A vráť sa po slabších

A vráť sa po slabších

Napísala 

Objatím, tak uviedla Szidi Tobias do života knihu s týmto originálnym, takmer biblickým názvom. Kníhkupectvá knihu ponúkajú ako titul „o láske, strate, východiskách a odvahe veriť“. Podľa Zuzky Belkovej kniha inšpiruje k vnútornému oslobodeniu a vnímaniu náznakov, ktoré bežne nevnímame. Ak ste sa nedostali na besedu s autorkou Silviou Bystričanovou, tu je stručný záznam toho, čo na nej zaznelo.

Moje knihy niekedy zaraďujú medzi „motivačnú beletriu“. Je mi jedno, kam ma niekto zaškatuľkuje – ale ak moje knihy pomáhajú, som veľmi rada.

Na všetkých besedách opakujem, že nie som spisovateľka. Píšem po nociach a to, čo som napísala, už po sebe nečítam, neopravujem, lebo som presvedčená, že to prvé je najzásadnejšie, nenapísané mnou, ale nadiktované odniekiaľ. Myslite si o tom, čo chcete. Preto sa ani necítim byť spisovateľkou, som obyčajná Silvia, ktorá má to šťastie a tú česť písať to, čo cíti. A nie je to kalkul.

Všetky príbehy, ktoré nájdete v knihách, sa už niekomu stali, alebo stanú. Verím, že existuje vesmírna databáza, z ktorej čerpajú autori, muzikanti a všetci tvoriví ľudia.

Pri besedách s čitateľkami načúvam hlavne tomu, prečo čítajú moje knihy. Ak v nich hľadajú odpovede, tak vždy poviem, že odpovede má aj tak každý z nás v sebe. Podľahla som Facebooku, so svojimi čitateľkami a čitateľmi komunikujem na tejto sociálnej sieti, píšu mi aj e-maily, preto viem, že cieľová skupina, ktorú moje knihy zasahujú, sú ženy od 17 do 70 rokov. Každá čitateľka si v knihe nájde to svoje, niekedy sa čudujem, božemôj, čítali tieto ženy naozaj tú istú knihu? Takmer každá postava má niečo zo mňa, napríklad starý pán Guttman (Každý deň má niekto narodeniny, Šťastie prišlo v sobotu) má môj zmysel pre humor, veľa ľudí si ma teraz spája hlavne s postavou Agáty (z knihy Jar, leto, jeseň, Agáta). A možno je to tak dobre.

To, že píšem knihy, bol osud, aspoň ja to tak vnímam. Čitateľky mojich kníh vedia, že som prežila klinickú smrť a že som si potom povedala, že budem konečne robiť to, čo ma baví, to, na čo som dosiaľ nemala odvahu. Aj keď človek niekedy musí prejsť cez ťažké skúšky, aby dokázal, že to myslí naozaj. My sme totiž podľahli stereotypnému videniu sveta, ktoré nám naočkovali rodičia a spoločnosť, že len toto a toto je dobré a úspešné. Ale čo keď sa niekto chce prechádzať po lúke a tak žiť?

Nemám univerzálny recept na život, ktorý by som mohla odovzdať svojim čitateľkám. Som si istá, že taký recept máme všetci, každý má recept na ten svoj život.

Vždy, keď píšem knihu, mám presnú predstavu, ako má vyzerať. A verím, že tá predstava odniekiaľ prišla a že keď budem veriť a budem dostatočne trpezlivá, tak sa zrealizuje. Keď začínam písať novú knihu, zvyčajne sa mi spustí film a ja len zapisujem. Aj názov som dosiaľ vždy vedela takmer od začiatku. Kniha A vráť sa po slabších je však výnimka. Začínala som ju písať a pritom som vôbec nevedela, ako skončí. Už boli napísané tri štvrtiny knihy a ešte som nemala názov. A potom som sa raz v noci zobudila s tým, že som vedela, aký ten názov bude, a bolo mi jasné, že to viem od začiatku.

Život nás vždy doženie k tomu, k čomu nás má dohnať: k láske, k pokoju, k trpezlivosti a k odpúšťaniu. Bola by som veľmi rada, keby ste sa po prečítaní tejto knihy nepýtali, prečo by sa človek mal vracať pre slabších, ale aby ste to urobili vždy, keď bude treba.

 

Nájdete nás na FB