Posadnutá písaním

Napísala 

Báječné šesťdesiate roky! Ešte sa len začínajú a už všade cítiť závan voľnosti. Na karnevale v jednej zo súkromných víl v Malibu zažiari originálny kostým. Tá žena je nahá, nie, nie, len vyzerá ako nahá, má na sebe ružový priliehavý trikot, namiesta klobúka si nasadila vtáčiu klietku, z nej vyberá popísané papieriky a rozdáva ich všetkým naokolo. Berte si, to je moja krv premenená na vety v románoch, dávam vám svoju dušu, som posadnutá písaním a výsledkom mojej posadnutosti sú tieto slová...!

Volá sa Ana?s Nin. Je spisovateľka, i keď na svoj úspech ešte len čaká. Ale dočká sa, aj keď na sklonku života, legendou, akou chcela byť už od útleho detstva, sa nakoniec stane. Kalifornská univerzita v Los Angeles vlastní od roku 1975 rukopisy jej denníkov, v troch kovových kufroch s dvojitou zámkou, v trezore, ktorý udržuje stálu teplotu. Dohromady tridsaťpäťtisíc strán v šesťdesiatich deviatich zošitoch, v angličtine, francúzštine, španielčine, záznamy dní doplnené fotografiami, listami. Dá sa z nich poskladať mozaika jedného bezpochyby zaujímavého života.

Cítim sa iná ako všetci ostatní. Všimla som si, že ani jedno dieťa nerozmýšľa ako ja. Mám úplne iné túžby, sny, ambície. Chcem sa celá oddať poézii, písaniu, nie aby som bola slávna, chcem len písať.

Autorka týchto riadkov má jedenásť rokov a práve si začína písať denník. Ešte netuší, že ho bude písať po celý život, že si vďaka tomu v sebe vypestuje takú schopnosť zaznamenať emócie, že ním osloví aj iné ženy, budúce čitateľky jej kníh. Zatiaľ ho píše ako zrkadlo svojich nádejí, túžob, žiaľov a sklamaní. Alebo ako dlhý list otcovi, ktorý práve opustil rodinu a odišiel za novou milenkou?

Matka tohto zvláštneho dievčatka Rosa Nin-Culmellová bola najstaršia dcéra dánskeho konzula v Havane. Nie práve krásna Rosa sa potom, ako jej mama odišla s mladým milencom, starala o svojich šiestich mladších súrodencov. Nečudo, že konzul Culmell nedôveruje príťažlivému chudobnému klaviristovi Joaquinovi Nin O´Castellano, o osem rokov mladšiemu od jeho dcéry, že to s Rosou myslí vážne. Ale Rosa, po prvý a snáď aj poslednýkrát v živote zamilovaná, nepopustí. Ten, kto to vzdá, je nakoniec konzul, súhlasí so sobášom, mladomanželom dokonca kúpi klavír a financuje ich cestu do Paríža, kde chce jeho zať študovať hudbu.

Prvorodenej dcére, narodenej 21. januára 1903, dá Joaquin meno Ana?s, podľa perzskej bohyne lásky. Ako dvojročné neodolateľne milé dieťa ju otec často fotografuje nahú pred zrkadlom za zamknutými dverami kúpeľne. O rok nato dostane malá týfus, schudne a vypadajú jej všetky vlasy. Keď ju zbožňovaný otec jedného dňa zúrivo od seba odsotí, jeho slová Aká si škaredá! sa tak hlboko zapíšu medzi tie najboľavejšie spomienky, že uplynú desaťročia a ani psychoterapeuti, ktorí sa budú pokúšať liečiť jej dušu, nedokážu vymazať otcovu krutosť.

A čo na to Rosa? Ako všetky dobre vychované katolíčky tých čias – trpí. Toleruje manželov chorobný vzťah k dcére, toleruje jeho nevery, jeho ponižovanie a rodí mu ďalšie deti, synov Thorvalda a Joaquina. Až pokým neodíde sám, za bohatou milenkou Marusou o dvadsať rokov mladšou od Rosy. Ďalšia rana, z ktorej sa Ana?s nespamätá po celý život.

Rosa sa s deťmi presťahuje do New Yorku a prejaví nečakaný zmysel pre obchod. Po neúspešnej kariére profesorky spevu si otvorí kanceláriu, odkiaľ sprostredkováva kontakty medzi veľkoobchodom a súkromníkmi. Ana?s, ktorá už vtedy rada preháňa, si zapisuje do denníka, že nemajú z čoho žiť, že ich veritelia prenasledujú a že nosí šaty po sesterniciach. Na fotografiách však vidieť elegantne oblečené deti, ktoré chodia na prázdniny na Long Island a doma majú slúžku. Na plese tanečnej školy žiari v ružových tylových šatách vyšívaných perlami. Veľa číta, knihy z knižnice si požičiava podľa abecedy, chce prečítať všetky od A až po Z. A každý deň píše, zatiaľ len o literárnych láskach. Emerson, Rousseau a Thoreau, Keats a Shelley, George Sandová. Má sedemnásť rokov a vie – denníky bude odteraz písať ako literárne dielo. Raz z nej urobia legendu.

Novomanželka v Paríži

Ana?s sa zamiluje do Eduarda Sancheza, krásneho a až príliš jemného bratranca, ktorý sa desí toho, že by mal viesť rodinnú farmu na kubánskom vidieku. Chce byť hercom, ona spisovateľkou, asi preto si tieto citlivé deti tak dobre rozumejú.

Rosa ho nepovažuje za dobrú partiu. Chcem sa vydať za génia!, zaťato opakuje jej osemnásťročná dcéra. O pár dní nato sa na plese zoznámi s Hugom Guilerom, čerstvým absolventom fakulty ekonómie. Práve vyhral konkurz, ktorým National City Bank hľadala kádre pre svoje európske zastupiteľstvá. Sčítaná drobná dievčina ho očarí. Neprekážajú mu ani klebety, že stojí ako modelka maliarom, ktorí kreslia ilustrácie do novín. Ana?s súhlasí so svadbou v jedinom prípade: ak Hugo dostane miesto v Paríži. V meste, v ktorom žije jej otec.

Zo svadby sa nezachovala jediná fotografia. Neprišli ani rodičia nevesty, ani rodičia ženícha. Tí ako protestanti nesúhlasili s jeho sobášom s katolíčkou. Hugo sa v Paríži stará o svokru a manželkiných bratov, roky im prenajíma byt v susedstve ich bytu, podporuje počas štúdií. Ana?s mu nosí raňajky do postele, varí obľúbené jedlá. Často sa prechádza po parížskych uliciach, nevybitú energiu a vášeň uvoľňuje na hodinách flamenca. S tým, ako Hugo postupuje v kariére, sa sťahujú do lepších bytov a ulíc. Manželovi vyčíta jediné – že z neho cítiť banku, že v sebe zabil básnika. Z poézie by som ťa neuživil, odpovedá on. Už je námestníkom riaditeľa banky, Ana?s vozí v citroëne, kúpi jej astrachánový kožuch, prepychovo zariadi byt. A veľkoryso jej dovolí, aby písala, kedy chce a čo chce.

Ak ma máte aspoň trochu radi, nebudete sa stretávať s otcom. Rosa postaví svoje deti pred úlohu, ktorú minimálne jedno z nich nedokáže splniť. Ana?s vie, že jej otec je podvodník a predsa ho tajne navštívi, zoznámi sa s jeho milenkou a prezradí mu matkinu adresu, na ktorú on hneď pošle žiadosť o rozvod. Rosu s jej katolíckym zmýšľaním fakt, že bude rozvedená, zdrtí.

Narodila sa spisovateľka

Koncom roku 1930 sa v revue Canadian Forum objaví článok o knihe D. H. Lawrencea Zaľúbené ženy. Autorka použije pseudonym Melisandra. Vidieť, že ju fascinuje téma sexuality a potláčaných ženských emócií, ktorú tak otvorene spracoval „pornograf bez talentu“, ako Lawrencea nazvala kritika. Ana?s prepracuje článok na stostránkovú esej, ktorou obhajuje román Milenec lady Chatterleyovej. Vydavateľa odvaha bankárovej ženy šokuje. Krv je substanciou duše, presviedča Ana?s v eseji netušiac, že ak tomu, čo napísala, naozaj verí, je pripravená na najvášnivejší vzťah svojho života - vzťah s Henrym Millerom a jeho manželkou June.

Zmyselnosť je skrytá sila môjho tela, povedala kedysi Eduardovi, keď tá ich telesná láska nebola ono, jedného dňa sa prejaví, zdravá a silná. Ešte počkaj. Do denníka si vtedy zapísala, problém je v tom, že jeho ideálom je materský typ ženy, zatiaľčo ja vždy budem panna-prostitútka, perverzný anjel, žena dvoch tvárí, hriešna i svätá.

Keď pozvala na obed Richarda Osborna, právnika, s ktorým sa chcela poradiť o zmluve na knihu o D. H. Lawrenceovi, priviedol so sebou Henryho Millera, amerického spisovateľa, ktorý prišiel do Paríža s nádejou na zázrak – vyhrabať sa z biedy literatúrou. Žil zo dňa na deň, požičiaval si, nechával sa pozývať k priateľom, aby neumrel od hladu.

Ana?s sa páči.

Uprostred obeda, Richard práve vedie dlhý monológ o nejakej knihe, sa Henry začne smiať. Povie, tebe sa nesmejem, Richard, ale jednoducho si nemôžem pomôcť. Vôbec, ale vôbec ma nezaujíma, kto má pravdu. Som príliš šťastný. Som teraz proste šťastný, uprostred tých farieb a vína. Tak nádherná, tak prekrásna chvíľa.

Aj Ana?s je šťastná.

Ana?s a June

O pár dní spozná aj Henryho ženu June. Zapíše si: Keď ku mne prichádzala - sprevádzaná manželom - z temnej záhrady do osvetleného vchodu nášho domu v Louveciennes, uvidela som po prvýkrát najkrajšiu ženu sveta. Jej krása mi vzala dych. Sedela som pred ňou a cítila, že pre ňu urobím akúkoľvek hlúposť, čokoľvek, o čo ma požiada.

Henry strácal lesk... 

Hugo čosi tuší a nenávidí June. Tvoja sila je jemná, nepriama, krehká, lichotivá, tvorivá, nežná a ženská, jej sa podobá skôr sile muža, hovorí. Má mužský krk, mužský hlas a hrubé ruky, vari to nevidíš, Ana?s? Nie, nevidí. Chodia do divadla, držia sa za ruky. Jedna žena zničená rozkošou, druhá po nej túži. Manželia sú preč, Hugo na služobných cestách, Henry učí angličtinu v Dijone. June je tu, je taká telesná, omamná, nádherná - no a čo keď prázdna - schránka, ona jednoducho JE. Chcem sa nadopovať skúsenosťami, všetko vidieť, všetko prežiť, zapisuje si Ana?s do tej časti denníka, ktorá neskôr, omnoho neskôr vyjde ako román s názvom Henry a June.

June klamala, podvádzala, nadávala, brala drogy, vyspala sa s hocikým, i za peniaze. Nech sú veci akokoľvek zlé, ja si vždy nájdem niekoho, kto ma pozve na šampanské, chválila sa. Ana?s jej dáva peniaze na domácnosť, na nájomné a jedlo pre oboch, a ona si kúpi drahý parfém. Nežiarlim na teba, pretože v June prebúdzaš to dobré, hovorí Henry, ktorý o June a jej predchádzajúcej milenke maliarke Jean píše knihu. Ana?s mu hovorí, že láska medzi ženami je útočiskom a únikom do harmónie. V láske medzi mužom a ženou je vzdor a konflikt. Dve ženy sa navzájom neodsudzujú, netýrajú, ani nehľadajú nič, čomu by sa vysmievali. Oddávajú sa citu, vzájomnému porozumeniu, romantike. Pripúšťa však, že takáto láska znamená smrť.

Ana?s to vníma takto: tým, že žije, ako žije, chráni jej lásku s Hugom, aby neumrela. Prestáva na neho mať nároky, žiari šťastím a prenáša to aj na manžela. Večer v posteli – Hugo číta noviny a netuší, že Ana?s len pár centimetrov od neho píše: Pravda je, že jedine takto dokážem žiť, na dve strany. Potrebujem dva životy. Som dve bytosti. Keď sa večer vraciam k Hugovi, do pokoja tepla domova, vraciam sa s hlbokým uspokojením, ako by to pre mňa bola jediná životná potreba. 

Všetko je dobré, dobré

June sa vracia do Ameriky, Henry z Dijonu. Počas roku 1932 poslal Ana?s deväťsto listov: Vieš, Ana?s, nikdy som nemiloval ženu s intelektom. Si úplne iná, teba považujem za seberovnú.

Najskôr sa zamilovala do spisovateľa, až potom do muža.

Pre oboch je písať čosi podobné ako dýchať. Boli hlboko presvedčení, že sú spisovatelia, nie obyčajné bytosti. Spisovatelia sa milujú s tým, koho potrebujú k svojej práci. Ana?s miluje slová, ktorá jej Henry šepká pri milovaní, jej telo na ne reaguje, reaguje veľmi ústretovo na nezdolnú sexualitu tohto „posledného muža na zemi“, ako sa sám nazýva. On je ako lesný požiar, rozpaľuje ju, ona je zrazu nehanblivá, prirodzená, taká pri Hugovi nebola nikdy. Existuje veľký Henry, ktorého knihy sú búrlivé, obscénne, brutálne, a existuje malý Henry, ktorý potrebuje jemnosť a nehu Ana?s. Všetko je dobré, dobré, ako hovorí Henry.

To najdôležitejšie však prichádza po milovaní. Robia si o sebe poznámky, registrujú všetko, čo spolu zažili. Život spisovateľov je skrátka iný. Čítajú si navzájom svoje texty, posudzujú ich, diskutujú o literatúre. Dal jej čítať rukopis knihy Obratník raka, a vety o jeho vášni k inej k žene ju režú ako čepeľ, otravujú jej sny.

Ani jedného netreba ľutovať, poznamenal Henryho spolubývajúci novinár Fred Perlés. Veľmi dobre vedia, čo robia, prečo to robia a dokedy to budú robiť.

Raz, keď hovorili o tom, že literatúra eliminuje nepodstatné tak, aby dostala koncentrované dávky života, rozhorčila sa, že je to podvod a príčina mnohých sklamaní. Človek číta knihy a očakáva od života, že bude rovnako zaujímavý a intenzívny. A samozrejme to tak nie je. Medzitým je množstvo nudných okamihov, a i tie sú prirodzené. Aj Henry vo svojich knihách použil rovnakú fintu. Čakala, že všetky ich rozhovory budú vzrušené, oslňujúce. Čakala, že bude stále opitý a v delíriu. Namiesto toho spolu vplávali do hlbokého, pokojného, prirodzeného rytmu.

Si sklamaná?, spýtal sa.

Je to niečo úplne iné, než som čakala, to áno, nie tak vzrušujúce, ale som spokojná, odpovedala.

Ana?s nosí štopkané rukavice a zašívané pančuchy, Hugovi dáva falšované vyúčtovanie nákladov na domácnosť, len aby jej ostali peniaze na Henryho. Kúpila mu košele, písací stroj, gramofón a platne. Henry potrebuje jesť, platiť nájomné, presviedča sa. Vie však, že Henry minie peniaze s prostitútkami. Ana?s je pre nás ako perly sviniam, konštatuje Fred.

Ana?s jedného dňa píše: Riadim sa inštinktom a prúd ma nesie k Henrymu. Odpusť mi.

O pár dní je všetko ináč: Včera v noci som zažila šťastie a uvedomila som si, môžem pokojne povedať, že jediný, kto mi ho kedy dal, bol Hugo a že trvá, neporazené premetmi môjho horúčkou schváteného tela a mysli.

Keď ju Henry požiada o ruku, odmietne. Je mu súdené, že ma stratí, zapíše si v ten večer. Uvedomuje si, že stokrát bola na dne, ale zakaždým sa vyškriabala až k dobrej káve na lakovanom podnose pri krbe, zakaždým sa vyškriabala k hodvábnym pančuchám a parfému. Túži spoznať muža, ktorý ju zachráni pred Henrym.

Zmeniť osud

Eduard, jej prvý milenec, ktorý už medzitým priznal sám sebe, že je homosexuál, chodí k psychoanalytikovi doktorovi René Allendymu a pošle k nemu aj Ana?s. Allendy má vonku úspešnú publikáciu Problém osudu, v ktorej tvrdí, že psychoanalýza môže zmeniť osud. To on neskôr podnieti Ana?s, aby napísala báseň v próze Dom incestu. Najskôr však objaví sexuálny kľúč k jej neurózam. Vlastne je sklamaný. Taká originálna pacientka a taký banálny oidipovský komplex. V každom mužovi sa táto žena snaží pokoriť chýbajúceho otca. Ana?s je ohromená tým, že by to, čo zažila ako malé dievčatko, malo taký zničujúci dopad na jej celý život. Prečo ani všetky jej lásky nedokázali zmazať prázdno zapríčinené nedostatkom otcovej lásky a jeho odchodom?

Rozumieť ti môže veľa mužov, šepká jej psychoanalytik, keď sedí nebezpečne blízko. Allendy síce nie je lesný požiar, ale milovať sa s ním je celkom príjemné.

V auguste 1934 Ana?s potratí.

Som iba bolesťou bez spomienok. Som taká vyčerpaná, že sa nemôžem pohnúť k svetlu, ani obrátiť k plynúcemu času. Telo mám samý oheň  a modrinu a všetko telesné vo mne je iba bolesťou. Dieťa nie je dieťa, ale démon, ktorý ma ničí.

To napíše v poviedke Birth, ktorou sa rozlúčila so svojím dievčatkom s dlhými mihalnicami. Pred svetom tají, že otcom je umelec, ktorý si len pre seba želá všetku lásku a nehu.

K tomuto zážitku sa vráti už len raz, keď v knihe poviedok Rebríky k ohňu napíše: Nechcela privádzať na svet deti, ale sny a umelecké diela.

Zaplatí zálohu päťtisíc frankov, aby mohol vyjsť Henryho Obratník raka. Vyjde v septembri 1934, Henrymu pomáha rozosielať objednávkové lístky, posiela výtlačky k vplyvným priateľom, aby o knihe napísali. On kvôli jej knihám nehne prstom, ani teraz, ani v budúcnosti. Jeho knihy  spoločnosť šokujú, Henry ich nedovolí cenzurovať a zaplatí za to vysokú cenu. Takmer do staroby žije v biede, nemôže publikovať v literárnych časopisoch, nedostáva granty. Píše, maľuje, strieda manželky a milenky, jeho knihy sú zakazované, pašované, tajne čítané. Odmieta ich hodnotenia ako pornografie, podľa neho je to kvalitná kombinácia intelektu a sexu. S Ana?s si občas píše. Obaja sa preslávia až v pomerne vysokom veku, knihy, ktorými sa nadchýňali po milovaní, si musia na dobu, ktorá ich pochopí, počkať. Henry jej vždy bude vďačný za to, že mu v začiatkoch jeho literárnej dráhy pomohla, aby neumrel od hladu, ona vie, že bol prvý muž, ktorý ocenil jej literárny talent.

Preč z domu incestu

Smrť dievčatka s dlhými mihalnicami, to bol zrejme ten dôvod, pre ktorý sa s Henrym odcudzili. Ak mu nepovedala o tehotenstve a jeho výsledku, neverila, že by bol dosť silný na to, aby jej bol oporou v materstve. Pochopila, že je slaboch a nechcela kvôli nemu meniť život. Koncom roku 1934 odišla so svojím novým psychoanalytikom Ottom Rankom do New Yorku, aby mu pomohla otvoriť kliniku. Henry strašne žiarlil, nahnevaný na seba, pretože to on jej priniesol Rankovu knihu Umenie a umelec. Esej Freudovho favorita s encyklopedickými znalosťami mytológie ju nadchne.

Rank zbavil Anais otca. Chodila k nemu pol roka, pomáhala mu s konceptami z medicíny a psychiatrie, prekladala články, a táto hra na zmenu osudu ju zaujala natoľko, že sa tiež chcela stať psychoanalytičkou. Bariéra medzi lekárom a pacientkou sa zmenšuje, Rank sa jej priznal, že so ženou spávajú oddelene. Ana?s sa s ním vyspí. Presvedčí Huga, že krátke odlúčenie zachráni ich manželstvo a odíde za Rankom do New Yorku. V hoteli Barbizon bývajú v susedných izbách. Každý deň jej nosí kvetiny, večer chodia do spoločnosti. Koncerty, premiéry, recepcie, pozvania od pacientov. Pracuje ako jeho sekretárka, neskôr jej zverí niekoľkých pacientov. Anais je nadaná, jej správy o pacientoch sú jasné, ale vyhýba sa medicínskej terminológii. Čo správa, to poviedka. Varoval ju, psychoanalytik nie je spisovateľ. Tvrdila, že chce používať slová na uzdravovanie ľudí.

Päť mesiacov, viac ju to nebaví. Matke píše, že sa jej už nechce hrať na psychoanalýzu, teraz bude už len písať. Svoje skúsenosti s psychoanalýzou zúročí v knihe poviedok Ľstivá zima.

Rok predtým strávila s otcom prázdniny pri mori. Susedia si mysleli, že je jeho milenkou, ani jeden z nich to nevyvracal. Ona písala, otec si pospevoval. Večer dal na izbu doniesť šampanské. Porušila Ana?s tabu? Pomôžte mi, prosila zúfalo Ranka. Kniha, ktorú napísala o otcovi, potvrdzovala jeho názor o inceste.

Joaquin Nin sa v roku 1939 rozviedol s Marusou, niekoľko mesiacov ešte žil v Paríži, potom sa vrátil na Kubu, kde roku 1949 umrel zabudnutý. Ana?s na pohreb neprišla.

Adieu, Paríž!

Rok 1936, Hugo chodí na kurzy grafiky, Ana?s mu daruje japonské štetce a povzbudzuje ho, on chce ilustrovať jej diela. Dom incestu, ktorý písala tri roky, nenašiel vydavateľa, všetci sa zľakli kontroverznej témy. Knihu nakoniec vydala vo vlastnom vydavateľstve Siana, čo je anagram z anais. Adresa: Villa Seurat, tam, kde býval Miller. Priatelia, ktorí jej sľúbili pomôcť s predajom a distribúciou, zlyhali. Sama obehala najlepšie kníhkupectvá v Paríži. Zbytočne. Román upadol do zabudnutia. Ana?s sa kajúcne vrátila k Hugovi.

I keď na obzore už bola nová láska. Gonzalo More. Alkohol, ženy, revolúcia, tri záujmy muža, ktorý pochádzal z Peru a teraz sa pridal na stranu španielskych republikánov. Vášnivý „Inka“ sa tešil, že „pre vec“ získal bankárovu ženu, ona však chodí na schôdzky bunky len zo vzdoru voči otcovi, ktorý sa pridal na druhú stranu.

Navyše hrozba vojny. Miller čaká na nejaké peniaze, chce utiecť z Paríža. Tridsiatešieste narodeniny oslavuje Ana?s s Hugom. Daruje jej pero Parker, po ktorom túžila. Paríž zaplavujú utečenci. Ana?s má „väčšie“ starosti, najskôr si necháva operovať nos, pretože je podľa nej hrbatý, potom si dá opraviť dva predné zuby, lebo má medzi nimi medzeru.

(Ako päťdesiattriročná napíše do denníka: Žene nikto neprepáči, že starne. Žena, ktorá zostarla, je ako pokrčený satén. A dá si urobiť lifting.

Takmer nejedáva, žije hlavne na jogurtoch. Anorektička, ktorá odmieta byť zrelou ženou, materským typom. Matke vyčítam to, že dala prednosť žene pred umelkyňou, píše v Denníku mladomanželky. Ako spokojná žena vyzerá len pri Millerovi. Rada sa na neho dívam, rada s ním jem, píše v Tajných zápiskoch. Po rozchode s ním má znovu osemdesiatjeden centimetrov v bokoch).

Sirény hučia, poplachy jej nedajú spať. V decembri sa s kópiami svojich zošitov ocitne na lodi do Portugalska, odkiaľ letí lietadlom do New Yorku.

Stratila svoj svet.

V New Yorku

Ale všetci známi sú tu, New York je pasovaný za „hlavné mesto Európy“. Peggy Guggenheimová, bohatá americká dedička, otvorí galériu moderného umenia. Hugo spravuje majetok jej sestry a to im uľahčí vstup do spoločnosti. Aj keď vďaka knihám vydaným v Paríži môže Ana?s tvrdiť, že je spisovateľka, nikto ich tu nečítal – a nikto ich nechce vydať. Tak ich bude vydávať sama! Prenajme si dielňu, kúpi tlačiarenský lis a s rukami špinavými od farby sa päť mesiacov učí, kým je spokojná s výtlačkami. Na stenách tlačiarne visia obrázky, ktoré maľoval Ian Hugo, čo je umelecké meno Huga Guilera.

Jedného dňa, i keď ten deň je ešte ďaleko, bude známa aj ako autorka erotických poviedok. Zbierka Venušina delta vyjde v júni 1977, päť mesiacov po jej smrti a niekoľko týždňov sa udrží na rebríčku bestsellerov. Je to zaujímavá historka: v apríli 1940 navrhol jeden zberateľ kníh Millerovi, aby pre bohatého klienta písal erotické poviedky s honorárom dolár za stranu. Miller sa sprvu síce bavil, postupne však zistil, že míňa námety, ktoré chcel dať do kníh. Ani zákazník nebol spokojný, Henryho štýl bol príliš poetický. Miller požiada Ana?s, aby to skúsila, veď o nič nejde, texty ostanú anonymné. Ana?s spomína na vlastných milencov, na zážitky svojich priateľov, v knižnici študuje Kámasútru, opakuje témy incestu, lesbickej lásky, frigidity. Poviedky píše v prvej osobe, ako denníky. Vedela, komu sú adresované? Zapísala si: ...ponúkli sme starému pánovi také množstvo perverzných bonbónikov, že sa ich nevedel nasýtiť.

Možno ich po sebe ani nečítala. Pozornejší čitateľ je prekvapený, koľko rúk a nôh naráta. Najskôr odmietala vydať erotické poviedky pod svojím menom, pár mesiacov pred smrťou sa však rozhodla ináč. V predslove píše: Dlho som si myslela, že v tých textoch som skompromitovala svoje ženské „ja“. Odložila som ich nabok. Keď si ich po mnohých rokoch opäť čítam, zisťujem, že môj vlastný hlas v nich úplne nezanikol. V mnohých pasážach som intuitívne použila ženský jazyk, zobrazila som sexuálne zážitky tak, ako ich vidí žena. Napokon som sa rozhodla tieto erotické texty vydať, lebo som sa v nich ako prvá žena pokúsila prehovoriť v oblasti, ktorá bola dovtedy výlučne mužskou záležitosťou.

Preddavkom za honorár vyrovnala účet za nemocničné liečenie.

Vráťme sa do New Yorku. Huga pokladajú za nadaného grafika. Ana?s si zhrozená uvedomuje, že starne a že si hľadá milencov medzi mladými básnikmi. Finančne podporuje Roberta Duncana, homosexuála, ktorý jej rozpráva o tom, ako hľadá otca a túži po láske. Aj on si píše denník. Ana?s sa zdá, že počúva seba. Píše poviedku Albatrosie deti. Počula, že mláďatá albatrosov sa živia vnútornosťami svojej matky.

Poviedky Pod skleným zvonom konečne prerazia. Prvé vydanie sa predá v priebehu troch týždňov. Kritici chvália talent „tajomnej bytosti, napoly ženy, napoly dieťaťa, v každej chvíli schopnej premeniť sa na vyššiu bytosť, ktorá vníma to, čo my nikdy nemôžeme pocítiť... Skvelá, vynikajúca umelkyňa, ktorej sa nikto zo surrealistov nevyrovná.“

Vďaka Gorovi Vidalovi, mladému spisovateľovi a literárnemu poradcovi, ktorý bol chvíľu jej milencom, podpíše zmluvu s Duttonom. Knihu Rebríky k ohňu konečne vydá u veľkého vydavateľa! I keď... (Denník 1944 – 1947): Medzi mnou a americkými spisovateľmi stoja tri hrozné prekážky: jednou z nich je alkohol, ku ktorému mám veľmi vlažný vzťah; ďalej nemám tie dôveryhodné, prudké a priame spôsoby žien, ktoré vlastne mali byť mužmi; a tretia prekážka, domnievam sa, spočíva v tom, že nemám americký pôvod.

Rebríky k ohňu vyšli s obálkou, na ktorej bola montáž troch fotografií Ana?s – jedna zahalená a pokorná, druhá vamp, tretia s cigaretou, oblečená ako muž. Boli to Hedja, Stella a Lilian, tri hrdinky jej knihy. Americké čitateľky uverili, že autorka je schizofrenička a lesbička.

Konečne úspech!

Posledných tridsať rokov s ňou prežije Rupert Pole, „my phantom lover“ ako ho nazvala. Keď sa zoznámia, on má dvadsať rokov, študuje na Harvarde, stelesňuje americký ideál. Z Ameriky poznáte iba New York? Ale to je málo! Mali by ste poznať aj Juh a Západ, povie jej Rupert, ktorý nevie, že existuje nejaký Hugo, a navrhne spoločnú cestu Amerikou na jeho fordke so sklápacou strechou.

Zájdu aj k Millerovi na Big Sur na brehu Tichého oceánu. Kaňony, sekvoje. Oženil sa s mladou Poľkou, študentkou filozofie Lepskou, s ktorou mal dcéru. Lepská udržiavala v dome postavenom na koloch nad morom poriadok, o akom Miller v Paríži ani netušil. Jeho knihy sú v Amerike ešte zakázané, i keď z Európy občas prídu nejaké honoráre a tu predáva akvarely.

Hugo sa vzdal miesta v banke, aj keď tým zároveň prišiel o pohodlnú penziu. Ana?s ho presvedčila, že umenie je nezlučiteľné s financiami. Grafiky mu už nestačia, berie do rúk filmovú kameru. Nakrúti prvý film Ai-Yé, ktorý v roku 1950 získa v Paríži cenu Cinémathéque. On prerazil hneď, hoci Ana?s sa o to snaží už dvadsať rokov, aké nespravodlivé. O rok adaptuje jej Dom incestu a vytvorí k nemu krásne grafiky. Nakrúti filmovú poému Vells of Atlantis.

Rupert dáva Ana?s mladosť, Hugo prepych. Hugo sa po desiatich rokoch na voľnej nohe opäť vracia k financiám, má zmenáreň a pôsobí ako daňový poradca. Keď musí pracovne letieť do Bruselu a Paríža, Ana?s sa nemôže dočkať. V Paríži sa jej pýtajú, či je Američanka, čo jej vženie slzy do očí. Chce tu vydať svoje knihy, ale vydavatelia ju nútia scenzurovať lesbické pasáže. Knihy vychádzajú v Štokholme, Amsterdame, Miláne, len nie v jazyku, ktorý miluje.

Žena, ktorá chce umrieť krásna

Krátko pred šesťdesiatimi narodeninami si dá urobiť ďalší lifting. Telefonuje priateľke: Nezaslúžim si žiť! Som stará žena! Rozhodne sa vydať Denník, lebo hrozí, že umrie nepochopená. Z textu odstráni možné škandály, prepracuje tisícky strán, telefonuje priateľom, či súhlasia so znením. Henrymu pošle rukopis na korektúry a on ho vracia celý doškrtaný, chce vyzerať pred svetom lepší.

V dome v Los Angeles má Ana?s pokoj na prácu. Bazén a bieleho pudlíka, ráno si zapláva, zje jogurt.

Začiatkom roku 1966 ju prevezú do nemocnice s diagnózou rakoviny vaječníkov. Keď sa preberie po operácii, dozvie sa, že Denník má vydavateľa. Prvé vydanie sa predalo za týždeň. Vydavatelia a univerzity sa o ňu trhajú. Konečne uznanie! Čakala naň päťdesiat rokov. Stáva sa legendou, i v Paríži! Na svojom parížskom turné býva v luxusnom hoteli v srdci Saint-Germaine, program má zaplnený rozhovormi pre médiá, fotografmi, nahrávaním pre rozhlas.

Týždenne dostáva okolo tristo listov. Ženy jej píšu, že im jej knihy pomáhajú vydržať ťažký život, že ich jej denník prebudil k životu. Mladé dievčatá chcú byť ako ona. Žiadajú ju o autogramy. Prednáša, chodí na mítingy, tlieskajú jej. Študenti ju zbožňujú, radikálne feministky, ktoré vyhlásili „vojnu mužom, tým šovinistickým sviniam“, ju vypískajú. Ona verí v spolužitie muža a ženy, v dopĺňanie, vo vášeň a nehu.

December 1969, recidíva rakoviny. Naozaj je nutné platiť za slávu? Ak áno, ona platí chorobou. V nemocnici počúva kazetu s vtáčím spevom, ktorý s Rupertom nahrali doma v záhrade. Skúša všetko možné. Podľa pozitívneho myslenia doktora Stonea si predstavuje rakovinu ako sírnatý kráter, mladé páry k nemu prichádzajú s džbánmi vody a hasia ho. Nechá si pichať posilňujúce injekcie medzi prsty na nohe. Šla za liečiteľom, ktorý vraj lieči energiou svojich rúk. Bolesť na chvíľu poľaví, po návrate domov sa však nečakane vráti. Kričí od bolesti, ale žiada si zrkadlo a hrebeň. Kedysi načrtla portrét chorej Helby v Špiónke z domu lásky: Na posteli sedí žena, je vzpriamená, češe sa a do vlasov si vplieta modrú stuhu. Tvár má príšerne strhanú, ale predsa sa napudrovala a narúžovala si pery, usmieva sa ako žena, ktorá zomrie, a chce zomrieť krásna.

Umrela 14. januára 1977 pred polnocou. Chcela, aby oceán odplavil jej popol na všetky brehy sveta a tak Rupert nasadne do vrtuľníka a šatku s jej popolom zhodí nad zálivom Santa Monica.

 

Pramene:

Elisabet Barilléová: Anais Ninová s maskou a bez nej. Ikar, Bratislava 1994

Ana?s Nin: Henry & June. Mht, Praha 1992.

Erica Jongová: Démon zblízka. Votobia, Olomouc 1994.

 

 

 

Posledná úprava 11.04.2016

Nájdete nás na FB