Deň v Čachticiach

Deň v Čachticiach

Napísala 

Boli sme sa pozrieť na miesta, kde podľa legendy vyčíňala „tá pani, ktorá vraždila nevinné dievčatá“. Takto pozná tunajšiu grófku Alžbetu Báthory celý svet, ako najmasovejšia vrahyňa je zapísaná dokonca v Guinnessovej knihe rekordov. Lenže... „Čím viac o nej čítame, tým menej toho vieme,“ konštatuje Miroslav Bitarovský z občianskeho združenia Slovenské podzemie. „Niekto hovorí, že sa vyžívala v sadistickom mučení, iný, že proces s ňou bol vykonštruovaný, aby sa ziskuchtivci mohli zmocniť jej majetku. Na budúci rok by sme chceli vydať publikáciu, v ktorej budú zahrnuté všetky verzie.“

Definitívnu pravdu o grófke Báthory sa už zrejme nedozvieme. (Áno, viem, viem, jazykovedci, odteraz budem používať už len ten divný prepis jej mena, aj keď ani ona sama by sa v ňom nespoznala.) S menom Alžbety Bátori sa spája veľa legiend. Veď ktorá slovenská domácnosť by nemala doma aspoň jeden výtlačok Nižnánskeho románu Čachtická pani? Priniesol príbeh, ktorý u nás azda najviac sformoval ľudový názor na kauzu „krvavej grófky“. Ako prvý ju verejne ešte za jej života obvinil vtedajší čachtický farár, tvrdil, že je bosorka a že ho prenasleduje v podobe čiernej mačky, hm, evidentne dôveryhodný svedok. Jezuitský mních László Thuróczy v svojom cestopise z roku 1729 – všimnite si, viac ako sto rokov po jej smrti! – ako prvý napísal, že sa grófka Bátori kúpala v krvi umučených panien, lebo verila, že ich krv jej vráti stratenú mladosť a krásu. Jeho výmysel odvtedy dokázal obrovskú životaschopnosť, tento týpek by sa aj dnes perfektne uživil v bulvári. Historici Jozef Kočiš, Pavel Dvořák, Tünde Lengyelová preštudovali stovky, až tisícky historických listín, aby našli fakty a na ich základe dokázali oddeliť pravdu od výmyslov, aspoň do tej miery, do akej to je ešte možné. Spisovatelia a filmári pracujú naopak s emóciami a dávajú prednosť kontroverznejším interpretáciám.

No a každý z nás, čitateľov Nižnánskeho románu a divákov Jakubiskovho filmu si aj tak nesie v sebe svoju súkromnú pravdu.



V strašidelnom podzemí

V každom prípade takáto legenda slušne nahráva turistickému ruchu. Téma je to lákavá, zaujíma filmárov, spisovateľov, novinárov. Tohto roku prišiel do Čachtíc štáb japonskej televízie, ktorý hľadal v Európe miesta s duchárskymi historkami – „grófka Drakula“, ktorá podľa niektorých zdrojov zabila až 650 mladých žien, v ich zozname strašidelných celebrít nemohla chýbať. Nakrúcali aj v podzemí, zem pod obcou je totiž prevŕtaná, nachádza sa tu labyrint rafinovane prepojených chodieb s prieduchmi, ktoré podzemie dobre zásobujú čerstvým vzduchom. Dlho sa o ich rozsahu nevedelo, boli zväčša zasypané zeminou a odpadom. Brigádnici z občianskeho združenia, ktoré sa venuje propagácii obce, vyčistili zatiaľ 150 metrov z predpokladaných troch kilometrov podzemných priestorov. Podľa vykopaných predmetov zistili, že kedysi slúžilo ako pivnice na víno, našli sa tu jamy s obilím aj ľadovne na uchovanie potravín. Systém chodieb udržiava stabilnú teplotu, v lete 9 °C, v zime 8 °C. V ťažkých obdobiach sa tu ukrývali ľudia, kedysi pred Turkami, neskôr prišli habáni, ktorých sa ujal Bátoričkin syn, počas druhej svetovej vojny sa z podzemia stal protiletecký kryt.

Vyčistené úseky počas sezóny ukazujú turistom. Miroslav Bitarovský nás sprevádza podzemím, sporé osvetlenie vykresľuje strašidelný efekt: „Ak sa grófka Bátori naozaj dopúšťala nejakých ukrutností, mohlo to byť tu, kde nikto nepočul krik obetí,“ ukazuje nám tmavé zákutia labyrintu. V niektorých vidieť kašírované postavy grófky a jej slúžky pri „krvavom kúpeli“, kúsok odtiaľ stojí replika železnej panny, kulisy, povedzme že trochu, ehm, gýčovité. Nachádzame tu však aj originálne predmety, ktoré dobrovoľníci vykopali pri čistení podzemia, dôkazy jeho využívania počas niekoľkých storočí.



Ako to (možno) bolo naozaj

Pred vchodom do labyrintu nám Miroslav Bitarovský ukazuje portrét ženy v životnej veľkosti. Znázorňuje mladú, len pätnásťročnú Alžbetu, ktorá sa vo Vranove práve vydala za dvadsaťročného Františka Nádašdyho: „Toto je súčasné stvárnenie, naša predstava, ako asi mohla grófka vyzerať. Na fotografovanie sme vybrali dievča v jej veku a približnej veľkosti či vzhľadu. Originál najznámejšieho portrétu Alžbety Bátori visí v Národnom múzeu v Budapešti, maľovali ho však až po jej smrti a na základe spomínania tých, ktorí ju poznali, takže dnes už naozaj nemáme šancu vedieť, či tak vyzerala aj v skutočnosti. Nevieme ani to, kde ju pochovali. Pravdepodobne do rodinnej nádašdyovskej krypty v tunajšom evanjelickom kostole, nie je to však isté, keďže bola kalvínka a jej hrobka sa zatiaľ nenašla, čo tiež prispieva k legendám, ktoré sa okolo nej vytvorili. Kým žila, bývala počas návštev Čachtíc v kaštieli, ktorý dnes už nestojí. Hrad neslúžil na bývanie, bol postavený ako pevnosť a aj ako väzenie, v ktorom podľa legendy umrela roku 1614 po 3,5-ročnom väznení.“

A ako to teda bolo s jej údajnou krutosťou? Nevieme, názory sa rôznia. Možno slúžky mučila -  a možno sa len správala presne tak, ako všetky šľachtičné k svojim sluhom. Krutosť bola v tých časoch bežná, nemôžeme ju porovnávať so súčasnými morálnymi štandardmi, sluhov bežne bičovali, zlodejom jednoducho nechali odťať ruku, pred očami prihliadajúceho davu umierali odsúdení na popraviskách často za ukrutných bolestí. Aj jej manžel bol krutý (a statočný zároveň), v bojoch proti Turkom sa preslávil hromadnými popravami nepriateľov, ktorých dával po stovkách napichovať na kôl (áno, mali sme vlastného Napichovača, a bol to manžel Alžbety Bátori). Turci sa ho báli, prezývali ho Čierny bej. Keďže Nádašdy bol práve kvôli protitureckým bojom často preč, majetky rodu spravovala Alžbeta Bátori sama. A boli to, mimochodom, tretie najväčšie majetky v Uhorsku. Tieto skúsenosti sa jej zišli aj po manželovej smrti. Bola to silná žena, inteligentná a rozhľadená, ovládala päť jazykov, dobrá hospodárka, no prísna a možno naozaj aj tvrdá správkyňa. Bohatá vdova mala neprajníkov, po jej majetkoch túžil palatín Turzo, a podielu na správe dedičstva sa domáhali aj zaťovia, ktorí nečakali, že svokra bude „sedieť na majetku“ tak dlho. Kráľovská komora dlhovala Nádašdymu obrovské sumy, keďže proti Turkom bojoval „za vlastné“; aj tá by ocenila, keby z akéhokoľvek dôvodu mohla skonfiškovať jeho majetky. Takže sadistka alebo nevinná obeť intríg? Zápisnice z procesu jasne svedčia o tom, že dôveryhodnosť svedkov nikoho nezaujímala, boli mučení a ich výpovede si odporovali. Dôkazy žiadne, s takou prípravou na proces by dnes žalobcovia prehrali každý súd. Možno preto sa ani žiaden súd s Alžbetou Bátori nekonal. Minimálne by na ňu mala platiť, ako sa dnes hovorí, prezumpcia neviny.

Replika železnej panny, ktorú sme videli v podzemí, je urobená presne podľa popisu v Nižnánskeho románe. Slúžka mala na pokyn grófky pristúpiť k panne, aby jej sňala z hrdla náhrdelník, z kovovej hrude sa vysunuli nože a tie ju prebodli. Na niektorých hradoch môžeme vidieť iný typ mučiaceho nástroja, otváraciu „pannu“ v životnej veľkosti, do ktorej zatvárali odsúdených, pričom hroty boli vo vnútri. Železná panna v podobe, akú si pre svoj megaúspešný román vymyslel Jožo Nižnánsky, pravdepodobne nikdy neexistovala.

Čo sa týka pravidelných omladzovacích kúpeľov, je až divné, ako mohlo toľko ľudí uveriť takej morbídnej, ale nereálnej historke. V krvi sa predsa nedá kúpať, do pár minút by sa vyzrážala. Dnešná vaňa má objem 180 litrov, a ak má človek 5 litrov krvi, na jeden kúpeľ by grófka potrebovala, ak dobre počítam, priemerne 36 panien. A zabiť 650 dievčat? Toľko ich nežilo v celom čachtickom panstve, a keby v priebehu pár rokov zmizlo tak veľa mladých poddaných, určite by si to niekto všimol a začalo by sa pátranie. Navyše, grófka ako dobrá hospodárka by si sotva vraždila svoje služobníctvo, veď to bol svojím spôsobom jej majetok.

Verzia, že ako iné šľachtičné sa aj Alžbeta Bátori starala aj o zdravie svojich poddaných, v tomto kontexte vyzerá pravdepodobnejšie. V tých časoch sa liečili ľudia sami, o pomoc žiadali až vtedy, keď už bolo zle. Ak do kaštieľa privážali len ťažké prípady, prípadne komplikované pôrody, a „pravé ruky“ grófky, ktoré boli neskôr popravené, fungovali ako felčiari, babice a anjeličkárky v jednom, nečudo, že v kaštieli mohli zaznamenať zvýšenú úmrtnosť mladých žien. Je to len jedno z možných vysvetlení vzniku legendy o „krvavej grófke“, založené na takých istých domnienkach, ako presvedčenie, že mučila a zabíjala.

Je prinajmenšom zvláštne, že Alžbeta Bátori nebola postavená pred súd. Keď palatín Thurzo pochopil, že grófka majetok stihla prepísať na syna a že sa k nemu nedostane, požiadal sám o jej omilostnenie, dostal však odpoveď, že „kde nie je rozsudok, nemôže byť ani milosť“.



Báthoryčkina krv s višňovou chuťou

Z piatich pôvodných nádašdyovských pivníc, ktoré patrili ku kaštieľu, sa našla len jedna, tú teraz využíva miestne družstvo. Pôda čachtických vinohradov je podobná tej v preslávenej francúzskej oblasti Bordeaux,  odrodám, z ktorých sa vyrába červené víno, sa tu darí. Darilo sa im za čias starých Rimanov, aj za čias Alžbety Bátori, aj na svadbu Márie Kristíny, milovanej dcéry Márie Terézie putovalo z Čachtíc niekoľko vozov s červeným vínom, ktoré bolo drahšie ako račianska frankovka.

„Alžbeta Bátori mala určite rada víno, rada ho pila, aj sa v ňom kúpala,“ je si istý predseda družstva Jozef Čarada. Pivnica, v ktorej nás ponúka tunajším vínom, má 400 rokov. Je to výnimočne vhodný priestor na uskladnenie a zrenie vína, 40 metrov dlhý, s klenbou vysokou 3,5 metra. Družstevná pivnica stojí na mieste, kde kedysi stál kaštieľ, v ktorom žila Alžbeta Bátori. Mal pôdorys v tvare U, nezachoval sa však žiaden obraz, len jeho popis. Ku kaštieľu patrila ovocná a kvetinová záhrada, a samozrejme, vinohrady. V roku 1662 kaštieľ vyhorel, síce ho opravili, ale keď roku 1671 popravili Alžbetinho vnuka Františka Nádašdyho II. za účasť na protihabsburskom povstaní, majetok rodu zhabali a konečne pripadol korune. Z kaštieľa sa zachovala len časť múru a táto pivnica.

Tmavočervená farba, višňová chuť a čokoládová vôňa, tak popisujú znalci červené víno nazvané Báthoryčkina krv. Je vhodné ako príloha k pečenej jahňacine, k hovädziemu, k divine. Báthoryčkina krv sa dorába z odrody Dunaj. Takto pomenované hrozno vyšľachtila známa slovenská šľachtiteľka Dorota Pospíšilová. Všetky „jej“ červené odrody dostali mená podľa slovenských riek: Dunaj, Váh, Hron, Nitra, Rudava. Čachtické vinárstvo obhospodaruje 42 hektárov vinohradov, pestuje najmä Rulandské biele, šedé i modré, Rizling rýnsky, Tramín červený, Merlot, Dunaj...

Víno nazvané Báthoryčkina krv obsahuje zvýšené množstvo resveratrolu a antioxidanty, látky, ktoré pôsobia preventívne proti rakovine a majú omladzujúci účinok. Vo víne je teda nielen pravda, ale aj zdravie. A áno, veľa-veľa presne tých omladzujúcich látok, ktoré podľa legendy tak úporne hľadala starnúca Alžbeta Bátori. Verzia, že sa nekúpala v krvi panien, ale v tunajšom skvelom červenom víne, mi pripadá mimoriadne presvedčivá.

Pár tipov na záver

K podzemiu sa dostanete z námestia od kostola podľa smerových tabúľ, najlepšie peši, vchod nájdete v úzkej uličke zvanej Na doline. Počas návštevy Čachtíc si môžete pozrieť aj: hrad, ktorý nedávno prešiel rekonštrukciou * renesančný kaštieľ chorvátskeho bána Draškoviča s národopisnou expozíciou Trenčianskeho múzea, v ktorej uvidíte aj kópiu šiat Alžbety Bátori ušitých podľa jej najznámejšieho obrazu * Rímskokatolícky kostol sv. Ladislava z roku 1390 * barokový Mariánsky stĺp * barokovú Golgotu

Viac faktov o kauze "krvavá grófka" nájdete aj tu, v druhej polovici rozhovoru s historičkou Tünde Lengyelovou: Keď bol ideálom galantný rytier

Viac dobrých tipov na výlety nájdete aj na www.kamkam.eu

Posledná úprava 04.12.2017

Nájdete nás na FB