„Umelcov kedysi pokladali ich súčasníci za ľudí obdarených vnuknutím, za prostredníkov medzi nebom a zemou. Umenie samotné nebolo ničím iným len zjavením božskej energie. Umelci prinášali ideály, dali podobu božstvám svetových náboženstiev, zachovali nám portréty osobností a zaznamenali dôležité dejinné udalosti.“

Maľovať ideálny svet pokoja a čistých emócií môžete len vtedy, keď ho máte v sebe. Základy sa kladú v detstve a moje detstvo bolo pekné. Mám takú životnú filozofiu, že všetko zlé je na niečo dobré. Ten hore má silné ruky a ukáže nám, že to, čo sme považovali za zlé, má aj svoje dobré stránky.

Som jeden obyčajný malý človek, ktorý má to šťastie maľovať, že na tomto svete môže ešte byť láska, môže byť krása, môže byť priateľstvo. Čo sa týka kovačického naivného umenia, hovorievam, že nie sme fenomén, my sme skutok. Lebo fenomén je niečo, čo nemožno ohmatať, a naše maľovanie je skutok, ostávajú po ňom skutočné obrazy.

Naivní maliari majú iné túžby ako akademickí maliari, nejde im o prestíž a predaj za každú cenu. Nechcú, aby si ľudia kupovali ich obrazy len pre slávne meno, len pre to, aby ich vlastnili. Chcú, aby ich obrazom ľudia rozumeli a aby k nim niečo aj cítili. Ja sa snažím maľovať tak, aby sa človeku, ktorý sa pozrie na môj obraz, zlepšila nálada.

Najradšej maľujem krajinu snov. Tam je krásne: sú tam šťastné deti, rozosmiate ženy s hrubými žltými vrkočmi, mocní chlapi, ktorí šetria svoje ženy a deti, tam zem rodí a nebo je modré a vietor teplý – to je krajina snov. Každý môj obraz do nej patrí.

Takmer na každom mojom obraze sa nájde fialový bodliak. Svet vidím ako pekný, no občas aj boľavý. Presne taký je i bodliak, pekný kvet, ktorý však vie upichnúť – ako život.

Otec bol na jednej strane hrdý, ako viem pekne maľovať, ale na druhej strane hovoril: Čo vysedávaš, mohol by si ísť prasce pásť, pozametať treba... Aj na hudbu tak reagoval, že čo tu vypiskuješ. Ale ja som chcel. Maľoval som len vtedy, keď som mal čas. Keď sa žito skosí, potom nie je robota až do lámačky. A aj v zime je viac času a pokoj. Hádam preto často maľujem zimu.

Kovačica by mohla byť obyčajná malá dedina v južnej časti Banátu so šesťtisíc päťsto obyvateľmi, širokými ulicami, úrodnými poliami a vahadlovými studňami roztrúsenými na rovine srbskej Vojvodiny – ale nie je. Je to megapolis na mape insitného umenia, jedinečný fenomén, ktorý dal svetu tisícky obrazov od desiatok naivných maliarov. Hoci neštudovali výtvarné umenie, maľujú originálne obrazy, čisté, úprimné, žiariace jasnými farbami a sýtymi emóciami. No a mimoriadne zaujímavé je aj to, že hovoria ľubozvučnou slovenčinou. (Táto stránka je ukážkou z pripravovanej knihy Maľujeme krajinu srdca)

Maľujeme, aby naši vnuci a pravnuci poznali, akí boli ich predkovia. Aby sme im zanechali posolstvo o tom, ako tu kedysi žili ľudia, ako pracovali, aké kroje nosili, aké zvyky a hodnoty uznávali.

V naivnom umení som našiel najúprimnejší spôsob vyjadrenia. Insita predstavuje lepší svet, o ktorý sa zasadzujú maliari – svet, aký cítia a vidia v budúcnosti. Je to v úplnom protiklade so súčasným umením.