Nič neľutujem - Nadežda Zacharieva

Nič neľutujem - Nadežda Zacharieva

Napísala 

Môj manžel bol básnik, veľký básnik. Ale zároveň aj telesne postihnutý človek, čo veľmi skomplikovalo jeho dušu. Ako invalida som ho všade sprevádzala, vozila autom, v posledných rokoch života tlačila na vozíčku. Tridsaťpäť rokov môjho života som venovala biblickej úlohe ženy: vyzdvihnúť na piedestál muža, ktorého som milovala, otca svojich detí. Aby mal svoj komfort, podmienky pre tvorbu, pocit sebaistoty a domova. Bola som starostlivá, trpezlivá, tolerantná – a v úzadí.
Ale neľutujem. Potrebovala som presne taký osud, aby som bola tým, čím som.

Nadežda Zacharieva, bulharská poetka a spisovateľka. V súčasnosti pôsobí ako námestníčka ministra kultúry. Vydala zbierky poézie, v ktorej prináša hlboké životné poznanie v krátkych sugestívnych veršoch: Netušené básne 1979, Život ako život 1983, Keby si sa tak nenáhlil... 1987, Stratila som úsmev 1995, Volám sa Nadežda 1996, Čas nelásky 1997, Zmĺkni, duša 1998, Horkosť 1999, Zamračené 2000, Povraz utkaný slobodou 2003, Láska?!? 2005. Jej oba autobiografické romány Smeti za slivky 1994 a Ona a traja 2003 zaujali najmä silou pravdivej výpovede a otvorenosťou, s akou písala nielen o svojom manželstve so známym bulharským básnikom Damjanom Damjanovom, ale o mužsko-ženských vzťahoch vôbec.

Viem, ako bolia slová. Moja duša je deravá ako rešeto. Nikdy by som nechcela, aby sa z mojej viny niekto takto cítil. Preto som dala knihu, v ktorej otvorene píšem o mojom manželstve a o rodinnom probléme, ktorý zaujímal hlavne bulvárne médiá, najskôr prečítať dcére. Spýtala som sa jej: budeš sa hanbiť, keď táto kniha vyjde?

Nie, mama, nebudem sa hanbiť, povedala.

Naozaj, za čo sa mám hanbiť? Za to, čo sa stalo, alebo za to, že o tom hovorím nahlas? Teraz sa mi nezriedka stáva, že ma zastavujú ženy a hovoria mi, ako im moje knihy dodávajú silu.

Smeti za slivky

Prvá autobiografická kniha, v ktorej som sa „vypísala“ z toho dobrého aj zlého, čo mi prinieslo manželstvo s Damjanom Damjanovom, vyšla v roku 1994 pod názvom Smeti za slivky. Nazvala som ju podľa jednej bulharskej rozprávky, ktorá sa volá Slivky za smeti. Jeden otec v nej hľadá tú najlepšiu manželku pre svojho syna. Najlepšiu znamená pracovitú, skromnú, úprimnú. Nádejný svokor zoberie košík plný sliviek, postaví sa na námestie a začne kričať: Sliiivky za smetiii! A ženy začnú upratovať domy, vymetať všetky kúty, aby nazbierali čo najviac smetí a vymenili ich za čo najväčšie množstvo sliviek. Vtom príde pekné, milé dievčatko, ktoré má vo vrecúšku len za štipku smetí. Muž jej povie: „Ale, prosím ťa, dievčinka, to je veľmi málo. Koľko sliviek by si chcela dostať za také nič?“ Dievčinka sa začervená a povie: „V našom dome nie sú žiadne smeti, tak som pomohla susedkám upratovať a oni mi dali trochu z ich špiny, nech mám aj ja s čím prísť na námestie.“

Pretože môj život so slávnym a zároveň nemocným géniom vyvolával pozornosť verejnosti, i keď ju zaujímala len tá bulvárna stránka, povedala som: „Vy chcete vedieť niečo zo zadného dvora môjho života? Dobre, ja si to vyupratujem a ja vám to dám! Viem, že keby som sa postavila na knižnom trhu a ponúkala vám tú dobrú, hodnotnú polovicu môjho života, vôbec si ma nevšimnete. Ale keby som začala kričať Smeti za slivky! – všetci prídete.“

Druhá kniha s názvom Ona a traja vznikla niekoľko rokov po Damjanovej smrti, najskôr ako monodráma, potom ako psychologický román. Tak úprimne o vlastnom vzťahu – a vôbec o vzťahu muža a ženy – dosiaľ v Bulharsku nepísal nikto. Domnievam sa, že takú odvahu človek nadobúda až v zrelom veku. Ak ho život roky tlačil veľmi kruto, prejaví sa takzvaný efekt pružiny. Aj pružina, čím viac na ňu tlačíš, tým tvrdší odpor kladie. Ale postupne, ako idú roky, pružina už nechce byť tlačená, uvoľní sa a vystrelí opačným smerom. Keď sa konečne uvoľnila moja „pružina“, napísala som o tom báseň. Aké priehrady zbúram,/ aké hranice prekročím,/ aké brody prebrodím,/ neviem a ani nechcem vedieť./ Ako kobylka divoká/ moja duša letí,/ mieri do raja a tam/ spása zelenú slobodu.

Ako sa to všetko začalo

Na mňa sprvu nalepili etiketu: manželka toho a toho... K manželkám známych mužov sa všetci správajú s pohŕdavou zhovievavosťou: ona sama nepredstavuje nič, za všetko vďačí manželovi. Len občas niekto naznačí: za každým veľkým mužom predsa stojí veľká žena.

Keď sme so zoznámili, bol už slávny poet. Pracoval v redakcii novín, ktoré dávali priestor aj mladým začínajúcim básnikom. Študovala som, písala básne a tešila sa na pravidelné stretnutia v redakcii u Damjana. Jedného dňa mi povedal: „Si veľmi dobré dievča, Nadenka, prečo sa za mňa nevydáš?“

„Ty si sa zbláznil, Damjan,“ povedala som v prvej chvíli. Ale on nežartoval.

O sedem mesiacov sme mali svadbu.

Skutočná veľkosť muža nemá nič spoločné s jeho fyzickými parametrami. Damjan bol v mnohých ohľadoch velikán. Duševný velikán, ktorý sa od detstva musel vyrovnávať s bolesťami zapríčinenými chorou chrbticou. Keď sme sa brali, ešte chodil sám, i keď s ťažkosťami, postupne ho však bolo treba všade nosiť a voziť, nakoniec skončil na vozíčku. Celé roky som mu robila osobného sprievodcu i šoféra.

Ja dobre viem, prečo som si ho vybrala. Bol jediný, kto ma nechcel dostať hneď do postele. Sex len pre sex, to nie je nič pre mňa. Možno som človek z iných čias, ale ak spolu s telesným súzvukom nemám duchovný, nezaujíma ma. Nie každý muž chápe, že sex je ako literatúra, že má svoj úvod, podanie a epilóg. Iba neotesanci, ktorí vôbec nepoznajú ženskú dušu, pristupujú priamo k podaniu. Najinteligentnejší muži vedia, že mimoriadne dôležitý je epilóg.

Verím v osud. Verím, že práve osud ma hodil do hlbokej vody tohto manželstva bez toho, aby som v nej vedela plávať. Aj Damjan, aj ja, obaja sme hľadali prístav pre svoje duše a obaja sme si mysleli, že sme ich našli v tom druhom. Hneď po svadbe som však zistila, že môj život nemá nič spoločné s tým, ako som si ho vysnívala. Ale vďaka tomu, že ma rodičia vždy učili, že sa nikdy nemám vzdávať, že mám vytrvať a dodržať slovo, ktoré som raz dala, akokoľvek ťažko mi bude, vydržala som. Aj keď som sa často cítila ako vták v klietke zostrojenej z mojich vlastných ilúzií. Ako šli roky, pochopila som: sama som si vták, sama som si klietka.

Moje manželstvo de facto zopakovalo model rodiny, v ktorej som vyrástla. Moja mama bola veľmi spokojná a trpezlivá. Ako manželka som tento model zopakovala, i keď nie úplne, pretože moja duša sa proti nemu búrila. Mama, tá nie, u nej sa o žiadnej vzbure nedalo hovoriť, ženy jej generácie boli zmierené so svojím postavením ženy v domácnosti, ktorú živí muž. Aj mňa moja mama učila, že láska, to je pozornosť, poznanie druhého a starostlivosť o neho. Zle ma vychovala moja matka. Aj keby som Kámasútru zhltla aj s obalom, neprestanem byť manželka, ktorá toho svojho obskakuje doma ako druhá mama.

Teraz sa už usmievam, ale...

Práve mi prišiel na rozum jin a jang, tie dve dopĺňajúce sa polovičky, jedna biela a jedna čierna, muž a žena, u ktorých existuje úplné synchrónne porozumenie, ideál, po ktorom všetci túžime. No mne sa zdá, že hybnou silou vzťahu nie je synchrónny, ale naopak, asynchrónny pohyb medzi dvomi ľuďmi. Kde sú problémy, tam je vyššia produktivita. Aj lepšia tvorba. Verím, že všetko, čo sa nám deje, má nejaký vyšší zmysel. Takže by som sa nakoniec bola zmierila aj s celým mojím manželstvom a s tým, ako som tridsaťpäť rokov potláčala svoju dušu, veď som svojho manžela milovala a považovala ho za génia, keby... Keby sa po Damjanovej smrti nevynoril ten problém. Teda ten papier. Zoznam jeho mileniek.

Keby sa nevynoril ten zoznam, kde som ja, jeho milujúca družka, oddaná opatrovateľka, matka jeho detí, bola zaradená medzi milenky len tak, v abecednom poriadku ako každá iná, možno by som nenapísala ďalšiu knihu. Keď už musel robiť tú úbohú štatistiku, aby svet neostal bez informácií o tom, s koľkými ženami sa taký slávny človek miloval, tak som si zaslúžila aspoň osobitnú rubriku, hlásila moje zranená márnomyselnosť. Prečo sa na neho hnevám, prečo? Nuž, či niektorá z tamtých, náhodných alebo nenáhodných, prosila Boha, aby vzal polovicu z rokov, ktoré jej zostávajú, a dal ich jemu? Či môžem zabudnúť na noc, keď mi lekári povedali, že nemá žiadnu šancu na to, aby prežil do rána, a ja, nezažmúriac oči, opakovala som do svitania ako zaklínadlo jednu a tú istú modlitbu: „Pane Bože, vezmi polovicu života, ktorý mi zostáva, a daj ho jemu...!“ A on to vtedy prežil. Načo to bolo? Aby ma po rokoch zapísal do jedného hlúpeho zoznamu?

V podstate teraz sa už usmievam, áno, človek nakoniec pochopí, alebo si myslí, že pochopil, prečo sa ten, koho miloval, správal tak, ako sa správal, a keď si to uvedomí, tak aj odpustí. No ale potom prestáva písať, veď keď sa so všetkým vyrovná, už nemá dôvod k tvorbe. Takže v medziobdobí, kým som si ešte všetko neuvedomovala a preto ešte nedokázala tak úplne odpustiť, som napísala knihu Ona a traja. Traja, teda manžel, milenec a milovaný, neopätovaná láska, ktorá prišla nečakane v zrelom veku a napriek všetkej bolesti priniesla znovu výbuch citov a s nimi aj inšpiráciu. Keď nemilujem, mojej duši sa nechce spievať. A bez duše ja nič iné nemôžem robiť. Nespievam. Nepíšem. Nepracujem..

Najsilnejšie lekcie

Pýtate sa, ako zvládnuť zradu najbližšieho, najmilovanejšieho človeka? Och, je to veľmi, veľmi ťažké. Nepredstaviteľne ťažké. Môžem hovoriť len o tom, ako som to prežívala ja. Je mnoho príčin, pre ktoré som svojmu manželovi napriek všetkému ostala verná. Po prvé, nevychovali ma tak, aby som mala zdravé ženské sebavedomie, to som musela v sebe postupne objavovať sama. Po druhé, obávala som sa verejnej mienky. Aj keď som hneď od začiatku bola sklamaná, že moje predstavy o rodinnom živote sa diametrálne míňajú so skutočnosťou, bála som sa, že ak od neho odídem, moje dôvody nebude nikto chápať. Navyše, bola som presvedčená, že deti by neboli šťastné, keby nevyrastali s otcom aj s matkou.

No predovšetkým, tou najistejšou príčinou, pre ktorú som od Damjana neodišla, bolo to, že som ho milovala. Mala som ho rada takého, aký bol, a robila som všetko preto, aby som mu dopriala duševný pokoj. Ja som bola tá, ktorá najlepšie videla, čo všetko mu osud odmietol dať. A ja som sa rozhodla, že sa nestanem súputníčkou osudu. Že mu nezoberiem ešte aj z toho mála, čo mu osud ponechal. Aj keď Damjan tomu nemohol uveriť, stále ma upodozrieval a bezdôvodne žiarlil. Aj v našom prípade sa potvrdilo, že človek druhých súdi podľa seba. Vedela som, že ma podvádza, zmierila som s tým jeho pomýleným dokazovaním si mužnosti. Ľudia od umenia sú vraj sexuálnejší, nahovárala som si. No veľmi dlho som mu nemohla odpustiť chvíľu, keď som ho prosila, aby mi už nikdy nepovedal dve slová: „Ľúbim ťa“, pretože ich znehodnotil tým, že ich opakoval mnohým ženám. Verila som, že sa cítil odporne, keď mi bol neverný, že vždy úprimne ľutoval, keď sa mi k svojim neverám priznával. On, keďže sa narodil iný ako ostatní, vždy sa snažil žiť ako iní, zdraví muži. A ja, ktorá som sa narodila ako ostatné ženy, som sa snažila byť iná. Len mu nenarušiť stabilitu, len sa nedotnúť jeho nežnej umeleckej duše!

Výsledkom týchto vnútorných a vonkajších rozporov bol náš spoločný tridsaťpäťročný život. Poviem vám, taký silný vzťah môže rozdeliť iba smrť. A dokonca ani tá nie. Pretože keď som už po Damjanovej smrti mala milenecký vzťah, keď som na krátky čas podľahla častej ilúzii žien a identifikovala som istého muža so svojimi predstavami o mužovi, ktorý je hodný mojich citov, nemohla som sa zbaviť pocitu, že som Damjana podviedla. Unavilo ma byť sama, život mi ponúkol reparát, poznala som chuť nevery, ale nezachutila mi. Moja duša od milenca veľmi rýchle utiekla, moje telo ju len nasledovalo. Narozprával mi kopu krásnych vecí, ale nenašla som u neho to, čo som hľadala.

Samozrejme, že aj počas manželstva sa nejakí muži pokúšali o moju priazeň. V duchu som ich dokázala pochopiť, možno bolo naozaj ťažké uveriť v takú absurditu, že by nejaká žena nemala žiadneho iného muža, okrem zákonitého manžela. Vari ju nikto nechcel? Všetci si otvorte uši! Nie muž, ale žena je tá, ktorá chce! Koho chce! A kedy ho chce! A ja s mojím hypertrofným zmyslom pre zodpovednosť som sa oddala poslaniu byť vernou manželkou neverného manžela. Odhadovať jeho nálady, predvídať jeho želania, čítať jeho myšlienky. To je smiešna, smutná a nikomu nepotrebná moja pravda. Pre mňa muži nejestvovali. Pre mňa svet nejestvoval. Pre mňa ja sama som nejestvovala. Tak som chápala lásku: život podriadený vyvolenému, aby som mu utvorila podmienky pre tvorbu, aby som ho zachránila, veľmi často pred ním samým. Aby som nepripustila, aby hrozné vytie zeme dosiahlo nebesá jeho umenia.

Až po rokoch som bola schopná priznať sama sebe: dievča moje, sama si si vinná, ak sa ti život nepáči. Nikto ťa nemôže oklamať, pokiaľ ty sama nepodľahneš sebaklamu... Len ty sama máš autorské práva na svoj osud. Najsilnejšia lekcia, ktorú mi život dal, znie: tomu, kto ťa najviac sklame, tomu buď najviac vďačná. Možno to každý hneď nepochopí, ale dobro je to, čo nás zotročuje, a zlo, zlý čin iného človeka, ktorý nám ublížil, nás oslobodzuje. Lebo ak je niekto na nás dobrý, stávame sa na ňom závislými. Sme povinní byť zaviazaní tomu, kto pre nás niečo urobil. No ten, kto nám ublížil, nás zároveň veľa naučil. Aj keď už nezdieľam s Damjanom tento život, v duchu som stále s ním. Verím, že svet nie je iba to, čo vidíme, počujeme, hmatáme, voniame a pociťujeme, a že život sa nekončí smrťou. Keď Damjan odišiel, viac ako dva roky sa mi s ním snívalo takmer každú noc.

Napísala som aj báseň o tom, ako som spálila strom duše do koreňa a z toho koreňa som vyrašila nová.

Moja poézia, to som ja

Vyrástla som v mestečku Sandanski v juhozápadnom Bulharsku. Je to miesto známe tým, že sa tam narodil Spartakus, že má najčistejší vzduch a skvelú vodu z minerálnych prameňov. O sebe môžem povedať, že som papierový človek. Považujem sa za produkt kníh. Knihy mi v detstve ponúkli jedinú možnosť, ako prekročiť horizont všednosti. To, že chcem byť spisovateľkou, som vedela už ako štrnásťročná. Chcela som písať tak, aby ľudia pri čítaní mojich kníh buď zabudli na seba, alebo sa našli v tom, čo som napísala.

Prvú báseň svojho života som napísala namiesto slohovej úlohy. Učiteľovi sa veľmi páčila. Poradil mi, aby som sa prihlásila do literárneho krúžku pri národnom osvetovom centre, ktoré sa po bulharsky povie Čitališče. Aj prvý celoštátny časopis, ktorý uverejnil moju báseň, sa volal Čitališče. No a pozrite sa, aký je nakoniec slnovrat života: dnes mám ako námestníčka ministra kultúry na starosti práve tieto osvetové centrá, čitalištia.

Sú básnici, čo sa odievajú do slov, aby vyzerali väčší, krajší, lepší. A iní básnici sa vyzliekajú, odhaľujú. Ja patrí k tým druhým. Nehoviem si v tom, som stiesnená vlastnou nahou dušou, no nemôžem písať ináč. Nech si ľudia hovoria, čo chcú!

Moja poézia, to som ja.

Písanie ako autoterapia, v mojom prípade to platí absolútne. Východisko z toho, čo ma trápi, výsledok duševného zápasu, tak sa rodí báseň, tak sa rodí kniha. Zaujíma ma len jediná téma: vnútorný svet človeka. Alebo dve: vnútorný svet vzťahu dvoch ľudí. Už veľa rokov hľadám pravdu o živote v osemriadkových veršoch. Len zriedka majú dvanásť riadkov. Chcela by som sa vyjadrovať ešte kratšie, nemám rada prázdne slová. Netvorím tak, že by som si sadla, tak a teraz idem napísať báseň. Báseň sa zvyčajne zrodí v mojom mozgu, často sa stáva, že chodím ako odviata vetrom, vyzerám roztržito, lebo si opakujem verše, kým nenájdem papier a pero, aby som si ich zapísala. Nedokážem vysvetliť proces tvorby a vždy sa čudujem, keď niekto tvrdí, že na to našiel definíciu.

Silnejšie pohlavie

Pamätám si, ako ma nahnevalo, keď mi niekto povedal, že som roky bola doma a nič nerobila. Ako to môžeš takto povedať, vybuchla som, veď som sa starala o ťažko chorého manžela a vychovala som tri deti a všetko bolo zabezpečené tak, aby im nikdy nič nechýbalo! A až keď bolo všetko tak, ako má byť, až keď sme mali, ako sa u nás hovorí, aj vlastné plyny, večer, keď už všetci zaspali, konečne začínal čas, ktorý som mala len pre seba. Vtedy som písala. Prvá kniha básní mi vyšla, až keď som porodila tretie dieťa. A keď mi vydali druhú knihu – volá sa Život ako život a mám ju veľmi rada, lebo som sa vďaka nej stala známa už nielen ako „Damjanova manželka“ – napísal jeden literárny kritik, že som v nej priniesla odpoveď na otázku, na ktorú nedokážu odpovedať filozofi ani psychológovia, totiž ako by mohli muž a žena mierovo spolunažívať. Písala som v nej o umení ženy presadiť sa krotkosťou, jemnosťou, ozajstnou ženskosťou. Pretože my, považované za „nežné“ a „slabé“, sme de facto silnejšie pohlavie, keďže bez nás by muži zahynuli. Pochopila som, že najistejším príznakom slabosti je želanie po prevahe. To muž je ten, kto ľahšie stratí pôdu pod nohami, rýchlejšie sa vzdáva a dostáva do depresívnych stavov. Bohužiaľ, neviem, prečo sa to stalo, či práve my ženy nevychovávame svojich synov tak, že sa muži stali jemnejšou polovicou ľudstva. Domnievam sa, že muži sú aj preto takí zraniteľní, lebo sú zvyknutí budovať svoju sebaistotu na vonkajších znakoch prevahy, na tom, či dokázali zaujať vysoké postavenie, materiálne zabezpečiť rodinu, a keď sa im to nepodarí podľa ich predstáv, rýchlo strácajú vieru v seba.

Toto sa po takzvanej nežnej revolúcii stalo v našich krajinách. Preto vždy radím ženám, aby boli pozorné k potrebám mužov, lebo každodenná realita ich utláča viac a keby nemali oporu v ženách, prestali by byť mužmi. Ženy tú istú realitu zvládajú ináč, po svojom. U nás v Bulharsku všetky nedávne spoločenské zmeny preniesli na svojich chrbtoch práve ženy. Bola som v Grécku, Amerike, všade pracujú Bulharky ako upratovačky alebo opatrovateľky v domácnostiach. Často sú to dôchodkyne a ešte častejšie majú vysokoškolské vzdelanie. Myslím, že bez ich práce, bez tých miliónov euro, ktoré posielajú domov rodinám, by v Bulharsku možno už neostali žiadni mladí ľudia. To láska dáva ženám takú silu.

Našim emigrantkám stále opakujem, že nás neničia veci, ktoré sa nám stávajú, ale náš vlastný postoj, ktorý k nim zaujmeme. Ak sa nejaká grécka alebo americká domáca pani správa k vám naduto, je to len dôkaz, že sa necíti sebaisto, keďže jej slúžka má vyššie vzdelanie ako ona. Nedívajte sa na seba ako na upratovačky, hovorím im, ale ako na vyslankyne Bulharska do každej gréckej, americkej alebo inej rodiny. Tam, kde ste, môžete veľa urobiť preto, aby ste vytvorili malú časť toho, čo chceme vytvoriť v celej Európe, na celom svete: dosiahnuť mier a pochopenie tým, že budeme navzájom poznať naše odlišnosti i to, čo máme ako ľudia spoločné.

Chce ten, kto môže

Myslím si, že človek si nemusí vyčítať svoje chyby. Ak sa niečo stalo, muselo sa to stať. Žena, ktorej okolie dáva najavo, že tým, že sa realizuje, oberá svoje deti a svoju rodinu o pozornosť a čas, ktoré si zaslúžia, môže sa vzdať alebo môže pokračovať ďalej dúfajúc, že raz ju pochopia a nebudú sa na ňu hnevať pre jej výber. S rukou na srdci by som povedala, že nechcem, aby moja dcéra opakovala môj model manželského života, jedine, ak by si ho vybrala sama. Je práve rok vydatá, ale s manželom žili štyri roky, kým svadbou len de iure registrovali už existujúci fakt. Predtým mala ešte jeden vzťah, v jednej chvíli však požiadala svojho partnera, aby odišiel. Neboli manželia, preto rozchod nebol komplikovaný. Hovorím to preto, aby som podotkla, že moja dcéra sama robí svoje riešenia a neopakuje tie moje. Aj časy sú iné. Chcela by som teda, aby moja dcéra nerobila kompromisy, aby o svojom živote rozhodovala sama a potom aby aj znášala eventuálne negatíva svojho výberu.

Tomuto svetu najviac chýba láska. A prameňom lásky je žena. Domnievam sa, že aj v tomto technicky pokročilom storočí udržujú emocionálnu rovnováhu sveta práve ženy. No neznamená to, že by sme sa mali vrátiť k modelu biblickej ženy. Dnešné mladé Bulharky, i moja dcéra – a to majú spoločné so ženami z rôznych končín sveta - už chcú viac než byť len dobrou manželkou a matkou a doma dobre hospodáriť a čakať zaopatrenie od manžela. Dožadujú sa rovnoprávnosti, chcú chrániť svoju dôstojnosť a pestovať ženskú múdrosť a silu. A platí, že kto vie, čo chce, ten to aj dosiahne. A že chce ten, kto môže.

Prečítajte si: Nadežda Zacharievová: Ona a traja. Vydavateľstvo Christa Boteva v Sofii a Bulharský kultúrny inštitút v Bratislave, 126 s. Preklad: Emil Kudlička

Danica JANIAKOVÁ

Posledná úprava 11.04.2016

Nájdete nás na FB