Keď droga vlastní človeka

Keď droga vlastní človeka

Napísala 

„Prijatie do RETEST-u pokladám za svoju záchranu. Takmer som stratila rodinu a po čase by som stratila samu seba. Bol by to môj koniec. Som rada, že som mohla využiť ešte túto, určite poslednú šancu. Aj keď som príliš neverila, že dokážem presvedčiť samu seba, že môžem žiť bez drogy. Bez drogy, ktorú som nadovšetko milovala a kvôli ktorej som bola schopná spraviť čokoľvek. Chcela som ju vlastniť, no nakoniec ona vlastnila mňa.

Nerada sa nechávam niekde zatvárať, na osobnú slobodu som veľmi háklivá, no keď chcem žiť, iného riešenia niet.“

(z výpovede klientky, ktorá sa liečila v tomto zariadení)

Retest znamená „opätovný test“. Teda novú skúšku, novú šancu. Zároveň sa tak nazýva resocializačno-terapeutické centrum pre ľudí závislých od psychotropných látok, ktoré sídli na Ľadovej ulici v bratislavskom Starom Meste. Vedie ho PhDr. Peter ŠULÁK, klinický psychológ, ktorý tu spolu s tímom ďalších odborníkov dáva novú šancu ľuďom, ktorých predtým vlastnila droga.

* Užívanie drog sa považuje za jeden z najzávažnejších problémov súčasnosti, i keď historici tvrdia, že každú civilizáciu možno rozpoznať podľa dvoch kritérií: jedným je hľadanie koreňov, teda potreba zaradenia sa do historického vývoja, druhým je skutočnosť, že každá, opakujem každá ľudská civilizácia má aj svoju psychoaktívnu drogu. Ako keby počas celého vývoja ľudstva patrila k človeku snaha rozširovať svoje vedomie, a to akýmkoľvek spôsobom...

- Dôvod zrejme spočíva v tom, že od začiatku vývoja človeka sa ľudia jednoducho museli stretnúť sami so sebou a museli na toto stretnutie zareagovať. Uvedomiť si sami seba, svoju konečnosť, čo sa dá len dvoma spôsobmi. Buď duchovnou prácou, to znamená meditáciou, modlitbou, obracaním sa k transcendentnu, k niečomu, čo je nad človekom, čo ho presahuje. Alebo skratkou: užitím materiálnej látky, pomocou ktorej môžeme mať podobné silné zážitky. Práve toto je nebezpečné: keď chce človek prekonať samého seba, prestúpiť svoj tieň, ale nechce na to vynaložiť žiadne vypätie, žiadnu námahu.

* To znie pomerne beznádejne, keďže na princípe „čo najrýchlejšie a čo najviac“ je založená celá moderná civilizácia...

- Žiaľ, áno. Sme konzumná spoločnosť s filozofiou spojenou s postojom nie život naplniť, ale zmocniť sa ho. Násilne sa zmocniť transcendentna bez toho, aby sme pre to niečo vnútorne obetovali.

* Možno však o ceste k transcendentnu hovoriť aj u trinásťročných detí, ktoré na panelákových sídliskách hľadajú akýkoľvek spôsob, ktorým by zahnali nudu, vymyslia čokoľvek, len nech je „vzrušo“?

- To je trochu, ale len trochu o inom. O tom, čo aktívne im do života ponúkla spoločnosť, najbližšia sociálna komunita, v ktorej dieťa žije, teda rodina. Ak rodina ponúka deťom hodnotový rebríček založený na mať, a nie byť, ak rodičia dvadsaťštyri hodín denne premýšľajú, kde a akým spôsobom zoženú peniaze a ak sa dieťa len tak mimochodom dozvedá, že len vtedy je v poriadku, keď veľa má, a nie, keď sa niekým stane, tak je samozrejmé, že život vníma ako priestor, ktorého sa má zmocniť, použiť ho a po použití zahodiť, lebo príde ďalšia príležitosť, ktorej sa opäť treba zmocniť. Nečudo, že deti vychovávané s takýmto modelom zásad siahajú už v trinástich-štrnástich rokoch po droge. Sú zvedavé, chcú si vyskúšať čosi nové. A droga je naozaj silná, okamžite ponúkne tú skratku k hlbokému zážitku zmeneného vedomia, ktorý sa v súčasnej dobe, keď sú hodnotou napríklad adrenalínové športy, vysoko cení. Dieťa si povie: Prečo nie? To je to „vzrušo“, o ktorom ste aj vy hovorili. A dieťa uvažuje ďalej: je to v poriadku, keď sa správam agresívne, keď kradnem. Spoločnosť mu síce navonok hovorí, že sa to nemá, ale doma sa od otca-podnikateľa dozvedá, ako vybabral so zákazníkom, ako klamal na daniach. Na spochybňovanie základných hodnôt je ako stvorená aj všadeprítomná reklama. Reklama, ktorá nami manipuluje. Ktorá hovorí: vtedy si okej, keď si príťažlivý/príťažlivá, keď si sexuálne atraktívny/atraktívna, keď máš rýchle auto a piješ pivo istej značky, keď sa dokážeš zmocniť sveta a života. Nie keď ho spoluvytváraš, keď sa spolupodieľaš na jeho zlepšovaní. Nie. Keď sa ho zmocňuješ, keď ho ovládaš, keď ho spotrebuješ. Vidím na klientoch, že sami seba prestali vnímať ako človeka, už sa vnímajú len ako spotrebitelia, dokonca ako tovar. Najmä ženy sa prestávajú vnímať ako hodnotné ľudské bytosti a posudzujú sa podľa kritérií spotrebného tovaru. Pri diskusiách o týchto témach sú mladí ľudia vždy prekvapení, čo je v pozadí ich problému, o čo tu naozaj ide.

* Kde však majú nájsť silu vzoprieť sa konzumnému ideálu, ktorý vládne všade naokolo? Má táto spoločnosť ešte potenciál obrátiť svoj rebríček hodnôt?

- Potenciál tu je, akurát sme pohodlní ho vnímať. Vidieť to aj v duchovnej oblasti, kde sa tento fakt spája s obdivom filozofických a náboženských smerov, ktoré sú zamerané na individualitu človeka, na to, že človek má urobiť šťastným, spokojným a vyrovnaným predovšetkým seba. Napriek tomu, že v jeho okolí je množstvo ľudí, ktorí sú na jeho pomoc odkázaní. Rebríček hodnôt sa zmení, keď pochopíme, že sme navzájom na seba odkázaní všetci.

* Vlastne aj droga vedie k tomu, aby bol človek šťastný sám...

- To považujem za veľké nebezpečenstvo. Droga spôsobuje, že sa človek egocentricky zameriava len na seba, vytrháva ho z ľudského spoločenstva, človek ostáva úplne sám. A paradoxne ho dostane do stavu bezmocnosti, úplnej odkázanosti na pomoc tých druhých. Závislý človek však môže dostať pomoc len vtedy, keď sa otvorí tým, ktorí mu môžu pomôcť.

* Vaše zariadenie ponúka komplexný program resocializácie. To znamená, že klient od vás odchádza nielen vtedy, keď je čistý a keď už v sebe našiel silu vrátiť sa do sveta, v ktorom zlyhal, ale vy mu pomáhate zmysluplne sa zaradiť do nového života, podporujete ho pri návrate k rodine, pri doplnení kvalifikácie, hľadaní zamestnania.

- Súčasťou nášho programu je predovšetkým spolupráca s rodinou. Pretože rodina je spoluzávislá.

* V zmysle – spoluzodpovedná?

- Možno povedať, že aj spoluzodpovedná. Myslel som tým skúsenosť, že ak je niekto z rodiny drogovo závislý, vznik jeho závislosti má istú životnú históriu a tá je dôkazom o spoluzávislosti rodiny, najbližších. V našom komplexnom programe sa usilujeme s touto životnou históriou pracovať a pomôcť klientom vrátiť sa do rodiny tak, aby ďalej fungovala, aby jej ďalší život predstavoval dialóg, vzájomný vzťah všetkých jej členov. Aby sa členovia rodiny navzájom podržali a stáli jeden za druhým.

* To, či bývalý narkoman vydrží, však nezávisí len od rodiny. Čaká na neho aj prostredie, v ktorom kedysi zlyhal, kde kradol, aby mal na drogu. A na prvej diskotéke stretne „priateľov“, ktorí mu drogu predávali...

- Tu je na mieste otázka, či je vhodné, aby sa vrátil do prostredia, ktoré je také agresívne ako napríklad diskotéky. Tie sú napriek tomu, že sa na jednom mieste sústredí veľa mladých ľudí, vysoko anonymné. Tam sa ľahko nadobúda droga, pretože droga je skrátenou cestou ku komunikácii. My našim klientom odporúčame, aby si našli iný spôsob trávenia voľného času, iný spôsob relaxácie a zábavy. Určite nie heavymetalové koncerty a diskotéky, kde je prostredie naklonené podľahnúť iluzórnej spolupatričnosti. Droga sa tu ponúka so slovami: Zober si, budeš ako my. Tí, ktorí ju ponúkajú, vedia, aký hrozný je pocit osamelosti. Droga narkomana tejto osamelosti rýchlo zbavuje, vytvára skupinky tých, ktorí sú „naši“, ale paradoxne tieto skupinky oddeľuje od ostatných, ktorí drogu neberú. Tak si narkoman opäť potvrdzuje, že okolitý svet je k nemu nepriateľský. Droga pokračuje vo svojej „práci“ ďalej: postupne sa stáva necitlivý aj voči kamarátom, ktorí s ním užívajú drogu, už sú pre neho dôležití len vtedy, keď mu ju dodajú. Droga spôsobuje absolútne sústredenie sa na seba, narkoman zostane sám so svojím zážitkom, so svojím strachom a frustráciou, úzkosťou, smútkom a depresiou.

* Ako vyzerá liečebný a resocializačný proces vo vašom zariadení?

- Klient musí prísť zo zdravotníckeho zariadenia „čistý“, zbavený drogy. V prvej fáze ho zaradíme do karantény. Má obmedzený kontakt s verejnosťou, neopúšťa priestory zariadenia, sústreďuje sa na prácu pre túto komunitu, v tejto budove, v kuchyni, v práčovni, v záhrade a skleníku, pri upratovaní, varení. Naši klienti si napríklad sami varia a varia dobre, mnohí nikdy neboli v kuchyni, aby tam čokoľvek urobili, a tu sa pod vedením diétnej sestry naučia variť, čo sa im neskôr zíde. Karanténa trvá tri mesiace a jej úlohou je izolovať klienta od agresívnych vplyvov vonkajšieho sveta. Usilujeme sa, aby sa v takejto upokojujúcej atmosfére psychicky uvoľnil, aby sa sústredil na svoje vnútro a uvedomil si, kto je, kde je a prečo tu je. Aby začal na seba pozerať inými očami ako doteraz. Je to len začiatok resocializačného procesu, preto je potrebné, aby v tomto období nebol vyčerpávaný tlakom podnetov, v ktorých sa dovtedy nachádzal a ktorým podľahol. Celý program má osem fáz a klient postupuje do ďalšej až vtedy, keď celá komunita súhlasí s tým, že je na takej úrovni, aby mohol postúpiť. Ak komunita nesúhlasí, nepostúpi. Po dvoch rokoch sa s naším zariadením rozlúči. Medzitým už došlo v jeho živote k výrazným zmenám, väčšinou sa vrátil k rodine, má kde bývať, pracovať. Prácu klientom pomáhame nájsť aj my. Už po prvej karanténnej fáze sa usilujeme, aby niekde nastúpil, buď do trvalého zamestnania, alebo aspoň brigádnicky. To je pre nás najťažšia úloha. Po prvé, preto, že máloktorí z klientov majú ukončené vzdelanie, väčšina z nich nikdy nepracovala, nie sú zvyknutí podávať výkon. Nie sú naučení čosi vytvárať, len spotrebovávať. Ani v rodine ich nikto neviedol k tomu, aby sa podieľali na domácich prácach, aby boli zodpovední za výsledok svojej práce. Po druhé, tento problém súvisí aj s neochotou zamestnávateľov prijať medzi seba bývalých narkomanov a dať im pracovnú príležitosť. Ja si veľmi vážim tých, ktorí to napriek všetkému riziku urobia.

* Neochota vyjsť v ústrety je však pochopiteľná vzhľadom na negatívne skúsenosti s inými narkomanmi, ktorí možno práve tomuto zamestnávateľovi vykradli auto, byt či firmu... Tam vidím ešte jedno úskalie: Ako sa s ustavičným odmietaním vyrovnávajú vaši klienti? Veď to musí byť ďalšia frustrácia, ktorá môže viesť k opätovnému siahnutiu po droge.

- Učíme klientov takéto situácie zvládnuť. Už počas liečby zvládli autogénny tréning, ktorý je kvalitnou terapeutickou a relaxačnou technikou. Praxujú u nás študentky z katedry sociálnej práce, ktoré klientov v skupinovej terapii učia, akým spôsobom sa majú potenciálnemu zamestnávateľovi predstaviť, učia ich rôzne techniky, ako sa s takýmito záťažovými situáciami vyrovnať. Neochota zamestnávateľov vyjsť v ústrety bývalému narkomanovi a zamestnať ho je očividná. My s tým počítame. Pokúšame sa so zamestnávateľmi hovoriť osobne a spolupracovať s nimi. Nie presviedčať ich nasilu, ale vyjadriť im našu ponuku, že budeme s klientom naďalej pracovať a pomáhať mu. Aj my sa v tomto smere stále učíme. Usilujeme sa už pri výbere potenciálneho zamestnávateľa obracať sa na takých, o ktorých predpokladáme, že ich postoj k takýmto uchádzačom o prácu bude menej negatívny. Nechcem rovno povedať, že pozitívny, lebo aj ich skúsenosti môžu byť zlé. Naši sociálni pracovníci navštevujú zamestnávateľov, ktorí to s našimi klientmi aspoň skúsili, pýtajú sa na nich, na to, ako je zamestnávateľ s ich prácou spokojný.

* O aké druhy prác ide?

- O rôzne. Od brigádnických prác na stavbách cez práce v sklade, v predajni, v tlačiarni, v strojárskej výrobe. Mali sme aj účtovníčku. Naše skúsenosti hovoria, že klienti nesmú pracovať tam, kde môžu ľahko prísť do kontaktu s drogou, (ani s legálnou, ako je alkohol), teda ani v lekárni, ani v bare, ani ako čašníci. Popoludní po práci, najneskôr do osemnástej hodiny musia byť tu, v zariadení, kde pokračujú v individuálnej a skupinovej psychoterapii.

* RETEST zriadila mestská časť Bratislava – Staré Mesto, neskôr prešla pod magistrát hl. m. SR, čo je na Slovensku ojedinelý jav. Ako sa vám podarilo presvedčiť samosprávu, aby zriadila a financovala takýto náročný projekt?

- Oni presviedčali nás. Vtedajší starosta Andrej Ďurkovský ma sám oslovil a ponúkol mi túto prácu. Po skončení vysokej školy som pracoval v Centre pre liečbu drogových závislostí na Hraničnej ulici v Bratislave, napriek tomu som si vtedy, keď som s jeho ponukou súhlasil, vôbec nevedel predstaviť, čo všetko bude táto práca predstavovať.

* Koľkých klientov teraz máte v zariadení?

- Sedemnásť, z toho osem lôžok máme vyčlenených pre ženy. Zariadenie je určené predovšetkým pre obyvateľov Starého Mesta, potom pre Bratislavčanov. Ak máme voľné miesto, zoberieme klienta z ktoréhokoľvek miesta na Slovensku. Podmienkou k prijatiu je potvrdenie o absolvovaní liečby. Klient, ktorý užíva metadon, nie je podľa našich kritérií čistý. Náklady na prevádzku zariadenia hradí miestny úrad. Keďže však z roka na rok či skôr z mesiaca na mesiac stúpajú, časť nákladov na pobyt si hradia aj klienti.

* Čo vnímate ako najväčší problém v boji proti drogám, ktorému sa venujete?

- Najväčším problémom je skutočnosť, že naša spoločnosť je vysoko tolerantná k užívaniu legálnych drog. Dokonca sa dá povedať, že na Slovensku je výrazne negatívny postoj spoločnosti k človeku, ktorý napríklad nekonzumuje alkohol. Okolie ťažko chápe, že sa niekto rozhodol žiť bez alkoholu z vnútorného presvedčenia a že ho jednoducho k životu nepotrebuje. Avšak tá istá spoločnosť, ktorá toleruje užívanie psychoaktívnych látok, sa na druhej strane nevie primeraným spôsobom vyrovnať s dôsledkom, ktorý z tejto tolerancie vyplýva, a potom len neochotne berie na seba zodpovednosť a starostlivosť o tých, ktorí sa stali od nich závislými.

 

Rozhovor vyšiel roku 1998 v knihe Tak už dosť! Východiská zo závislostí. Peter ŠULÁK rozhovor roku 2013 aktualizoval.

Kniha je vypredaná, nechystá sa dotlač. Rozhovory, ktoré boli autorizované, sú uverejnené na tomto webe v kategórii (roz)hovory o závislostiach.

 

 

Posledná úprava 12.04.2016

Nájdete nás na FB