„S Martinom Šulíkom sme napísali scenáre k dvom filmom, toto je naša tretia spolupráca, dúfam, že sa vám bude páčiť,“ uviedol Dušan Dušek druhé vydanie svojho Kufra na sny, ktoré práve vydáva Slovart. Ak ste včera v bratislavskom Martinuse neboli a teraz vás to mrzí a máte pocit, že ste niečo zmeškali, tak áno, zmeškali ste stretnutie so zaujímavým autorom a výnimočným človekom. Pokúsili sme sa zaznamenať srdečnú atmosféru a jeho inšpirujúce výroky, užite si ich.
Ak sa ma niekto spýta, ako som sa učil písať, zvyčajne hovorím, že napríklad i som sa učil písať tak, ako nás učila učiteľka v prvej triede – ako mravčeka, ktorý sa škriabe najskôr hore kopčekom, potom spadne do jamy a zase sa z nej štverá hore, tam, kde svieti slniečko, a to je tá bodka. Ale teraz vážnejšie: písanie sa odvíja od čítania. To, čo viem iste, je, že bez čítania sa človek nemôže stať spisovateľom.A čítanie ma vždy tešilo, môžem povedať, že ma tešilo a teší viac ako písanie, lebo je ľahšie, zábavnejšie. Prvú poviedku som napísal pod vplyvom čítania Hemingwayových poviedok, mal som šestnásť a zdali sa mi také jednoduché, také presné a obsažné, že som si hneď sadol a začal písať. Prvá poviedka sa našťastie nezachovala. No vďaka nej som začal chápať, že písať poviedky, ktoré sa ľahko čítajú, nie je ľahké. Až neskôr som sa dozvedel, že všetci skvelí spisovatelia svoje texty mnohokrát prerábali, škrtali vety, dlho hľadali správne slová.
Karla Čapka sa niekto pýtal, ako prichádza jeho tvorba na svet. On odpovedal, že zadkom. S tým súhlasím. Aj keď sa písanie nedarí, treba sedieť a dúfať, že príde ani nie tak inšpirácia, ale že ten čas premýšľania nebude stratený.
Píšem v rannom čase. Každý spisovateľ má čas, o ktorom verí, že je „ten jeho“, kedy sa mu najlepšie darí. Mne ráno, s čistou hlavou po zobudení. Vydržím dve, tri, štyri hodiny, niekedy je výsledkom jedna veta, niekedy jeden odstavec, výnimočne strana. Keď napíšem naraz celú stranu, som vo vytržení, ale stáva sa to málokedy, väčšinou je na svete spomínaný jeden odstavec, ale aj za ten som vďačný.
Keď mám základný nápad, ktorý sa zrazu zjaví, musím si sadnúť a napísať ho, lebo on uživí tri-štyri strany poviedky. Ak však mám tému na dlhší príbeh, ktorý treba vyjadriť postavami, charaktermi, nikdy neviem celkom presne, kadiaľ sa bude moje písanie uberať. To je na tejto robote najpeknejšie, že sa odvďačí prekvapením aj pre autora. Vymyslená téma sa zrazu vyberie nečakaným smerom a ja netuším, odkiaľ tá zmena prišla. V takých chvíľach mám pocit, že sa to píše samé.
A stávajú sa aj iné nečakané veci. Jednu poviedku som raz písal mesiac. Keď som po mesiaci zistil, že sa stále nedarí a nedarí, roztrhal som ju a potom som sa veľmi ľutoval. A v tej sebaľútosti, že som stratil mesiac života zbytočnou robotou, som za chvíľu napísal novú trojstranovú poviedku. Keď neskôr pýtali odo mňa z Romboidu nejakú poviedku a inú som nemal, dal som im ju. Potom som ju vložil aj do knihy Kalendár. A teraz príde to najžartovnejšie. Môj priateľ a literárny vedec Peter Zajac si z celej knihy vybral iba túto poviedku a napísal o nej pätnásťstranovú štúdiu. Ponachádzal v nej súvislosti, o ktorých autor nič netušil. Keď som mu vysvetľoval, ako narýchlo som ten text zbúchal, povedal mi vetu, s ktorou súhlasím: Nevieš, čo si napísal.
Keď si čitateľ v texte nájde niečo, čo tam autor nezamýšľal dať, je to to najlepšie, čo sa môže spisovateľovi stať. Lebo to znamená, že čitateľ komunikoval s textom a že ho text oslovil. Každý jeden čitateľ komunikuje s textom jedinečným spôsobom, vkladá do čítania vlastné emócie, vlastné skúsenosti. Ja ponúkam to, čo som zažil, alebo vymyslel. Ak môj text poskytol čitateľovi zážitok, ak v ňom našiel odozvu, poteší ma to. Tým úloha literatúry končí. A tá odozva nemusí byť iba kladná, do písania musíme ísť s pokorou a vopred počítať s tým, že sa to, čo sme napísali, nemusí páčiť. Aj keď najcennejšie je, aspoň pre mňa, ak ma na ulici zastaví cudzí človek a povie, že čosi odo mňa čítal a že sa mu to páčilo.
K tomu, aby sa z čitateľa stal spisovateľ, treba asi trochu drzosti a trochu márnomyseľnosti. Hlavne to treba skúsiť. Moja generácia mala šťastie, my sme začínali uverejňovať prvé napísané veci v Mladej tvorbe, kde bol skvelý človek a básnik Ján Buzássy, ochotný čítať naše prvotiny a žičlivo nám ukázať, čo je v nich dobré a čo by sa dalo lepšie rozvinúť. Vždy, keď som odchádzal od neho z redakcie, bežal som domov celý dychtivý, aby som mohol písať ďalšie veci. Za jeho vľúdneho povzbudzovania človek napísal zopár poviedok, až sa postupne dalo uvažovať o knižke. Mali sme šťastie aj kvôli tomu, že sme začínali v šesťdesiatych rokoch. Vhupli sme do šťastných časov, doma uvoľnenie, vonku celosvetové vzopätie kultúry. V sedemdesiatych rokoch už nemohla vyjsť ani zbierka poézie bez aspoň jednej angažovanej básničky.
V metóde Janka Buzássyho sa pokúšam pokračovať aj ja na škole, kde učím budúcich scenáristov. Hneď v prvý deň im poviem: „Ani ja, ani nikto iný vás nenaučí písať. Môžem vám ponúknuť len svoj názor, ale to vy musíte písať, a musíte písať veľa, a musíte písať tak, že bez toho nebudete môcť žiť.“ Keby som mal dnešných mladých ľudí porovnať s nami, keď sme začínali, tak sú prirodzene pred nami. Sú sebavedomí a slobodní, ovládajú jazyky, cestujú po svete a prichádzajú odtiaľ so zážitkami, ku ktorým sme my nemali prístup. My sme mohli len čítať o tom, ako mladý americký spisovateľ odchádza na rok do Paríža, aby niečo zažil. Dnes je to samozrejmé, naši mladí spisovatelia bravúrne komunikujú so svetom. To, čo píšu, je pre mňa zárukou, že z nich vyrastú silné osobnosti. Za príklady najzmysluplnejších vecí, čo u nás vlani vyšli, považujem knižku Vlada Ballu V mene otca a Buchty švabachom Zusky Kepplovej. A všimnite si, že tu máme silnú vlnu spisovateliek – Monika Kompaníková, Veronika Šikulová, Jana Beňová...
V literárnych kruhoch často zaznieva povzdych, že dnes ľudia čítajú hlavne brak. Môj názor je, že každý má právo si vybrať. Nedívam sa z poschodia na autorky, ktoré píšu ženské romány. Lebo aj to treba vedieť – písať tak, aby si knihu kúpilo štyridsaťtisíc čitateliek. Otvorene poviem, že také neviem, v tomto žánri sa nedokážem pohybovať. Teší ma však, že ak niekto hľadá niečo iné, nájde si to. Ja osobne som vďačný za každého čitateľa. Literatúra ani umenie nie sú o objemoch a každý si to svoje konkrétne, čo ho zaujme, má právo vybrať. Moja stará mama hovorievala, keď si jej dvaja synovia, môj otec a jeho brat, priviedli frajerky, ktoré sa jej nepáčili: „Nie je pekné, čo je pekné, ale čo sa komu páči.“ A to sedí aj na umenie.
Kniha a film majú odlišné výrazové prostriedky. Máme úspešnú knihu a tú sfilmujeme a vznikne dobrý film – len zdanlivo to vyzerá takto jednoducho. Film sa „píše“ obrazmi. Génius ako Marcel Proust si môže dovoliť popisovať na troch stranách morský príliv, čajky na pláži a slnko nad nimi. Ale ak by ste mali sedieť v kine tri minúty a pozerať na to more a tú čajku a to slnko a nič by sa nedialo, nevydržali by ste. Kniha si vystačí s emóciou, náladou, pocitom, film musí mať dej a spád. Laicky by som povedal, že do filmu musíme dostať štyrikrát rýchlejší dej, ako sa odohráva pri čítaní knihy.
Zošit alebo počítač? Som ako Pavlovov pes, u mňa písanie funguje tak, že viem písať len rukou. Potrpím si na dobrý zošit a kvalitné pero. Prvé verzie textov píšem rukou presne tak, ako sme kedysi v škole písali sloh. Potom napísané prepisujem do počítača, vytlačím a opäť rukou vpisujem opravy. A opäť prepisujem, až mám v počítači hotovú verziu, ktorú pošlem do vydavateľstva. Nepísal som ani kedysi do písacieho stroja, vždy len rukou. Laurence Ferlinghetti povedal, že keď číta báseň v knihe, vie rozlíšiť, ktorá bola napísaná rukou a ktorá rovno do počítača. Ja to síce neviem rozlíšiť, ale verím, že na tom niečo je.
Doteraz nemám mobil. Nemám nič proti mobilom, ale nie som naň odkázaný. Nepohybujem sa v prostredí, ktoré by si vyžadovalo okamžitú komunikáciu, aby človek neprišiel o job. Som človek, ktorý sa rád rozpráva. Vydarený rozhovor kladiem na úroveň lásky. A ak do takejto atmosféry zaznie zrazu mobil, človek, s ktorým sa vám tak fajn hovorilo, odchádza do iného rozhovoru, a keď sa vráti, atmosféra je preč. To je moja jediná výhrada voči mobilom. Doma mám pevnú linku s odkazovačom, to mi stačí.
Na záver sa vrátim ešte raz ku Karlovi Čapkovi. Raz sa stretol s istým spisovateľom, ktorý sa ho spýtal, koľko strán dnes napísal.
„Jednu,“ odpovedal Čapek.
„Iba?“ zadivil sa ten druhý. „Ja som dnes napísal dvadsať strán.“
A Čapek nato: „To sa vám píše, keď nemáte talent.“
