Deň v Bojniciach

Deň v Bojniciach

Napísala 

Na celom Slovensku by sme sotva našli miesto s takým romantickým geniom loci, ako má Bojnický zámok. Fascinujúca stavba, akoby vytiahnutá z rozprávkovej knihy. Či skôr z filmu, filmári ju objavili už dávno, tu sa nakrúcala Šialene smutná princezná, Fantaghiró, alebo naposledy Johankino tajomstvo. Súčasnú podobu zámku navrhol a zrealizoval posledný šľachtický majiteľ, cestovateľ a zberateľ umenia Ján František Pálfi.

Pôvodne gotický hrad postavili na travertínovej skale v 11. storočí. Gróf Pálfi ho zdedil roku 1852 po otcovi, milovníkovi žien a hazardnom hráčovi spolu s otcovými dlhmi. Tento najmladší Pálfi bol síce svojská povaha, ale evidentne dobrý manažér: nielenže splatil všetky dlhy, stihol aj cestovať a zbierať umenie. Zo sveta si doniesol víziu luxusného sídla, v ktorom sprístupní všetkým záujemcom reprezentatívne múzeum. Dvadsaťdva rokov kreslil, navrhoval a dozeral na rekonštrukciu, ktorá vychádzala z podoby slávnych zámkov na Loire a talianskych renesančných palácov. Všetko, čo vlastnil, odkázal verejnosti, múzeá mali byť aj v jeho palácoch vo Viedni, Budapešti a v kaštieli v Kráľovej pri Senci. Umrel bezdetný, jeho dediči sa nechceli majetku len tak ľahko vzdať. Napadli testament s tým, že svojrázny gróf nebol psychicky v poriadku, hovorilo sa o poslednom štádiu syfilisu – a napodiv sa im podarilo uzavrieť takzvanú „priateľskú dohodu“ s československým štátom, ktorý v rozpore s testamentom povolil dražbu niektorých zbierok. Zbierky sa dražili v rokoch 1924-26, zámok a pozemky, ktoré k nemu patria, kúpila roku 1936 firma Baťa. Po vojne však na základe Benešových dekrétov zámok aj tak pripadol štátu a Pálfim vysnívané múzeum v ňom predsa len je.

Lenže to sa už začali diať divné veci. Legenda, ktorá sa postupne rodila, nabrala ku koncu mierne hrôzostrašný záver.

Najskôr prehliadka zámku


Dúfam, že máte radi schody, privítal nás v úvode hradný sprievodca, zatiaľ ste ich prešli štyridsať, ešte nás čaká päťsto deväťdesiat. Uff, bolo ich dosť, ale dali sme to. Prehliadku sme začali v Zimnej záhrade, ktorá bývala paradoxne najlepšie vykurovaná (kachľami a prieduchmi), panstvo a hostia v nej hrávali mariáš a vlastnú podobu rulety.

Múzeum vlastní šesťtisíc vzácnych umeleckých predmetov. Najvzácnejší je zrejme oltár zo 14. storočia. Neprehliadnuteľný strop Zlatej siene bol vyrobený podľa Anjelského stropu v Akadémii krásnych umení v Benátkach. Tým sa gróf nadchol a keď ho nemohol kúpiť, dal pre svoj zámok vyrobiť kópiu. Dnes sa v Zlatej sieni konajú svadobné obrady. Zhora sa na nás díva 184 anjelských tváričiek, každá je iná, sú vyrezané z borovicového dreva a pozlátené 24-karátovým zlatom. Gróf evidentne na tom, na čom mu záležalo, nešetril.

Po už spomínaných schodoch na záver prehliadky zídete úplne dole, do podzemia, pod nádvorie hradu, kde sa tiež nachádza skvost, tentokrát prírodný – malá travertínová jaskyňa s dvomi jazierkami.

Slzy grófa Pálfiho

Gróf Pálfi odpočíva v sarkofágu z červeného mramoru. Ten v čase jeho smrti ešte nebol hotový, telo preto zakonzervovali a čakalo na dokončenie hrobky. Nevie sa presne kedy, pravdepodobne od 50. rokov minulého storočia však začala zo sarkofágu vytekať zvláštna tekutina medovej farby. Chemická analýza po rokoch dokázala, že šlo o biologický materiál, teda zvyšky ľudského tela a konzervačnej látky, bŕŕŕ. No legenda o „slzách grófa Pálfiho“, ktorého duch nebol spokojný, lebo dediči nenaplnili jeho poslednú vôľu, už bola na svete. Gróf sa podľa nej trápil aj kvôli vzácnemu Bojnickému oltáru, ktorý bol v tridsiatych rokoch odvezený do Prahy. Keď sa oltár roku 1995 na zámok vrátil, duch sa konečne upokojil, ani zo sarkofágu už nič nevyteká. No Bojnický zámok má vďaka tomu poctivú duchársku historku, akú potrebuje mať každý poriadny hrad, najmä ten, na ktorom sa vždy v máji koná festival duchov a strašidiel. Keďže budúci rok (2018) bude rokom jubilejným, lebo uplynie 110 rokov od smrti grófa Pálfiho, môžeme sa tešiť na bohatý program.

Podrobnejšie informácie o pripravovaných akciách nájdete na www.bojnicecastle.sk.



 

Pohlaď si svojho sokola 

Aquila je latinské pomenovanie orla. A tohto dravca, kráľa vtáčej ríše si zvolili za svoj symbol sokoliari, ktorí majú stálu scénu len sto metrov od vchodu do Bojnického zámku. Vystupujú v historických kostýmoch spolu s lietajúcimi zverencami, sovou, myšiakom, sokolom, orlom skalným. Zohratí parťáci ukazujú návštevníkom najstarší spôsob lovu, takto kedysi vyzerali predstavenia na hradoch či jarmokoch. Občas filmujú, občas zachránia raneného dravca, hlavne však ukazujú ľuďom, akí úžasní draví vtáci sú, aké dôležité je ich miesto v prírode a prečo ich treba chrániť. Príjemný zážitok, toto stretnutie s ľuďmi, ktorí si z chlapčenského sna dokázali urobiť živobytie. Úspech mala okrem selfie so sokolom na rukavici aj akcia Pohladkaj si svojho sokoliara, teda, ehm, sokola.  

V blízkosti zámku nájdete aj jeden z najstarších stromov na Slovensku. Je to lipa, ktorá má údajne viac ako sedemsto rokov. Podľa legendy ju roku 1301 zasadil Matúš Čák Trenčiansky a pod jej košatou korunou poriadal snemy kráľ Matej Korvín, podľa ktorého lipa dostala meno.

Návrat do praveku

Len pár minút chôdze od centra mesta a od všetkej tejto romantiky, najskôr lipovou alejou, potom odbočiť k ulici Rybníčky – a hup, človek sa zrazu ocitne rovno v praveku. Teda v Múzeu praveku. Bojnice sú totiž známe ako vzácna lokalita nálezu stôp po neandertálskom človeku. Možno k tomu prispeli aj pramene termálnej vody, že sa tu, pod travertínovým previsom usadili pravekí lovci, ktorí poznali oheň, používali kamenné nástroje, zdobili sa šperkami. Vôbec to neboli „primitívi“, mali šamanov, teda duchovný svet, a pochovávali svojich mŕtvych. Tu, na území, kde sa dnes rozkladajú Bojnice, žili tisíce rokov. Ani sa nečudujme, termálna voda im príjemne vyhrievala jaskynné obydlie, od severu ich chránila skalná stena, v okolí pobehovali stáda pravekých nosorožcov, bolo tu svetlo, teplo, výhľad na korisť, dobrý život, až kým, no, proste kým nevyhynuli. Jaskyňu dlhú jedenásť metrov objavil roku 1926 miestny prepošt a amatérsky archeológ Karol Anton Medvecký. Po ňom sa menuje Prepoštská. Pozor!, múzeum koncom októbra na zimu zatvárajú, otvorené bude opäť od prvého apríla. Počas sezóny môžete absolvovať obľúbenú nočnú prehliadku s horiacimi fakľami, prejsť sa bosou nohou po teréne, hodiť si oštepom alebo vytvoriť neandertálsky suvenír.


 

Na Bojnice sme, žiaľ, mali len jediný deň, čo je faaakt málo, určite sa sem ešte vrátime, lebo byť v Bojniciach a nevyskúšať kúpeľné procedúry, hm, taký deficit treba bezpodmienečne dohnať.

Na záver ešte jedna praktická informácia: mesto Bojnice spustilo aplikáciu pre smartfóny Turistický sprievodca Bojnice, zatiaľ v slovenčine, pripravuje sa aj anglická verzia. Prístupy k načítaniu aplikácie (vrátane QR kódov) nájdete na www.bojnice.sk.

Ubytovanie a dobré jedlo: Hotel pod Zámkom

Viac informácií nájdete aj na www.kamkam.eu.

 

 

Posledná úprava 04.12.2017

Nájdete nás na FB