druidov pomocník ju priviedol do stredu areálu, kde bola vedľa vysokého dreveného stĺpa do skaly vyhĺbená hlboká jama. Omámená Albis prestávala vnímať, čo sa s ňou deje. Ona už šla za svojimi milovanými. Keď muž prudkým úderom rozbil jej lebku, štvrtil slabé telíčko, po kúskoch ho hádzal do obetnej jamy a zasýpal hlinou, celá osada vedela, že je to dobré, že jej krv vyprosí dostatok potravy pre všetkých.

Keltský panteón obývalo vyše štyristo bohov. Niektorých uctievali všetky keltské kmene, iní mali iba „regionálny charakter“, prípadne sa prekrývali a dopĺňali. Nemali prepracovanú takú genealógiu ako Gréci, Rimania či Germáni a dnes by bolo naozaj ťažké utriediť to, čo ani Kelti utriedené nemali. Polybios popisuje známu historku o tom, ako sa keltský veliteľ Brennus vysmial Grékom, keď videl v Delfách sochy ich bohov. Podľa Keltov mohli totiž bohovia nadobudnúť takú podobu, akú práve potrebovali a nemuseli ostávať v jednej z nich.

Obrazotvornosťou obdarení Kelti vnímali neznáme sily okolo seba, verili v prírodné božstvá i v rôznych duchov, do moci ktorých sa odovzdávali, aby viedli ich kroky na tomto aj inom svete. Predovšetkým hlavným bohom obetovávali zvieratá, veci, ľudí - zajatcov aj súkmeňovcov. Boh Esus vyžadoval, aby mu obete vešali na stromy, vládcovi nebies Taranisovi ich spaľovali (podľa Caesara v prútených klietkach, i keď – bolo by to vôbec technicky možné?), Teutatove obete topili vo veľkých nádobách. Všetky spôsoby obetovania mali vzťah k prírodným živlom – obesenie (smrť vzduchom), utopenie (vodou), upálenie (ohňom), pochovanie zaživa (zemou). V keltských povestiach sa spomína „trojitá smrť“ – ranou do hlavy, uškrtením a prerezaním hrdla. Aj známa galská prísaha sa dovoláva svedectva vzduchu, vody a zeme: „Ak sklamem tvoju dôveru, nech nebesá padnú na moju hlavu, nech sa utopím v mori, nech sa zem otvorí a pohltí ma.“

Rituálmi, ktoré sa končili ľudskou smrťou a ktoré vykonávali druidi (alebo – čo je pravdepodobnejšie - ich pomocníci nižšieho rádu), veštili budúcnosť, predkladali prosby a uzmierovacie obety, vyháňali zlo a zabezpečovali dobrú úrodu. Bohovia zeme ovládali nielen svet zomrelých, ale aj základ prežitia - úrodu. Strabón nám zanechal informáciu, že Kelti sú tej mienky, že „keď ich je (zabitých) veľa, bude v kraji dobrá úroda.” Slzy, pot a krv obetí v ich chápaní predstavovali budúci dážď.

Jama, do ktorej obete hádzali, symbolizovala vstup do podsvetia. Iný svet bol pre nich takou istou realitou ako ten, v ktorom práve žili. Smrť neznamenala koniec života, len prechod do iného života vo svete, kde vládnu mŕtvi. „U nich prevláda názor,“ píše Diodoros Sicílsky, „že duše sú nesmrteľné a po nejakej dobe ožívajú v inom tele“. Preto nepoznali strach zo smrti, typický pre našu civilizáciu. Veľmi častým symbolom na vykopávkach z laténskej doby je koleso, najpoužívanejší symbol znovuzrodenia.

 

V oppidách ani osadách sa nenašli chrámy, aké už vtedy stavali antické mestá. Keltským svätostánkom bola príroda, najmä dve zvlášť posvätné miesta – prameň a les. V strednej Európe, predovšetkým v Bavorsku, Rakúsku a čiastočne aj v Čechách mali kultové miesta štvoruholníkový tvar a boli obkolesené valom alebo priekopou. U nás sa ich so stopercentnou istotou nepodarilo identifikovať, i keď je možné, že jedno kultové miesto sa nachádzalo v Bratislave na Červenom kríži.

Vieru v znovuzrodenie im zrejme odkázali ich indoeurópski predkovia. Keď títo stepní kočovníci naučení žiť na šírych rovinách, kde boli vydaní napospas horúcemu slnku, prudkým dažďom i búrkam, odchádzali zo svojej pravlasti, verili v Bohyňu Matku a v boha s býčou hlavou, ktorý niesol na svojich pleciach nebesá. Báli sa, že ak príde o svoju moc, nebude vládať uniesť nebesá a tie potom spadnú ľuďom na hlavu.

Sprievod ozbrojencov, žien, detí a zvierat, skupina, ktorá sa vydala na dlhú púť za novými pastvinami, sa jedného dňa ocitla zoči-voči pralesu, hlbokému a tajomnému. S úžasom sa pozerali na stromy, aké nepoznali, ktoré ich chránili pred nepriazňou počasia a ktoré siahali svojimi konármi až k bohom a spájali ich svet so svetom ľudí. Preto stromy tak veľmi uctievali, ten, ktorý potrebovali na stavbu, dokonca vraj najskôr prosili o odpustenie za to, že ho čoskoro zotnú. Fascinoval ich najmä dub, silný a pevný, odolávajúci aj bleskom, ktorými zhora udieral nový boh Taranis. Ďalší boh Esus, boh vetra a stromov, bdel nad bohatstvom a zodpovedal za rast všetkého v prírode. Teutates chránil kmeň v čase mieru i vojny a odprevádzal mŕtvych na iný svet. Keltská mytológia je temná, ovláda ju táto božská triáda (trojicu hlavných božstiev má aj hinduizmus, aj kresťanstvo). Vládcovi vetrov Esusovi prinášali obete obesením a v ľudových poverách dodnes ostalo presvedčenie, že keď vonku fúka silný vietor, niekto sa obesil. Svoje dary bohom hádzali aj do posvätných prameňov, močiarov a liečivých vôd.

V mýtoch sa objavujú aj ďalšie stopy po zbožstení prírody. Slnko ako symbol ustavičnej obnovy; kôň (bohyňa Epona); kanec symbolizujúci plodnosť; orol a hovoriaci havran, ktorý zlieta na kopce a vždy ho vidieť na bojovom poli; had, ktorý v zemi stráži tajomstvá; v severnej Európe uctievaná labuť. Známy je aj kult Cernuna, božského jeleňa, sprievodcu duší. Jeleň, ktorého mäso dávalo ľuďom potravu, schopný v zime zhodiť parohy a na jar mať nové, symbolizoval hojnosť. Zároveň však dokázal odviesť neopatrného lovca na tajomný chodník vedúci na iný svet, odkiaľ sa už nevrátil medzi živých. Dôležitý bol Lug, bojovník a mág, boh všetkých umení, jasnovidectva, liečiteľstva, ochranca remeselníkov, básnik a kováč. Na plecia mu sadal havran a šepkal posolstvá.

 

Mysteriózne tajomstvo obnovy sveta Kelti zverili ženským bohyniam, ktoré súvisia s rodením, plodnosťou a úrodou. Nadväzujú na starovekú Bohyňu Matku, často sú zobrazované v trojici, okrem detí aj s klasom, kvetinami alebo plodmi, prípadne s pradenom ako symbolom spriadania nite života. V troch aspektoch Brigit, bohyne básnikov, kováčov a liečiteľov spoznávame trojaký symbol ženy: dievčenskej múzy básnikov, zrelej ženy a matky, ktorej sila ako sila kováča spočíva v premene sveta, a stareny, ktorej životná múdrosť uzdravuje chorých. Kult bohyne koní Epony bol rozšírený vo Francúzsku, Porýní, Írsku, aj v juhozápadnom Nemecku a v Noriku, dnešnom Rakúsku. Stelesňovala ženský element, starajúci sa o zvieratá a rastliny ako zdroje potravy, v protiklade k mužskému elementu bojovníka.

 

Od Strabóna vieme aj o viere Keltov v to, že ak si človek pohnevá prírodné živly, obrátia sa proti nemu a svet zanikne počas katastrofy, kedy ho ovládne oheň a voda. Dnešné povodne, zemetrasenia a hurikány akoby im dávali za pravdu. Aj jedna z postáv keltských mýtov poetka Hag, ktorá sa ako správna druidka sedemkrát vrátila do dievčenského veku a prežila siedmich svojich manželov, veštila skazu prírody, prorocky popisovala vyschýnajúce lesy a moria bez rýb. A ďalšia z hrdiniek mýtov bohyňa vojny, osudu a smrti Morigan prorokuje: „Svet, ktorý vidím / mi nie je milý. / Leto bez kvetov / Kravy bez mlieka / Ženy bez cudnosti / Muži bez udatnosti / Korisť bez kráľa / More bez života.“ Ona sama život dáva i berie a je schopná prežiť aj koniec sveta, pretože je schopná sama ho obnoviť. Čo Zemi vzhľadom na súčasný stav životného prostredia dáva predsa len akú-takú nádej.

To, čo šokovalo antiku, bola krutosť keltských rituálov, počas ktorých obetovali ľudí. Rimania sa pozerali na tieto zvyky zvrchu ako na prejav barbarstva, i keď aj oni napríklad zaživa pochovávali vestálky, ktoré porušili sľub čistoty, o bojoch gladiátorov so zvieratmi a medzi sebou, pokým nevyhasol niečí život, ani nehovoriac.

Ľudské obete súznáme z rôznych prírodných kultúr, vrátane Afriky a predkolumbovskej Ameriky a všade boli spojené s nevšednou spirituálnosťou a mystickosťou. Priame dôkazy síce nemáme, ale pravdepodobne pri prechode do iného sveta, či už v podobe dočasného tranzu alebo na uľahčenie umierania obetí, požívali omamné nápoje z bylín a húb. Pripravovali a uchovávali ich v špeciálnych nádobách, podobných maternici. V keltských mýtoch hrdinovia, ktorí umreli, často hľadajú na inom svete posvätný kotol s nápojom, vďaka ktorému získajú nevídanú silu a nový život. Viacerí autori sa domnievajú, že táto myšlienka neskôr našla pokračovanie v legendách o svätom grále.

V hroboch z doby laténskej aj na našom území často nachádzame zvieracie obete. Klasickým prídavkom výbavy mŕtveho bývala ošípaná. Možno to súviselo s tým, že diviak v keltských mýtoch sprevádzal mnohých hrdinov a bohov ako symbol plodivej a útočnej mužskej sily (na keltskom pohrebisku v Soproni v Maďarsku má toto zviera dokonca vlastný hrob). V Ludaniciach – Mýtnej Novej Vsi vykopali hrob ovce s výbavou človeka, pochádzajúci ešte zo staršej doby bronzovej. Zviera v takýchto prípadoch pravdepodobne nahrádzalo človeka, ktorý umrel kdesi ďaleko a nemohli ho teda pochovať doma. Alebo jeho obeta mala chrániť nejakého človeka, prípadne viacerých ľudí pred nebezpečenstvom. Alebo takéto ceremónie slúžili na udobrenie niektorých bohov pri rôznych cyklických sviatkoch.

Zo 109 hrobov v Mani v päťdesiatich boli zvieracie kosti. Zvieracie obete sa našli aj v kultovom objekte v Zemplíne-Kertalji, na obetiskách v Prosnom a v Liptovskej Mare sú stopy po spálených zvieratách i po ľudských obetiach. V Mare obetovali hlavne ovce a kozy. Časť zvieracieho mäsa zrejme konzumovali pri obetných hostinách. Je zaujímavé, že skôr, ako položili na hranicu šperky a keramiku, rozbili ich a zničili. Pravdepodobne sa domnievali, že takto „zomrú“ aj duše vecí, aby sa po „smrti“ dostali tam, kde aj ich mŕtvy majiteľ a mohli mu opäť slúžiť. Na obetisku v Udiči-Prosnom v odľahlom horskom údolí mimo sídiel obetovávali aj ľudí.

 

Najstarší obyvatelia Vlašiek a Liptovskej Mary spomínajú na istého Steina, statkára z neďalekých Parížoviec, ktorý vykupoval od ľudí veci vykopané na neďalekom vrchu Havránku. Kopáči sa pokúšali nájsť poklad, poväčšine však nachádzali iba nevzhľadné ”gombičky”. Tieto hrubé strieborné a medené keltské mince Stein predával starožitníkom. Dnes sú ”vďaka” nemu ozdobami zbierok múzeí v Paríži, Budapeši a vo Viedni.

Podrobný archeologický prieskum spustila až pripravovaná stavba priehrady. Začiatkom 60. rokov vykopali základy pre tridsaťročný výskum. Potvrdili, že vrch bol obývaný v dobe laténskej, v 4. storočí na rozhraní doby rímskej a sťahovania národov, v 9. storočí tu žili Slovania, v 15. storočí stálo stredoveké opevnenie.

Domáci horlivo pomáhali archeológom kopať, dokonca až príliš horlivo. Ešte pred začatím sezóny na vlastnú päsť kopali na východnej terase. A na prvý raz natrafili na pravý poklad - dlažbu keltského obetného miesta a svätyne. Dva roky potom trvalo odkrytie celého objektu s bohatými nálezmi.

Zmienku si zaslúži aj iný hľadač pokladov, schudobnelý nemecký barón Emil Maria Hoenning O´Caroll. V závere minulého storočia si takto chcel vylepšiť svoju katastrofálnu finančnú situáciu. Začal neďaleko Púchova pri brale s bizarnými tvarmi Skala, kde robotníci pri ťažbe kameňa často nachádzali hlinené nádoby a kovové predmety. Zanechal bohaté vykopávky, na tú dobu pozoruhodne zdokumentované. Jeho pohnutý osud opísal Pavel Dvořák v knihe Podivný barón, podľa ktorej bola nakrútená aj televízna inscenácia.

O polstoročie neskôr, roku 1937 vedecky spracoval celý púchovský nález Rakúšan Eduard Beninger. Zistil, že ide o nevšedné umelecké hodnoty, na vzniku ktorých sa podieľalo viacero etník. Novú kultúru nazval podľa náleziska púchovskou a pričlenil k nej aj ďalšie pamiatky, medzi nimi i tie z Liptovskej Mary. Beninger síce zdôrazňoval germánsky vplyv kmeňa Sidónov, jeho závery však prekonali nové výskumy, ktoré vyzdvihujú hlavne keltský vplyv. Pod Havránkom sa teda točili hrnčiarske kruhy, pracovali kováčske vyhne, tepali sa tu, odlievali a kovali úžitkové predmety a šperky zo železa, bronzu, jantáru a striebra. Majstri spracovávali parohovinu a kosti. A z majestátnych tatranských vrchov sa bohovia blahosklonne prizerali na obetné rituály v tunajšej svätyni.

Prvé obrady sa na Havránku konali niekedy na konci strednej doby laténskej. Na veľkých ohniskách spaľovali obetné dary, ktoré spolu so zvyškami hranice ukladali okolo drevených stĺpov (totemov?). Popol zo žiarovísk z času na čas prikryli plochými kameňmi, čím vznikla súvislá dlažba. V strede areálu sa našla jama vyhĺbená do skaly. Na jej dne mohutná zásobnica a vedľa džbánok. Okolo nahádzané neúplné ľudské kostry, lebky a kosti. Pri obetnej jame archeológovia odkryli mimoriadne veľký stĺp osadený 110 cm do skalného podložia - akoby centrálny symbol svätyne. Konali sa tu dve ceremónie: spaľovanie zvierat a vecí a usmrcovanie ľudí.

Súčasťou obradov bola pravdepodobne aj hostina. Zo zvierat šli na hranicu len časti nevhodné na konzum – paprčky, hlava a podobne. Mäso účastníci obradu zjedli na posvätnej hostine. Aj nádoby, z ktorých pili, rozbíjali do tlejúcej hranice, lebo nesmeli opustiť posvätný priestor.

Na záver obradu žeravú pahrebu rozsypali na určené miesto dlažby medzi stĺpy. Tu dohorela a prikryli ju kameňmi a hlinou. Takéto obete boli časté – roľníci obetovali plodiny, remeselníci výrobky či kov, boháči vzácny dovezený tovar.

V svätyni na Havránku sa našli pozostatky najmenej desiatich ľudí, väčšinou vo veku 20-30 rokov. Zvyšky jedného skeletu patrili šestnásťročnému chromému dievčaťu, časti ďalšej kostry štyridsiatnikovi. Najmenej v piatich prípadoch šlo o ženy, v jednom určite o muža. Ostatné kostrové nálezy sa nedali bezpečne určiť. Až v troch prípadoch patológ určil výrazné telesné postihnutie. Dievčina mala chronické osteomyelitické zmeny (zápal kostnej drene), aj v mladšej jame sa našla stehenná kosť so zle zrastenou zlomeninou, znamenajúcou ťažké obmedzenie pohybu. Bola tu sánka s výraznými stopami po zápale pravého očného zuba. Mnohé z hláv a údov boli pred smrťou rozbíjané a lámané tupými údermi. Sú viditeľné aj stopy po štiepení, možno štvrtení trupu. Jednej z obetí zistili na dvoch miestach lebky a na panvovej kosti miesta opálené ohňom.

 

Lokalita pri Liptovskej Mare bola osídlená až do polstoročia starého letopočtu. Potom prišla katastrofa – rozsiahly požiar zničil opevnenia, svätyňa i väčšina osád okolo hradiska zanikli. Mnohé z nich už neboli nikdy obnovené. Buď Germáni – Lugiovia, Markomani či Kvádi, alebo Dákovia, tí všetci sa mohli v časoch, keď bola mapa Európy taká premenlivá, podieľať na katastrofe, ktorá postihla púchovské hradiská, vrátane Liptovskej Mary. Na ruinách Havránka sa občas niekto nakrátko zastavil. Natrvalo ich však opäť osídlili až Slovania po šiestich storočiach.

V hornatých častiach severného Slovenska prežívalo ešte v dobe rímskej zmiešané etnikum. Známy ikonografický prameň tuskulské elégium opisuje výpravu rímskeho vojvodcu Marka Vinicia, ktorá okolo roku 10 prekročila Dunaj a podrobila si kmene žijúce v horách na severe – Dákov, ilýrskych Osov a keltských Kotínov.

A čo je na Havránku dnes? K vodnej ploche Liptovskej Mary prichádzajú výletníci, v horách naokolo trávia dovolenky turisti. Pre tých, ktorých vábi dobrodružstvo poznávania dejín ináč, ako len z učebníc, tu postavili archeologický park. Po červenej turistickej značke prechádzate okolo zrekonštruovaného obytného domu s dvomi miestnosťami, s chlievom a ohradou v blízkosti, okolo 2,80 m hlbokej studne, z ktorej ľudia pili vodu pred viac ako dvadsiatimi storočiami, obídete hrnčiarsku dielňu s funkčnou pecou, míňate o stenu opreté prastaré krosná s hlinenými závažiami. V komore stojí nám už dobre známa šperkovnica so striebornými nášnicami. A smerom na východ vedie hore svahom chodník popri zvyškoch obvodovej hradby až k vstupnej bráne priamo do svätyne...

© Danica Janiaková, Leto s druidom

Posledná úprava 07.10.2021

Nájdete nás na FB