Po japonskom nálete na Pearl Harbour plával za more jeden transport amerických vojakov za druhým. S nimi aj Joseph Heller, syn chudobných židovských prisťahovalcov z Brooklynu, ktorý veľmi skoro prišiel na to, „že je táto vojna nebezpečná a že sa ma v nej pokúšajú zabiť.“ Krátko pred odchodom mala jeho matka vážny úraz, a on dostal voľno na návštevu v nemocnici. Do sály ženského oddelenia vstupoval plný strachu o matkin zdravotný stav. Hneď prvá sivovlasá žena pri dverách sa nadvihla na lakti, aby si ho pozrela. Pokúsil sa o úsmev, nežne ju objal, pobozkal. Vydesilo ho, že ho nespoznáva, bola na tom zrejme horšie, ako čakal. Až po niekoľkých minútach si obaja uvedomili, že sa nepoznajú. Na konci sály na neho divoko mávala rukami matka zaliata do sadry, sinavá od zlosti. „Musíš mať švába na mozgu,“ povedala mu. Keď jej oznámil, že bude lietať, zopakovala to ešte raz.
Vtedy nikto nemohol tušiť, ako sa v jeho prípade potvrdí, že všetko zlé je na niečo dobré. Len vďaka nasadeniu v Európe si mohol po vojne dovoliť študovať. Vláda mu platila, tak ako mnohým vojnovým veteránom, vysokoškolské štúdium. Po šesťdesiatich bojových náletoch na bombardéri B-25 sa síce vrátil s hysterickým strachom z lietania, ale z toho, čo zažil, dal po ôsmich rokoch prepisovania dohromady román, ktorý z neho urobil legendu americkej prózy. Kto čítal Hlavu XXII, vie, ako nápadne sa zážitok s matkou podobá na epizódu v knihe, keď Yossariana v nemocnici navštívi cudzia uplakaná talianska rodina.
Heller študoval, neskôr prednášal anglistiku, pracoval v reklamných oddeleniach časopisov Time, Look a McCall´s. Písal poviedky, v ktorých drzo kopíroval iných spisovateľov. Väčšinu mu redakcie vrátili. Jedna vyšla roku 1955 v zborníku Literatúra Nového sveta pod názvom Hlava XVIII. Dostal za ňu 25 dolárov. Áno, správne čítate, v názve pôvodne stála číslica 18, zmenil ju, aby si čitatelia jeho román nemýlili s knihou Leona Urisa Mila 18, ktorá tiež vyšla v roku 1961. Napísal tri ďalšie romány, ktoré už boli vítané ako bestsellery. Po 35-ročnom manželstve sa rozviedol, ochorel na zriedkavý Guillanov-Barrého syndróm, deväť mesiacov strávil na vozíčku, oženil sa s ošetrovateľkou a 13. decembra 1999 umrel na infarkt v dome na Long Island.
Brilantná čierna komédia Hlava XXII zaznamenáva svet generácie, ktorú nezmazateľne poznačila druhá svetová vojna. Heller sám, keď pri známom Rorscharchovom teste popisoval farebné škvrny, si s hrôzou uvedomil, že nevidí nič iné, len krv. Koľko krvavého materiálu bolo treba na naplnenie obsahu jednej knihy! „Obrovské množstvo – na román, o ktorom mnoho ľudí vyhlasuje, že je to najzábavnejšia knihu, akú kedy čítali.“ V šesťdesiatych rokoch sa kniha, ktorej „hrdinom“ je záhadný súbor nezmyselných armádnych predpisov a nariadení Hlava XXII, stala kultovým dielom pre novú generáciu protestujúcu proti vojne vo Vietname. Dej sa odohráva na americkej základni na ostrove v Stredozemnom mori, odkiaľ odlietavajú posádky bombardovacích lietadiel nad nemecké ciele. Akonáhle sa niektorí letci blížia k predpísanému počtu náletov, po ktorých majú byť poslaní domov, ctižiadostivý plukovník Cathart tento počet svojvoľne zvýši. Kapitán Yossarian si uvedomuje, že armádna mašinéria s jej systémom hodnôt prevráteným naruby je horší nepriateľ ako ten vonku. Jedine absurdný humor, ktorému nič nie je sväté, pomáha zachovať si akú-takú vnútornú rovnováhu. Okrem Yossariana, ktorý sa vzoprie svetu, kde sa chaos stál normou, a dezertuje za vysnenými dlhonohými blondínami do Švédska, patrí k nezabudnuteľným postavám lekár Daneeka, ktorý sa po vyhlásení za mŕtveho nedokáže dostať naspäť medzi živých, a predovšetkým všetkého schopný Milo Minderbinder, jediný, kto sa v tomto absurdnom svete skvele orientuje a dokonca z neho ťaží.
Po 33 rokoch sa Yossarian vrátil v románe Zatvárame! Známi hrdinovia zostarli. Milo Minderbinder sa ako šéf zbrojárskej firmy chystá vyrábať neviditeľný bombardér, neviditeľný do tej miery, že vôbec neexistuje. Román vrcholí surrealistickou katastrofou, ale Yossariana jeho autor stále necháva nažive. Ak s ním ešte mal nejaké plány, už sa ich nedozvieme. Hellerov posledný román Portrét starého umelca vyšiel až po jeho smrti. Kritika na oboch stranách Atlantiku sa zhodla na tom, že je to jeho najhoršie dielo. Hlavný hrdina Eugen Pota kedysi napísal bestseller, odvtedy však len zúfalo sleduje, ako sa stále opakuje, a ako to, čo píše, nestojí za nič. Taký pravdivý bol Heller na sklonku života. Literárna kritička Lorna Sageová navrhla, aby román pokladali len za poznámku pod čiarou a aby sa dohodli, že Hellerovým posledným dielom boli nostalgické memoáre Vtedy a teraz, v ktorých okrem iného napísal: „Svoju prácu, písanie som príliš nespájal so zarábaním peňazí; skôr to pre mňa bola fascinujúca, nekonečná, stále trýznivejšia (a obohacujúca) snaha dosiahnuť vnútornú vyrovnanosť.“
Jeho matka by vám vysvetlila, že má švába na mozgu.
Slávny výrok: Hlave XXII neprešiel nikto cez rozum.
