Strach podľa Jozefa K.

Napísala 

Mysteriózny horor o návrate do krajiny detstva a mrazivom tajomstve, ktoré s nečakanou hrôzou dopadne na štyroch bývalých spolužiakov. Kto ešte nestihol prezentáciu Karikovho Strachu, tu nájde zopár autorových myšlienok o knihe i tvorbe ako takej, ktoré odzneli na Bibliotéke.

Mrazivé trilery zo súčasnosti V tieni mafie, Čas dravcov a Nepriateľ štátu a  dvojdielny príbeh o zrade, pomste a vykúpení Na smrť a Bez milosti. Jozef Karika (ročník 1978) zdvihol latku písania na Slovensku slušne vysoko. Boduje aj tým, že sa z jeho kníh stávajú bestsellery, takže ako jeden z mála slovenských autorov dokáže vyžiť z písania.

- Mňa s chuťou zaraďujú medzi žánrových autorov. Nebránim sa tomu, aj keď v princípe mi nejde o vytváranie „žánroviek“: Vidím, že aj k nám mieri trend, ktorý sa už presadil vo svete: že sa stiera hrubá hranica medzi literárnou fikciou a žánrovou fikciou a ukazuje sa, že kniha môže byť aj komerčne úspešným titulom, aj kvalitnou literatúrou.

Vystavať príbeh tak dobre, že sa efekt zdesenia dostaví aj bez priamych scén násilia, ma baví čoraz viac. V poslednom čase sa snažím uberať z  opisov násilia a gradovať drámu a emócie aj bez krutých obrazov. Inšpiráciu čerpám z mimožánrových postupov, veľa ma naučil Kafka, Sartre, Camus, najmä to, akým spôsobom spracovávali pocity odcudzenia, vykorenenia.

V Strachu nájdete aj napínavý príbeh, aj metaforu života o tom, že každého – skôr či neskôr – jeho strachy dostanú.

Pre mňa je najstrašidelnejšia určitá neurčitosť. Keď poznáme svoje strachy, vieme sa proti nim postaviť. Ale keď nevieme, koho či čoho sa vlastne máme báť, je to zlé. Palahniuk tento pocit v jednej poviedke zadefinoval takto: „Nakoniec ťa vždy dostane niečo iné, nie to, čoho si sa bál najviac.“ A myslím, že také sa nám deje aj v skutočnom živote.

Horor je žáner, ktorý  na Slovensku nepíše takmer nikto. Čitatelia už na knihu reagujú, píšu mi, že je fajn, z toho sa teším, ale často píšu aj pripomienky typu „parádna kniha, ale toto si mohol vymyslieť inak“. Počet pripomienok ide do stoviek, často si odporujú, dozvedám sa, že niekomu pripadá koniec „lacný“ a inému „nepredvídateľný“ a „neočakávaný“ – a čo teraz s tým? Na jednej strane ma fascinuje, ako rôznorodo sa dá vnímať ten istý text, a že si každý čitateľ v ňom nájde čosi iné, to svoje. Na strane druhej si pripadám ako konštruktér automobilu, ktorý vie, ako má vyzerať budúce auto a preto komponuje detaily s ohľadom na konečný výsledok. Každú scénu, každé riešenie píšem s vedomím celku. Všetko je teda kompromisom medzi tým, aké by som to chcel mať, a medzi tým, čo si vyžaduje príbeh ako taký.

Jediným ukazovateľom, na ktorom mi záleží, je to, či moje knihy ľudia čítajú. A som rád, že ich čítajú všetky vekové kategórie, aj maturanti, aj dôchodcovia. Rád by som tento fakt bral ako dôkaz, že sa mi podarilo dostať do mojich kníh čosi univerzálne, čo oslovuje niečo ukryté hlboko v každom človeku.

 

Posledná úprava 11.04.2016

Nájdete nás na FB