Epidauros - tajomstvo boha Asklépia

Napísala 

Určite tú sochu poznáte: vznešený starec s bielou bradou a palicou, okolo ktorej sa obvíja had, symbol neustále sa obnovujúceho života. Aj dnes ho používajú lekári a lekárnici. Je to Asklepión, vynikajúci liečiteľ a jasnovidec, možno len smrteľník, ktorý dokázal uzdravovať tak skvelo, že jeho meno prežilo stáročia, možno poloboh, a možno boh, ako tvrdia mýty. Podľa nich sa narodil v gréckom meste Epidauros, v ktorom dodnes stoja ruiny jeho preslávenej liečebne.

Ak v Aténach nasadnete na autobus miestnej cestovnej kancelárie, ktorá sa špecializuje na jednodenné zájazdy do okolia gréckej metropoly, a zvolíte si ako cieľ svojej cesty antický Epidauros, ste tam za čosi viac ako hodinku. Môžete si prenajať aj jachtu, plavba po mori z aténskeho prístavu Pireus je naozaj skvelým spestrením dňa. O tom, že na mieste, ktoré sa dnes nazýva Starý Epidauros, žili ľudia už v mykénskym časoch, svedčia archeologické nálezy váz aj písomné svedectvo Strabóna (65 p. n. l. – 23 n. l.). V neďalekom mestečku Nea-Epidauros (Nový Epidauros) sa roku 1822 stretli bojovníci za nezávislosť Grécka, dodnes tu s úctou opatrujú platany, pod ktorými sedeli a ktoré chránili ich tajné rokovania. V susedstve sa nachádza ešte jedna dedinka, ktorá dodnes nesie starý antický názov Pano Pidaura (Horná Pidaura). To, čo však preslávilo tento kraj, je jeho staroveký asklepion, liečebňa zasvätená bohu lekárstva Asklépiovi, v ktorej v staroveku nachádzali ľudia obnovené zdravie počas viac ako deviatich storočí.

Tam, kde otehotnela Nikovuli

Skúsme si ich predstaviť, dve skupiny pútnikov prichádzajúce k asklépionu každý z inej strany, jedni s nádejou, že ich nemé dieťa konečne prehovorí, druhý manželský pár dúfajúc, že žena po tunajšom pobyte konečne otehotnie. Dieťa i ženu, o ktorej vieme, že sa volá Nikovuli, ubytovali v špeciálnej dvojposchodovej ubytovni zvanej katagogion, ktorá mala 160 izieb. Ich sprievod si našiel dočasný útulok v meste.

Vieme aj to, že pútnik, ktorý prišiel žiadať boha o pomoc, musel najskôr priniesť obeť v naturáliách. Tí zblízka nosili obetné zvieratá, k najdrahším patril vôl. Mohli priniesť aj ovocie a sladkosti. Tí zďaleka nosili hlavne obolusy a drachmy, ale aj zlato, vzácne vázy či šperky. Najbohatší po zázračnom vyliečení dávali postaviť sochy, oltáre, fontány, i celé budovy.

Po vykonaní obete a očistení v prameni obaja, dieťa i žena, absolvovali skúšku viery, aby bolo isté, že sa môžu v nočnom spánku priblížiť do blízkosti boha. Dnes už nedokážeme zistiť, z čoho tieto skúšky viery a duševnej sily pozostávali, pretože boli prísne tajné. Niektorí odborníci si myslia, že tymele (tholos), posvätný kruh, ktorý sa nachádza v blízkosti chrámu, bol posvätným náhrobkom samotného Asklépia, ale v poslednom období prevládol názor, že ide práve o miesto kultu, v ktorom sa dokazovala sila viery v uzdravenie. Okrúhly biely kameň uprostred zakrýval vchod do labyrintu, podzemného, zrejme posvätného miesta. Labyrint s najväčšou pravdepodobnosťou slúžil ako miesto na povzbudenie silnej autosugescie a očakávania zázraku, ako miesto iniciácie, na ktorom chorý „pochoval“ staré Ja a nechal vyrásť nové, zdravé.

Skôr, než vyliečený človek liečebňu opustil, musel sa bohu „poďakovať“ za vyliečenie. Zachovalo sa 70 písomných tabličiek s popisom zázračného uzdravenia. A tu ich máme, našich dvoch pútnikov! Správa na jednej tabličke presne popisuje, že Nikovuli sa pri spánku v posvätnom chráme abatone zjavil boh v podobe veľkého hada. Had sa s ňou v noci miloval a Nikovuli do roka porodila dvoch synov. Nápis na druhej tabličke je ešte zaujímavejší a stojí za presnú citáciu: Do liečebne prišlo malé, nemé dieťa, aby poprosilo boha, nech má dá hlas. Po vykonaní obete a posvätnom liečení v spánku sa ráno obrátil chrámový služobník Pyrphoros na otca dieťaťa a spýtal sa ho: „Sľubuješ, že najneskôr do roka zaplatíš za liečenie, ak tvoj syn bude vyliečený?“ „Sľubujem,“ odvetilo dieťa spontánne.

V antických kúpeľoch

Údolie je obkolesené horami, na úpätí jedného s antickým názvom Titthion (dnes Velandia) – ako veria Epidauračania – sa Asklépios narodil. Epidaurčania neboli jediní, kto dôveroval Asklépiovi a jeho zázračným schopnostiam liečiť. Celé antické Grécko vedelo, že pri liečivom prameni v tomto údolí nájde opäť zdravie každý pútnik, ktorý príde s vierou v uzdravenie – a, samozrejme, aj s patričným množstvom obetných darov. Po stáročia, od 5. storočia pred naším letopočtom po 4. storočie nášho letopočtu, sem smerovali vojnoví veteráni aj neplodné ženy, slepí, hluchí, ochrnutí...

Neskôr sa sem chodili liečiť aj Rimania. Ešte v 2. storočí práve Rimania tunajšie kúpele prestavali a rozšírili. Po prestavbách, ktoré financoval senátor Antoninus, tu ostali nové chrámy a najmä akoai (od latinského slova aqua, voda), luxusné mramorové kúpele s mozaikovou podlahou a ventilačným systémom, ktorým prúdil teplý vzduch.

Príjemná klíma, široko-ďaleko preslávený liečivý prameň, teplé a studené kúpele prevoňané vôňou stredomorskej kveteny, otvorený stadion a zastrešený gymnazion na športové aktivity, každodenné prechádzky, večerné návštevy divadelného predstavenia, ľahká, vegetariánska strava, profesionálne zručný personál, schopný liečiť telo aj dušu – aj rozmaznaný návštevník dnešných kúpeľov by si s potešením vychutnával tunajšiu opateru a pokoj. Navyše s bonusom, že nad jeho zdravím osobne bdie niekoľko bohov a polobohov. Záruku preberal otec Apolón, najhlavnejším liečiteľom bol syn Asklépios v podobe kňazov, pomáhali mu však aj ďalší členovia jeho „liečebného tímu“ – dcéra Hygieia (hygiena, ale aj zdravie), pomocníci Hypnos (spánok) a Oneiros (sen).

Smrteľník povýšený na boha

Asklépia ako prvý spomína Homér. Je zaujímavé, že podľa Homéra to ešte nebol boh, len smrteľník z Tesálie, no už slávny vďaka svojim zázračným lekárskym schopnostiam. Jeho dvaja synovia, Machaon a Podaleirios, sa „potatili“, obaja sa zúčastnili trójskej vojny ako lekári. Keď Menelaa ranil nepriateľský šíp, liečil ho práve Machaon.

Neskoršie mýty spomínajú Asklépia už ako poloboha. Jeho otcom bol boh svetla, slnka, umenia a veštieb, ochranca vesmírneho poriadku Apolón. Matkou bola obyčajná, i keď krásna žena Koronida, Havrania panna, ktorú si Apolón vyvolil za milenku. Koronida však milovala niekoho iného a napriek chvíľkovému podľahnutiu Apolónovi sa chcela vrátiť k svojmu smrteľnému partnerovi. To Apolóna rozhnevalo, poslal za – podľa jeho mienky nevernou – milenkou svoju panenskú a krutú sestru Artemidu, ktorá Korodinu usmrtila šípmi. Mýtus rozpráva, že keď už jej telo oblizovali plamene pohrebnej hranice, zľutoval sa Apolón nad svojím potomkom a stihol ho ešte vyňať z matkinho tela. Iný variant mýtu rozpráva o tom, že Koronida umrel pri pôrode a Asklépia sa tak dotkol fakt, že kvôli jeho narodeniu musela jeho matka umrieť, že sa neskôr rozhodol zmocniť tajomstva smrti a brániť jej v „práci“, ako len bude vládať. Malého Asklépia sa ujal Kentaurus Cheirón, ktorý z neho vychoval lekára, a to tak dokonalého, že dokázal vyliečiť všetky zranenia a choroby. Vzkriesil z mŕtvych aj Hipolita, miláčika bohyne lásky Afrodity. Keďže však ľudia prestali umierať, podal boh podsvetia Hádes sťažnosť na Asklépia u najvyššieho boha Dia a ten narušiteľa normálneho behu vecí usmrtil bleskom. Za svoje úžasné liečiteľské schopnosti sa však nakoniec dostal rovno medzi bohov. Hymnus o Asklepiovom narodení v Epidaure, ktorého autorom bol domáci básnik Isyllos (3. stor. pred n.l.), bol vyrazený na kamennú tabuľu a teraz ho môžete vidieť v tunajšom múzeu.

Ako boha začali Gréci Asklépia uctievať niekedy medzi 7. a 6. storočím pred naším letopočtom. Do Atén sa jeho kult dostal počas epidémie moru roku 429 pred n. l. (dovtedy tam uctievali ako boha lekárstva Amyna). Prehliadka zvyškov aténskeho asklepionu patrí dnes k povinnej prechádzke po Akropole. Asklépiov chrám s nemocnicou úspešne prekvital aj na ostrove Kos (rodisko Hipokrata) a v Pergame (odtiaľ pochádzal Galénos). Dokonca aj Rimania mu zasvätili chrám a liečebňu na Tiberskom ostrove, na jej mieste dnes stojí moderná nemocnica.

A zasiahol boh

Liečebňa patrila k mestu Epidauros. Najvyšší kňaz v liečebni bol vlastne zamestnanec „miestnej správy“, miestni zástupcovia ho volili vždy na jeden rok. Im bol zodpovedný za administratívu liečebne a za financie, ktoré sa tu vyzbierali. Okrem kňazov, ktorí boli chirurgmi i psychoterapeutmi zároveň, „šéfoval“ aj ďalšiemu personálu: nosičom fakieľ, strážcom chrámu, kňazom, ktorí zabíjali obetné zvieratá. Apolónovi a Asklépiovi sa však zodpovedal za čosi iné: za to, že počas jeho vedenia liečebne tu budú dodržiavané liečebné metódy a ceremónie kultu tak, aby prichádzajúci chorí nestratili vieru v to, že na tomto mieste budú uzdravení vďaka zásahu boha.

Kňazi v asklépiových svätyniach liečili na základe predpokladu, že každá choroba je vlastne svojím spôsobom „navštívenka“ niektorého z bohov. Tento boh sledoval daného človeka, videl jeho chyby a nedostatky, pýchu, strach, slabosť, hlúposť, i to, že nie je schopný ich sám rozoznať a napraviť, preto na neho zoslal chorobu, či už psychickú alebo fyzickú. Chorý musel navštíviť asklépiovu svätyňu, v ktorej sa dozvedel, ktorého boha nevypočul, urazil, či ktorému nevzdal potrebnú úctu. Do svätyne sa vchádzalo propylájami, rozľahlým priestorom, v ktorom sa chorý najskôr očistil v posvätnom kúpeli.

Potom sa odobral na najposvätnejšiu pôdu, do abatonu (v písomných prameňoch sa spomína aj ako adyton, alebo enkoimeterion), v ktorom kňazi chovali posvätných hadov (preto ten had na Asklépiovej palici). Tam zaľahli k spánku, buď na zemi, alebo na kožušine zvieraťa, ktoré priniesli k obete. Alebo na špeciálnom ležadle, ktoré nazývali kline. Čakala ich noc plná nádejí. Na posvätnom mieste, v posvätnom vytržení, obklopení pri zaspávaní zvláštnym, mystickým svetlom z posvätných olejových lámp, ktoré kňazi postupne zhášali, voňali chorí posvätné vône byliniek a postupne upadali do spánku. V sne sa im zjavilo posolstvo, alebo priamo boh. Niektorí sa hneď ráno zobúdzali vyliečení, pre väčšinu z nich sa však práve vtedy liečba ešte len začínala.

Jeden z kňazov si vypočul sen a na jeho základe určil ďalší liečebný postup. Prísna bezmäsitá diéta, pravidelný pohyb, teplé i studené kúpele, liečivé bylinky, v niektorých prípadoch aj chirurgické zákroky, pričom nástroje vtedajších chirurgov sú takmer identické so súčasnými, ako môžete vidieť v tunajšom múzeu. K liečbe patrili aj návštevy divadelných predstavení. Terapia mala za úlohu obnoviť prerušené spojenie medzi bohmi a človekom, prekonať stav odcudzenia medzi tým, čo Gréci nazývali fainomenon (svetské, profánne) a noumenon (posvätné). Presne to isté dnes robí moderná psychoterapia, predovšetkým tá, ktorá vychádza z Junga.

Ešte jeden „zázrak“

V Epidaure sa v súlade so starogréckym ideálom kalokagathie, teda „zdravého tela i ducha“, konali každé štyri roky atletické preteky a festival dramatických hier pod spoločným názvom Asklépiady. Keď sa Pausanius zmieňoval o „epidaurskom zázraku“, výnimočne tým nemyslel tunajšiu liečebňu, ale miestny amfiteáter, najlepšie zachovalú stavbu tohto druhu v Grécku. Jej akustika je naozaj ohromujúca, každý z 12 300 divákov počuje bez problémov aj ten najmenší výdych hercov. Ani dnešní architekti nedokázali toto tajomstvo rozlúštiť. Hrávali len muži, v starovekom Grécku nemohli byť ženy herečkami. Herci nosili masky, každá z nich znázorňovala odlišný charakter postavy. Pacienti v liečebni mali na každý deň naordinovanú aj návštevu divadla, aby mohli zhliadnuť dramatický príbeh, stotožniť sa s niektorou postáv, s jej vášňami, nenaplnenými túžbami, a prežiť si svoju katarziu. Aj toto patrilo do liečby duše. Každý deň tu údajne hrávali tri drámy a na večer jednu komédiu, aby pacienti odchádzali z divadla spokojní a nemali príliš ťažké sny. Obecenstvo v tých časoch reagovalo na hry spontánne, ak sa mu niečo nepáčilo, dupalo nohami, kričalo a hádzalo do hercov paradajky. Prvý rad sedadiel bol z ružového mramoru a mal aj operadlá, sedávali v ňom najváženejší hostia, dá sa povedať vtedajšie V. I. P.

Od roku 1954 sa tu koná od mája do septembra festival. Počas tohtoročného tu okrem iného vystúpil Berlínsky, Londýnsky, Viedenský aj Pražský symfonický orchester, zneli tu piesne Mikisa Theodorakisa, japonská tradičná hudba aj čínska opera, spieval Luciano Pavarotti, diváci prežívali hry Sofokla, Euripida, Aristofana a Aischyla, Sara Baras tancovala flamenco a sto gréckych gitaristov hralo Beethovena, Mozarta, Beatles aj pesničky od Pink Flod.

Grécke slovo herminia, hrať súvisí s bohom, ktorý sa volal Hermes, a ako jediný mohol putovať medzi Olympom a podsvetím. Je to skúsenosť, ktorú zažíva pri svojej práci každý dobrý herec, dokáže vstúpiť do najtajnejších hĺbok ľudskej povahy a zároveň s tým aj na herecké nebo. Už od čias antického divadla vnímajú diváci to, čo sledujú na javisku (dnes hlavne v kine alebo televízii) na troch rovinách. Tou prvou, najpovrchnejšou rovinou je príbeh. Ak odídeme z divadla alebo kina len s tým, že sme si všimli, čo sa tam dialo, ochudobnili sme samých seba o jednu príležitosť pochopiť čosi o sebe i svete okolo. Druhá rovina vnímania je hlbšia. Ak je dobre napísaná a dobre zahraná postava, môžeme sa s ňou stotožniť, v lepšom prípade nám pomôže vyriešiť niektorý z našich problémov. Veď v čom je večný taký príbeh Kráľa Oidipa, ktorý aj tohto roku znel v epidaurskom amfiteátri? Ten, kto tento mýtus chápe len ako príbeh o synovi, ktorý omylom zabil svojho otca a oženil sa so svojou matkou, ostáva na prvej rovine vnímania hry. Dá sa povedať, že v divadle bol zbytočne. Na hlbšej rovine mýtus hovorí o tom, že každý syn má prekonať, symbolicky teda „zabiť“ svojho otca. Matka je emočný princíp, príbeh sa nám snaží symbolicky odovzdať posolstvo, že celistvou bytosťou budeme až vtedy, keď zjednotíme všetky stránky našej povahy, keď dokážeme prijať všetky emócie za svoje vlastné. Až keď človek dozrie, pochopí, že nepotrebuje vidieť fyzickými očami, že najlepšie vidíme našim vnútorným zrakom. To je najhlbšia rovina vnímania, o tej hovorí tá časť mýtu, v ktorej sa Odidipus oslepil, aby mohol vidieť inak.

Na záver

Roku 426 bol tunajší asklépion zavretý na príkaz Theodosiusa II. V celom bývalom antickom svete víťazilo nové náboženstvo, v ktorom mohol zázraky robiť len jeden Boh. Katastrofu dovŕšili v šiestom storočí dve zemetrasenia. Na svetlo sveta vyniesol jeho ruiny až na prelome 19. a 20. storočia archeológ Panagiotis Kavadias. V blízkej budúcnosti má svätyňa znovu vstať z ruín. Obnovené budú aj krásne dórske stĺpy s vytesanými divokými ružami a ľaliami, ktoré dosiaľ môžeme obdivovať len v epidaurskom múzeu.


Danica Janiaková

Posledná úprava 25.03.2016

Nájdete nás na FB