Russ Harris a kol.
OPLAKAT TO DOBŘE
Jak se vyrovnat se ztrátou
Portál, 134 s.

Russ Harris je medzinárodne uznávaný tréner terapie prijatia a odhodlania. Napísal knihu Pasca na šťastie, ktorá bola preložená do tridsiatich jazykov a predala sa v celkovom náklade milión výtlačkov. Harris dal dohromady tím viacerých odborníkov, aby v spoločnej knihe so svojpomocnými technikami sústredili svoje skúsenosti s takou závažnou a potrebnou témou, akou je vyrovnanie sa s veľkými životnými stratami. Americká psychoterapeutka Alexandra Kennedy z Kalifornie sa celý život zaoberá liečbou vzťahov, psychológ Sameet M. Kumar sa venuje onkologickým pacientom na Floride, Mary Beth Williams skúma traumatický stres vo Virgínii, Soili Poijula rozvíja techniky posttraumatickej liečby vo Fínsku. Tento súcitný sprievodca účinnými psychologickými nástrojmi na zvládnutie zármutku práve vyšiel v češtine v Portáli. Učí čitateľov, ako si môžu vytvoriť útočisko, ako zvládnu spúšťače smútku pomocou radikálneho prijatia, ako sa zbavia úzkosti z úzkosti, ako nájdu potešenie v bolesti a odvahe, ako zistia, na čom im naozaj záleží, ako rozlíšia zármutok od depresie a ako sa naučia považovať stratu za svoju učiteľku. Kniha pomôže tým, ktorí to potrebujú, prekonať bolesť zo straty, vybudovať si podporné siete a uzdraviť sa, či už čelia osobnej strate alebo kolektívnemu smútku, takému častému v tomto neistom svete.

Ukážky z knihy OPLAKAT TO DOBŘE:

Prvý rok po strate sa môžeme cítiť osamelí, krehkí a zraniteľní. Môžeme mať pocit, že zakaždým, keď príde výnimočný deň, narodeniny, sviatok alebo výročie, si musíme procesom trúchlenia prejsť znovu. Keď sa stretneme s intenzívnou bolesťou a vnútorným utrpením, túžime najskôr uniknúť. A to aj vtedy, keď nám iní ľudia hovoria, že v takejto situácii je bolesť „normálna“. Normálna však neznamená znesiteľná.

To, ako sa v tomto emocionálne náročnom období postavíme k bolesti, je dôležité. Ak sa ju rozhodneme potlačiť, klameme sami seba. Bolesť si cestu von aj tak nájde, a to bez ohľadu na to, ako sa ju snažíme uzavrieť alebo otupiť a schovať sa pred ňou. A keď ju zablokujeme, nepochopíme, prečo sa cítime tak, ako sa cítime. 

Čo teda máme urobiť? Rozhodne nie pred bolesťou utekať. Ale nemôžeme v nej ani zostávať navždy. Urobiť môžeme to, čo vyzerá desivo: že bolesť prijmeme. Tento úkon, ktorým bolesť uznáme, sa volá radikálne prijatie. Až keď prijmeme fakt, že bolesť aj tak nezmizne, že ju musíme prijať a dovoliť emóciám byť takými, aké sú – otvorí sa priestor pre uzdravenie.

Ira Byock, priekopník hospicového hnutia, hovorí o piatich témach, ktorým sa vo vzťahoch máme venovať, ktoré potrebujeme navzájom prebrať, aby sme sa mohli posunúť ďalej. Sú to: Je mi ľúto – ospravedlňujem sa, Odpúšťam ti, Ďakujem ti, Milujem ťa a Zbohom. Týchto päť viet pokrýva celé citové spektrum akéhokoľvek vzťahu. Môžeme o nich spolu s blízkymi hovoriť dni a mesiace, dokonca aj celé roky – či je daný človek nažive, alebo už nie. Môžu byť súčasťou každého zámerného trúchlenia. Sú užitočné pri spracovávaní emócií najmä vtedy, keď ste nemohli spolu tieto témy prebrať. Predstavujte si, ako ich blízkemu človeku hovoríte, pomôžu vám uzavrieť váš vzťah, či už bol predtým dobrý alebo zlý. Tento rozhovor môžete viesť aj symbolicky, napríklad v liste, ktorý mu napíšete a nemusíte ho odoslať, len uľahčíte vášmu srdci; alebo umeleckou vizualizáciou či iným vyjadrením. V ideálnom prípade tých päť viet využijete aj vo vašich súčasných vzťahoch.

Venujte pozornosť svojim snom. Je v nich priestor prežívať vzťahy s ľuďmi, ktorí umreli, liečiť staré rany a prežívať hlbokú intimitu. Môže byť dôležité udržiavať pocit spojenia s tými, ktorých sme stratili. Práve v snoch mnohí z nás prvý raz zažívajú, že vnútorné spojenie s blízkym človekom, ktorý umrel, môže pokračovať. Naše sny nám hovoria, že milovaná osoba umrela vo fyzickom svete, ale stále žije v nás. Sny vychádzajú z nevedomia a prinášajú dôležité informácie, na akej úrovni psychiky na nás zármutok pôsobí. Upozorňujú nás na to, čo odmietame, a ukazujú, čomu sa máme venovať, aby sme sa mohli uzdraviť. 

Ak sa chcete naučiť pamätať si vlastné sny, položte si k posteli papier a ceruzku. Choďte spať s úmyslom pamätať si sny a s ochotou, že budete počúvať ich posolstvo. Ráno ostaňte chvíľu v stave medzi spánkom a bdením. Nehovorte a nevstávajte, kým si sny nezapíšete. Ak sa v noci prebudíte, sen ihneď zaznamenajte. Ak dúfate, že si sen zapamätáte a že stačí, ak si ho zapíšete až ráno, určite si ho pamätať nebudete. Sen si zapisujte v prítomnom čase, akoby sa práve odohrával, nezabudnite na žiaden detail, každý môže mať význam. Obrazy, ktoré vystupujú z nevedomia, majú silu liečiť a meniť vedomie bez toho, aby ste chápali, čo znamenajú. Nechajte na seba pôsobiť obrazy zo sna aj cez deň; vnímajte ich silu. Nechajte ich ožiť bez toho, aby ste ich vykladali. Môžete sa cítiť zmätení alebo znepokojení, to je pri práci so snom prirodzené. Sny môžete nakresliť, zahrať ich ako divadlo, alebo zavrieť oči a znovu do sna vstúpiť, aby ste ho preskúmali dôkladnejšie. Snívajúci sú často prekvapení, ako inak ich blízki vyzerajú v snoch, že sú mladší, zdravší, dokonca šťastnejší. Akoby nám sen pripomínal, že náš vzťah k nim sa zmenil.

Otázky, ktoré môžete skúmať: Žijem tak, ako naozaj chcem? Čo potrebujem v živote pustiť, pretože to už nie je živé? Čo vnímam ako posvätné? Koho alebo čo najviac milujem? Čoho som sa v živote vzdal/a, aby som dosiahol/dosiahla úspech? Čo ma v živote práve volá? Ako na toto volanie reagujem? Ignorujem ho? Aké zmeny musím urobiť, aby ma život vyživoval? Čo nové vo mne sa túži zviditeľniť? Ak na seba necháte tieto otázky pôsobiť, váš život sa začne postupne otvárať – a odpovede začnú postupne prichádzať. Väčšinou ich spoznáte podľa toho, že ich sprevádza pocit vnútornej istoty, záchvev v tele, aha-moment.

Túto knihu si môžete objednať v e-shope Martinusu tu: