Život veľkého rozprávkara

Život veľkého rozprávkara

Napísala 

Dánske mesto Odense má už svoj vek; po prvýkrát sa písomne spomína v liste nemeckého cisára Ota III. z roku 988. Jeho staré štvrte dodnes dýchajú čarovným geniom loci. Ulica pred Andersenovým rodným domom ožije vždy v polovici leta festivalom rozprávok. Pod otvoreným nebom defilujú svetoznáme postavy. Veď aj Kráľ je nahý! skríklo dieťa po prvýkrát práve v rozprávke Hansa Christiana Andersena (1805 - 1875).

Päťmiliónové Dánsko uživí viac ako dvesto múzeí. "Ľudia takmer v každom sídle dávajú dohromady historicky cenné predmety, ktoré vlastnia, a tak vznikne múzeum, priestor na uchovávanie tradícií a pocitu príslušnosti k regiónu, k Dánsku,“ hovorí sprievodkyňa z Múzea Hansa Christiansa Andersena v jeho rodnom meste v Odense. Aj tomuto múzeu darovali viaceré exponáty potomkovia rodín, ktoré Andersena poznali. Kytice usušených kvetín, ktoré daroval tunajším dámam a tie si ich uchovávali dlho po rozprávkarovej smrti. Poznámky a rukopisy s preškrtanými slovami, svedectvo spisovateľovej zodpovednej práci so slovom. Vystrihovačky z papiera, precízne, jemné dielka, akými Andersen, ktorý sa nikdy neoženil, zabával deti svojich priateľov. Stromy z papiera, postavy s prepracovanými detailami, tváre za oknom a najmä často sa opakujúci motív labute, tej, ktorá sa narodila ako škaredé kačiatko – to sú suveníry, aké si odnášajú návštevníci z celého sveta z obchodíka vedľa múzea.

Starobylá ulička dánskeho mestečka Odense s dostavníkom, pred ktorým sa vyhúknutý mládenček lúči so starou mamou. To štrnásťročný Hans Christian Andersen odchádza do Kodane, aby sa stal slávny. Mieri na divadelné dosky, túži hrať v Kodanskom kráľovskom divadle. Píše sa rok 1819 a mladý muž ešte netuší, že talent, ktorým ho sudičky obdarovali, je iného druhu.

Dojemnú scénu lúčenia približujú v dome, v ktorom je od roku 1905 Andersenove múzeum, fresky maliara Nielsa Larsena Stevnsa. Na prvom obraze zobrazil malého, sedem-osemročného syna chudobného obuvníka, ako sa hrá s bábkovým divadlom, ktoré mu urobil otec. Chlapec videl po prvýkrát divadelné predstavenie a nedokázal naň zabudnúť. Tam, v rozprávaní starej mamy a susied a vo vymýšľaní rozprávok pre bábkové divadlo, možno hľadať základy jeho budúcej tvorby. Škaredé kačiatko prehliadajú jeho blízki, až keď odíde do sveta, vyrastie z neho hrdá labuť – koho tu zreteľne spoznávame? Áno, je to on, syn obuvníka, ktorý sa jedného dňa stane hviezdou európskej kultúrnej scény. A smutný Kay zo Snehovej kráľovnej, tiež odraz osamelého detstva malého Hansa, ktorý poznal, čo je bieda a hlad. Napriek tomu bude neskôr v svojej autobiografii vyhlasovať svoje detstvo za šťastné a svoj život za „krásnu rozprávku, bohatú a šťastnú“. Jeho otec chce vylepšiť finančnú situáciu rodiny a vstúpi dobrovoľne do Napoleonovho vojska. Neľahký vojenský život však rýchle podlomí jeho zdravie, otec po návrate dva roky chradne a pomaly umiera. Hans má jedenásť rokov. Mama, práčka u bohatých ľudí, sa o dva roky znovu vydá za mladšieho muža, ktorý nevlastného syna nemá rád a často ho bije.

Ani Kodaň neprivíta budúceho spisovateľa s otvorenou náručou. V Autobiografii neskôr píše: „Moja prvá cesta viedla do divadla." No ako tanečník, spevák a herec nezaznamená úspech. Má príliš veľký nos, obrovské nohy, neohrabanú postavu, a keď začne hrubnúť jeho výrazný alt, taliansky hudobník Sidoni, ktorý ho učí spievať, mu odmieta dávať hodiny. Ale to už sa prejaví prvý výsledok Andersenovej schopnosti získavať si mecenášov. Všimne si ho riaditeľ kodanského divadla Jonas Collin, stane sa jeho poručníkom a ako správca kráľovského fondu na podporu umelcov mu umožní doštudovať. Dve rodiny - Collinovci a Hanckovci mu v 20. a 30. rokoch poskytnú domov a zázemie. Edward Collin, synovec Hansovho poručníka, sa s Andersenom spriatelí. Cestujú spolu do cudziny a Edward po Hansovej smrti venuje listy, rukopisy a poznámky svojho priateľa Kráľovskej knižnici v Kodani. Dcéra druhej rodiny Henriette (Jenny) Hancková si s Hansom roky píše a je jeho duševnou oporou.

Prvú báseň Umierajúce dieťa publikuje Andersen ešte pred maturitou. U nás nie sú jeho básne známe, ale v Dánsku mnohé zľudoveli, spievajú si ich deti v školách, na niektoré zložil hudbu E. H. Grieg. Keď pochopí, že úlohy divadelných milovníkov sa mu naozaj vyhnú, začne písať divadelné tragédie a libretá pre opery. O vzoroch svedčí pseudonym – Viliam (Shakespeare) Christian (vlastné meno) Walter (Scott). Jeho hry sa síce objavia na javisku, končia však fiaskom. Čas ukáže, že sláva dramatika nebola určená. Posudzovateľov rukopisov navyše šokuje medzerami v ovládaní rodného jazyka. Zameškané vzdelanie však čoskoro doženie na univerzite.

V poslednom ročníku gymnázia (1829) vydáva knižnú prvotinu Cesta pešo z Holmenského kanála do Almageru. Je plná humoru a fantázie, čitatelia debut oceňujú. Knižka má úspech, vyjde aj v švédčine. O rok nato vyjde zbierka Básne. Vďaka štipendium sa Andersen roku 1833 dostáva po prvýkrát za hranice, do Nemecka a Talianska. Cesta ho inšpiruje k napísaniu jeho najlepšieho románu Improvizátor (1835).

Aj keď vydá dohromady šesť románov a stane sa prvým dánskym spisovateľom, ktorý objavil štýl moderných príbehov zo súčasnosti, za nesmrteľnú slávu vďačí rozprávkam. Napíše ich 156. Prvý zväzok Rozprávky rozprávané deťom vychádza krátko po Improvizátorovi. Aj Andersenov život dokazuje, že najlepším kritikom je čas. Súčasníci nie sú schopní rozoznať klenoty jeho tvorby, kritici uznávajú viac jeho románové diela a ako úspešnému románopiscovi mu zazlievajú, že sa vôbec zaoberá takým podradným žánrom ako rozprávky. Navyše tie jeho „vôbec nie sú vhodné pre deti“, tvrdia. Čitatelia však, našťastie, už vtedy majú inú mienku. Hans Christian im každý rok pripraví pod vianočný stromček nový zväzok rozprávok. Tie píše naozaj ľahko. Stačí, aby v zábavnom parku Tivoli otvorili čínsky pavilón, a v jeho fantázii - inšpirovanej nenaplnenou láskou k švédskemu "slávikovi", k vtedajšej speváckej megastar Jenny Lindovej - ožíva fascinujúci príbeh o čínskom cisárovi a jeho slávikovi. Chcel byť básnikom, prozaikom, dramatikom a písať pre dospelých, no slávu mu nečakane priniesli príbehy na pobavenie detí. Sám nevie, či má byť osudu za to vďačný. Aj keď túži po ocenení „seriózneho“ Andersena, v skrytu duše vie, že práve v týchto malých žánroch, zdanlivo určených na skrátenie dlhej chvíle detí, môže o svete dospelých vysloviť viac pravdy ako v románoch.

Ako to už býva: o toho, kto má doma ťažkosti preraziť, sa v zahraničí bijú. Vychádzajú preklady jeho diel - a vďaka nim sa Andersen ako prvý dánsky spisovateľ uživí len písaním. A nielen uživí, môže aj cestovať. Dánsko kvôli poznávaniu cudzích krajín opustí dvadsaťdeväťkrát. Napíše veľa cestopisných čŕt. Do svojich kruhov ho pozývajú intelektuáli aj snobi. Osobne  sa pozná so slávnymi osobnosťami – Hugom, Balzacom, Heinem, Dumasom, Wagnerom, Lisztom, Dickensom. Romány upadnú do zabudnutia, no denníky z ciest písané poetickým štýlom sú stále vtipné, trefné a svieže. Niektoré z nich sám ilustruje; zdá sa, že sudičky ho obdarovali aj výtvarným talentom. Precestuje Nemecko, Španielsko, Portugalsko, niekoľkokrát Taliansko, dvakrát navštívi Anglicko. Svoju ročnú cestu po Európe popíše v cestopisných črtách, ktoré vychádzajú knižne (1842) ako Básnikov bazár. Cesta vedie z Nemecka cez Rakúsko do Talianska, na Maltu, do Grécka, Turecka (kde si pozrie iba Konstantinopol), cez Balkán naspäť do stredu Európy, po Dunaji z Budapešti do Bratislavy a Viedne, odtiaľ zamieri do Prahy a späť do Nemecka. Cestuje mimoriadne rád, známa je historka, že v batožine všade vláči šesť metrov dlhé lano, len tak, pre každý prípad, Veď čo ak by niekde uviazol a bol prinútený zlaňovať... 

Štyridsiate roky prinášajú literárny úspech. Jeho romány a prvé zošity rozprávok vyšli v nemčine, švédčine, po holandsky, pripravujú sa anglické preklady. Rok 1843 ho zastihne zamilovaného – i keď platonicky a neopätovane – do švédskej speváčky Jenny Lindovej. O rok nato sa spriatelí s Karlom Alexandrom Sachsen-Weimarským, ktorý chce z Andersena urobiť kultovú osobnosť Weimaru, druhého Goetheho.

Ako zrelý a úspešný, no osamelý muž býva vo viacerých bytoch v Nyhavne, kodanskom Novom prístave. Dnes je to atraktívna mestská štvrť s reštauráciami, pubmi a barmi. Miluje výhľad na člny a vodu. S dánskou vznešenou spoločnosťou, ktorá ho najskôr neuznávala, no potom z neho chcela mať maskota salónov a večierkov, si vybaví účty v rozprávke Záhradník a panstvo. V roku 1851 sa stane profesorom, v roku 1870 vyjde jeho šiesty román Šťastný Peter, v roku 1872 posledný zošit rozprávok. V roku 1867 dostáva titul čestného občana Odense a štátneho radcu. Freska v rodnom dome zobrazuje jasajúce davy, ktoré zaplnili ulicu pred radnicou, aby privítali slávneho rodáka. Z okna im máva postava, údajne oslabená bolesťami žalúdka. Aj keď si všetci šepkajú, že Andersen si svoje choroby viac nahovára, ako nimi naozaj trpí, počas celého života naozaj má pomerne vážne zdravotné problémy a keď štvrtého augusta 1875 umiera - na rodinnom sídle obchodníckej rodiny Melchiorovcov, ktorá sa o neho v jeho posledných dňoch starala - odchádza na následky dlhotrvajúcej a ťažkej choroby.

V malom kine pre návštevníkov múzeá premietajú ukážky z Andersenových rozprávok, ktoré natočili filmoví a televízni tvorcovia na celom svete. V zrýchlenom slede za sebou nasledujú portréty spisovateľa, vždy aspoň z poloprofilu, aby vynikol jeho veľký orlí nos. Andersen netrpel kvôli svojej cyranovskej ozdobe komplexami, skôr naopak, bol na nos pyšný, považoval ho za znak príslušníkov šľachtických rodov a noblesnosti. Očaril ho vynález fotografie, rok po roku sa dáva fotografovať, a tak zanechá viac ako 150 fotografií, ktoré zaznamenajú život a meniacu sa podobu starnúceho spisovateľa. V múzeu stojí zrekonštruovaná pracovňa. Andersen žil vždy v prenajatých priestoroch, jediný kus nábytku, ktorý vlastnil a sťahoval so sebou, bol starobylý písací stôl.

Múzejnú knižnicu nájdete v prístavbe k malému domčeku. Možno to nie je skutočný rodný dom spisovateľa, ale je isté, že v podobných podmienkach ako dieťa žil. Knižnica obsahuje 1972 rôznych exemplárov prekladov jeho kníh do 79 jazykov. Sú medzi nimi i také exotické jazyky ako zulu. V abecednom zozname sme pod číslo 64 našli slovenčinu, niekoľko starších zošitových vydaní rozprávok z medzivojnového obdobia, dve Malé morské pannyRozprávky z Mladých liet. Spolu desať kníh v slovenčine.

Andersenove rozprávky sa zaradili medzi skvosty svetovej literatúry. Čím si ich autor získal srdcia detí i dospelých celého sveta? Sú nežné i dramatické, plné života, poetické i veselé, objavujú krásu aj vo všedných veciach (Andersen dokázal napísať rozprávku o ihle alebo o podmorskom kábli). Nové a nové generácie sa nechávajú unášať fantáziou nesmrteľného Dána, jeho presvedčením, že Dobro, Spravodlivosť, Úprimnosť, Vernosť, Láska, Ľudská dôstojnosť sú hodnotami, o ktoré sa oplatí usilovať a pre ktoré sa oplatí žiť. Bronzová socha malej morskej víly, ktorá tak veľmi milovala, a ktorej autorom je známy sochár Edward Eriksen, sa stala symbolom hlavného mesta Dánska.

Od roku 1967 patrí druhý apríl, deň narodenia Hansa Christiana Andersena Medzinárodnému dňu detskej knihy. Medzinárodná únia pre detskú knihy IBBY oceňuje pri tejto príležitosti tvorbu spisovateľov a ilustrátorov z celého sveta. Z našich umelcov získal Cenu H. Ch. Andersena roku 1988 za ilustračnú tvorbu Dušan Kállay. Z Čiech to boli dvaja tvorcovia: za ilustračnú tvorbu v roku 1968 Jiří Trnka a za literárnu tvorbu v roku 1980 Bohumil Říha.

P. S. Tento článok som napísala už dávno, po jednej z novinárskych ciest po Dánsku. Vyšiel v bratislavskom Večerníku 14. júna 1991. Niektoré údaje už pravdepodobne nie sú platné. Predpokladám, že v knižnici Andersenovho múzea majú viacero exemplárov jeho kníh vydaných na Slovensku. Určite stúpol aj počet prekladov do cudzích jazykov (podľa údajov, ktoré som našla na internete, boli Andersenove diela do roku 2005, kedy svet oslavoval 200. výročie jeho narodenia, preložené do 144 jazykov). V roku 2005 múzeum v Odense od základu reštaurovali a expozície zmodernizovali. Nová výstava prezentuje návštevníkom Andersenov život od jeho detstva prežitého v chudobe až po záver života, kedy sa stal uznávaným autorom a úspešným človekom, aspoň čo sa týka diela. V láske však šťastie nemal, ľúbostné city, o ktorých sa vie, ostali neopätované. Napriek obrovskému záujmu o detaily z jeho intímneho života, napriek tomu, že opakovane vychádzajú knižne aj jeho listy a denníky, ktoré si písal od roka 1825 až do smrti, zostáva Andersenov citový život zahalený istou dávkou tajomstva – a tým, samozrejme, vystavený rôznym špekuláciám a dohadom.

Ak ste Andersenove múzeum navštívili a máte aktuálnejšie informácie, napíšte nám ich, radi ich sem doplníme.

Z tých exponátov a dokladov Andersenovho života, ktoré som videla pri návšteve múzea, na mňa urobili najväčší dojem jeho majstrovské výstrižky z papiera. Detailne prepracované kompozície, zložité a jemné zároveň, dokonalý rozprávkový svet, na ktorý mu stačil papier a nožnice. Jeden takýto výnimočný kúsok venoval pre dobročinný študentský bazár. Výťažok šiel na podporu rodín vojakov, ktorí padli v dánsko-nemeckej vojne 1864. Dielko vtedy predali za jeden ríšsky toliar.

Danica JANIAKOVÁ

P. S. 2 Múzeum v Odense navštívil aj spevácky zbor Cantus z Bratislavy. Do knižnice múzea daroval knihu Andersenových rozprávok, ktorá vyšla v Slovarte (vpravo, i s podpismi ilustrátorov), a  dostal vzácny dar - Andersenove rozprávky, ktoré svojimi kolážami ilustrovala princezná Margarét (dar vľavo v náručí Majky Štefánkovej z Cantusu, ktorá nám zaslala aktuálne foto z Andersenovho múzea, ďakujeme!).

 

Viac informácií o živote a diele H. Ch. Andersena nájdete na:

www.museum.odense.dk

Odense - po stopách Andersena

 

 

Posledná úprava 11.04.2016

Nájdete nás na FB