Keď najznámejšieho krétskeho spisovateľa Nikosa Kazantzakisa pochovávali v jeho rodnom meste Heraklion, kráčali za rakvou tisícky smútiacich. Na hrob mu postavili prostý drevený kríž a rukopisom básnika vyrytý odkaz, v ktorom cítiť jeho záujem o budhizmus: „Nič neočakávam, ničoho sa neobávam, som slobodný.“ Tá veta sa stala skvelým komerčným artiklom, po Kréte sa potĺka množstvo turistov v tričkách, na ktorých je vyšitá v zložitej gréckej abecede, pričom majitelia trička ani netušia, aké hlboké poznanie šíria. V Historickom múzeu v Heraklione upravili jednu miestnosť na „maximálne minimum“, vyzerá presne tak, ako vyzerala Kazantzakisova pracovňa: jednoduchá, čistá, len stôl, posteľ a police s knihami o politikoch a umelcoch, s jazykovými príručkami, lexikónmi a prekladmi jeho kníh.
Nikos Kazantzakis, syn obchodníka s ovocím a vínom, vyštudoval v Aténach právo, v Paríži politické vedy a filozofiu. Roku 1919 vstúpil do politiky, v prvých rokoch po zjednotení Grécka a Kréty pracoval ako riaditeľ ministerstva. Jeho denníky z ciest po Veľkej Británii, Španielsku, Rusku, Japonsku a Číne vzbudili polemiku, spisovateľa, ktorý sa od mladosti zaujímal o rôzne myšlienkové prúdy a náboženstvá, dokonca exkomunikovali z ortodoxnej cirkvi. Žil takmer v permanentnom exile. Písal básne, poviedky, tragédie, filozofické eseje, prekladal klasikov do novogréčtiny. Potom prišli jeho kultové romány Grék Zorba, Sloboda a smrť, Kristus znovu ukrižovaný, Kapitán Michalis a spirituálna autobiografia Hlásenie El Grecovi. Do politiky sa vrátil roku 1945 ako minister a poradca pre UNESCO. V roku 1950 sa s druhou manželkou Eleni usadil na Francúzskej riviére. Roku 1956 dostal Svetovú cenu mieru, o rok nato umrel v nemeckom Freiburgu. Cirkev, ktorá mu nedokázala odpustiť jeho román Kristus znovu ukrižovaný, nedovolila, aby bolo jeho telo vystavené v Aténach. Previezli ho do rodného Heraklionu a pochovali pri hradbách mesta.
„Prvý raz som ho videl v Pireu. Prišiel som do prístavu a čakal na loď, ktorá mala prísť na Krétu. Rozodnievalo sa. Pršalo. Vial prudký teplý vietor a špinavé morské vlny špliechali až k vchodu malej kaviarničky. Vzhliadol som na divného hosťa, stál predo mnou a upieral na mňa planúce oko: malé, okrúhle, úplne čierne, s červenými žilkami v beľme. Cítil som, ako ma prebodáva...“ takto popísal samotársky intelektuál Kazantzakis fiktívneho hrdinu svojho slávneho románu, ktorý sprvu nazval Život a názory Alexisa Zorbasa, podľa vzoru tradičných životopisov byzantských svätcov. Dielo v priebehu pár rokov dobylo svet, to už pod stručnejším názvom Grék Zorba. Kazantzakis dovtedy písal len o filozofických a náboženských osobnostiach, prípadne mýtických hrdinoch. A zrazu tento nevzdelaný mužík z ľudu, živelný a vitálny dedinčan Alexis Zorbas, ktorý berie život, lásku i smrť tak, ako prichádzajú. Kde sa vzal? Naozaj existoval, menoval sa však Giorgios, pochádzal z Makedónie a mal desať detí. So spisovateľom, ktorý sa pokúšal aj podnikať, sa stretli roku 1915 pri ťažbe dreva, o rok nato pri ťažbe lignitu. O ich priateľstve svedčí pätnásť listov, ktoré Giorgios napísal Kazantzakisovi zo Srbska, kde sa po štvrtýkrát oženil. Žila dokonca aj Francúzka Hortenzia, tento vzor ženy, ktorá si vysnívala šťastnú minulosť. Menovala sa ináč, vlastnila malý hotel, bola vydatá za Kréťana a so Zorbom sa nikdy nestretla. Giorgios umrel roku 1942, práve vtedy, keď jeho priateľ písal knihu, ktorej sa stal hrdinom.
Románovú postavu celosvetovo preslávil film režiséra Michailisa Kokajannisa z roku 1964, ktorý zožal troch Oskarov a z Američana Antonyho Quinna spravil jedného z najslávnejších Grékov. Knižnú podobu oceňujú hlavne intelektuáli, nachádzajú samých seba v druhom hrdinovi príbehu, mladom spisovateľovi, ktorý dosiaľ poznal svet len z kníh a teraz sa od starnúceho Zorbu učí tancovať sirtaki i milovať, radovať sa z maličkostí a prijímať veľké straty. Niektorých, a Kazantzakis medzi nich tiež patril, veľmi bolí, že po ochutnaní zakázaného ovocia vedomostí sa už nedokážu dívať na svet čistí ako deti, prostí a slobodní ako Zorba s jeho jednoduchým receptom na život: život prináša radosti aj strasti, aj tie najväčšie tragédie treba prekonať a nájsť odvahu k ďalšej existencii.
Slávny výrok: Človek je aj tak zvláštny stroj. Napcháš ho chlebom, vínom, rybami a reďkovkami a vyjdú z neho vzdychy, smiech a sny.
