Dobrodruh na voľnej nohe

Dobrodruh na voľnej nohe

Napísala 

Nad nádvorím stredovekého hradu Juval sa týčia vrchy Južného Tirolska. Novinár, ktorý robí rozhovor s Reinholdom Messnerom, sa kochá výhľadom do päťsto metrov hlbokého údolia. Bradatý hradný pán, ktorého neprehliadnuteľnú tvár poznajú aj tí, čo sa nezaujímajú o horolezectvo, konštatuje, že pri každej prednáške zisťuje, že ľudia nechápu jeho konanie.

Nechcem strácať čas tým, že by som obraňoval to, čo robím, ľudia by už konečne mali pochopiť, že iba uskutočňujem svoje detské sny, hovorí.

Nasleduje jedna provokatívna otázka za druhou.

Je spoločným menovateľom vašich pochodov na hranici možností práve to, že sa striedavo odriekate prvkov, ktoré tvoria a udržujú život, svetla, vzduchu, vody a tepla?

Áno. A popritom zbieram skúsenosti.

Ste teda stále sám pre seba hádankou?

Človek sa predsa nemusí stále pokúšať vysvetľovať seba i ostatných. Mňa to jednoducho baví. A zábavu nemusím pred nikým obhajovať.

 

Chôdza ako prístup k svetu

Veronská Aréna, športové haly v Miláne, Turíne a Ríme, diváci, ktorí do posledného zaplnili desaťtisíc a viac miest, fascinovane sledujú obrovské plátno. Defilujú pred nimi vrcholy a diaľky tejto Zeme, na ktoré sa oni nikdy nedostanú. Renhold Messner, dobre pripravený a zároveň schopný improvizovať, sa pokúša vyjadriť svoje pochybnosti, strachy a nádeje, všetko, čo cítil, keď narážal na hranice vlastných síl. Pred rokmi začínal s prednáškami pre desiatky poslucháčov. Často šiel autom tam aj späť tisíc kilometrov, aby ušetril za nocľah v hoteli, pretože honoráre boli malé. Občas zaspal v aute pred domom, úplne vyčerpaného ho prebudil až ranný chlad.

Prednášam rád. Rozprávať je ľahšie ako písať. I keď publikum býva náročné, vyžaduje hodnovernosť, pozadie, emócie.

Hovorí si „človek na hranici“ a myslí tým niekoho, kto sa v prírode pohybuje na pokraji ľudských možností a spolieha sa len na vlastné sily. Keby bolo treba, prežil by aj v dobe ľadovej. Hľadá extrémy, ale nechce prísť o život. Jeho umenie sa menuje prežiť. Neústupný a sebavedomý je len voči ľuďom. Prírode sa podriaďuje.

So svojimi deťmi budem chodiť, chodiť ďalej a ďalej, a zasa chodiť. Chôdza ako prístup k svetu, ako dôležitá skúsenosť pre život, sa nedá ničím nahradiť. Preto sa nemusí nikto stať chodcom na hranici ľudských možností, stačí dôjsť k poznaniu, že chôdza môže človeku pomôcť vyrovnať sa so životom. Pre mňa je aj stúpanie rovnako prirodzené ako chôdza a tak viem, že za každými dverami stojí nejaký Everest, že sa tam rozkladá nejaká púšť alebo ľadová pustatina.

Reinhold Messner - ktorý má za sebou 3500 výstupov na vrcholy hôr vo všetkých končinách Zeme, z toho najmenej sto prvovýstupov; ktorý ako prvý vystúpil na Mount Everest, najvyššiu horu sveta, bez kyslíkového prístroja; ktorý prvý zvládol všetkých štrnásť osemtisícoviek, niektoré aj viackrát; ktorý sa vydal na južný i severný pól; ktorý prešiel peši Grónsko, Antarktídu, Tibet, niekoľko púští; a ktorý o tom všetkom napísal tridsaťpäť kníh preložených do dvanástich jazykov – sa v svojich päťdesiatich ôsmich rokoch priznáva: Som pútnik šťastný len v pohybe. Mením sa, mám menej síl, som menej pohyblivý, ale dúfam, že som si zachoval schopnosť rozoznať kam až môžem ísť.

Ako sa má? Nesťažuje si. Zvaľovať psychické problémy na detstvo a fyzické na vek nemá cenu. Žiť s tým musím ja. Som dospelý a schopný vyrovnať sa so svojim kladmi i nedostatkami. Preto mi vek nerobí ťažkú hlavu. Mnoho tridsaťročných, ktorí v živote nevyliezli vyššie ako na barovú stoličku, sú na tom – aspoň podľa fyzického stavu – omnoho horšie.

Horolezca, ktorý si vymyslí v stene nejakú cestu a tú potom rukami a nohami uskutoční, považuje za umelca. Voľba cesty, jej cítenie o ňom mnohé vypovedá. Horolezec, ktorý stojí pod úbočím hory a nanáša na ňu imaginárnu čiaru, po ktorej sa chce vydať, má presne taký istý pohľad ako maliar pred plátnom. Nepracuje štetcom ani dlátom, ale nasadzuje svoju vytrvalosť, silu a schopnosti. A keď sa vráti do údolia a podíva sa „hore“ na svoju stenu, už pre neho nie je rovnaká ako predtým. Pretína ju čiara, aj keď neviditeľná. V stene v ideálnom prípade neostane nič, ale to nič je umelecké dielo.

Pocity, ktoré som prežil na vrcholoch osemtisícoviek, sú rozmanité. Ak by bol pobyt hore vždy rovnaký, stačilo by, keby som vystúpil len raz. Pátos horolezcov, ktorí tvrdia, že na vrchole sú bližšie k Bohu a že sú tam šťastní, mi lezie na nervy. Ja som zažil na vrchole dokonalý pokoj aj totálne zúfalstvo. Silne mnou otriasa najmä ono ponorenie sa do ničoty. Väčšinou sa tam však obávam, či včas opäť zídem. Obava znepokojuje, prevažuje. Postávaš na samotnom vrchole a už chceš ísť dole. Dolu, kde je teplo, kde si môžeš oddýchnuť, kde sú priatelia. Tam hore nie je len primálo kyslíka, je tam primálo ľudského tepla, primálo racionálneho uvažovania, primálo lásky.

Tak načo tam liezť?

Pretože každá horská túra vedie hlavne dovnútra, k vlastným záhadám.

Po prednáške prichádza na rad diskusia. Reinhold Messner už po tých stovkách podobných akcií vie, ktoré otázky padnú určite a ktorým témam sa nevyhne, akokoľvek by chcel.

 

Kde sa to všetko začalo

Dom vo Villnösse, osade zasadenej hlboko do doliny, červená škridľová strecha, stena pokrytá popínavým viničom. Štvorročný chlapec sedí medzi kurníkmi a klietkami pre zajace a pýta sa otca, dedinského učiteľa, kam miznú oblaky. Čo je za horami, ktoré stoja všade naokolo? Sedliaci z dediny, ktorí od svitu do mrku hrdlačia na malých gazdovstvách, nechápu takéto otázky a nechápu ani mešťanov, ktorí sem, do kopcov Južného Tirolska, prichádzajú kvôli turistike a horolezectvu.

Reinholdov otec je predsa len iný, zamladi rád liezol po štítoch a svojim deviatim deťom často rozpráva o tom, ako stál na vrcholoch všetkých vrchov, na ktoré dovidia. Najskôr ich učí, že pri výstupe sa treba opierať o celú šľapu a na stupy využívať väčšie kamene. Päťročný Reinhold vyjde s otcovou pomocou na svoju prvú trojtisícovku, Potom, keď otec z plecniaka vytiahne konopné lano, sa mu rozbúcha srdce. Začína liezť! Ako dvanásťročný už dávno vie, že pri lezení treba mať ustavične tri pevné body, buď dva chyty a jeden stup, alebo dva stupy a jeden chyt. Spolu s mladším bratom Güntherom vytvoria nerozlučnú dvojicu, obaja v širokých pumpkách z kordu, v spratých vetrovkách, všetky víkendy trávia v horách. Nevedia tancovať, červenajú sa, keď zoberú nejaké dievča na lano. Prvú skobu im urobí dedinský kováč, prvé karabíny im požičajú hasiči. So syrom a tvrdým tirolským chlebom v ruksaku zliezajú šesťtisícovky, plánujú prvovýstupy v Dolomitoch.

Útly Reinhold, ktorý váži šesťdesiatdva kíl, brigáduje cez prázdniny ako horský vodca, aby si zarobil a aby spoznal nové terény. Študuje na zememeračskej priemyslovke v Bolzane, ale poučky o stavbe mostov, ciest a domov nejdú dohromady s jeho plánmi o tom, že zajtra, napozajtra, v nedeľu bude opäť na stene. Nečudo, že v júnovom termíne nezmaturuje. A nezmaturuje ani v septembrovom.

Keďže Južné Tirolsko má nedostatok učiteľov, získava miesto pomocného učiteľa matematiky a prírodopisu. Chce učiť, potom súkromne urobiť maturitu a prihlásiť sa na univerzitu. Jeho žiaci ho asi majú radi, pretože mladý učiteľ sa niekedy „zabudne“ v horách a bez ospravedlnenia vymešká pár dní vyučovania. A keď ako vysokoškolák dostane telegram od horolezeckého spolku s pozvaním na výpravu do Ánd, skúška z mechaniky, a vlastne žiadna skúška viac pre neho nejestvuje. Raz a navždy sa rozhodne, že bude robiť to jediné, čo chce robiť naozaj. Liezť na hory, medzitým o tom písať a prednášať. Stane sa dobrodruhom na voľnej nohe.

 

Tragédia na Nanga Parbate

Hora pre neho nie je len beztvárna masa kamenia. Je to organizmus, ktorý on citlivo vníma, s ktorým sa zžíva, ohmatáva ho končekmi prstov, často rozodratými do krvi. Má za sebou niekoľko bláznivých sól, ale aj veľkých výstupov, ktoré vzdal. Dáva na svoj inštinkt, nelezie za každú cenu. A kým čarbe svoj podpis do vrcholovej knihy, už myslí na ďalšie trasy, ktoré ešte pred ním nikto neurobil. Život má cenu len vtedy, keď si o dĺžku nosa pred ostatnými. Tak znie jeho vtedajšia filozofia.

Má 25 rokov, keď dostane pozvanie na Nanga Parbat. Prvá osemtisícovka! O pár týždňov neskôr príde pozvánka aj Güntherovi, nahrádza niekoho, kto nemohol ísť. Pätnásť rokov stúpali vo dvojici hore, samozrejme, že pôjdu spolu aj teraz! Fotografie na vrchole patria k posledným, na ktorých je Günther ešte živý. Nasleduje mučivý zostup, dva dni a dve noci hľadajú cestu dole, bivakujú pri mínus 30 oC, pri mesačnom svite prejdú na druhú stranu vrchu a zostupujú Diamirskou dolinou. Reinhold má dlho pocit, že brat ide za ním, ale keď sa obzrie, niet ho. Celú túto noc, už tretiu, hrabe rukami v čerstvo padnutej lavíne, volá bratove meno. Ako by mohlo byť mŕtvy, on, s ktorým mávali pocit, že sú nezraniteľní? Keď zbadá drevorubačov, považuje ich za halucinácie. Dedinčania ho nesú dole striedavo na pleciach a na nosidlách. Na spuchnutých nohách nevládze urobiť jediný krok, zo sčernetých prstov mu kvapká krv. Neskôr mu na innsbruckej klinike amputujú šesť prstov na nohách. Kvôli tomu nemusí narukovať.

Jeho horolezecká vášeň priniesla rodičom, súrodencom a hlavne jemu samému - utrpenie. Rok po tragédii sa sem vráti. Chce nájsť telo svojho brata a pokúsiť sa brať jeho smrť ako súčasť svojho života. Pod Nanga Parbatom strávi štyri dni s Uschi Demeterovou, ktorú stretol cestou z nedávnej výpravy na Novú Guineu. V polospánku sa mu zdá, že sa Günther vztýčil na ľadovci a vliezol k nemu do stanu. Ešte sa s tým stále nevyrovnal.

Manaslu, jeho druhá osemtisícovka a opäť tragédia. Dvaja z výpravy sa nevrátia. Vidí dva prázdne spacáky a vie, že po tretíkrát by už také zúfalstvo nezniesol. Po návrate ich niektoré médiá označili za vrahov. Kritické články písali ľudia, ktorí nikdy nevyliezli a ani nevylezú na žiadnu osemtisícovku. Čože už tí vedeli o tom, čo to znamená stúpať po ľade v takých výškach, vo víchrici, nedokázať vstať zo snehu, neveriť už v seba samého? Aké to je ostať bez síl, opäť sa pozviechať a hľadať ďalej? Mnohí ma vinili za smrť brata i priateľov, opovrhovali mnou. Trpel som. Ale nerezignoval. Možno preto som začal uvažovať o sólovýstupoch. Tam človek nesie zodpovednosť len sám za seba.

Medové týždne trávi s Uschi v horách Afganistanu. V Tirolsku si kúpia starý dom a renovujú ho. Píše knihy, založí horolezeckú školu, navrhuje a testuje nové súčiastky horolezeckého výstroja. Za tie roky vyvinul nové stany, topánky, mačky. Čo najľahšie a pritom stabilné. Ako prvý napríklad použil pri výstupe na Everest topánky z umelej hmoty. Vtedy sa mu smiali, dnes v nich lezú všetci horolezci, pretože vo veľkých výškach uschnú rýchlejšie ako kožené.

Aj na Dhaulágirí, osemtisícovke, ktorú chce zdolať s Petrom Habelerom, padajú lavíny. Peter nie je ochotný nasadzovať život za vrch, doma ho čaká milovaná žena. Reinhold v stane číta list od Uschi: Veľa o nás dvoch premýšľam... Uschi príde na mníchovské letisko, aby mu povedala, že od neho odchádza. Nedokáže žiť s takým bláznom a má vlastné sny.

 

Na Everest bez kyslíka

Rok 1978. V Káthmándú, hlavnom meste Nepálu, nastúpi do malého lietadla, ktoré letí nad Everestom. V kabíne sa nevyrovnával tlak a tak si cestujúci nasadzujú kyslíkové masky. Reinhold, ešte aklimatizovaný z Dhaulágirí, chce letieť bez masky, pokým sa dá. Fascinovane sa díva nadol, najvyšší končiar Zeme, celých jeho 8 848 metrov je pod ním, a on ešte vládze hovoriť, myslieť, vnímať. Je si istý, dokáže vystúpiť na Everest aj bez kyslíkového prístroja a neupadne do bezvedomia, ani sa nevráti s poškodeným mozgom, ako prorokujú lekári. Kým čakajú na povolenie, trénujú s Petrom Habelerom rýchlosť. Ak budú na posledný úsek, „zónu smrti“, potrebovať priveľa času, môžu im v prostredí chudobnom na kyslík odumrieť mozgové bunky.

Cestou hore obchádzajú stovky odhodených kyslíkových fliaš, plynových bombičiek a stanových konštrukcií. Ak pôvodne plánoval výstup na Everest bez kyslíkovej masky ako športový výkon, odteraz bude zdôrazňovať ekologické dôvody.

Že je na vrchole, to si uvedomí len vtedy, keď sa hrebeň zvažuje na všetkých stranách dole. Keď pri ňom zastane aj Peter, obaja si kvoknú do snehu a rozvzlykajú sa. Vybičované napätie opadne. Reinhold vybalí kazetu s filmom a namiesto papiera zahodí do priepasti film. Až na druhýkrát sa sústredí a založí film. Panoráma ich sklamala, takmer nič nie je vidieť, ale aj tak treba videokamerou zdokumentovať ich triumf. Nad nimi je už len tmavé nebo. Ešte pár záberov, Reinhold si dáva dole okuliare, aby sa mu lepšie filmovalo. Na túto neopatrnosť doplatí snežnou slepotou, namiesto očí cíti len dve páliace diery a dole sa dostane iba tak, že ide tesne za Petrom, ktorého vidí ako v hmle. Peter ho opatruje ako malé dieťa, varí mu čaj, ustiela lôžko.

Do základného tábora zídu pobiede, ako dvaja invalidi, ale pri zmysloch. A Reinhold má už nový cieľ: stáť sám na osemtisícovke.

 

Načisto sám!

V tom istom roku vystúpi sám na Nanga Parbat. Taký osamelý sa ešte nikdy necítil. Nebol tu nikto, s kým by sa striedal pri prešliapavaní snehu, s kým by si mohol zanadávať alebo počuť od neho pár povzbudzujúcich slov. Chce liezť vysoko, aby dosiahol na dno vlastného ja. Pred ôsmimi rokmi tu stáli s Güntherom. Čo keby sa stratil aj on? Nie je to nakoniec tajný cieľ horolezcov? Ostať hore?

Na vrcholovú skalu upevnil kovové puzdro, do ktorého vloží reprodukciu prvej strany Gutenbergovej Biblie. Na pergamen napíše dátum a podpíše sa. Tým, ktorí mu neveria, že výstup naozaj zvládol, sa posmieva, dones mi moje puzdro a ja ti potom uverím, že si tam bol tiež.

O dva roky vyjde, opäť sám, na Everest. Po páde do snehovej priepasti má pocit, že je v pasci, z ktorej sa nedostane. Nemodlí sa, len prosí o odklad. A zdá sa, že Čomolungma, Bohyňa Matka Zeme, ako ju nazývajú Tibeťania, dovolí, aby na ňu vystúpil. Pomaly, pomaličky sa na kolenách a rukách odplazí zo snehového podsvetia. Lhagyelo, hovoria Tibeťania. To bohovia zvíťazili. My, ľudia, nad nimi „nezvíťazíme“ nikdy, ak nám to oni sami nedovolia.

Cestou sa rozpráva s ruksakom a s čakanom, povzbudzujú ho, aby vydržal. Takéto halucinácie spôsobuje nedostatočné prekrvenie mozgu. Po druhýkrát stojí na najvyššom končiari Zeme a zase nič nevidí. Mraky sa kopia okolo a tak jediné, čo vládze, je vstať a ísť dole. Najvyššia hora sveta opäť nie je ničím iným, len bodom obratu, nepriniesla ani inšpiráciu, ani vznešené myšlienky, ani odpoveď na žiadne dôležité otázky.

V tábore ho čaká Kanaďanka Nena Holguinová, skúsená horolezkyňa a už tri mesiace zrejme aj niečo viac.

Na jeseň sa vyberá na Makalu, piaty najvyšší vrch sveta. Nena bezpodmienečne chce ísť s ním, hoci je tehotná. V Káthmándú predčasne porodí. Reinhold dostane do základného tábora list, v ktorom si prečíta, že jeho dcéra je v inkubátore. Pobalí si veci a dva dni a dve noci beží po trase, ktorá sa normálne zvláda za dva týždne. Bolo mi síce ľúto Douga Scotta, že prišiel o partnera, ale moje dieťa bolo vtedy dôležitejšie ako všetky osemtisícovky dovedna. Dievčatko je malé, ale životaschopné. Dajú mu meno Layla.

Layla má šesť mesiacov, keď obaja rodičia v polovici marca 1982 vyrazia pod Káčaňdžungu, tretí najvyšší vrch sveta. Dieťa čaká v základnom tábore a počas výpravy ani raz neochorie. Táto posvätná hora nesie meno Päť klenotníc Veľkého snehu, zrejme odvodené od piatich ľadovcov, ktoré prinášajú do dolín vodu a tým aj úrodu a život. Horolezci Šerpom sľúbia, že vystúpia len pod vrchol, aby nerušili sídlo bohov. Slovo dodržia. Na poslednom úseku pod vrcholom príde Reinholdovi zle. Infekcia zo znečisteného ryžového piva ho takmer odrovná, dusí sa, od bolesti nevie ležať ani zaspať. Laylu dole znesie Nena.

Ostane v Ázii a podarí sa mu nájsť lekára, ktorý ho za tri týždne dá dohromady. Potom letí do Pakistanu. Cieľ: Gašerbrun II. Cestou hore nájde mŕtvolu rakúskeho horolezca, ktorú vyfotografuje. Ďalší argument neprajníkov, že pri naháňaní za senzáciami sa neštíti ísť ani cez mŕtvoly. Aj rodina mŕtveho reaguje najskôr hrubo. Ale ako chceli zistiť, kto to je, keby nemal fotografie? Príbuzní zmenia názor a požiadajú ho, aby o dva roky pri návrate na horu mŕtvolu pochoval. Nebolo to nič príjemné. Opäť sa stal terčom útokov. Vyčítali mu, že o tom písal.

Za tie dva roky vystúpilo na kopec aspoň tucet výprav, o mŕtveho sa nikto nepostaral. Mŕtvi patria k horám tak ako živí. Ak budeme ustavične hovoriť len o úspechoch, ak pomlčíme o mŕtvych, mladí horolezci neuveria, že táto hora môže byť veľmi nebezpečná. Blázon nie je ten, kto vystupuje hore, ale ten, kto nechce nič vedieť o smrti, kto si nechce uvedomiť, že aj on by mohol na nejakej veľhore zahynúť.

Zhruba polovica výprav na osemtisícovky je dnes úspešná, druhá polovica nie. Nevráti sa jeden horolezec z tridsiatich.

 

Jednoducho byť na ceste

V lete 1985 chce s Uschi a tromi švajčiarskymi priateľmi vystúpiť na Kailás (6714 m), „Trón bohov“, najposvätnejší vrch Tibeťanov. Legendárna hora uctievaná ako stred sveta, zemská os, okolo ktorej vznikol vesmír. Má v rukách vysnené povolenie vystúpiť na tento klenot zo snehu a ľadu, strhne ho však prúd pútnikov, hinduistov i budhistov, ich mumlanie modlitieb, spev, vrava. Chodí dookola, postupne sa redukuje na chôdzu, číru chôdzu a nič iné. Mýtická hora mu učaruje. Predstavuje mužský fenomén, obrovský falus, týčiaci sa neohrozene, jazero Manasarovar pod ním je ženský fenomén, hlboké, bezodné neznámo. V tranze sa mu otvárajú dimenzie, o ktorých dosiaľ nemal tušenie. Keď mu chýbajú peniaze, platí prameňmi vlasov, je tu o ne veľký záujem. Chôdza ako kľúč k vlastnej osobe, chôdzou v kruhu prežívame sami seba ako súčasť celku, prírody. Po smrti budeme chodiť okolo iného stredu, hovorí Dorje, ktorý vedie tábor pre pútnikov. V Pekingu Messner navštívi niekoľko úradov a oficiálne sa zrieka výstupu na Kailás.

Tu sa dozvedá, že brat Siegfried, ktorého v Dolomitoch zasiahol blesk, sa už z bezvedomia neprebral. Ovplyvnený čerstvými zážitkami prijíma jeho smrť s presvedčením, že život sa cyklicky vracia. Po návrate sľúbi matke, že keď zdolá posledné dve osemtisícovky – Makalu a Lhoce, viac na také vysoké vrchy nepolezie. Aj tak sa medzi horolezcami – napoly posmešne, napoly závistlivo - hovorí, že naháňačka na osemtisícovky sa skončí vtedy, keď Reinhold Messner zdolá poslednú z nich.

Hľadá si nové ciele. Cieľom sa mu stáva diaľka. Uprednostňuje miesta, kde nie sú cesty, telefón ani letiská. Hory sa zmenšujú, keď na ne vystúpi, pri chôdzi mu svet pripadá väčší. Väčšinou ani nefotografuje, ani si nevedie denník. Jediným zmyslom chodenia je chodenie. Krajina, ktorú fotografujeme, a dobrodružstvo, o ktorom neustále rozprávame, strácajú svoje čaro. Nové životné krédo znie: jednoducho byť na ceste. Aj to je vzrušujúce. Na kopci existuje len hore alebo dole. Na ceste význam času bledne a význam priestoru rastie. Za každým horizontom sa dvíha ďalší. A k tichu, ktoré tu vládne, pribudne mier vyvierajúci z vášho vnútra.

Kalipe, hovoria Tibeťania. Pokojným krokom. Aj toto sa od nich naučil.

 

Konečne dosť priestoru!

V osemdesiatych rokoch sa mi nebezpečenstvá vo vrchoch stali čímsi nevyhnutným, samozrejmým. Bol som od nich závislý. Bol som neznesiteľný, ak som musel príliš dlho ostať v Európe. Polovica mojej bytosti chcela žiť v osamelosti hôr. Ale keď som po návrate opäť splynul s davom, bol som spokojný. Na jednej strane som potreboval samotu, na druhej som sa rád vracal do každodenného stresu. Som človek poháňaný vlastnými ideami, musím byť aktívny, aby som bol telesne a duševne zdravý. Som človek, ktorý potrebuje prestávky, aby ho potom nová myšlienka naplnila výbušnosťou. Hľadal som výšky a hĺbky, potreboval som oba tieto protiklady.

Roku 1977 sa Uschi odsťahovala, rozviedli sa a ich dom ostával prázdny. V lete sem prichádzajú autobusy plné výletníkov, ktorí sa bez zábran dívajú ďalekohľadmi do jeho spálne. Keď vyjde z dverí, vždy sa na neho vrhnú lovci autogramov. Sníva o hrade, za múrmi ktorého by sa mohol schovať. Zachovalý hrad si nemôže dovoliť. V lete 1983 za stotisíc mariek kúpi zrúcaninu hradu z 13. storočia. Keď sa po prvýkrát vyšplhá po skale a potom po hradnom múre dovnútra opusteného hradu, vie, že našiel to, čo hľadal.

Tak ako o rok neskôr, keď pred Karlovarskou chatou v Dolomitoch zbadá svetlovlasú Sabinu.

Desať rokov hrad rekonštruuje. Odmieta zaviesť ústredné kúrenie, pretože by sa zničili vzácne fresky. Vybojuje si solárne kolektory, ktoré mu sprvu nechceli úrady povoliť. S horolezcami zlaňuje zo strechy a opraví trhliny na stenách. Je to lacnejšie, ako postaviť lešenie. Okrem obytných priestorov je tu dnes múzeum, zbierka masiek z jeho ciest po piatich kontinentoch, zbierka z Tibetu, galéria a knižnica zameraná tematicky na dobývanie všetkých končín Zeme. Na dvere hradu v Alpách sa klope klopadlom z Tibetu. Je tu jaskyňa yettiho a gompa, ústredná modlitebňa tibetského kláštora, v rozvaline sídlia trolovia a gnómi. Sedliacky domček je upravený na recepciu.

Som polovičný nomád. Môžem ísť ďaleko len vtedy, keď mám silné zázemie.

Horolezeckú školu odovzdá horským vodcom, ktorí ju aj tak viedli, predajňu športových potrieb predá a pri Juvale kúpi gazdovstvo, na ktorom pestuje biologicky čistú zeleninu a ovocie. Chová kone, kravy, ovce, kozy, sliepky. Na južnom svahu vysadí hrozno. V hostinci predáva mäso, mlieko, chlieb, víno. Dávne obavy, že sa v štyridsiatke neuživí, boli zbytočné. Tantiémy z kníh nahradia aj straty z ekologického podnikania bez chémie, ktoré je v týchto podmienkach stratové, a umožňujú financovať akúkoľvek cestu. Postupne chce vyrovnať príjmy a výdavky.

V Juvale sa mu podarilo skĺbením kultúry, poľnohospodárstva a turistiky vytvoriť základ pre prežitie pätnástich ľudí. Na Monte Rite v Cadore otvoril múzeum Dolomitov, ktoré sem má lákať turistov.

 

Zázemie pre nomáda

Počas letných mesiacov žije s manželkou Sabinou, dcérou Magdalénkou a synom Gesarom Simonom (ktorý dostal prvé meno, akože ináč, podľa hrdinu tibetskej mytológie) na hrade, v zime v secesnom byte v Merane. Layla, jeho staršia dcéra, žije u svojej matky v Canmore v Kanade.

Sabina akceptuje môj život. Náš vzťah je stále intenzívny a stabilný práve vďaka hre na striedanie odchádzania a prichádzania. Myslím si, že ľudia neboli stvorení na to, aby boli pripútaní jeden k druhému. Prežil som niekoľko veľmi krásnych milostných vzťahov, pretože som mohol odchádzať a bol som so ženami, ktoré ma nechali odchádzať.

Aj Sabina si k tomu dodá svoje: Život po Reinholdovom boku nemá nič spoločného s „dolce vita“, „sladkým životom“, ako si predstavujú hlavne ženy. Naopak. Svoju slobodu, svoje dobrodružstvá a cesty, si musí tvrdo vyslúžiť nielen on, ale aj jeho najbližší. Viem, potrebuje publicitu, aby si mohol dovoliť svoj životný štýl. Aj nepriamo, emocionálne, ako potvrdenie svojho úspechu, ktorý dosiahol totálnym nasadením. Jeho život je ako ustavičný striedavý kúpeľ pocitov: horúci – ak ho zaplavujú komplimenty, blahoželania, keď ho každý chce poznať; studený – ak musí odrážať zlomyseľné, závistlivé útoky, ak sa musí ospravedlňovať za činy, ktoré ľudia akceptujú u iných, len nie u neho. Byť známy nie je iba príjemné, je to ťažká hypotéka.

Niekedy s nimi cestujú aj deti. Zimu 1992/3 strávia v Nepále. V Káthmándú si Messnerovci prenajmú dom. Práve ho uvoľnil produkčný Bertolucciho filmu Malý Budha, ktorý sa tu vtedy nakrúcal. Reinhold robí rešerše o yettim, so Sabinou podniká túry. Dve blonďaté deti, päťročná Magdaléna a dvojročný Gesar Simon vzbudzujú pozornosť. Pre ne je zážitkom stretnutie so svetom načisto odlišným od toho, ktoré poznali, učia sa tolerovať iné zvyky. Chudoba, špina a bieda, zmrzačení a žobrajúci rovesníci im vstupujú do snov. Gesara Simona uchvátia slony.

Nazbieral som nápady, poznámky a informácie na tucet kníh. Zhromažďujem podnety, kým nemám pocit, že jeden z nápadov je zrelý. S vydavateľom prejdem počet strán, fotografií, termíny. Potom píšem, väčšinou v časovej tiesni. Keď som doma, som súčasťou rodiny. Nechodím domov len spať ako väčšina otcov. Často som na Juvale niekoľko týždňov aj 24 hodín denne. Potom som zase niekoľko mesiacov preč, ale keď sa vrátim, mám deťom o čom rozprávať. Deti ma zažívajú, keď píšem, aj keď vyháňam kravy na pastvu. Aj prípravy na moje expedície prežívajú so mnou. Vždy ma pobaví ich zdravý pragmatizmus. Nedivia sa, že ja idem do Grónska, ony sa maximálne divia tomu, že iní otcovia nejdú do Grónska. To, čo robím, je pre nich normálne, život, aký vedieme, samozrejmosť.

Ak teraz už odchádza menej, je to aj preto, lebo u detí našiel svoj stred. Je rád, že sa nestal otcom skôr. Ako 25-ročný bol príliš nepokojný, nehotový, chudobný. Vtedy by ho deti v plánoch obmedzovali, teraz ho obohacujú. V krízových situáciách mu pribúda koncentrácia a vôľa, len čo si na ne pomyslí.

Aké má Reinhold Messner chyby?

Napríklad nedostatok sebaovládania. Mnohokrát som sa útekom dopredu zachraňoval, pretože som stratil prehľad a nevidel východisko. Môj imidž vyrovnanej suverénnej osobnosti stojí na hlinených nohách zbožného želania. Som aj netrpezlivý a mám problémy s ocenením výkonu tých druhých. Viem ich motivovať, ale kritizovať omnoho lepšie.

Máte vôbec ešte nejakých priateľov?

Mám. Dobrého priateľa predsa človek nestratí kritikou alebo nedostatkom sebaovládania. To by nebol priateľ. Priateľa strácam vtedy, keď na neho nemám čas. Nemám mnoho priateľov jednoducho preto, lebo mám na nich obmedzené množstvo energie a času.

 

Najznámejší obyvateľ Himalájí

Zostaň si s tým tvojím yettim v Himalájoch, precedí cez zuby starší muž, ktorý ide okolo, keď Reinhold nasadá s Magdalénkou do auta.

Prečo ti ľudia nadávajú na ulici?, pýta sa hrubosťou vydesené dieťa.

Prečo? Lebo mýtus silnejší ako skutočnosť dráždi ich fantáziu. V júli 1986 oznámi Reinhold Messner, že pri svojej ceste východným Tibetom stretol veľkého dvojnožca, ktorý zodpovedal popisu yettiho. Vyfotografuje jeho stopu, ale film s jeho najpresvedčivejším dôkazom sa pri vyvolávaní zničí, čo budí všeobecné obveselenie a posmievačné otázky na prednáškach. Kým mu poštou prichádzajú karikatúry a vtipy o ňom a o „snežnom človekovi“, to ešte vydrží. Ale keď ho už zastavujú výrastkovia na ulici, ukazujú mu na prsia a smejú sa: Ty, yetti?, a keď začnú obťažovať jeho rodinu, musí čosi urobiť. Podnikne niekoľko výprav za týmto bezpochyby najslávnejším obyvateľom Himalájí a výsledky svojho pátrania zhrnie v knihe Yetti, legenda a skutočnosť.

Neposlušným deťom v Tibete aj dnes rodičia hrozia, buď dobrý, ináč si pre teba príde yetti! Málokto však vie, že prvé správy o yettim siahajú až do doby Alexandra Veľkého, ktorý roku 326 pred Kr. prešiel až do údolia Indu. Aj Plinius Starší, ktorý roku 79 pred Kr. pri výbuchu Vezuvu doplatil na svoju bádateľskú vášeň životom, spomína vo svojich dielach podobné zviera. Ešte v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia pokladali vedci za možné, že v odľahlých vrchoch Himalájí, Sibíri a Mongolska mohlo prežiť niekoľko neandertálcov, ktorí sa nezmiešali s inými rasami.

Yetti, snežný muž, tak ako si ho predstavuje západný svet, neexistuje. Chcel som dokázať, že tejto legende zodpovedá jeden druh zvieraťa, a že niekoľko exemplárov tohto druhu ešte žije.

V Bhútane, Sikkime, severnej Indii, Nepále, na Sibíri a v Tibete zháňa historky, relikvie, múmie. Popisu yettiho azda najviac zodpovedá múmia z lamaistického kláštora vo východnom Tibete, ktorá mníchom stráži vstup do modlitebne. V Bhútane videl mumifikované mláďa. Ale živého yettiho nie a nie stretnúť. Keď sa rozpráva s dalajlámom o divokých zvieratách Tibetu, obaja sa zhodnú na tom, že migiö, chemo, dremo a yetti je vlastne jedno a to isté. Boli sme zajedno v tom, že ide o priepasť medzi racionálnym pohľadom na svet a fenoménom divočiny. Legenda vznikla a pretrváva z napätia medzi zvieracím a ľudským bytím.

Ak chceš silou-mocou vidieť nejaké monštrum, pozri sa do zrkadla, povie mu po jednej k žiadnemu záveru nevedúcej debate Sabina.

Toľko cestoval za yettim, že sa možno už sám stal legendou. A dnešné tibetské deti, ktoré na jeho počesť umyli – čo bolo veľkorysé gesto, lebo horali robia len to najnevyhnutnejšie na prežitie – budú raz rozprávať svojim deťom a vnúčatám o bielom mužovi, ktorý sa vypytoval na yettiho a sám tak vyzeral.

 

Každý na svojej ľadovej kryhe

Severný pól. Južný pól. Mount Everest. Tri kritické body zemegule. Antarktídou, tým rozľahlým ľadovým kontinentom, už prešiel. Keď po mesiacoch mrznutia, zlého jedla a plahočenia s navigátorom Arvedom Fuchsom konečne uvidí more, pred jeho očami žiari nový priemet nekonečna: po južnom chce aj severný pól.

Áno, praje si k päťdesiatinám severný pól, ten fantómový bod, ktorý Eskimáci volajú Veľký kolík. Chce sa tam vydať s minimálnym výstrojom. Jeho spoločníkom bude brat Hubert, lekár a športovec. Päťdesiatnik Reinhold, pomalší a nešikovnejší ako kedysi, sa spolieha na medicínu. Najskôr prejdú Grónskom. Dvetisíc dvesto kilometrov. Bytie a vedomie tu dostávajú nový rozmer. Drift ľadu – nevypočitateľný a chaotický – určuje všetko. Osud sa tak stáva hmatateľným, počuteľným, viditeľným. Ak už raz si na ceste, neexistuje žiadne späť, ľad ťa ženie, unáša so sebou. Ideálna línia, ktorú sme zvolili, nebola rovná čiara vpred, bola kľukatá, výsledok súhrnu pochodovej rýchlosti, driftu ľadu a nepriechodných prekážok. Život predsa tiež nie je žiadna priamka.

Prvý pokus nevyšiel. Mali príliš ťažké sánky, stratili polovicu nákladu, a vyrazili príliš skoro, takže ľad ešte nebol dostatočne hrubý, aby ich udržal. Kryha sa nachýli a Hubert mizne po pás v ľadovej vode. Jeho brat stojí v šoku kúsok od neho a nemôže mu pomôcť. Pokoriteľ osemtisícoviek nevie totiž plávať! Hubert sa konečne zachytí okraja ľadovej dosky a vytiahne sa von. Má našťastie správny oblek, takže voda sa nedostala k jeho telu. V stane sa rýchle zahrieva, ale po troch dňoch a tridsiatich kilometroch to vzdajú. Vyšlú núdzový signál a po štrnástich hodinách čakania ich vyzdvihne ruský záchranný vrtuľník.

Doma zvažuje stratégiu pre druhý pokus, keď v júni spadne z hradieb Juvalu.

Po večeri s priateľmi sa ocitli v daždi pred zamknutými dverami vlastného hradu. Keďže oni pri odchode nezamkli, nemali so sebou ani kľúč. Stmievalo sa, deti boli unavené. Ich volanie nikto nepočul. Reinhold sa rozhodol vyšplhať cez obvodový múr, ale pravá ruka sa mu vyšmykla z chytu zmáčaného dažďom a spadol tak nešťastne, že si roztrieštil pravú pätnú kosť. Keď som sa prebral po prvej operácii, najradšej by som sa bol za svoje neopatrnosť a nešikovnosť nafackoval. Neschopný chôdze som bol nielen smiešny, ale aj prázdny a bez nádeje. Už nikdy Himaláje, už nikdy póly! Zaviedol som svojho brata na smrť, stratil v horách niekoľkých priateľov, a teraz tu mám ako mrzák rezignovať na všetky sny?

V auguste ho operujú po druhýkrát a rok trvá, kým sa úplne zotaví. To Už nikdy! neznesie. Ešte nie! Aj on, aj Hillary, vyšli na najvyššiu horu sveta ako 33-roční. Obaja s Robertom F. Scottom stáli na južnom póle ako 45-roční. A Peary mal 53 rokov, keď tvrdil, že dosiahol severný pól. Má teda ešte čas.

Nansen, Peary, Amundsen a ďalší. Rovnaké túžby, rovnaké strachy, čin, ktorý borí hranice. Nie je dôležité, kam až došli. Cenu má len to, čo pri tom prežili. To je to, čo ma tak fascinuje. Čo museli znášať priekopníci a čo môžeme zažiť my, každý na svojej ľadovej kryhe.

Tretí pól je vždy ten iný, nikdy nedosiahnuteľný – túžba, sen. Tento bod nás udržuje v bdelosti. Kto svoj cieľ dosiahol, upadá.

 

To my dávame zmysel

Medzitým boli všetky osemtisícovky zlezené už veľakrát, na južnom póle stojí letecky zásobovaná výskumná stanica a až na severný pól sa dá cestovať luxusnou loďou. Na Everest sa za 70 000 dolárov necháte zaviesť husím pochodom, sto parašutistov sa súčasne vznáša nad severným pólom, na prechod Antarktídou vám upravia bežeckú stopu. Hodnoty, ktoré ja vidím na horolezectve, sa volajú ticho, schopnosť vzdorovať, riziko a tiež nebezpečenstvo. Všetko sa stratí, keď na najvyššie hory sveta vpustíme masový cestovný ruch.

Vyčítajú mu, že to on horolezectvo skomercionalizoval.

Ak sa hovorí o ostatných horolezcoch, že stoja v mojom tieni, ja si myslím opak – že skôr stoja v mojom svetle. Kvôli záujmu médií o mňa a moje výstupy na vrcholy sveta začalo byť horolezectvo populárne aj medzi ľuďmi, ktorí sa oň dovtedy nezaujímali. A tak vďaka mojej dlhoročnej popularizačnej práci s verejnosťou môžu aj menej známi alpinisti financovať svoje výpravy.

Ale je čosi horšie. Stal sa ničiteľom posvätnosti, nositeľom reklamy masovej turistiky, možno nedobrovoľne, je však vzorom ľudí, ktorí v Európe, Ázii, v Tibete útočia na hory. Z tejto dilemy nepozná východisko. Napriek tomu, že sa vždy vyberie tam, kde nie je nikto, dorazí masová turistika za chvíľu za ním. Vie, že nadchol mnohých ľudí a má pocit spoluviny, keď sa ticho, posvätnosť a harmónia z týchto miest vytrácajú, až sa nakoniec stanú bezcennými.

V roku 2000 založí Reinhold Messner pod Nanga Parbatom školu pre miestne deti. Všetky horské kmene majú veľké skúsenosti v otázkach prežitia. Raz by sme mohli byť na ne odkázaní, na ich citové bohatstvo, ekonomickú skromnosť, rešpekt k tvorstvu. Uchovať toto všetko je dôležitejšie, ako urobiť z nich naše kópie. Im nezáleží na tom, aby zo svojho sveta urobili zmes zábavného parku, obchodného domu a smetiska, a majú pravdu. Nie, nemusia byť všetci ako my. Ľudia z hôr potrebujú svoju pradávnu samozrejmosť, hodnoty, ktoré vyplývajú z ich životného postoja; právo na krajinu, v ktorej žijú; školy založené na ich hodnotovom rebríčku a nie na hodnotách industriálnej spoločnosti.

Štyri roky, od roku 1999 je poslancom Európskeho parlamentu za talianskych Zelených. Odmieta stranícku knižku, chce otvorene vyjadrovať vlastné názory. Príroda je zrkadlom našej duše, máme ju zanechať v takom stave, akú sme ju našli. Každá skoba, každá lanovka, každá plechovica je škrabancom na tomto zrkadle.

Žiada projekty, ktoré by zastavili odliv roľníkov do miest a umožnili im v horách moderne hospodáriť. Aj keď to zatiaľ zrejme nejde bez subvencií, on sám je presvedčený, že najvyšším cieľom je samozásobenie. To, že na gazdovstvo nepatrí nič moderné, je nezmysel! V izbičkách sedliakov dnes stoja satelitné televízory a počítače. Sedliaci chcú žiť moderne a zároveň rešpektovať rytmy prírody. Bez nich by krajina spustla a nebola príťažlivá pre turistov. Rozmohli by sa povodne. Neudržiavali by sa remeslá, ani architektúra. Mali by tu ostať nie ako správcovia skanzenu, ale ako záhradníci.

Zmysel nám nie je daný zvonku. To my dávame zmysel.

 

Zostáva ešte duchovný rozmer

Prirodzenosťou človeka je pohyb, naprostý pokoj je smrť, hovorí Pascal. Teda žiaden pokoj, žiaden odpočinok. I keď sa začínam vyrovnávať s tým, že všetko, čo teraz robím, skôr či neskôr nebudem môcť robiť. Svoje povolanie som zmenil už dvakrát. Ako 25-ročný som prešiel zo šplhania po skalách k horolezectvu. Bolo na to treba menej pohyblivosti a viac vytrvalosti. Ako 45-ročný som prešiel peši cez púšte i ľadové pláne, na čo bola viac ako fyzická potrebná sila psychická.

Hovoríte tomu povolanie? Ako ináč? Zo všetkého najlepšie viem chodiť. Len v tom nie som diletant. Ako 45-ročný som bol natoľko vyrovnaný, že som sa mohol vydať na 2800 km dlhú trasu Antarktídou, ktorá trvala 90 dní. Predtým by som sa bol touto prázdnotou zadusil.

A čo chcete robiť v šesťdesiatke? Znovu zmením odbor. Po vertikálnom a horizontálnom mi ostáva ešte duchovný rozmer. Pri tom môžem dokonca aj sedieť. Na staré kolená by som najradšej odišiel niekam do jaskyne a meditoval tam. Alebo do Tibetu.

Prednáška sa končí, diváci opúšťajú halu. Vie, že pre nich plnil akúsi zástupnú funkciu, jeho dobrodružstvá sa odohrali v ich hlavách a oni sú s tým spokojní. Keď idú domov, ich život sa zmenil. Zažili Messnera, ale nemusia ním byť.

 

 Pramene:

Život horolezca, Šport, Bratislava 1995.

Třináct zrcadel mé duše. Brána, Praha 1995.

Už nikdy. Mladá fronta, Praha 1998.

 

Posledná úprava 11.04.2016

Nájdete nás na FB