poznamenala Pamela L. Traversová, autorka azda najmilovanejšej au-pairky svetovej literatúry v jednom z mála novinárskych rozhovorov, ktoré poskytla. „Ako sa cítite v postavení spisovateľky pre deti?“, spýtala sa novinárka. Traversová zareagovala nahnevane: „Ja predsa nepíšem pre deti ako vekovú kategóriu! Ak píšem pre nejaké dieťa, tak pre dieťa, ktoré má v svojom vnútri každý z nás.
Túžila po tom, aby ju považovali za serióznu spisovateľku, akoby tvorba pre deti bola niečím menej váženým. Vždy trvala na tom, aby ju vo vydavateľstve mal na starosti redaktor edície pre dospelých čitateľov, nie z detskej literatúry: „Pre deti som nikdy nepísala, netuším pre koho som písala, možno naozaj len pre vlastné potešenie.“ Keď sa jej pýtali, či píše radšej postojačky alebo posediačky, prezradila svoju pracovnú metódu: „Ani tak, ani tak. Ja veľmi rada hniezdim. Sadnem si do kúta a všetko rozložím okolo seba ako ochranné perie. Tak sa naladím a potom to už píše samo.“
Ten, kto pozná Mary Poppinsovú a kto aspoň trochu poznal jej autorku, tvrdí, že Mary Poppinsová JE Pamela L. Traversová. Nie ktovieako láskavá ani trpezlivá, skôr prísna a zodpovedná, len občas zhovievavá, v každom prípade však veľmi múdra a plná fantázie. Zásadne nič nevysvetľuje, na vaše otázky odpovie len vtedy, keď sama chce, prichádza nečakane a nevypočitateľne aj odchádza. Často býva podráždená, ale vy jej to odpúšťate, lebo tušíte, akokoľvek klišéovite to znie, že v hĺbke srdca je iná, len to nevie dať najavo. Mary Poppinsová síce nikdy nepovie svojim malým zverencom, že ich miluje, ale oni ju aj tak majú radi, pretože ich naučila, že ak sa im nepáči svet, v ktorom žijú, môžu si s troškou imaginácie vytvoriť vlastný svet a v ňom prežiť skvelé veci. Presne to sa muselo naučiť malé, len desaťročné dievčatko, keď mu jeho matka v jednu daždivú noc zverila do opatery dve mladšie sestry a oznámila, že sa ide utopiť do rieky. Pamela (vlastne vtedy ju ešte všetci volali Helen) priniesla teplú deku, tri vystrašené deti si ľahli pred krb a najstaršia sestra začala rozprávať o zázračnom bielom koníkovi, ktorého jej fantázia v tejto neznesiteľne ťažkej situácii pričarovala na pomoc. Matka sa nadránom vrátila domov, premočená a studená, voda z jej vlasov a šiat stekala na dlážku. Deti, ukolísané rozprávkovým príbehom, spali.
Kašlem na záujem verejnosti
„Nehovorte mi Pamela, stačí P. L.,“ žiada ľudí v svojom okolí. Keď sa pripravuje jej prvá kniha o Mary Poppinsovej do tlače, dlho odmieta podpísať sa svojím menom. Presviedča vydavateľa, aby na obálke stálo Enon. Nakoniec ustúpi a dovolí vytlačiť pseudonym Pamela L. Traversová, pod ktorým vychádzali jej básne a novinárske príspevky. Počas celého života opakuje, že chce byť známa len svojou tvorbou. Interview poskytuje zriedkavo, aj to len pod podmienkou, že sa jej novinár nebude vypytovať na súkromný život. Zbytočne sa ju novinári snažia presvedčiť, že autor a jeho dielo sú spojené nádoby, že ak čitateľ vie, aký človek napísal knihu, ktorú číta, ľahšie ju pochopí. „Nie, nie, v žiadnom prípade, kašlem na záujem verejnosti, nikomu nedovolím, aby mi nakúkal do môjho života“, bráni svoje právo na súkromie. „A okrem toho, ako osoba vôbec nie som zaujímavá, stačí, keď si prečítate moje knihy, tie dostatočne ukazujú, kto som.“
„Narodila som v British Commonwealth,“ hovorieva. Prípadne v „British Empire“, nikdy nepovie, že „v Austrálii“. Nechce nič prezradiť o meste, odkiaľ pochádza, ani o rodičoch, ani o súrodencoch. Odmieta aj ponuky na napísanie biografie. Krátko pred smrťou však venuje knižnici v Sydney dvadsaťosem krabíc s listami, fotografiami a rukopismi. Bohatý dôkazový materiál, z ktorého sa už dá čerpať pri pokusoch pochopiť až mysticky zvláštnu bytosť, ktorá sa narodila 9. augusta 1899 (neskôr bude tvrdiť, že to bolo roku 1906) v austrálskom mestečku Maryborough v Queenslande ako Helen Lyndon Goffová a umrela 23. apríla 1996 v londýnskej štvrti Chelsea ako Pamela Lyndon Traversová.
Odveďte ma odtiaľto preč!
Pamelin otec bol ťažký alkoholik. Umrel, keď mala sedem rokov. „Prečo si ma opustil?“ pýtalo sa dieťa každý večer vzlykajúc s pohľadom upretým na hviezdnatú oblohu. „Čo robíš v nebi, vráť sa, prosím ťa, potrebujem ťa tu, na zemi!“ Otec, ten najmilovanejší človek na svete, ktorý ju tak veľmi zradil, keď nečakane odišiel, sa však s najväčšou pravdepodobnosťou nedostal do neba. Najstaršia dcéra si Roberta Traversa Goffa romanticky idealizovala. Rozprávala o ňom, že sa narodil v Írsku a že pracoval na čajových a cukrových plantážach.
V skutočnosti to bol bankový úradník a darebák. Aj keď dobre vyzerajúci muž s írskymi koreňmi a skvelý rozprávač starých keltských mýtov – ale darebák. Z banky ho vyhodili kvôli neúnosnému pitiu a alkohol sa podpísal aj na jeho predčasnom úmrtí. Postava pána Banksa z Mary Poppinsovej, to je otec, po ktorom túžila, najskôr síce zaneprázdnený svojou prácou v banke (preto Banks), postupne však otvárajúci srdce svojim deťom a rozpomínajúci sa aj na vlastné detstvo. Možno preto mala byť Mary Poppinsová napísaná: aby pripomenula všetkých pánom Banksovcom, že aj oni kedysi boli deťmi a že teraz ich deti potrebujú milujúcich otcov.
Po otcovej smrti sa matka s tromi dcérami presťahovala do New South Walesu. Pamela neskôr navštevovala dievčenskú školu v Ashfielde (v miestnom parku dnes stojí socha Mary Poppinsovej). Ako najstaršia sa musela starať o sestry a o domácnosť, pretože Margaret Agnes Goffová vo všetkom zlyhávala. „Musíš mi pomáhať, potrebujem ťa, uvar, oper, uprac...“. Priveľa zodpovednosti na dieťa. Nečudo, že Pamele zo stresu začali vypadávať vlasy. Ako desaťročná si uvedomila, že chce byť herečka a vybrala si svoje budúce pseudonym. Ale keď roku 1922 vyšli jej prvé články a básne v austrálskych literárnych časopisoch, zaváhala, ku ktorej múze sa má pridať radšej. Cítila, že nepatrí do Austrálie. „Narodila som sa so slovami: Odveďte ma odtiaľto preč!“ preriekne sa neskôr. Vďaka honorárom za články a štedrej podpore od pratety si môže dovoliť cestu do Európy. Do Austrálie sa vráti len jediný raz, aj to iba na krátku návštevu.
Roku 1923 prichádza do Anglicka tichá dievčina, ktorá chce byť herečkou a tanečnicou. Chvíľu hrá v shakespearovskej potulnej hereckej skupine, prestane, keď jej v renomovanom literárnom časopise Irish Statesman uverejnia prvé básne. Ako začínajúca herečka účinkuje aj v Spiacej krásavici, rozprávke, o hlbokom význame ktorej neskôr napíše celú štúdiu. Roku 1934 vychádza prvá kniha o Mary Poppinsovej a urobí z nej svetoznámu spisovateľku. Do konca života napíše osem pokračovaní príbehov podivuhodnej opatrovateľky detí, ktorá vidí zázraky aj za fasádou jednotvárneho každodenného života a ktoré vyjdú v rôznych jazykoch v náklade 35 miliónov výtlačkov. Okrem toho vydá niekoľko noviel a štúdií o folklórnom dedičstve, symboloch a mýtoch.
Literárne lásky
Literárny časopis, v ktorom prerazí so svojimi otvorene erotickými veršami, vydáva v Dubline George William Russell, literárny génius a maliar, ktorý sa hlboko zaujíma o keltské korene a orientálny mysticizmus, publikuje pod ezoterickým pseudonymom Aeon a chce písať aforizmy ako čínsky filozof Lao´c, vegetarián, ktorý na bicykli prešlape celé Írsko, aby propagoval u chudobných roľníkov poľnohospodársku reformu. Ak vám niečo uverejnil Russell, museli ste byť naozaj dobrí!
V lete 1926 sa Pamela zhlboka nadýchne a odváži sa zájsť za svojím vtedy 57-ročným idolom osobne. Russell sa veľmi rád ujíma začínajúcej mladej autorky, ktorá je nielen nadaná, ale aj pekná a tak veľmi túžiaca po láske. Russell často podporuje mladých básnikov, no v ich vzťahu ide o viac. Pamela konečne nachádza bezpečnú otcovskú náruč, ktorú nikdy nepoznala. „Som presvedčená, že bola Russellovou milenkou,“ tvrdí Valerie Lawsonová, autorka prvej biografie o Pamele L. Traversovej, ktorá preštudovala obsah oných 28 krabíc v knižnici v Sydney. Russell na Pamelu nalieha, aby písala poéziu, no práve on v nej prebudí hlboký záujem o východné náboženstvá a mýty, vďaka nemu sa po celý život venuje štúdiu keltskej mytológie, kresťanstva i pohanských kultov, judaizmu, hinduizmu, neoplatonizmu, gnosticizmu, i keď najviac si ju získa zen-budhizmus. V Mary Poppinsovej nájde pozorný čitateľ mnoho úsmevných zenových historiek. Druhé pokračovanie o Mary Poppinsovej venuje Russellovi, ktorý práve bojuje – neúspešne – s rakovinou čriev. V posledných štádiách choroby funguje ako jeho sekretárka, keď už on nevládze udržať pero v ruke, vybavuje za neho korešpondenciu. Strata ďalšieho dôležitého muža jej života ju úplne zdrtí. V denníkoch zaznamenáva strašidelné nočné mory, Russela popisuje ako „boha, ktorý zmiernil jej neistoty týkajúce sa písania aj pochybností o vlastnom živote.“
Vďaka vzťahu s Russellom sa jej priateľmi stali také výrazné osobnosti, ako William Butler Yeats, írsky básnik, dramatik a prozaik, nositeľ Nobelovej ceny za rok 1923, ktorý sa spolu a Russellom hlásil ku keltskej identite, experimentoval s okultizmom a mágiou a veril v reinkarnáciu. Pred príchodom Pamely obaja dosť dlho pôsobili v hermetickej lóži i teozofickej spoločnosti. K literárnemu spolku patrí aj Francis MacNamara, excentrický básnik o päť rokov starší od Pamely. Jej denníky prezrádzajú, že sa do neho na jednom z literárnych večierkov zaľúbila na prvý pohľad. Šarmantný a neodolateľný sukničkár, ktorý sa pričasto díva na dno pohárika a ktorý miluje priveľa žien. Ďalší katastrofický muž v jej živote. Neskôr, roku 1939 sa oženil po tretíkrát s dievčaťom, ktoré bolo mladšie ako jeho dcéra.
Pamela sa nikdy nevydala.
Neúnavná hľadačka
George W. Russell ju povzbudzuje aj do cestovania. Precestovala Európu, navštívila Rusko, Japonsko, Ameriku. Russell ju zoznámi s editorom Alfredom Oragem a ten ju predstaví charizmatickému Arménovi Georgeovi Ivanovičovi Gurdijevovi. Bol to vychytený guru, ktorého jedni považovali za proroka, iní za podvodníka. Pamelu nadchnú jeho idey a rituálne tance, ktorými chce Gurdijev meniť vedomie človeka. Krátky čas strávila vo Švajčiarsku s indickým duchovným vodcom Krishnamurtim, v Japonsku študovala budhizmus, v polovici štyridsiatych rokov žila v Novom Mexiku s Indiánmi kmeňa Navaho. Zoznámila sa s Mabel Luhanovou, ktorá bývala vedľa indiánskeho puebla a spoločne spoznávali život Navahov. Z Nového Mexika si Pamela priniesla strieborné náramky a nádherné šperky z tyrkysu, nefritu a korálov. Nosila ich po celý dlhý život, až do smrti. „Myslím, že v tomto období jej života by sa dalo hovoriť o akomsi lesbickom vzťahu," naznačuje Pamelina biografka Valerie Lawsonová. „Pamela bola v strednom veku, šarmantná a príťažlivá žena, vzdelaná spoločníčka. Herečka v jej vnútri sa presadzovala aj navonok. Potrebovala stále byť v pohybe, niečo hľadať, spoznávať neznáme miesta a nových ľudí, veľa času strávila na cestách, našla si mnohých priateľov, ale dlhodobý vzťah si nedokázala vybudovať s nikým.“
Zrod Mary Poppinsovej
Pamela býva často chorá, máva zápaly pohrudnice a pľúc, kvôli podozreniu na TBC ju niekoľkokrát hospitalizovali v rôznych sanatóriách. Lekári jej radia presťahovať sa na vidiek. Na krátky čas ich poslúchne. Práve počas „vidieckej periódy“ jej života dostane nápad na Mary Poppinsovú. Prvú knihu s týmito zábavnými príbehmi venuje matke, ktorá žila v Sydney a ktorej aj predtým posielala peniaze z honorárov za knihy a články.
Starovekí dramatici, ktorí sa inšpirovali v gréckej mytológii, vytvorili mechanizmus „deux et machina“: v situácii, keď si postavy drámy nevedia rady, ako ďalej, zasiahne niektorý z bohov, znesie sa na javisko „na mašine“, jednoducho vhupne do deja a posunie ho nečakaným spôsobom ďalej. Presne toto urobila aj Mary Poppinsová. Prišla do zle fungujúcej rodiny, po jej zásahu sa všetko zmenilo k lepšiemu a tak mohla opäť odísť. Priniesol ju východný vietor a ona vhupla do upätej viktoriánskej rodiny pána Banksa, aby sa navonok síce starala o jeho štyri deti, Michaela a Janu ako aj dvojičky Johna a Barbaru, ale v skutočnosti bola viac ako obyčajná pestúnka. Mala kabelu, ktorá bola prázdna, ale zároveň z nej dokázala vybrať všetko, čo potrebovala; poznala súhvezdie Orion a kamarátila sa s hviezdnou dievčinou Majou z Plejád; má liek, ktorý každému chutí ináč, a kompas, vďaka ktorému deti precestujú za chvíľu celý svet; tancuje so Slnkom a rozumie reči zvierat a vtákov. Dvojčatá v kočíku tiež rozumejú reči zvierat, avšak keď trochu podrastú, zabudnú ju. Aj Pamelin obdivovaný Gurdijev tvrdil, že sa všetci rodíme so zmyslom pre tajomstvá tohto Univerza, len sme ich zabudli a po celý život máme jedinú úlohu: znovu ich objavovať. Maryin priateľ Bert kreslí obrázky, do ktorých sa Mary s deťmi chodí prechádzať. Tu sa spisovateľka inšpirovala v starom čínskom príbehu o maliarovi Wu Tao-ce z dynastie Tang, ktorý dokázal vstupovať do vlastných obrazov. Je to pre deti magický čas, ktorý strávia s touto neobyčajnou pestúnkou, až pokým sa nezmení vietor a ona neodletí zase ďalej. Mary zmení život celej rodiny, dokonca aj z pragmatického pána Banksa urobí milujúceho otca rodiny.
Čím hlbšie je Pamelino duchovné poznanie, tým viac spirituality zakomponováva do svojich kníh. V liste Steffanovi Bergstenovi, ktorý roku 1978 vydá knihu Mary Poppinsová a mýty, píše: „Nie je to kniha pre deti, ale moja vlastná kreácia mýtu.“ Mytologické prvky obsahujú aj jej ďalšie knihy Líška pri koryte, Kamarátka opica či Spiaca krásavica.
Pamela sa roku 1976 v New Yorku podieľa na založení časopisu Paraboly, ktorý sa venoval folklóru, mýtom a tradíciám: „Považujem za nesmierne zaujímavé približovať odkaz zlatého grálu a staré mýty súčasnému človekovi.“ Fascinuje ju najmä myšlienka Tieňa, postavičky jej kníh často bojujú s polaritami v svojej mysli. Je presvedčená, že protiklady sa raz musia preťať a nájsť jeden druhého: „Som si istá, že pokým v sebe nezmierime vlastné protiklady, nemôžeme sa pohnúť dopredu.“ Dávajte pozor na vaše tiene, ináč vaše tiene prestanú dávať pozor na vás, varuje čitateľov aj pani Colyová v jednom z príbehov Mary Poppinsovej.
Matka, syn a brat
Keď Pamela pochopí, že ten pravý už asi nepríde, vrhne sa na náhradnú možnosť nájsť niekoho, koho by mohla mať rada. Ako 40-ročná sa pokúsi adoptovať svoju sedemnásťročnú slúžku, ale jej matka, obyčajná dedinská žena sa naľaká tejto „divnej ženy z mesta“ a dcéru k nej viac nepustí.
Pamela sa presťahuje naspäť do mesta. Jej gregoriánsky dom v tichej londýnskej ulici mohol každý návštevník ľahko rozoznať. Ak sa v tejto štvrti „nosí“ farba dverí hnedá, nanajvýš tmavomodrá, Pameline dvere doširoka žiaria výrazným sladkoružovým odtieňom. V tom čase spozná írskeho spisovateľa a Yeatsovho životopisca Josepha Homea a rozhodne sa adoptovať jedného z jeho vnukov. Homeovci, ktorí žijú v Dubline, majú sedem detí a nedokážu všetky vychovať. Navyše, práve sa im narodili dvojičky, chlapci. Pamela sa telefonicky radí s vychyteným kalifornským astrológom, ktoré z dvojčiat si má vziať. Odporučí jej mladšie. „Prečo si ich nevezmete oboch, veď sú takí maličkí?“ pýta sa jej otec detí. Starší Anthony je tiché, milé dieťa. Ona vezme do náručia revúceho rebelanta Camillusa. Vyrobí si tým ďalšiu traumu, po celý život sa bude trápiť, že mu nedokáže byť dobrou mamou. Hoci vie, že spisovatelia sú už takí, na prvom mieste je pre nich potreba písať, tvoriť, rodinu a vlastný život väčšinou odsúvajú na vedľajšiu koľaj. Aj jej veľký priateľ Yeats predsa napísal: „Ak sa má človek usilovať o dokonalosť v živote alebo práci, musí si vybrať jedno alebo druhé.“
Podľa anglického vzoru dá syna nakoniec radšej do internátnej školy. „Správala sa ku mne ako Mary Poppinsová, nechcela byť dobrá a milá, zdalo sa jej to nevhodné. Myslela si, že si s trucovitým a nedisciplinovaným chalanom najlepšie poradí, ak bude predstierať prísnosť,“ priznal Camillus ako dospelý muž.
Anthonyho vychovávali v Írsku rodičia jeho matky. Pamela sa desí chvíle, keď sa Camilllus dozvie, že má brata. Nie je schopná povedať mu to sama. Sedemnásťročný Anthony jedného dňa príde do Chelsea, dá si pár pív a zazvoní pri Pamelinom dome. Vyhodia ho síce spod brány, ani ho nepustia dnu, ale Camillus sa konečne dozvedá, že má brata dvojča. Cíti sa podvedený a okradnutý o niečo veľmi dôležité. Zanevrie nadlho na matku, že mu takú závažnú informáciu zatajila. Zazlieva jej aj to, že si ich neadoptovala oboch. Trvalo mnoho rokov, kým sa s tým vyrovnal. Aj s tým, že nikdy nepoznal svojho otca, pretože Pamela mu povedala, že umrel niekde v trópoch. Ako dospelí muži sa bratia spriatelia a z času na čas sa stretávajú. Obaja sa oženili s dievčaťom menom Francis a obaja majú dcéru menom Kate.
V Hollywoode
Pre Američanov, ale aj mnohých divákov „zvyšku sveta“ bude Mary Poppinsová podobná Julii Andrewsovej zo známeho polohraného, polokresleného filmu z produkcie Walta Disneyho. Disney číta Pamelinu knižku svojim deťom začiatkom štyridsiatych rokov. Deti sú nadšené a on svojím neomylným čuchom hneď vytuší, že by to mohol byť skvelý úspech. Netuší však, že s autorkou bude vyjednávať viac ako dvadsať rokov. Pamela mu najskôr stroho odvetí: „Nie, ďakujem. Nedovolím vám, aby ste moju Mary Poppinsovú degradovali na kreslenú figúrku.“ Disney sa však nevzdá. Keď vyjednávanie trvá už príliš dlho, navrhne, aby Pamela prišla do Hollywoodu, všetko videla a mohla zvážiť priamo na mieste. A tak Pamela L. Traversová zavíta na Disneyho pozvanie do filmového štúdia. Pricestuje aj s Camillusom. Nakoniec dostane finančnú ponuku, ktorá sa neodmieta: 100 000 dolárov zálohy a 5 % zo zisku. Položí si jedinú a ako sa ukáže, veľmi dôležitú podmienku: bude poradkyňa pri tvorbe scenára. Disney dovtedy nikdy neangažoval autora nápadu do svojho tímu, vždy si nechal absolútnu slobodu, aby mohol robiť filmy tak, ako sám chce. Na Mary Poppinsovej mu však záleží, verí, že Pamelu nakoniec presvedčí. Tá je od počiatku takmer vo všetkom proti. Vybrali ste tie najhoršie príbehy, tvrdí. Podľa nás sú najzábavnejšie, oponuje Disney a ďalej argumentuje: „Chápem, že milujete svoje dielo, ale nemôžem ho preniesť na plátno komplet, to jednoducho nejde!“ Richard a Róbert Shermanovci skomponujú tridsaťpäť pesničiek a ona stále nie je spokojná. Nakoniec Disney pochopí, že sú obaja rovnako tvrdohlaví a navrhne Pamele, nech napíše vlastnú verziu scenára. Ona sa vráti do Anglicka a Disneyho tím začína robiť na filme. Po štvorročných sporoch sa konečne dohodnú na definitívnej podobe scenára. Pamela prvýkrát vidí hotový film až na premiére, kde sedí vedľa Julie Andrewsovej. Do štúdia síce posiela ďakovný telegram, v ktorom tvrdí, že film je úžasný a ona nadšená, ale neskôr s radosťou všade rozpráva, aký bol film strašný. Neznášala animované sekvencie, s odporom sa pozerala na tanečnú scénu na streche, kde Mary tancuje kankán a vidieť jej bielizeň. Nepáčilo sa jej, že deti s rodičmi zmieril kominár. Najviac ju však trápilo, že vo filme list, ktorý napísali deti Mary Poppinsovej, zničil pán Banks. Pre ňu bolo čosi nepredstaviteľné, aby takú hroznú vec vykonal svojim deťom práve otec.
Film sa stal čoskoro najúspešnejším titulom Disneyho štúdia a z Pamely urobil bohatú ženu. Záujem o jej knihy vyletel do závratných výšok. „Dezinterpretovali ste moje charaktery a zruinovali môj príbeh. Možno ste trafili klinec po hlavičke, ale priťažkým kladivom,“ povedala Disneymu, hoci ten už mal za sebou preberanie Oscarov. Po Disneyho smrti vyhlasovala film za „ghasthy“, strašný, príšerný.
Filmový muzikál, ktorý režíroval Róbert Stevenson a ktorý kombinuje reálne a trikové scény, sa dostal do kín roku 1964 a priniesol fenomenálny úspech. Bol nominovaný na Oscara v trinástich kategóriách, päť sošiek (pre hlavnú predstaviteľku, za strih, hudbu, titulnú pieseň a špeciálne efekty) dostal. Všeobecnú radosť z úspechu o pár rokov skalil fakt, že Matthew Garber, ktorý hral Michaela, umrel roku 1977 ako dvadsaťročný na hepatitídu, ktorú si doniesol z ciest po Indii. Muzikál znovu ožil na doskách londýnskeho Divadla princa Edwarda, kde Mary Poppinsovú stvárnila Laura Michelle Kellyová.
Posledné roky
Napriek finančnému úspechu, ktorý si vlastne ani celkom dobre neuvedomovala, sa Pamela dlho cítila nedocenená. Až na sklonku života sa konečne dočkala takých ocenení, na ktoré bola hrdá. Udelili jej čestný doktorát Chatman College v Pittsburgu, prevzala dokonca Rád britského impéria z rúk anglickej kráľovnej. Mala osemdesiat rokov, keď kráčala spolu s mladým vydavateľom jej kníh do kráľovského paláca. V Londýne sa definitívne usadila, keď mala sedemdesiatšesť rokov. Obávala sa o budúcnosť, akoby si kvôli svojmu chudobnému detstvu vôbec nedokázala uvedomiť, že je naozaj veľmi bohatá. Trápila sa aj kvôli nalomenému zdraviu, aj kvôli Camillusovi, ktorý jej stále nedokázal odpustiť. Aby sa dostala na poschodie svojho domu, museli jej nainštalovať sedačkový výťah. Takže sa aj ona mohla kĺzať po zábradlí dohora, v rozpore s gravitačným zákonom, presne tak ako to pred rokmi popísala u Mary Poppinsovej. Mala deväťdesiatšesť rokov, ale nechcelo sa jej umierať. Ešte stále toho bolo veľa, čo ju zaujímalo a čo sa chcela naučiť.
