„Pretože jeho postavy sú z látky, ktorú nájdeme aj sami v sebe,“ odpovedal anglický kritik A. C. Bradley. A nič na tom nemenia ani námietky, že nevzdelaný syn rukavičkára zo Stratfordu nad Avonom nemohol napísať také skvostné diela. Diskusiu zatiaľ najpresvedčivejšie zavŕšil francúzsky humorista Alphonse Allais, ktorý vyhlásil: „Shakespearove veci nenapísal Shakespeare, ale iný človek toho istého mena!“
Prvé fólio, zbierka tridsiatich šiestich hier Williama Shakespeara - nie práve najlepšieho herca, o to však plodnejšieho autora divadelných hier a občas aj básnika, majiteľa divadla, neskôr aj obchodníka s obilím a nemovitosťami – vyšla roku 1623, sedem rokov po jeho smrti. Dnes už sa odborníci a vydavatelia zhodli na tom, že rukopisu tohto autora zodpovedajú aj ďalšie tri hry, takže ich počet sa ustálil dohromady na tridsaťdeväť. K tomu treba, samozrejme, pripočítať aj skvelú poéziu, predovšetkým ľúbostné Sonety.
A nejde len o ich strhujúci námet, svieži a duchaplný obsah. Počítače spočítali, že William Shakespeare, ktorý tvoril v čase, keď sa práve rodila moderná angličtina, použil vo svojich dielach 20 066 rôznych slov. Mnohé z nich dokonca vymyslel, takže bez tohto Williama by sme nehovorili luggage (batožina), ani employernegotiate (vyjednávať) alebo advertising (reklama). Mimoriadne rád sa so slovami pohrával, jeho hry sú prešpikované množstvom slovných hračiek, to on vymyslel také celosvetovo zľudovelé zvraty ako láska je slepá (love is blind), nekonečný (never-ending), mám srdce na dlani (I wear my heart on my sleeve), načisto mŕtvy (dead as a doornail). Právom sa pre literárnu angličtinu ujal vzletný názov „Shakespearov jazyk“. Takže zopakujme si ešte raz základnú otázku: ako by mohol takéto prevratné dielo vytvoriť vidiečan z malého mesta a bez univerzitného vzdelania, navyše keď v ňom ustavične dokazoval širokú škálu znalostí z oblasti medicíny, práva, histórie, astronómie, vrátane vojenskej stratégie a etikety pri dvore?
„Celý svet je divadlo a my iba herci v ňom.“ Tak nejako to napísal v jednej zo svojich hier niekto, koho poznáme ako Williama Shakespeara. Aké divadlo nám to rozohral s legendou o vlastnom živote? Akú úlohu v nej stvárnil on sám?
Priveľa mýtov, primálo faktov
Najskôr teda stručný prehľad toho, čo tvrdia oficiálne životopisy a turistickí sprievodcovia po Stratforde nad Avonom, kde si zo svojho slávneho rodáka spravili dobre výnosný biznis. Berte ho však s rezervou, o najlepšom dramatikovi všetkých dôb sa zachovalo len veľmi málo písomných dokladov. Nemáme ani jediný jeho vierohodný portrét. Na pôvodnom náhrobku Williama Shakespeara, občana tohto mesta, bol vytesaný muž, ktorého ruky spočívali na – vreciach s obilím. Ani slovo o tom, že by niekedy písal nejaké hry. Papier a brko pribudli na náhrobok až v 18. storočí.
Podľa legendy sa budúci dramatik narodil 23. apríla 1564, v deň sv. Juraja. V skutočnosti nevieme, kedy presne sa narodil, vieme len to, že bol pokrstený 26. apríla 1564 ako Gulielmus Shaksper, syn Johna a Mary. Prvé dve deti im umreli, tretí William sa tak stal najstarším, po ňom nasledovali ešte traja chlapci a dve dievčatá. Stratford mal asi tisícpäťsto obyvateľov. Otcovi sa sprvu darilo. John, prosperujúci majster rukavičkár sa stal rok po Williamovom narodení členom mestskej rady a o tri roky na to starostom, bol teda najvyšším kráľovským úradníkom v mestečku. O tom, aké vzdelanie poskytol svojim deťom, niet jedinej písomnej zmienky. Predpokladá sa však, že William navštevoval tunajšiu základnú a neskôr aj strednú školu. Znamenalo by to, že sa naučil čítať, písať, počítať, zvládol základy latinčiny, logiky a histórie a – opäť podľa legendy – zamiloval si poéziu, predovšetkým Ovídia. V Anglicku sa práve konala vzdelávacia revolúcia, len nedávno vzniklo 160 nových škôl. Kráľovná Alžbeta I., ktorá nastúpila na trón po rokoch náboženských zmätkov, keď sa na tróne striedali panovníci, ktorí prechádzali z katolíckeho náboženstva na protestanské, opäť na katolícke, znovu protestanské, a zas katolícke a znovu protestantské. To isté, samozrejme, mala robiť aj celá krajina. Počas vlády tejto kráľovnej bolo Anglicko prešpikované dôsledne prepracovanou sieťou špehov, ktorí žalovali na každého a o všetkom, čo sa v krajine pohlo a mohlo obrátiť proti kráľovnej. Preto ten dôraz na školskú reformu. Aby školy pripravovali novú generáciu, vychovanú v duchu protestantizmu a lásky k anglickej vlasti. Rodina Williamovho otca i matky však potajomky ostala loajálna voči starej katolíckej viere. No postupne sa od nich odvrátilo šťastie. Len nedávno boli objavené dokumenty, podľa ktorých špehovia nažalovali na Johna Shakespeara, že načierno kupoval vlnu a zatajoval to pred daňovými úradmi, navyše že požičiaval peniaze za nekresťanský úrok. Ani to mu nepomohlo z vlastných dlhov. Párkrát stál aj pred súdom. A možno mu obchod skrachoval kvôli jeho viere, keďže vláda začala katolíkov tvrdo prenasledovať. Pokorený John musel rozpredávať rodinný majetok, prestal chodiť na zasadania mestskej rady a tá ho zo svojich radov vylúčila. Nebolo mysliteľné, aby jeho syn ďalej študoval – tento nedostatok vzdelania mu jeho neskorší konkurenti často a radi pripomínali.
Čím mladý William prispieval na živobytie rodiny? Pomáhal otcovi v krachujúcej firme? Nevieme. Vieme však, že sa ako osemnásťročný oženil s Annou Hathawayovou, o päť mesiacov na to krstili ich prvorodenú dcéru Zuzanu a o tri roky dvojičky Juditu a Hamneta. Táto Anna pochádzajúca z chudobnej sedliackej rodiny bola o osem rokov staršia od svojho manžela, vlastne ešte chlapca. Miloval ju vôbec? Svojim spôsobom áno, keďže jej adresoval prvú známu báseň, v ktorej tvrdí, že mu „noc premenila na deň“. Ale prečo „táto“ Anna? Lebo možno existovala iná Anna, ktorú si William chcel vziať. Deň pred sobášom bolo totiž na fare vystavené povolenie k jeho sobášu s Annou Whatelyovou. Žeby jedna Anna, tehotná a naštvatá, vytrhla z náruče inej Anny nezodpovedného mladíka, ktorý delil svoje srdce a telo na dve strany? Nevieme. Možno áno a možno sa len unavený farský pisár pomýlil. Romantická legenda sa však opäť má na čom priživovať. Najmä keď vo Williamovom závete o niekoľko desaťročí neskôr bude stáť, že svojej žene Anne odkazuje „druhú najlepšiu posteľ“. Nič viac? Nie, nič viac. Väčšinu majetku dostane staršia dcéra, mladšia získa apanáž. Syn už, žiaľ, nie je nažive, umrel ako jedenásťročný. Anna prežije svojho manžela o sedem rokov. Verme, že dcéry sa o ňu v jej starobe dobre starali.
Stratené roky
Mladý William mal čo robiť, aby uživil ženu a tri deti. Jedného dňa ho prichytili ako pytliaka, ktorý na miestnom statku zabil srnca, preto ušiel z mesta. Využil príležitosť, že sa tam zastavila divadelná spoločnosť The Queen´s Men (Kráľovnini ľudia). Tesne pred predstavením umrel v krčmovej bitke jeden z hercov. William sa s divadlom už stretol. V škole hrávali učitelia so žiakmi mravoučné predstavenia, a videl aj náboženské mystériá v Coventry. Divadlom vraj bol očarený. Teraz sa ponúkol, že zaskočí za chýbajúceho herca a hral tak dobre, že mu súbor ponúkol stále angažmán. S kočovnou spoločnosťou prešiel najskôr južné pobrežie. Po príchode do Londýna si musel zarábať aj ako sluha a ošetrovateľ koní svojho principála, no čoskoro sa stal v inom divadle hercom na plný úväzok a príťažlivý, inteligentný a vtipný mladík si získal publikum. Ochranu nad ním prevzal dokonca gróf zo Southamptonu. No a William začal písať prvé drámy.
Toľko oficiálny životopis. Okrem poslednej vety však opäť všetko pláva na vode. Od roku 1585 do roku 1592 niet zmienky o tom, čo robil a čím sa živil. Sú to jednoducho stratené roky. Potomkovia jednej z najstarších rodín v severnom Anglicku opatrujú dokument, ktorý považujú za dôkaz, že budúci dramatik sa v tom čase skrýval pred prenasledovaním katolíkov na ich panstve ako domáci učiteľ. Niektorí katolíci totiž neposielali deti do protestantských škôl, ale učili ich doma. Mali bohaté knižnice a knihy si najvzájom požičiavali, aby sa z nich deti mohli vzdelávať. Alexander Hoghton z grófstva Lancashire v závete z 3. augusta 1581 prosí svojho suseda sira Thomasa Hesketha, aby bol priateľsky naklonený voči mladému mužovi menom „William Shakeshafte“. Angličtina vtedy ešte nemala ustálený pravopis, no a možno sa mladý utečenec skrýval pod mierne upraveným menom. Je také romantické predstavovať si mladého Shakespeara ako využíva roky exilu, študuje Platóna a milovaného Ovídia a píše vlastnou rukou poznámky na okraj niektorého z dvetisíc vzácnych zväzkov grófovej knižnice. Existuje aj ďalší názor, že William sa do Londýna dostal ako pomocník v tlačiarni Richarda Fielda, ináč rodáka zo Stratfordu a pri tejto práci sa dôkladne zoznámil s tým, ako vyzerá dobre vystavaná dráma či báseň a čo sa najlepšie predáva. To všetko sú však len dohady.
Rok 1588 priniesol do života ostrovného štátu vzrušujúcu udalosť, ktorá sa neskôr stala súčasťou mýtu o skvelej kráľovnej. Španielska flotila sa pohla smerom k anglickým brehom. Alžbeta I. Vyburcovala svojimi slovami vojenské oddiely k nadľudským výkonom: „To nič, že mám krehké a slabé telo ženy, mám však srdce a odvahu kráľa! Ani Španielsko, ani žiaden z európskych princov sa nesmie odvážiť napadnúť ktorúkoľvek časť mojej krajiny!“ Aj keď anglická armáda čelila prevahe, prialo jej šťastie a vyhrala nad vojskom španielskeho impéria. Jedenásteho novembra sa rozozneli po celej krajine zvony, aby oslávili víťazstvo. Zdalo sa, že po päťdesiatich rokoch náboženských nepokojov sa národ predsa len dokázal zjednotiť.
Londýn! Londýn!
Roku 1592 sa objavuje prvá písomná zmienka o tom, že sa chudobný vidiečan bez škôl nestratil vo veľkomeste, ktoré malo v tých časoch štvrť milióna obyvateľov, skôr naopak – stal sa vtedajšou celebritou, známym hercom a autorom prvých divadelných hier. Dokončil tetralógiu o vojne ruží (Henrich VI., I.–III. a Richard III.) a Dvoch šľachticov veronských. Jeho prvé hry sa hrali v divadle Ruža, čo bolo vtedy najúspešnejšie divadlo, pre ktoré písal aj hviezdny autor Christopher Marlowe. Ešte o ňom budeme počuť. Umierajúci básnik Robert Green napísal pamflet Za groš vtipu vykúpeného miliónovým pokáním, v ktorom varoval troch kolegov (Christophera Marlowa, Georgea Peela a Thomasa Nasha), pred nevzdelaným novým dramatikom: „Zjavila sa tu jedna povýšená vrana, ktorá sa ozdobila našim perím a namýšľa si, že so srdcom tigra skrytým v koži herca vie súkať blankvers ako tí najlepší z vás; myslí si, že len on sám môže triasť scénou (the only Shake-scene) v tejto krajine.“ A prečo by malo ísť o nášho Williama? Okrem slovnej hračky inšpirovanej jeho menom aj preto, lebo v tretej časti svojej hry Henrich VI. použil výraz „tygrie srdce skryté v koži ženy“. Nebolo ľahké presadiť sa v silnej konkurencii. Bádatelia odhadujú, že v tých rokoch písalo v londýne hry približne tristo dramatikov, aby naplnili program divadiel, do ktorých sa neustále valili davy po zábave dychtiacich divákov. William to hravo dokázal. Aj ako dramatik, aj ako básnik.
O rok nato mu vyšli dve lyricko-epické básne Venuša a Adonis a Znásilnenie Lukrécie, obe venoval mecenášovi grófovi zo Southamptonu. Na titulnej stránke prvej z nich sa skvel citát z milovaného Ovídia: „Nech sa obyčajný dav kochá lacným pozlátkom, no na mňa nech Apolón vyleje plné kalichy z prameňa múz.“ Kniha o bohyni lásky sa okamžite stala bestsellerom. Ako herec je zamestnaný v spoločnosti lorda Strangeho, ako dramatikovi mu o rok nato vychádza tlačou hra Titus Andronicus. Po smrti lorda Strangeho sa patrónom hercov stal lord Hunsdon. Podľa jeho záznamov v decembri dostal Shakespeare odmenu dvadsať libier za „niekoľko komédií“, v ktorých hral pred samotnou kráľovnou.
Po pár rokoch sa stretávame s Williamom v pomerne prekvapujúcej úlohe podnikateľa a to zároveň na dvoch miestach. Roku 1599 kúpil podiel v novom londýnskom divadle Globe (Glóbus). Divadlo s kapacitou 2000 ľudí sa čoskoro stalo najlepšou divadelnou scénou mesta a odohrali sa v ňom premiéry takmer všetkých Shakespearových hier (Rómeo a Júlia, Richard II., Sen noci svätojánskej). Väčšinu hlavných postáv skvele stvárnil Richard Burbage, ďalší z podielnikov divadla. Roku 1608 Shakespeare ako jeden zo siedmich hercov získal podiely v ďalšom úspešnom divadle Blackfriars (U čiernych bratov), ktoré sídlilo v bývalom dominikánskom kláštore. Tam mali premiéru aj jeho neskoršie hry plné mágie a zásahov osudu Zimná rozprávka a Búrka.
Zisky podielnika v divadlách boli omnoho vyššie ako skromný honorár dramatika. O to zaujímavejšie znie fakt, že v rodnom Stratforde jeho londýnska kariéra akoby neexistovala, tu ho poznali ako úspešného obchodníka s obilím, ktorý roku 1597 kúpil pre ženu a dcéry Nové sídlo, druhý najväčší dom v meste, zatiaľ síce schátralý, ale s nádhernou záhradou. V texte kúpnej zmluvy je titulovaný ako „šľachetný pán“. Rok predtým postihla rodinu obrovská strata, umrel im jediný syn Hamnet. William sa o tomto období vyjadril ako o „najväčšom pekle“ a doma sa objavoval len občas. V neutíchajúcich akademických diskusiách okolo toho, či Shakespeare venoval svoju zbierku ľúbostných sonetov mužovi alebo žene a či teda bol alebo nebol homosexuál, sa v poslednom období presadzuje aj názor, že citové vyznania patrili mŕtvemu synovi a rozlúčka s tým, koho má najradšej, je vlastne žalospevom, rozlúčkou otca s predčasne strateným dieťaťom. Zástancovia teórie, že Shakespeare sa vyznáva zo svojej lásky k mladíkovi neobyčajnej krásy, najčastejšie tipujú na Henryho Wriothesleya, grófa zo Southamptonu, ktorému Shakespeare venoval už svoje prvé lyrické básne.
Sonety prezrádzajú aj niečo iné. Že muž s krízou stredného veku na krku má milenku. Z veršov o nej vieme, že je muzikálna, lebo vyludzuje sladkú hudbu z kláves („jak často závidím klávesám, keď bez hanby bozkávajú tvoje dlane; prečo majú všetko dostať drzé klapky?“), vieme, že má tmavú pleť - a že je vydatá, takže „obaja porušili sľub manželskej vernosti“. Kto bola oná Čierna dáma? Najčastejšie sa hovorí o Elisabeth Vernonovej, dvornej dáme a Southamptonovej manželke, ako aj o Emílii Lanierovej, ktorá pochádzala z rodiny benátskych Židov. Teda škandál na druhú. Básnická zbierka, ktorá ospevuje dva druhy zakázanej lásky: homosexuálnu a mimonaželskú. Najlepší dôvod na to, aby sa básne dobre predávali.
Aj keď Shakespearov osobný život bol v tých rokoch hotová pohroma, tvoril skvosty, okrem Sonetov napríklad Kupca benátskeho. Vymyslel aj Johna Falstaffa, starnúceho zavalitého muža, ktorý vymetá krčmy a komentuje úprimne to, čo vidí okolo seba. Londýňania Falstaffa milovali. Legenda hovorí, že práve kráľovnej Alžbete sa tučný rytier v prvej časti Henricha IV. tak zapáčil, že požiadala Shakespeara, aby o tejto postave napísal ďalšiu hru. A vznikli Veselé panie windsorské.
Kríza stredného veku
Roku 1601 umrel Williamov otec John. Ešte sa dožil toho, ako jeho úspešný syn urobil z neho urodzeného muža. Len desať týždňov po Hamnetovej smrti sa William vydal do Erbovného domu v Londýne a požiadal tam o udelenie erbu pre svojho otca. John totiž žiadal o udelenie erbu ešte v časoch, keď bol váženým mešťanostom, nebolo mu však vyhovené. Tentokrát áno, William priniesol z Londýna pamätnú listinu na pergamene s mottom „Nie bez práva“.
O dva roky nato umrela kráľovná Alžbeta I. Za štyridsaťpäť rokov svojej vlády monarchiu posilnila, keďže však nezanechala po sebe dediča, kráľom sa stal Jakub I., dovtedajší škótsky kráľ Jakub VI, syn Márie Stuartovej, ktorú dala Alžbeta kedysi popraviť. Lenivý a zbabelý Jakub sa svojej predchodkyni nevyrovnal, ale aj keď bol problémový kráľ, Anglicko a Škótsko mali konečne spoločného panovníka. Čudácky Jakub sa rád videl v úlohe filozofa a umelca a básnil o spojenej Británii.
Herecká skupina, ktorá vystupovala v divadle Glóbus získala prívlastok Kráľova spoločnosť (King´s Men) a pravidelne vystupovala pred dvorom. Shakespeare písal hry slušným tempom – dve za rok. Avšak tentokrát šlo o tragédie. Strata syna aj otca, štyridsiatka na krku a neľahké roky v jakubovskom Londýne – dosť dôvodov na to, aby sa začal zamýšľať nad vážnymi otázkami zmyslu ľudského života i smrti. Na svet prichádzajú jedna za druhou geniálne drámy, vrcholy jeho divadelnej tvorby: Hamlet, Otello, Kráľ Lear, Macbeth. Hamletom, týmto prvým rebelom bez príčiny a jeho večnou otázkou „byť, či nebyť, to je otázka!“ zasiahol rozhodne do Vojny básnikov. Na scénu totiž prichádzala nová generácia autorov a tí posielali „vyslúžilca“ Shakespeara do starého železa. Do módy prišli chlapčenské herecké skupiny. Desať či dvanásťroční chlapci hrali úlohy milovníkov a mileniek, nahrubo narúžovanými detskými ústočkami odriekali erotické verše. Búrlivé diskusie o poslaní divadla absolvuje William aj s Benom Johnsonom, novou a ctižiadostivou hviezdou dramatického neba, hašterivým znalcom klasiky a napriek všetkému aj dobrým priateľom. Shakespeare Vojnu básnikov vyhral, všetci diváci chceli byť Hamletom, všetky diváčky sa s Hamletom chceli milovať.
No podnikateľ Shakespeare nás zase prekvapuje: jeho úspechy v oboch mestách by mal logicky sprevádzať aj finančný prospech, súdne záznamy však svedčia o tom, že William Shakespeare je stíhaný za daňové podvody. Buď uniká spravodlivosti, ktorá ho hľadá vždy na inom mieste pobytu, ako sa práve vyskytuje, alebo dlžnú sumu zaplatí za neho nejaký mecenáš. V čase, keď dlhuje za dane, intenzívne nakupuje poľnohospodársku pôdu. Keď kvôli obchodom prechádza cez Oxford, nocuje u dobrých známych manželoch Davenantovcov. Je dokonca krstným otcom ich syna Williama. Ten sa neskôr stane spisovateľom a rád bude naznačovať, že jeho skutočným otcom je William Shakespeare.
Bodka za všetkým
Kým sa kráľovský dvor zabával, v krajine vreli nepokoje. V novembri 1605 vláda oznámila, že zmarila komplot proti parlamentu, keď priamo pod jeho budovou objavili kráľovské stráže 36 barelov strelného prachu. Spiklencov, ktorí vraj chceli vyhodiť do vzduchu kráľovskú rodinu aj parlament odhalili, usvedčili, uväznili. Divný proces. Anglickým katolíkom bolo nadovšetko jasné, že ak chcú prežiť, so starou vierou sa musia rozlúčiť. V tejto temnej atmosfére napísal Shakespeare Macbetha, hru o atentáte na kráľa, o paranoji a šialenstve, a o tom, ako vcelku slušný človek z túžby po moci podľahne zlu. „Na skutky naše nemyslíme v tieto dni, nechceme zošalieť.“
Vianoce 1606 priniesli premiéru Kráľa Leara, temnej hry o svedomí panovníka, len zdanlivo rozprávka o starnúcom otcovi, ktorý sa pýta dcér, ktorá ho má najradšej. Shakespeare to ešte netuší, ale už má len pár rokov na to, aby spolu s kolegami zrekonštruoval nové divadlo v priestoroch bývalého kláštora a aby si užil diskusie intelektuálov v najslávnejšom londýnskom literárnom klube, v Morskej panne vedľa Katedrály sv. Pavla. Chodili tam aj dobrodruhovia, objavitelia nových krajín. Jeden z účastníkov takejto expedície mu podstrčil tajný dokument s povesťou o lodnom vraku na Bermudách. Tak vznikla Búrka, príbeh o otcovi, ktorý chce ovládať všetkých a všetko okolo, ale nakoniec sa zmieri s nepriateľmi a dovolí dcére vydať sa za jedného z nich. Zároveň sa slávnostne zrieka svojich nadprirodzených schopností čarovať. V novembri 1611 sa hrala pred kráľom Jakubom I. premiéra hry Búrka, zrejme posledná hra, ktorú napísal Shakespeare sám. Mnohí v jej symbolickom jazyku, ktorým sa hlavný hrdina Prospero lúči s mágiou, vidia rozlúčku dramatika s tvorivou prácou a s divadlom. Od nasledujúceho roku sa zdá, že Shakespeare býval v Stratforde a do Londýna cestoval len občas. Vyskytoval sa tam aj počas svadby kráľovej dcéry Alžbety vo februári 1613, lebo k oslavám patrili aj predstavenia jeho hier.
Milovníkom legiend pripravil ešte jednu hádanku, ktorú zatiaľ níkto nerozlúštil. V marci 1613 si totiž kúpil v Londýne dom blízko divadla U čiernych bratov. V dome však nikdy nebýval, len ho prenajímal. Načo kupoval nehnuteľnosť v hlavnom meste, keď sa už vrátil k rodine do Stratfordu? Odpoveď zase znie: nevieme. Dopísal ešte novú hru Henrich VIII., na ktorej pracoval spolu s novým autorom divadelnej spoločnosti Johnom Fletcherom. Po prvýkrát aktuálny námet, hra zaznamenáva rozvod Henricha VIII. s Katarínou Aragonskou, ktorý pred osemdesiatimi rokmi priniesol rozkol Anglicka s Rímom. Udalosti, ktoré sa tvrdo dotkli všetkých divákov, vrátane samotného spoluautora. Ale hra je slabá, len mierny odvar dávneho génia.
Definitívnu bodku za londýnskym pobytom dal jún 1613, kedy v divadle Glóbus počas premiéry tejto hry vypukol požiar a divadlo úplne zničil. Aj keď ho postavili znovu, on už svoj podiel predal a vrátil sa definitívne do Stratfordu. Dcéra Zuzana sa vydala za známeho lekára a urobila z Williama starého otca. Druhá dcéra Judita žila dlho s rodičmi, vydala sa až ako 31-ročná za miestneho obchodníka s vínom, ktorý nemal dobrú povesť. Sobáš mali vo februári 1616 v miestnom kostole. Na svadbu William pozval aj spisovateľov Bena Johnsona a Michaela Draytona. Jedna verzia o jeho smrti hovorí, že počas svadby s priateľmi priveľa pil, rozhorúčený vyšiel von, prechladol a o desať týždňov ako 52-ročný umrel. Iná verzia tvrdí, že umrel rýchlo, skoro ráno sa ho zmocnila prudká nevoľnosť a ešte pred východom slnka umrel. A to presne 23. apríla, v deň svojich narodenín. Pochovali ho pod kamennou dlažbou Kostola Svätej Trojice, toho kostola, v ktorom ho kedysi krstili. Miestny farár po rokoch prezradil na smrteľnej posteli, že Shakespeare sa krátkou pred smrťou vrátil ku katolíckej viere svojich predkov.
Traduje sa historka, že keď Shakespeare a Ben Johnson spolu popíjali, napísal Johnson prvú časť epitafu na vlastný hrob: „Tu leží Ben Johnson, ktorý bol raz celý...“ Shakespeare mu ho vraj doplnil dvojverším „...kým žil, bol veľmi ťažkopádny, a teraz ako mŕtvy nie je žiadny.“ Na Shakespearovom náhrobnom kameni sa nachádza iný epitaf: „Priateľ môj, pre Kristove rany, nevykop / nikdy prach, ktorý skrýva tento hrob. / Kto kameň zachová, nech Boh ho omilostí, / a nech je prekliaty, kto pohne moje kosti.“ Ani slovo o živote s divadlom a pre divadlo. Ani v poslednej vôli niet jedinej zmienky o knihách, rukopisoch alebo podieloch v divadlách Glóbus a U čiernych bratov.
Nastrčená figúrka?
Takže naspäť od mýtu k faktom. Roku 1596 žiadal istý William Wayte súd o bezpečnostné záruky voči Williamovi Shakespearovi, ktorý ho ohrozuje na živote. To nie je práve lichotivé svedectvo o bezúhonnosti veľkého dramatika. Existujú tri dokumenty, v ktorých je zaznamenané pri jeho mene slovo „daňový dlžník“. O pytliactve, odchode zo Stratfordu s divadelným súborom a službe pri koňoch nie sú žiadne dôkazy. Pri odchode do Londýna mal len mizivé vzdelanie, mohol sa síce vzdelávať sám, ale kde sú potom jeho knihy? Nemáme jediný list, ktorý napísal, alebo ktorý by bol napísaný jemu, netypické pre človeka, ktorý sa živí písaným slovom. Zachovalo sa len šesť podpisov s jeho menom. Tri na poslednej vôli a tri na rôznych právnych dokumentoch. Každé meno znie ináč, každé je písané akoby iným rukopisom, tie na poslednej vôli vyzerajú ako písmo človeka, ktorý len tak-tak že vie písať. Jeho hrobka vyzerá ako hrob zámožného obchodníka, v rodnom meste nikto netuší, aký slávny ich rodák je v intelektuálnom svete.
Mladí historici Graham Phillips a Martin Keatman sa kvôli mnohým nezrovnalostiam v Shakespearovom životopise pustili do priam detektívneho pátrania. Na jeho základe došli k záveru, že sa zdá, ako keby Shakespeare žil dva odelené a veľmi odlišné životy. Dokonca podľa nich nič nenasvedčuje tomu, že by William Shakespeare zo Stratfordu nad Avonom bol spisovateľom, nieto ešte najväčším literárnym géniom všetkých dôb. Žili teda dvaja ľudia s týmto menom? Avšak aby hádanka bola ešte zložitejšia, existuje jeden doklad, ktorý bez akýchkoľvek pochybností dokazuje, že londýnsky a stratfordský Shakespeare boli jednou a tou istou osobou! Je to posledná vôľa stratfordského Williama, v ktorej odkazuje peniaze na nákup prsteňov „mojim druhom Johnovi Hemingeovi, Richardovi Burbageovi a Henrymu Condellovi.“ Teda hereckým kolegom z oboch londýnskych divadiel.
Všetky spomínané pochybnosti viedli bádateľov k hypotéze, že William Shakespeare, druhotriedny často opitý herec a neskorší polepšený úspešný obchodník bol nastrčenou figúrou za skutočného autora diel, ktorým prepožičal svoje meno. Ktoré známe osobnosti vtedajšieho sveta by však na to mali, stať sa Shakespearom, géniom, ktorého dielo prežilo štyri storočia?
Kto teda napísal „Shakespeara“?
S pomerne rúhavou myšlienkou, že syn stratfordského živnostníka nemal vzdelanie ani skúsenosti, aby napísal „Shakespeara“, prišiel ako prvý anglikánsky kňaz Wilmot a to už roku 1781. Študoval diela alžbetínskeho právnika a politika Francisa Bacona a našiel v jeho názoroch veľa podobností s filozofickým vyznením Shakespearových hier. V roku 1857 uverejnil Wiliam Henry Smith brožúrku Bacon a Shakespeare, kde tento názor podporil. Zrodil sa „spor o Shakespeara“. Lord Bacon, právnik, člen parlamentu, poradca kráľovnej, generálny prokurátor za Jakuba I., člen štátnej rady, úspešný politik a právnik dožil svoj život v hanbe. Obvinili ho, že berie úplatky a aj mu tento špatný skutok dokázali. Istý čas si odsedel vo vezení. Kým umrel na zápal pľúc, strávil posledných päť rokov života v ústraní a písal knihy. Vďaka tomu nám zanechal pozoruhodné historické, vedecké a filozofické diela. Písať teda na rozdiel od nevzdelaného Shakespeara vedel, v mladosti dokonca napísal aj divadelnú hru, ktorá sa hrala na oslavu výročia korunovácie Alžbety I.
Zástancovia „baconovskej“ teórie tvrdia, že Bacon nechcel študovať práva, právnikom sa stal len na naliehanie rodiny. On túžil písať básne a hry, a to aj robil. Lenže príliš často v nich vyjadroval politické názory, za ktoré by mu v Alžbetinom policajnom štáte hrozila smrť. Preto dobre zaplatil jednému hercovi za meno, ktoré používal ako zásterku na skrytie vlastnej identity. Odvtedy tvrdohlaví obrancovia tejto hypotézy hľadajú v Shakespearovom diele šifry, ktorými tam Bacon zanechal správy o svojom autorstve. Kedykoľvek niečo nájdu, Stratforďania, ktorým ide o prísun turistov do ich mesta, pre zmenu tvrdia, že si baconovci aj tak všetko usporiadúvajú tak, ako sa im to hodí. Veď Bacon ako právnik mohol predsa zanechať otvorené priznanie jednoducho v závete. Navyše roku 1614 sa Bacon postavil proti stavbe novej budovy divadla pre divadelnú spoločnosť King´s Men (Kráľovi ľudia), ktorá hrala Shakespearovu hry. Keby bol ich autorom, určite by stavbe nerobil problémy.
Ďalší odmietnutí kandidáti
Od konca prvej svetovej vojny sa na výslnie bádateľov dostali ďalší potenciálni kandidáti na „Shakespeara“. William Stanley, šiesty gróf z Derby sa ním stal ani nie tak kvôli jeho literárnym schopnostiam, ale kvôli dvom listom, ktoré napísal jezuitský vyzvedač George Fenner v júni 1599 a v ktorých tvrdí, že gróf Derby je „plne zamestnaný písaním komédií pre obyčajných hercov“. Odporcovia argumentujú, že mohlo ísť o kód, ktorý znamenal „získať ľudí pre našu vec“, teda pre povstanie proti kráľovnej, keďže derbyovci boli katolíci.
Predmetom najväčšej shakespearovskej polemiky 20. storočia sa však stal tzv. oxfordský prípad. Roku 1920 prišiel riaditeľ školy John Looney s teóriou, že autorom Shakespearových hier bol sedemnásty gróf z Oxfordu Edward de Vere. V roku 1931 hypotézu modifikoval istý Gilbert Slater, ktorý v diele Sedem Shakespearov zverejnil prevratnú myšlienku, že hry písala celá skupina vzdelaných dvoranov, akési oddelenie propagandy, ktoré malo podporovať vládu Alžbety I. a vznik básní a hier s vlasteneckým zameraním. Vo všetkých troch prípadoch mal herec William Shakespeare zo Stratfordu nad Avonom figurovať ako nastrčený autor, vo voľnom čase si však mohol robiť čo len chcel, hoci aj nakupovať obilie či pozemky. A práve peniaze za túto službu mu mali údajne poskytnúť základný kapitál pre podnikanie, z ktorého zbohatol.
Od roku 1586 poskytovala štátna rada lordovi Oxfordovi nešpecifikovanú ročnú podporu vo výške 1 000 libier. Nikto nevie, na aký účel. V erbe tohto šľachtického rodu sa síce nachádza lev mávajúci (shake) kopijou (spear), ale erb existoval už pred narodením nášho Williama. Opäť tu teda narážame na nezrovnalosti: veď ak bol gróf Oxford a jeho ľudía takpovediac zamestnancami vlády, prečo by potrebovali skryť za pseudonym? A prečo by si vybrali niekoho, kto nebol schopný úlohu úspešného dramatika presvedčivo zahrať?
Všetky tri teórie v mnohom pokrivkávajú. No roku 1955 navrhol kanadský novinár Calvin Hoffmann v knihe Človek, ktorý bol Shakespearom zatiaľ najpresvedčivejšieho kandidáta.
Fingovaná smrť
Bol ním Christopher Marlowe, takpovediac star dramatického neba tých čias. A Hoffmann sa nedal pomýliť ani faktom, že Marlowe bol v čase, kedy vychádzali Shakespearove diela, ofciálne mŕtvy. Práve naopak. Vychádzal z toho, že Marlowe umrel za veľmi znepokojivých okolností a že je možné, že jeho vražda bola zinscenovaná, aby si zachránil život. Ďalej žil v ústraní, tvoril a svoje diela zverejňoval pod Shakespearovým menom.
Kto bol vlastne Christopher Marlowe? Takmer rovesník so Shakespearom, pochádzal z tej istej triedy, jeho otec bol obuvník (no nadaný Christopher získal štipendium od arcibiskupa a vyštudoval univerzitu v Cambridgi), skvelý autor, ktorý sa presadil už prvou hrou Veľký Tamerlán o dobyvateľovi polovice sveta, ináč známy provokatér a gay. Milenec Francisa Walsinghama, štátneho sekretára, ktorý vybudoval anglickú tajnú službu, najlepšiu špionážnu sieť na svete. Aj samotný Marlowe bol špión, cestovával po Európe ako kuriér medzi vládou a britskými veľvyslanectvami. Možno preto si dovolil nielen otvorene hovoriť o svojej homosexuálnej orientácii („Ten, kto nemiluje chlapcov a tabak, je hlupák!“), ale aj neuveriteľným spôsobom sa rúhať. Marlowe to fakt prehnal, keď najskôr vyhlásil, že Kristus bol pankhart, jeho matka kurva a všetci protestanti pokryteckí osli. Najviac si však zavaril svojim vyhlásením, že „keby bol Boh alebo nejaké náboženstvo, určite by patrili pápežencom.“ To už bola zrejme prisilná káva aj na jeho ochrancu. Skôr, ako by však bohorúhača mohli zatknúť a súdiť za vlastizradu, zabil ho v krčme opitý kumpán, s ktorým sa pohádal kvôli zaplateniu účtu. Či naozaj šlo o zinscenovanú vraždu, to sa dnes dá sotva dokázať. Je pravda, že Shakespearovo prvé vydané dielo Venuša a Adonis sa veľmi podobá na Heru a Leandra, posledné dielo, na ktorom pracoval Marlowe krátko pred smrťou. A že obaja dramatici majú podobný perfektne vypracovaný štýl. A že Marlowe mal to vzdelanie, aké by autor Shakespearových hier potreboval.
Jedna z kategórie fám
Graham Phillips a Martin Keatman prichádzajú aj s ďalšou hypotézou, ktorá rúca literárne ikony. Podľa nich bol William Shakespeare tajným agentom s krycím menom William Hall, a onen smutne známy „prachový atentát“ a jeho účastníkov prezradil práve on. Dokazujú, že Shakespeare sa dlho pohyboval medzi viacerými špiónmi a na počudovanie poznal všetkých odsúdencov. Roku 1601 sa agent Hall vrátil zo „služobnej cesty“ po Dánsku, no a náš dramatik čoskoro nato dokončil svojho Hamleta, princa dánskeho. Podivná je podľa nich aj priazeň, ktorou Shakespearovu divadelnú spoločnosť zahřňal káľ Jakub. Po odhalení „prachového atentátu“ sa hercov ujal ako sponzor sám kráľ a Shakespearov súbor sa stal „Kráľovými ľuďmi“. Kto bol agent Wiliam Hall, to sa nevie. Nevieme, ako vyzeral, ni koľko mal rokov. Čo sa týka mena, určite ide o pseudonym. Možno je to len náhoda, že v Stratforde žijú Hallovci, Shakespearova staršia dcéra sa dokonca o pár rokov neskôr za jedného z nich vydá. Ak by však bolo toto tvrdenie pravdivé, tak agent Shakespeare-Hall na svoju zradu mohol doplatiť vlastným životom.
Po zinscenovanom súde „spiklencov“ bol roku 1603 odsúdený na trinásť rokov väzenia sir Walter Ralegh, sebavedomý a príťažlivý dobrodruh, niekdajší obľúbenec kráľovnej, okrem iného zakladateľ americkej kolónie Virginia. Svoj trest si odpykal v londýnskom Toweri. Prepustili ho 19. marca 1616. O šesť dní nato spísal William Shakespeare poslednú vôľu. Vedel, že umrie? Jeho rýchla smrť bola podozrivá. Tak sa umiera na otravu. Nuž, kultová legenda, akou Shakespeare iste je, musí byť zvyknutá aj na to, že sa okolo nej tvoria i nepravdepodobné fámy.
Inšpirujúco voňajúca ruža
Ktovie, čo by sme dnes vedeli o Shakespearovi, keby sedem rokov po jeho smrti nezozbierali a nevydali John Hemminge a Henry Condell, dvaja jeho priatelia z Kráľových ľudí zbierku tridsiatich šiestich „komédií, historických hier a tragédií p. Williama Shakespeara“. Nádherný foliant vyšiel na 907 stranách pod názvom Prvé fólio v náklade 1200 kusov. Jeden exemplár stál jednu libru. Druhé fólio vyšlo roku 1632, tretie roku 1663, sú však v nich aj hry, ktoré nepatria k autentickým Shakespearovým textom. V poéme uverejnenej v Prvom fóliu, nazval priateľ, ale aj kritik jeho prác, Ben Johnson Shakespeara „dušou doby“, ktorá však „nepatrí len jednej dobe, ale všetkým časom“. Aj keď nečakajme od jeho hier historickú vernosť. Príbehy shakespearovských hrdinov sú „verným zrkadlom mravov a života“, ako napísal iný Johnson, Samuel, jazykovedec, ktorý v 18. storočí uzákonil taký prepis dramatikovho mena, pod akým ho svet pozná aj dnes.
Shakespearove hry sa dnes hrajú takmer na celom svete. Preložili ich do 180 jazykov, fungujú teda v rôznych kultúrach aj v rôznych priestoroch a časoch. Hovorí sa v nich o láske, zrade, žiarlivosti, chamtivosti, ctižiadostivosti, túžbe po moci, po pomste, o osamelosti aj krutosti. To všetko sú výsostne ľudské vlastnosti. Nezamieňajme si jeho drámy s hodinami dejepisu, to by sme sa škaredo spálili, ak by sme chceli veriť, že anglické dejiny sa odohrali tak, ako ich podáva tento génius. Vzdelanec z devätnásteho storočia žijúci v Nemecku, Francúzsku, Uhorsku alebo Rusku, jednoducho musel poznať Shakespeara, ináč bol v intelektuálnych salónoch odpísaný. Po druhej svetovej vojne sponzorovala Liga arabských štátov a UNESCO preklad všetkých jeho hier do arabčiny. Aj dnes tam ešte žije legenda, že autor tých hier bol Arab menom Sheikh al Subair (pichľavá hruška, teda prickly pear, Sheikh-pear). V Indii ho hrajú v angličtine aj v bengálčine. Japonskí divadelníci Shakespeara sprvu upravovali v štýle ich národného divadla kabuki. Teraz ho už hrajú viac podľa realistickej novej drámy šingeki, avšak ešte stále má prednosť japonský inscenačný štýl. Aj v severnom Švédsku majú divadlo Glóbus a Shakespeara uvádzajú po laponsky. Katalánci vniesli do Macbetha erotiku, Komédia omylov existuje aj v rapovej verzii.
Zaujímavý je vývoj, akým prešli rôzne dobové intepretácie Shakespeara. Bertold Brecht z neho urobil bojovníka za sociálne zmeny. V prekladoch do jazyka zulu vyznieva jeho Caesar ako výstraha pred diktatúrou. Othello, kvôli téme lásky belošky a černocha dlho zakázaný, sa po prvýkrát hral v Johannesburgu roku 1988 s bantuským hercom v hlavnej úlohe. Radikálne interpretácie vniesli do jeho hier feministické hnutia, ktoré v nich skúmajú patriarchálne hodnoty európskej civilizácie. V Shakespearových hrách dominujú muži, ženy sú často slabé, alebo na druhej strane nositeľky zla. Ich posolstvo sa posúva do iných rovín akonáhle niektorá z postáv zmení rod. Preto sa hry hrajú v čisto ženskom obsadení, prípadne mužskú postavu stvárňuje herečka. Viaceré inscenácie naznačujú silné homosexuálne vzťahy medzi postavami v Hamletovi, Richardovi II., Večere trojkráľovom či Kupcovi benátskom alebo v Corolianovi.
V takmer stovke amerických miest sa každý rok konajú shakespearovské divadelné festivaly. Mnohé majú prepojenie na univerzity a na stredné školy. Súbor Reduced Shakespeare Company zvládne všetky hry za deväťdesiat minút.
Samozrejme, najúzkostlivejšie dbá o čistotu jazyka aj štýlu súbor Royal Shakespeare Company, ktorý sídli v Stratforde nad Avonom. V Londýne uvádzajú v replike divadla Glóbus každé leto jeho hry. Aj Kráľovské národné divadlo v Londýne má v každej sezóne na repertoári nejakého toho Shakespeara.
Jeho hry prenikli aj do iných umení. Prokofievov balet Rómeo a Júlia, Verdiho opery Macbeth, Otello a Falstaff, muzikál Pobozkaj ma,Katarína na motívy Skrotenia zlej ženy. Kultovou sa už stala West Side Story na motívy nešťastnej lásky veronských milencov, zasadená do prostredia newyorských pouličných gangov. Od roku 1899, kedy Herbert Beerbohm ako prvý nafilmoval umieranie Kráľa Leara, inšpiroval Shakespeare vznik 250 filmov. Najčastejšie filmovaným námetom je Hamlet, existuje 61 filmových a 21 televíznych adaptácií. Nezabudnuteľné sú veľkolepé inscenácie Julia Caesara a Antonia a Kleopatry v hviezdnom hollywoodskom obsadení. Laurence Olivier a Kenneth Branagh pristupujú k slávnemu rodákovi s primeranou úctou, aj keď ho modernizujú, aby zaujal súčasného diváka. Motívy z jeho hier sa dostali aj do niektorých epizód scifi seriálu Star Trek. V posledných rokoch zaujal divákov najmä Zamilovaný Shakespeare režiséra Johna Maddena, moderná romantická rozprávka o tom, ako mohol Shakespeare žiť, tvoriť a milovať, keby... Keby bol tým, kým si myslíme, že bol. Pretrvávajúce pochybnosti o jeho identite však nič nemenia na fakte, že žiaden svetový autor okrem Shakespeara nemal taký veľký duchovný vplyv na ľudstvo. A že nevieme, kto vlastne tie jeho hry napísal? No a čo? Veď, ako nám sám geniálny dramatik - nech už to bol ktokoľvek - odkázal v Rómeovi a Júlii: „Keby sa ruža ináč zvala, vari voňala by menej?“
