Najdlhšia vojna, ktorá vo svete stále trvá

Najdlhšia vojna, ktorá vo svete stále trvá

Napísala 

„Každá kultúra mala vlastné drogy, buď ich podporovala, alebo proti nim bojovala a tento boj môžeme nazvať najdlhšou vojnou, ktorá vo svete stále trvá,“ konštatuje MUDr. Ján LIETAVA, CSc., vo svojej knihe Drogy v dejinách ľudstva. „Dnes sa nám zdá, že to, čo vidíme na uliciach, je trauma modernej doby, ale ako lekár a historik môžem potvrdiť, že drogy sú staré ako ľudstvo samo, že neexistuje civilizácia, ktorá by sa bez nich zaobišla, pričom mnohé na drogy doplatili.“ 

V 70. rokoch 20. storočia objavili na východnom pobreží USA prastarý príbeh o muchotrávke Miskwedo, napísaný obrázkovým písmom na brezovej kôre. Príbeh vlastnila a ďalej odovzdávala svojim súkmeňovcom odžibvejská šamanka Keewaydinoquay, ktorá zároveň vykonávala ceremoniálne obrady spojené s kultovým konzumovaním tejto huby. Keewaydinoquay vyrozprávala príbeh na konferencii Halucinogény, šamanizmus a moderný život, ktorá sa konala v roku 1978 v San Franciscu. Fabula príbehu je prostá:

Dvaja nerozluční bratia-siroty spolu žili a lovili. Mladší brat raz objavil lúku plnú obrovských muchotrávok, nerozvážne sa jednej dotkol a sám sa premenil na muchotrávku. Starší brat sa poradil s čarodejníkmi a po nebezpečnom magickom zákroku vrátil bratovi ľudskú podobu.

Ako spomienku na svoju premenu zaviedol mladší brat zvyk uctievať huby. Po nociach zhromažďoval okolo seba ľudí, ktorí zachytávali jeho moč obsahujúci zázračného ducha Miskwedo a pili ho. Mladší brat sa pritom sám stal Miskwedo – duchom muchotrávky. Tí ľudia, čo pili zázračné Miskwedo, sa stali navždy šťastnými, zosilneli im srdcia a pracovali za desiatich.

Starší brat sa obradu zľakol a bol presvedčený, že z toho nevzíde nič dobré. Odvtedy sa ľudia delia na „starších bratov“, ktorí odmietajú Miskwedo, a „mladších bratov“, ktorí pijú „zlatú vodu“, Veľké Miskwedo, a sú šťastní.

Pokiaľ legenda nebola prikrášlená, potom prináša aspoň dva informatívne hodnotné momenty: Po prvé, podoba s analogickými sibírskymi zvykmi poukazuje na starobylosť legendy a jej možný ázijský pôvod.

Po druhé, postavy staršieho a mladšieho brata personifikujú odveký strach ľudstva z drog, ale aj neustálu, večnú túžbu po nich. Mladší brat by mohol poukazovať na vývojovo mladší sklon k zámernej alterácii vedomia a starší brat zosobňuje trvalú obavu z otravy hubami alebo inými neznámymi rastlinami.

Ján Lietava: Drogy v dejinách ľudstva, VEDA 1997

„Každá kultúra mala vlastné drogy, buď ich podporovala, alebo proti nim bojovala a tento boj môžeme nazvať najdlhšou vojnou, ktorá vo svete stále trvá,“ konštatuje MUDr. Ján LIETAVA, CSc., vo svojej knihe Drogy v dejinách ľudstva. „Dnes sa nám zdá, že to, čo vidíme na uliciach, je trauma modernej doby, ale ako lekár a historik môžem potvrdiť, že drogy sú staré ako ľudstvo samo, že neexistuje civilizácia, ktorá by sa bez nich zaobišla, pričom mnohé na drogy doplatili.“ Internista Ján Lietava sa s narkomanmi po prvýkrát dostal do kontaktu v polovici 90. rokov, kedy na pohotovosť v nočných hodinách začali čoraz častejšie voziť nadrogovaných mladých ľudí v bezvedomí. Keďže okrem medicíny študoval aj históriu, rozhodol sa zozbierať dostupné údaje o spôsoboch, akými sa ľudstvo v rôznych etapách svojho vývoja vyrovnávalo s drogami.

* Na čo ľudia vlastne potrebovali – a potrebujú - drogy? Kde má korene táto tisícročia pretrvávajúca chuť prežívať vízie také odlišné od reálneho sveta? Aké postoje k drogám sa dajú vypozorovať v priebehu vývoja ľudskej civilizácie ako celku?

- Historické fakty sa často dostávajú k ľuďom skreslene, minulosť vnímajú ako idylu, počas ktorej staré kultúry užívali drogy bez vzniku závislostí a slastne si s nimi žili. Buď vidia drogy negatívne, alebo len ich pozitívny aspekt. Drogy však zohrali v dejinách ľudstva obe úlohy, morálne aj fyzicky ničili celé národy, prispeli k stagnácii spoločenstiev, na druhej strane máme vďaka nim stovky liečiv. „Dobré“ ani „zlé“ drogy jednoducho neexistujú, existujú len ľudia a spoločnosť, a od nich závisí, či drogy ostanú liekmi, alebo prostriedkami samodeštrukcie.

* Kedy sa to všetko začalo? Kde sa objavujú prvé stopy po kontakte človeka s drogou?

- Látky, ktoré ovplyvňovali vnímanie a vedomie človeka, tu boli vždy. Už Sumeri 4000 rokov p. n. l. používali mak na uspatie. Marihuanu poznali v Egypte pred 3000 rokmi. Staroveká Čína používala ópium ako prostriedok proti reume a malárii. A môžeme ísť ešte hlbšie do histórie. Existujú hypotézy, že prvým toxikomanom bol už neandertálec. Zdanlivo s ním nič nemáme spoločné, nie je to ani náš priamy predok, údajne len čosi ako bratranec. Predstavujeme si ho ako uzimeného úbožiaka bojujúceho v jaskyni o prežitie. A pritom v Iraku sa našiel hrob neandertálca obloženého chvojíkom, rastlinou obsahujúcou alkaloid efedrín. Tento nález bol interpretovaný tak, že to bol prvý kvetinový dar. Ako študent som mal k dispozícii originálne nálezy i röntgeny a na základe ich štúdia som publikoval články v odbornej tlači, že ide o šamana pochovaného s atribútmi svojej moci. Medzi vedcami existuje silná skupina, ktorá zastáva názor, že symboly začal chápať už homo erectus. Zatiaľ máme len málo dôkazov, ale aj ja sa domnievam, že neandertálec bol inteligentný, že chápal symboly a vedel, že je človek.

* A bral drogy...

- Neexistuje definitívna odpoveď, či v tom iránskom náleze ide o drogy. Aj keď rastliny s psychotropnými účinkami sa našli aj v hrobe na Morave. Steny neolitických jaskýň vo Francúzsku možno maľovali vtedajší umelci pod vplyvom halucinácií po požití muchotrávky, ktorá sa tam našla vo veľkých množstvách. A mohutné proporcie pravekých sošiek Veľkej Matky nemusia byť dôkazom blahobytu, ale makropsie, teda videnia predmetov vo zväčšenej a zdeformovanej podobe po požití muchotrávky.

V staroveku sa drogy stali monopolom určitej vrstvy ľudí. Kartáginci popravovali sudcov, ktorí súdili pod vplyvom alkoholu, Aztékovia opilcov vyháňali do lesa a búrali im domy, lebo si nezaslúžili žiť ako ľudia, Rimania a Gréci mali benevolentný prístup k alkoholu. Takmer každý prírodný národ alebo kmeň mal šamana, ktorý komunikoval s duchmi a tlmočil ich odkazy v tranze podporovanom halucinogénnymi rastlinami. Takmer v každom náboženstve nachádzame nejakú drogu, koku u Inkov, sómu v Indii, peyotl v Strednej Amerike, alkohol u kresťanov. Marihuana sa stala afrodiziakom, hašiš sa pravdepodobne používal v gréckych veštiarňach. Eleusínske mystériá pre úzky okruh zasvätencov možno prirovnať k hašišovému alebo ópiovému večierku. Na Kréte sa našli sošky bohýň a kňažiek so zodvihnutými rukami, jedna z minojských terakot zobrazuje ženu s makovicami na čelenke. Vo svojom znaku ju má Journal of Ethnopharmacology, odborný časopis, ktorý sa venuje zbieraniu farmakologických vedomostí starých národov a ich súčasnému využitiu.

* V súvislosti s drogami sa často do popredia ako ich klad kladie schopnosť „rozširovať vedomie“. Zrejme preto nejaká droga tvorí súčasť všetkých kultov a náboženstiev a mnohé kultúry považovali tú svoju drogu za „dar bohov“. Akoby rozum sám na pochopenie tajomstiev univerza nestačil a človek pri hľadaní vlastného miesta v ňom potreboval nevyhnutne siahať aj po iných prostriedkoch...

- Odpoveď na túto zložitú otázku má dva aspekty, vývojový a kultúrny. Realitu ja od nie-ja, sen od nie-sen oddeľujeme od seba v podstate len posledných tri-štyritisíc rokov. Dovtedy a často ešte ani potom ľudia od seba tieto dve filozofické entity neoddeľovali. Obidve boli rovnako reálne. Snívať potrebujeme, je to ľudská potreba. To by vysvetľovalo kultúrne používanie drogy. Druhý je aspekt ilegálneho zneužívania drog a to je aspekt biologický. Časť ľudí má poškodené mozgové receptory, narodia sa so zníženou schopnosťou vylučovať niektoré hormóny slasti. Takýto človek si ťažko navodí pocit spokojnosti, ktorý by sa za normálnych okolností mal navodiť biologicky. Práve títo ľudia sú vo zvýšenej miere náchylní na to, aby upadli do závislosti, či už od drog, alkoholu, nikotínu, hrania. Aj keď sa mi niekedy zdá, že väčšina ľudí je náchylná utiekať sa k náhradám, upadnúť päť – šesť hodín denne do pasivity pri televízii. Hoci stav príjemnosti možno navodiť mnohými inými spôsobmi.

* Ako si vy, lekár, vysvetľujete postavu šamana, fakt, že takéhoto predstaviteľa duchovného života a liečiteľa zároveň nachádzame s veľmi podobnými vlastnosťami a funkciami v mnohých kultúrach? A že, aspoň v niektorých prípadoch, boli ich metódy účinné?

- Vysvetľujem si to ako súčasné terapie s placebo efektom. Existujú výskumy o tom, že začiatkom 20. storočia bola efektívnosť liekov dvadsaťpercentná, ostatné tvorila osobnosť lekára. Po 2. svetovej vojne pripadalo na lieky tridsať percent, teraz je to už osemdesiat percent. Myslím si, že šaman poznal liečivé rastliny a halucinogény, v prírode si všímal detaily, ktoré my už nevidíme, bol výrazná osobnosť a mal dôveru ľudí.

* Alkohol je na Slovensku drogou číslo jedna. Čo z našej histórie sa podpísalo na fakte, že ju spoločnosť tak vysoko toleruje?

- Keď si prečítame zápisy arabských kupcov, ktorí týmto územím prechádzali už v 10.–11. storočí, zistíme, že ho opisujú ako les plný bojových kmeňov s urastenými mužmi, ktorí majú len tri problémy: sú nejednotní, špinaví a stále opití. Takže nejaká tradícia sa tu stále udržiava. Keltské osady sa napríklad zakladali pozdĺž obchodných ciest. A kadiaľ šlo víno, tadiaľ šli aj vojaci dobýjajúci nové územia. Nie je – a ani to nebolo – len špecifikum Slovenska. V Rusku cárska vláda zakazovala na Sibíri obchod s muchotrávku, pretože podrývala monopolné postavenie vodky. Vodka zohrala v cárskej expanzii na Sibír tú istú tragickú úlohu ako alkohol pri kolonizácii Ameriky. Domorodí obyvatelia tajgy neboli zvyknutí na destiláty, ľahko upadali do závislosti a zadlžovali sa. Zlá tolerancia alkoholu, odlišný metabolizmus spôsoboval fyzický i psychický rozklad a sociálnu depriváciu, uvoľňovali sa rodové zväzky, tradičné hodnoty devalvovali bez toho, aby ich nahradili rovnocenné ekvivalenty.

* Stredoveké procesy proti čarodejniciam dostávajú v tomto kontexte menší posun, stávajú sa, aspoň časť z nich, bojom cirkvi proti pohanským kultom, využívajúcim znalosti rastlín, napríklad blenu a mandragory na vyvolanie halucinácií či travičstvo.

- Naše územie bolo územím intolerancie voči ženám. Kresťanstvo so sebou prinieslo veľmi tvrdé utláčanie žien (nádoba hriechu), ktoré pretrvávalo stáročia. Žena v stredoveku, v 10.–12. storočí, mala v islamských krajinách podstatne viac práv ako žena vo vtedajšej dobe u nás. Ženy len výnimočne mali prístup k vzdelaniu, tie nevzdelané sa sústredili na bylinkárstvo. Čo sa týka upaľovania za čarodejníctvo, netýkalo sa len žien. O procesoch s čarodejnicami sa dobre píše, má to taký príjemný sexuálny podtón, ale fakt je, že medzi odsúdenými bolo veľa mužov. Iste aj preto, lebo polovica majetku odsúdeného prepadla v prospech udavača. Cirkev obviňovala z čarodejníctva všetkých heretikov, aby udržala čistú líniu náboženstva. Medzi bosorkami a čarodejníkmi bolo však skutočne veľa ľudí, ktorí dodržiavali zvyky z pohanských dôb. Používali dostupné drogy prevažne z čeľade ľuľkovitých. Je isté, že cirkev v procesoch často požívala tzv. negatívny genetický výber, vládla intolerancia voči ľuďom, ktorí sa niečím odlišovali – proti príliš krásnym, príliš škaredým, postihnutým, duševne chorým. Aj vôňa kadidla počas kresťanských obradov, umocnená v uzavretých priestoroch, mohla spolu s monotónnym opakovaním modlitieb navodiť intoxikáciu spojenú so zmenami psychiky. Možno preto boli vtedy také časté návštevy diabla.

Keď sa drogy – alkohol, koka, nikotín – dostali spod náboženskej kontroly, stal sa z nich tovar, na ktorom sa dobre zarábalo. V 19. storočí bola na tejto báze postavená výroba väčšiny liekov, do obľúbených likérov sa takmer vždy primiešavala nejaká droga. Aj kráľovná Viktória pila špeciálnu madeiru s kokaínom. Mala ju veľmi rada, miešala aj vermut s laudanom. V parížskom hoteli Pinodan sa v roku 1844 stretával Klub hašašínov, jeho členmi boli napríklad Victor Hugo, Honoré de Balzac, Théophille Gautier, Charles Baudelaire, ktorí tu sedávali pri káve a hašiši. Spisovateľ Wilkie Collins v románe Mesačný kameň, ktorý sa pokladá za prvú detektívku, opísal abstinenčné príznaky. On sám užíval laudanum proti reumatickým bolestiam a pil ópiovú tinktúru z vínových pohárov, nie po kvapkách. V bojoch za nezávislosť USA sa ópium používalo na liečbu dyzentérie, ktorou trpela štvrtina vojakov. Lekári vtedy ešte nevedeli, že z takéhoto pacienta vlastne vychovávajú závislého. Preto sa známemu viedenskému psychiatrovi Sigmundovi Freudovi, ktorý chcel morfinistovi počas odvykacej kúry pomôcť kokaínom, podarilo z bývalého morfinistu urobiť „úspešného“ kokainistu.

* Napísali ste: „Európa a Amerika si vymenili dary, ktoré akoby pochádzali z Pandorinej skrinky. Európa sa zoznámila so syfilisom a tabakom, pôvodná americká populácia dostala kiahne, tuberkulózu a alkohol“. Ak najväčšie množstvo halucinogénnych drog je na americkom kontinente, ak ich indiánske kmene po dlhé stáročia existencie svojich vyspelých kultúr dokázali používať bez zničujúcich následkov, ako to, že po príchode bielych dobyvateľov mali spolu s alkoholom na Indiánov taký obrovský deštrukčný vplyv?

- História stretu dvoch kultúr – európskej a predkolumbovskej – na americkom kontinente je dôkazom, ako možno tisíckrát opakovanou lžou vyvolať zdanie pravdy. Verní čitatelia mayoviek nadobudli dojem, že násilní belosi z Andalúzie, väčšinou pastieri svíň a iné skrachované indivíduá, ktoré sa hnali za zlatom, vpadli do Ameriky a vyvraždili tam ušľachtilých Inkov, Mayov a Aztékov, ktorí dovtedy nerobili nič iné, len sa venovali astronómii. Čo sa tam však udialo v skutočnosti? Zrazili sa dva svety, oba zvyknuté kolonizovať nové územia, a ten starý bol psychicky lepšie pripravený. Indiánov znevýhodňovala prastará viera v bielych bohov, ktorí naučili červené národy poľnohospodárstvu a písmu, potom sa záhadne stratili, ale pred odchodom prisľúbili návrat.

Bol som v Mexiku pozrieť si starobylé mestá a viem si živo predstaviť, čo videli Španieli s ich kresťanskou výchovou. Cortéz videl pyramídu postavenú z osemdesiattisíc ľudských lebiek, videl mayských kňazov, ktorí pri obetách vyrezávali ľuďom zaživa z hrude srdce a sťahovali ich z kože, ktorú si „navliekali“ na seba, pričom z nej ešte kvapkala krv. Pod pyramídami tancovali stovky nahých ľudí v tranze pod vplyvom drog. Španieli si mohli myslieť jediné: že domorodci sú posadnutí diablom. Preto aj taký humanista ako Diego de Lamda, jeden z najväčších ochrancov Indiánov, neváhal spáliť posvätné texty Mayov. Španieli rezolútne vyhladzovali celé civilizácie, napríklad antilských Karibov, pretože im bol cudzí ich životný štýl plný drog a nepochopiteľných obradov a rezolútne ho nahrádzali kresťanstvom. Najväčším nešťastím sa pre obyvateľov amerického kontinentu stali nové choroby z Európy, voči ktorým neboli imúnni, ako chrípka, tuberkulóza či kiahne, na ktoré hromadne umierali. Čo nezničili nové choroby a nútené práce na plantážach, dokončil alkohol.

To dôležité, čo sa vtedy stalo s drogami, bolo ich uvoľnenie spod náboženskej kontroly. Drogy sa stali tovarom, pretože noví osídľovatelia krajiny zistili, že sa na nich dá zarábať lepšie ako na čomkoľvek inom, a vôbec ich nezaujímalo, že napríklad koka mala v kultúre Inkov dovtedy posvätné postavenie. Dlho by trvalo vymenovanie jej úplného uplatnenia v kultúrnom, sakrálnom i každodennom živote kečuánskych Inkov. Koka bola všadeprítomná a zároveň nedostupná, posvätná i zneužívaná, platidlo ľudu i bohom. Okrem využitia pri náboženských rituáloch ňou tlmili bolesť, štafetoví bežci zaháňali únavu pri behu v riedkom vysokohorskom vzduchu, koku žuvala armáda Inkov na početných vojenských výpravách. Odhaduje sa, že v peruánskych baniach na striebro umreli pravdepodobne až dva milióny Indiánov, ktorých tam noví majitelia pôdy nahnali ako otrokov na ťažké práce. Ťažili striebro často až štyridsaťosem hodín bez prestávky, pričom žuvali koku, aby zahnali hlad a únavu. Samozrejme, že ich organizmus sa rýchlo vyčerpal a podliehali infekciám. Radikálne a neľudské metódy nemožno ospravedlniť. Cirkev sa sprvu postavila proti šíreniu koky, obchod s ňou však prinášal príliš veľké zisky aj pre duchovenstvo. V Mexiku bola situácia trochu iná, pretože tam neexistovali plantáže drog ako v Peru. Tamojšia populácia používala drogy halucinogénneho typu, zatiaľ čo v Peru mala prvoradé postavenie koka s jej psychostimulačnými účinkami. V neprístupných džungliach a na náhorných plošinách sa dodnes zachovali zvyšky očistných rituálov, pôstov pred požitím drogy.

* Bezohľadné záujmy európskych obchodníkov sa o storočie neskôr stretli s ďalšou kultúrne vyspelou, no technicky zaostalou civilizáciou. Čína mala najlepšiu potravinu – ryžu, najlepší nápoj – čaj a najlepšiu textíliu – hodváb. A predsa bolo čosi, po čom zatúžila v nečakane vysokom počte – po ópiu. Čínske ópiové vojny sú dôkazom, že nezákonný obchod prekvitá vo všetkých častiach sveta, napriek akokoľvek tvrdým zákazom a postihom. Ako si teda Čína nakoniec poradila so situáciou, keď tu bol narkomanom prakticky každý tretí obyvateľ?

- Čína predstavovala vyspelú civilizáciu. Ak s ňou chcel Západ obchodovať –  a to chcel, pretože šlo o 300-miliónový trh – okrem striebra a zbraní tam nemal čo dovážať. Všetky výrobky mala kvalitnejšie. Angličania však v Číne zistili a sami aj vyvolali zvýšený dopyt po morfiu. Prvé anglické lode tam doviezli ópium a rozpredali ho takmer zadarmo. Tak ako dnes dajú na diskotéke do nápojov drogy. To isté sa dialo už aj v minulosti. A dosiahli, že tretina krajiny podľahla. Z Číny sa stal jeden veľký ópiový brloh, státisíce apatických narkomanov. Vznešení džentlmeni v anglickom parlamente bohatli na pašovaní. V Číne zasa mali záujem na predaji drog nielen nečestní priekupníci, peniaze potrebovali aj rôzne vlastenecké organizácie, ktoré pripravovali vzbury proti vládnucej mandžuskej dynastii. Tvrdý čínsky režim používal proti drogám drastické prostriedky, väznil a strieľal priekupníkov, zhabal tovar, spálil desaťtisíce fajok, vymyslel systém udavačov, kolektívnej zodpovednosti. V jednej z ópiových vojen bola celoročná úroda ópia posypaná soľou a vápnom a spláchnutá do mora. Ale nefungovalo to, pokiaľ existovala mohutná vonkajšia sila, ktorá presadzovala tento obchod. Briti nemali záujem deštruovať čínsku ríšu, oni s ňou chceli obchodovať. Kým sa obchod mohol diať len na báze ópia, obchodovali s ópiom. Keď sa v Číne začali stavať továrne, prestalo byť zaujímavé dovážať ópium. Dokonca aj produkcia domáceho ópia bola zrazu nebezpečná, pretože robotník musel byť triezvy. V tom okamihu sa začal boj proti drogám.

Dvadsiate storočie urýchlilo interakciu v rámci trojuholníka droga – indivíduum – spoločnosť. Počas hospodárskej krízy sa objavil heroín, ktorý mal pôvodne slúžiť na utíšenie kašľa! To, že bol uvedený na trh ako vedecky overený liek, malo katastrofálne dôsledky. Tvrdé drogy do Európy priniesla americká armáda. Medzi svetovými vojnami sa drogy dostali z okraja do lepšej spoločnosti. Dnes často stimulujú manažérov, umelcov i politikov až k sebazničeniu.

* Drogy sú dokonca predmetom politického boja. Protidrogové programy však žnú málo úspechov. Prečo a čo s tým? Čo hovorí história na tento problém? Ktoré metódy boli efektívne a ktoré zlyhávali?

- Veľakrát odskúšané zákazy boli len zriedka efektívne. Väčšinou vtedy, keď bol zákaz spojený s náboženským rituálom. Často sa nedovolená konzumácia trestala smrťou, čínska „olovená terapia“ znamenala zastrelenie nielen dílera a konzumenta, ale aj celej ich rodiny. Tento model je zrejme pre dnešné podmienky neprijateľný. Aký-taký účinok mali ekonomické postihy. Napoleon napríklad nechával zamurovať krčmy, v ktorých predávali hašiš. História hovorí o modeloch donášačstva – kacír zhorel a ten, kto ho udal, dostal polovicu jeho majetku. Samozrejme, tento systém sa zneužíval na vybavovanie osobných účtov. Dnes sa odhaduje, že obchod s drogami tvorí desať percent svetového obchodu, cez prsty drogových mafií pretekajú miliardy. Štáty, ktoré nasledovali holandský experiment dekriminalizácie cannabisu (Švédsko), sa opäť vrátili k trestom za pestovanie, predaj i konzumáciu drog. Pokiaľ bude existovať obchod s drogami, bude existovať aj nátlak na konzumentov, a pokiaľ bude ten, budú ohrozené rodiny. Stáročné skúsenosti dokázali, že jedine fungujúca rodina je komponent schopný zastaviť drogy. O presadení drogy nerozhoduje jej dostupnosť, ale pripravenosť spoločnosti prijať ju. Drogy sa z posvätného princípu zmenili na kontraband a na zdroj ziskov. A aj keď sa konzumácia drog stala priestupkom, naráža na paradox: usiluje sa ju potlačiť spoločnosť, ktorá iné drogy, naopak, toleruje.

 

Viac k téme závislostí nájdete v knihe:

Tak už dosť! Východiská zo závislostí

Kniha je vypredaná, nechystá sa dotlač. Rozhovory, ktoré boli autorizované, sú uverejnené na tomto webe v kategórii (roz)hovory o závislostiach.

 

Posledná úprava 31.03.2016

Nájdete nás na FB