Bol by to býval taký obyčajný babinec, keby nám vtedy jedna z nás, ináč psychoterapeutka, nepovedala, aby sme si so sebou priniesli knižku s najobľúbenejším rozprávkovým príbehom. Mne osobne trvalo takmer tri týždne, kým som vypátrala tú „moju“. Hrabala som sa v zažltnutých stránkach kníh a v dávno zabudnutých spomienkach a zrazu som vedela, že toto je ona. Tá rozprávková hrdinka, ktorej osud ma tak veľmi dojímal, že som sa k nemu často vracala. Vlastne všetky baby z toho babinca sme zažili čosi podobné. A tak sme prišli, dospelé ženy, niektoré už matky, niektoré dokonca staré matky, so starými rozprávkovými knižkami pod pazuchami. Najskôr sme sa úprimne bavili, keď sme si po rokoch znovu čítali o skromnej a pracovitej Popoluške, ktorá vždy ustupuje sestrám a ktorej sa ani otec nezastane, o pyšnej princeznej, ktorá až po mnohých skúškach pochopí, čo je v živote naozaj dôležité, o dievčine, ktorú zradí jej milý a ona zakliata v ľadovej jaskyni čaká na princa, ktorý ju vyslobodí… Keď sme si uvedomili, o čo tu ide, potom sme už len žasli. Rozprávka, ktorú si kedysi dávno vybralo malé detské srdiečko, dopredu popísala základný problém, na ktorý sme vo svojom živote neustále narážali. A nielen to. Ona dokonca poskytla aj návod na jeho riešenie.

Sám sebe neujdeš

„Rozprávky a mýty sú rozsiahlou a úžasne stálou sústavou základných právd, podľa ktorých ľudstvo žije na tejto planéte už tisícky rokov. V skutočnosti sú naliehavou výzvou k prebudeniu a uvedomeniu si svojej životnej úlohy, a zároveň presným popisom jednotlivých fáz, ktoré je nutné absolvovať, kým dokončíme svoj životný príbeh,“ zdôrazňuje Joseph Campbell, svetový klasik v oblasti výskumu mytológie, ktorý počas svojho života zozbieral množstvo mýtov a národných povestí zo všetkých krajín sveta a dokázal, že ich symbolika je stále aktuálna, že tieto dávne praobrazy majú význam aj pre moderného človeka a aj dnes mu môžu pomôcť pri orientácii na jeho životnej ceste. „Metafory v týchto farbistých príbehoch boli dôkladne premýšľané a pretriasané stovkami generácií rozprávačov. Celým spoločnostiam slúžili ako hlavná myšlienková a životná opora. Podľa nich vznikali kultúrne modely, mladí boli vychovávaní a starí múdreli.“

Myslíme si, že žijeme svoj život ako jedinečné a dopredu nepredvídateľné dobrodružstvo. Ak sa však obzrieme dozadu, prekvapí nás, že s pribúdajúcimi rokmi začína byť čoraz zreteľnejšia akási červená niť nášho príbehu. Až nakoniec uvidíme len rad modelových situácií, ktorými prechádzali a prechádzajú ľudia na celom svete, v každej civilizácii a v každej dobe.

Aj taký génius ako Goethe bol presvedčený, že človek prichádza na svet s určitým, dalo by sa povedať scenárom, v ktorom je zapísaný jeho osud: „Taký musíš byť, sám sebe neujdeš“, tvrdil. Sme na niečo predisponovaní, vopred vybavení určitými vlastnosťami, schopnosťami, temperamentom – a príbehom, zo začiatku len matne tušeným. Jedna ruská rozprávka sa volá Choď tam, neviem kam, prines to, neviem čo. Tak takto si pripadáme na prahu života (niektorí aj neskôr). Podľa Platóna náš daimon, duch, ktorý je „strážcom nášho života a uskutočňovateľom svojich rozhodnutí“, vie od samého začiatku, ktorým smerom sa má človek v živote uberať a o čo usilovať. V Jungovej psychológii je naša psyché vybavená všetkým, čo osobnosť človeka zahŕňa v minulosti, prítomnosti i budúcnosti. Každý človek má v sebe „vrodený vnútorný zákon“, ten zákon má nasledovať a riadiť sa ním, aby sa z neho vyvinula celistvá osobnosť. Prvoradou úlohou človeka je podľa Junga „stať sa tým, kým už na počiatku bol“. Čo znamená, že sa nám v živote nestane nič, čím by sme už neboli, čo by k nám nepatrilo. Akoby sme k sebe privolávali tie vonkajšie situácie, ktoré svojim významom a priebehom zodpovedajú našej psyché a ktoré nám umožňujú získať práve tie skúsenosti, ktoré pre rozvinutie svojho príbehu a pre svoje zocelenie potrebujeme. Ak Vergilius povedal: „Svojich bohov si vytvárame sami“, Jung to rozvinul ďalej: „Bohov nevytvárame, ale volíme si ich“. A oni sa nám stanú pravzorom hodným nasledovania.

V „divadle sveta“ je človek hercom vlastného osudu, i jeho divákom, pomocným režisérom a čiastočne i autorom priebežne upravujúcim scenár. Základné témy a zápletky sú však v scenári vopred určené a úlohy sú rozdané. Nie je možné narodiť sa ako Jago a chcieť hrať Otela. V živote každého človeka je možné zazrieť typické rysy určitého príbehu, i keď sa k nám prihovára symbolickým jazykom, ktorému nie vždy rozumieme. Tomuto jazyku najlepšie rozumie naše podvedomie, a keď ho očarí nejaký príbeh, keď s osudom jeho hrdinu emocionálne zrezonujeme, otvoríme sa jeho liečivému posolstvu. Niektoré mýty sú životadarné, iné zhubné, niektoré vedú „cestou života“, iné „cestou smrti“.

… a nájdete, čo potrebujete

Clarissa Pinkola Estés má úžasný životopis. Narodila sa rodičom s mexickou a španielskou vášnivou krvou, ako sedemročnú ju adoptovala rodina maďarských emigrantov, ktorí sa usadili v americkom Michigane neďaleko Veľkých jazier. Vyrastala uprostred prírody, kde sa rozprávala s kukuričnými lánmi a kojotmi a túlala sa po krajine. Jej príbuzní a ich priatelia pochádzali z Nemecka, Litvy, Ruska, Grécka, Talianska, boli medzi nimi Íri, Židia i černosi s africkými predkami. Sama strávila dlhší čas medzi domorodými Indiánmi na severe i tými z puebiel na juhu. So starými ženami, zástupkyňami snáď všetkých kultúr, ktoré sa miesia vo veľkom americkom kotli, si vymieňala príbehy. Títo jednoduchí ľudia, ktorí pracujú na farmách, v železiarňach, pivovaroch, alebo hoci len doma, väčšinou bez vzdelania, avšak prirodzene múdri, boli nositeľmi cennej a takmer čistej ústnej tradície. Rozprávky krajiny, odkiaľ pochádzali, podávali s takým bohatstvom utrpenia a nádeje, že ich knižné verzie „prerozprávané“ s povrchnou a chladnou profesionalitou vyznievajú deformovane a plytko.

Clarissa získala doktorát z etnopsychológie, čo je vedný odbor, ktorý sa zaoberá psychológiou skupín, hlavne kmeňov. Vo svojej poradni lieči tými najjednoduchšími a najprístupnejšími prostriedkami – príbehmi. Povzbudzuje ľudí, ktorí za ňou prichádzajú so svojimi problémami, aby si všímali svoje sny, v rodine tradované obľúbené historky, skúmajú spolu legendy, rozprávky a mýty a vyberajú z nich ten, ktorý práve toho človeka najviac oslovuje. Vyrábajú spolu aj sošky a talizmany podľa vzoru starých remeselníkov, lebo umenie tiež pomáha pri liečbe duše.

„Prví zberatelia rozprávok zaznamenávali ich znenie v čo najpresnejšej forme, tí ďalší sa snažili ich archaickú reč s pohanskými nánosmi prečistiť,“ hovorí Clarissa. „Tým archetypový vzor strácal na sile, z babky bylinkárky bola zrazu zlá čarodejnica, duch sa premenil na anjela, zo stvorení, ktoré pomáhali ľuďom, sa stali démoni, menili sa mená, vypúšťali erotické prvky. A tak sa mnoho ponaučení o láske, sexe, peniazoch, manželstve, pôrode, smrti a premene stratilo. Väčšina starých zbierok radikálne zbavila rozprávky a mýty všetkého pohanského, predkresťanského, žensky silného, všetkých liekov na psychologické poranenia duše a návodov na duchovné precitnutie. Rôzne dobyvateľské nájazdy a pokojné i násilné náboženské konverzie v priebehu stáročí spôsobili, že jadro starých príbehov bolo zmenené alebo pretvorené.“

Nie sú však stratené navždy. Z mnohých vyžaruje taká silná pointa, že aj útržky príbehu môžu vyniesť archetyp na povrch. Clarissa sa venuje čomusi, čo nazýva „paleomytológiou“. Príbehy nielen zbiera, tie neúplné aj rekonštruuje, porovnáva opakujúce sa motívy, berie do úvahy antropologické a historické dedukcie, novšie i staré podoby príbehu. A potom odhaľuje dlho zabudnutú cestu, ktorá hovorí: tadiaľto choďte a nájdete, čo potrebujete.

„Moderné myslenie interpretuje mytológiu ako primitívnu a nemotornú snahu vysvetliť prírodný svet (Frazer); ako poetickú fantáziu, ktorá vznikla v predhistorických dobách a neskôr bola nesprávne chápaná (Müller); ako sklad alegorických návodov slúžiacich prispôsobeniu sa jedinca skupine (Durkheim); ako skupinový sen príznačný pre archetypové túžby v hlbinách ľudskej duše (Jung); ako tradičného nositeľa najhlbších metafyzických vhľadov človeka (Coomaraswamy); a ako zjavenie Boha svojim deťom (cirkev). Mytológia tým všetkým súčasne je. Ak sa však prestaneme zaoberať otázkou, čo mytológia je, a začneme sa zaujímať o to, ako funguje, ako v minulosti poslúžila ľudstvu a na čo môže byť dobrá dnes, zistíme, že mytológia, rovnako ako sám život, sa ľahko prispôsobuje všetkým obsesiám a požiadavkám jednotlivca, pokolenia i doby,“ to sú opäť slová Josepha Campbella. Psychológ Karl Kerényi k tomu poeticky dodáva: „Mytológia ako odťatá Orfeova hlava spieva ďalej i v smrti i z diaľky.“

Sme teda takí, aké príbehy si vyprávame, aké príbehy nás dojímajú, rozčuľujú či pobavia. Sledujte, ktoré legendy, mýty, rozprávky, filmy pohnú vašimi citmi. Dozviete sa z nich o sebe viac, ako ste si kedy mysleli. To, čo vás oslovilo, to čo zrezonovalo s vašim vnútrom, si zoberte. Je to vaše.

Vyhnanie z raja

Biblický príbeh o Adamovi a Eve, ktorí jedli ovocie zo Stromu poznania a boli za to Bohom-Otcom kruto potrestaní tak, že Adam bude v pote tváre obrábať zem a Eva v bolestiach rodiť deti, môžeme vnímať, tak, ako ostatne celú Bibliu, na viacerých úrovniach. Teraz nechajme bokom fakt, že pre niekoho je to svätý text, pre iného morálne ponaučenie, prípadne alegória o našom „vyhnaní“ z matkinho tela v okamihu narodenia (bol to naozaj pravý raj: nepotrebovali sme odev, jedlo, ani pitie, bolo tu ticho, pohoda, bezpečie. Pýtal sa niekedy niekto niekoho, či chce ísť dobrovoľne do sveta plného hluku, chladu, bolesti a pocitu osamelosti? Ktosi zhora zavelil, že už je čas a bez varovania sme boli z deväťmesačného edenu vypudení). Ďalšia z rovín mýtu vypovedá o tom, že človek na začiatku svojej životnej cesty zlyháva a len po tomto počiatočnom stroskotaní si začne znovu, teraz už naozaj, „v pote tváre“ vydobýjať to, čo svojou netrpezlivosťou, chamtivosťou a neuváženosťou stratil.

Na hlbokej symbolickej rovine ide o silný príbeh odchodu z domova a možnosti voľby. Ak sme sa v detstve museli prispôsobovať pravidlám, ktoré vládnu v rodičovskom dome, jedného dňa dospejeme, stávame sa nezávislými bytosťami a začíname hľadať svoju vlastnú cestu. To je ono „zakázané ovocie“, ktorým sa vyrovnáme „Bohu“, teda rodičom v ich práve i povinnosti rozhodovať sa sám a niesť za seba sám aj zodpovednosť. Trest pre Adama a Evu, to sú vlastne dve úlohy dospelého človeka: zabezpečiť obživu a splodiť potomstvo. Skôr či neskôr budeme musieť spochybniť rodičovský vzor: vybrať si povolanie, ku ktorému sa naozaj cítime byť „povolaní“, a nie to, ktoré nám vybrali rodičia; zvoliť si partnera, ktorého chceme my, aj keď nás rodičia pred ním varujú; vyjadriť vlastné názory, aj keď tým riskujeme rodinný konflikt. A samozrejme, potom si to „vychutnať“ aj s následkami. Život za bránami raja holt nie je ľahký. Nikto sa nevyhne stratám, sklamaniam, odlúčeniu, pocitom hanby a viny. Mnohí rodičia samostatné rozhodovanie svojho potomka chápu ako pád ich autority, čím u neho len prehĺbia pocit vydedenosti. Pre obe strany, aj pre toho, kto stojí na prahu dospelosti, aj pre toho, kto má dieťa stojace na prahu dospelosti, je nesmierne dôležité, aký postoj zaujmú rodičia k naliehaniu hada vo vnútri mladého človeka. Aj keď si vyberie iný mravný či sexuálny kódex, aj keď si zvolí cestu, ktorá sa líši od ich snov o jeho budúcnosti, oni môžu robiť len jedno: veľkoryso mu ďalej dávať lásku, podporu a pochopenie. Lebo len v tom prípade nájdu spolu pokoj a jednotu, hoci i za bránami raja.

To, že raz sa musíme svojich detí vzdať, lebo nasilu ich pridržiavať pri sebe by bolo od istého bodu rovnako deštruktívne pre nich aj pre nás, rozpráva ešte jeden biblický príbeh, ten o Abrahámovi a Izákovi. Nie, nehovorí o otcovi-fanatikovi, ktorý je schopný kvôli viere zabiť vlastné dieťa. Hovorí o otcovi, ktorý pochopil, že dar, ktorý dostal na pár rokov do opatery, mu nepatrí. A v Džibránovej nádhernej filozofickej básni Prorok je deťom venovaná táto pasáž, ktorá jasne dokazuje, že ide o poznanie spoločné všetkým kultúram: „Vaše deti nie sú vašimi deťmi./Sú synmi a dcérami Života,/túžiaceho po sebe samom./Prichádzajú cez vás,/ale nie od vás,/a hoci sú s vami, nepatria vám./Môžete im dať svoju lásku,/ale nie svoje myšlienky,/lebo ony majú svoje vlastné myšlienky./Môžete vytvoriť domov ich telám,/ale nie ich dušiam,/lebo ich duše/prebývajú v dome zajtrajška,/ktorý vy nemôžete navštíviť/ani v svojich snoch.“

Škaredé kačiatko

Len málo autorov rozprávok malo a má tú vzácnu schopnosť vytvoriť príbeh s liečebnou silou archetypu. Andersen je jeden z najgeniálnejších. Jeho rozprávka o škaredom kačiatku, z ktorého sa stane krásna labuť, je mýtom o hľadaní duchovnej rodiny, ku ktorej človek patrí. Kačiatko vyhnali, hoci sa ničím neprevinilo, len vyzeralo a konalo ináč ako členovia rodiny, ktorá ho vychovávala. Môže sa stať, že dieťa s takýmto pocitom sa bude v živote túlať veľmi dlho a hľadať svoje miesto a pokoj. Môže sa stať, že to vzdá a aj ako dospelý muž či žena bude žiť uzavreto do seba a neprijateľný či neprijateľná pre ostatných. Stáva sa to vtedy, keď spoločnosť podmieňuje úspech a zaradenie akýmikoľvek kritériami – vzhľadom, výškou, silou, formou, dosiahnutou mocou, mužnosťou, ženskosťou, správaním, náboženskou vierou. Vtedy vznikajú veľmi hlboké rany v dušiach „kačiatok“.

Ale rozprávka nepredpokladá, že si taký človek sadne a bude iba bezmocne plakať, ona predpokladá, že sa postaví na nohy a vydá sa hľadať tých, ku ktorým patrí. Ako však spozná tie správne dvere, na ktoré má klopať? Má ho viesť základný pocit, že je medzi nimi žiaduci. Že sú tam jeho dary s rešpektom uznávané a prijímané. Ak človek takú kultúru nenájde, môže si ju vybudovať sám. Najdôležitejšie je vydržať, lebo čo sa hýbe, to nezmrzne. Sľub divokej prírody znie: po zime vždy prichádza jar. Nevzdaj sa. Konaj svoju prácu. Nájdeš svoju vlastnú cestu. Aztékovia majú boha Xipe-toteca, Novo odetého, ktorý je bohom jari, toho ročného cyklu, ktorý znovu prináša život. A majú aj bohyňu Coatlique, ktorá je ochrankyňou ženských vyhnankýň, tých osamelých žien, ktoré sú natoľko naplnené mocnými myšlienkami a nápadmi, že vždy musia žiť mimo osadu, aby ju nerozrušovali. Atabaskovia, indiánsky kmeň z Aljašky si po stáročia rozprávajú legendu o Vtáčej dcére, ktorá pred tradičnou úlohou manželky a matky dala prednosť slobode a samote, kde hladovala, bola znásilňovaná a bitá, no svojim utrpením zosilnela tak, že sa nakoniec vyrovnala s krutosťou tohto sveta, našla nový domov i chápajúceho partnera, ktorý tiež prešiel ťažkými skúškami.

Dievčatko so zápalkami

Sirota, ktorá zamrzne na zasneženej ulici, pretože od nej nikto nekúpil zápalky, dievčatko, ktoré si v posledných chvíľach úbohého života posvieti na sen, v ktorom ho mŕtva babička zoberie so sebou do neba. Možno trochu sentimentálny, určite však jeden z najdojímavejších príbehov z Andersenových rozprávok. Na symbolickej rovine hovorí o živote v prostredí, ktoré nedbá na rozvoj tvorivej fantázie dieťaťa. Dary, ktoré ponúka – svetlo a teplo - nie sú cenené. Ten, kto sa emocionálne stotožnil s týmto príbehom, by sa mal hlbšie zamyslieť nad tým, či má vo svojom okolí dostatok ľudí, ktorí schvaľujú jeho tvorivosť, to, čím naozaj je. Ak nemá, hrozí mu, že „zamrzne“. Človek potrebuje minimálne jedného-dvoch priateľov, ktorí mu dávajú najavo, že je pre nich darom. Keď ženy citovo žijú „na mraze“, keď majú nevhodného partnera, šéfa, ktorý ich využíva, okolie, ktoré ich ponižuje, inklinujú k bezúčelnému fantazírovaniu, a nie k činnosti. Aby sa nestali dievčatkom so zápalkami, musia sa odhodlať k veľkému kroku: ten, kto nepodporuje to, čo vieš a tvoj život, si nezaslúži tvoj čas. Nepriateľské podmienky neslúžia k prehlbovaniu múdrosti, naopak - decimujú. Dievčatko si musí vybrať inú cestu, iné prostredie, nežiť pasívne len vo svete predstáv, nepredávať za dumpingovú cenu „zápalky“, lebo tým ponecháva svoju ženskosť bez tepla, bez múdrosti, bez možností ďalšieho rozvoja. Babička tu predstavuje kolobeh života a smrti, jej úlohou je stáť pri smrti niečoho, starať sa o dušu, pokým sa znovu nezrodí v lepších podmienkach.

Manželstvo Dia a Héry

Najvyšší olympský boh Zeus je archetypálny cudzoložník a Héra archetypálna žiarlivá manželka. Milujú sa a zároveň neustále hašteria. Ju dovádzajú do zúrivosti jeho nevery a množstvo nemanželských detí. Zeus sa zaujíma o bohyne, smrteľné ženy aj chlapcov, je schopný premeniť sa na býka, labuť či zlatý dážď, aby dosiahol objekt svojej túžby - a potom sa vydať za ďalším dobrodružstvom. Héru cudzoložstvo manžela zraňuje. On občas umlčí jej výčitky bitkou, ona občas od neho odchádza. Vtedy milenky zrazu strácajú na príťažlivosti, Zeus zisťuje, že mu manželka chýba a uteká sa s ňou zmieriť, pričom využíva všetok svoj šarm a zmysel pre humor.

Na hlbšej symbolickej rovine ide opäť o niečo iné ako neharmonický vzťah, ktorý by sa dal ľahko vyriešiť rozvodom. V každom z nás existuje Zeus aj Héra, dve strany tej istej mince mince: na jednej strane stálosť a zodpovednosť, na strane druhej hľadanie ideálu a tvorivosť, ktorú nie je možné vtesnať do jednotvárnosti každodenného života. Oddanosť a túžba po slobode, dva aspekty ľudskej duše, protirečivé a zároveň závislé od seba. Ak nechceme na vlastnej koži absolvovať takéto búrlivé manželstvo, musíme v sebe nájsť rovnováhu medzi nimi.

V čom spočíva tajomstvo Dia a Héry? Dokážu sa spolu smiať a to ich po každej hádke dá opäť dohromady. Sú rovnocennými partnermi, Héra síce žiarli, ale neutápa sa v sebaľútosti, rany vždy s dôvtipom vracia a občas si tiež „dovolí“ milenca. Keď Dia opustí, on ju prenasleduje s rovnakou vášňou ako svoje milenky. Najhlbšie tajomstvo olympského manželstva tkvie v poznaní, že iného človeka nemôžeme vlastniť. Ak máme záletného manžela, mali by sme sa spýtať sami seba, či sme sa príliš nevzdali svojich predstáv o vlastnom živote a či preto nie sme považovaní za ľahko dosiahnuteľných. Ak sme to my, kto má sklony k nevere, úprimne si odpovedzme na otázky, či sa za naším hľadaním ideálu neskrýva strach pred tým, že nás bude niekto príliš obmedzovať. Ten, kto chce vybudovať zdravý vzťah, musí zvládnuť umenie kompromisov. A to znamená vzdať sa hľadania ideálu, ale nikdy nie vlastnej duše.

Vzlietnuť príliš vysoko

Aj Hélios, grécky boh slnka, mal dieťa s pozemskou ženou. Jeho mladý syn Faethón sa jedného dňa dostavil do otcovho zlatého paláca a žiadal Hélia, aby pred svetom potvrdil, že je naozaj jeho synom. „Splním ti prianie, nech je akékoľvek“, unáhlene sľúbil otec synovi. „Tak mi dovoľ viesť tvoj slnečný voz“. Hélios sa preľakol, lebo vedel, že ho syn požiadal o niečo, čo je nad jeho sily, že ako smrteľník túži po tom, čo je vyhradené iba bohom. Božský sľub sa však musí dodržať. Otec síce poradil synovi, kde a ako má držať opraty v rukách, ale neskúsený mladík kone nezvládol, ohnivým vozom podpálil nebesá i zem a sám ako horiaca fakľa spadol do vôd oceánu.

Príliš mladý a príliš sebavedomý Faethón chce letieť príliš vysoko a príliš rýchle. Nemá trpezlivosť na to, aby sa preslávil vlastnou prácou, chce hneď žiariť ako jeho otec, chce sa mu podobať, ale nemá jeho schopnosti ani skúsenosti. Aj otec Hélios niečo chce, hlavne napraviť fakt, že sa dosiaľ synovi venoval tak málo, pocity viny zaháňa tým, že nespôsobilého syna nechá „riadiť voz“. Modelová situácia v súčasných rodinách, kde zaneprázdnený otec nahrádza deťom svoju prítomnosť drahými darčekmi. Aby sme ostali v rovine mýtu, úspešný otec požičia svoje porsche synovi, ktorý ešte nemá vodičský preukaz, alebo ho usadí do vedenia firmy, hoci na to jeho sily nestačia. Za také chyby sa draho platí. Pred každým mladým človekom stojí dôležitá úloha: rozoznať, na čo má a na čo nemá nadanie, a s pokorou si uvedomiť, že iba samoľúba ctižiadostivosť na to, aby dosiahol vysoký cieľ, nestačí. Mýtus nás učí aj to, že v živote nemáme napodobňovať iných, akokoľvek úspešní sú, ale snažiť sa byť jediné – sám sebou.

Čosi podobné hovorí aj príbeh o Ikarovi, ktorý precenil vlastné možnosti, napriek varovaniu vzlietol až k nebu a za svoje privysoké ambície bol potrestaný rýchlym pádom a smrťou. Mýtus je stále živý, veď médiá nám takmer denne sprostredkovávajú správy o novodobých „Ikaroch“ a „Faethónoch“, či už sú to podnikatelia, ktorí priniesli finančnú skazu sebe aj iným (ostalo po nich len „spálenisko“), alebo umelci, ktorí po etape krátkej slávy skončili závislí od drog.

O perníkovej chalúpke

V rozprávkach, kde sa nevyskytuje Hrdina v podobe Princa je mužskosť reprezentovaná len vedľajšou postavou, ktorá v sebe zahŕňa mužskú energiu v duši ženy. Mužskú, teda aktívnu, tú, ktorej výsledkom je čin. Tu máme brata Janíčka, muž „vo vedľajšej úlohe“ sa objavuje aj ako slabošský otec, ktorý sa síce poctivo stará o živobytie rodiny, ale je úplne v područí macochy. Na pokyn macochy vyženie vlastné deti, v Popoluške sa nezastane svojej dcéry.

Rozprávka o perníkovej chalúpke je príbehom ženy, ktorá sa usiluje vyslobodiť z moci Veľkej Matky. Macocha predstavuje negatívnu stránku archetypu Veľkej Matky, panovačnú materskú postavu. Svoju nadvládu presadzuje tým, že vyvíja silný emocionálny tlak na dieťa, poskytuje mu alebo odopiera materinskú starostlivosť, bezpečie a výživu, citovo vydiera a vnucuje dieťaťu i ostatným svoje predstavy o tom, aký život by mali viesť. Pokiaľ tento archetyp získa v rámci duše dominantné postavenie, môže sa túžba po moci a ovládaní druhých stať hlavným životným cieľom. Archetypová psychológia pozná „požierajúcu matku“, ktorá život rovnako dáva i berie.

Marienka je dievčenská, nežná, žensky poddajná časť ľudskej bytosti. Od spolupráce s Janíčkom, činorodou energiou v jej duši, závisí výsledok tohto zápasu. Keď sa jej ženské vlohy – zmysel pre krásu, schopnosť nadväzovať vzťahy s ľuďmi, potešenie a rozkoš dostanú pod dominantný vplyv utlačovateľského archetypu moci, vzniká nebezpečenstvo, že sa ďalej nebudú prirodzene vyvíjať. Zlá Veľká Matka, či už je to vlastná mama, babička alebo nejaká iná staršia žena z blízkosti našej hrdinky, nielenže v nej potláča ženskú citovú a erotickú prirodzenosť, ale spôsobuje nedostatok autenticity, jej neschopnosť žiť život podľa vlastných predstáv. Mladá žena je nútená žiť akoby predĺžený život svojej matky, ktorá na ňu prenáša svoje vlastné túžby a ciele, ktoré sama nedokázala uskutočniť. V mnohých rodinách táto pupočná šnúra nebola nikdy prestrihnutá a matka odčerpáva životnú energiu svojej dcéry často až do pokročilého veku.

Perníková chalúpka sa sprvu zdá byť obrazom dobrej Veľkej Matky: poskytuje bezpečie, domov, sladkosti. Za oknom však číha Ježibaba, ešte desivejšia podoba zlej Veľkej Matky. Tá, ak si chce udržať svoje dominantné postavenie, musí si z Marušky urobiť „poslušnú dcéru“ a Janíčka odstrániť, aby jej nepomáhal pri osamostatňovaní. Janíčka „vytesní“ do chlieva, kde ho vykrmuje, aby ho mohla zjesť. Každé ráno zisťuje, do akej miery pribral, čo skúša na jeho prste, čím sa prst, symbol falusu stáva nielen symbolom sexuálnej energie, ale mužskej sily vôbec. Janíčko má z Ježibaby strach, svojou potenciou sa príliš nechváli a namiesto prsta nastavuje tenké drievko.

Rozprávka poukazuje aj na iné: že Marienka a Ježibaba sú dve protikladné vlastnosti tej istej duše, z nežnej dievčiny môže raz byť Ježibaba. A v každej Ježibabe sa skrýva krásna dievčina, ktorou kedysi bola. Je to výraz konfliktu medzi dvomi tendenciami sídliacimi v ľudskej duši: na jednej strane láska a poddajnosť, na druhej neschopnosť lásky a neústupnosť ústiaca do túžby ovládať druhých. V oboch prípadoch stojí na počiatku túžba po spojení s druhým človekom, v prvom prípade silou lásky, v druhom silou donútenia. Keď sa Marienka vzoprie Matke a jednoznačne postaví na stranu Janíčka (či už ide o jej priateľa alebo manžela), keď dá prednosť ozajstnej láske pred sladkou malátnou závislosťou na Matke, vybojuje si právo žiť vlastný autentický život. Potom dokonca môže byť priateľkou a oporou tej, ktorá ňou roky manipulovala.

O múdrej Vasilise

Rozprávka o duševnom poklade každej ženy – intuícii. Umierajúca matka dá svojej dcérke bábiku, ktorú ona kedysi dostala od svojej mamy a ktorá má teraz ďalšej generácii žien tohto rodu pomáhať. Keď sa otec znovu ožení, macocha s jej dcérami Vasilisu trápia. Nakoniec ju vyženú do lesa za Babou Jagou, aby doniesla oheň do ich krbu. V tmavom lese sa nebojí, pretože má pri sebe bábiku od milujúcej matky, ktorá ju vyvedie na lúčku k chate na stračej nôžke. Tam býva Baba Jaga. Tá Vasilisu poverí deviatimi náročnými úlohami. Dievčina u nej vidí mnoho podivných vecí, na ktoré by sa aj spýtala, keby ju bábika nevarovala, aby radšej mlčala. Baba Jaga Vasilisu poučí, že kto veľa vie, rýchle zostarne. Nakoniec si oheň vyslúži a keď ho prinesie do rodnej chalupy, jeho žiara do rána spáli macochu aj jej zlé dcéry.

Aby sme príbeh pochopili správne, musíme si uvedomiť, že všetky jeho postavy predstavujú jedinú dušu ženy. Individuálna duša prechádza pri plnení úloh od Baby Jagy zasväcovacím procesom a kráča tam, kde kráčajú všetky ženy. Cieľom je dosiahnuť milujúci a dôverný vzťah sama so sebou.

Aké úlohy ju čakajú? Nechať starostlivú matičku umrieť, pretože úlohou každej dcéry je postaviť sa na vlastné nohy. Toto nerob, toto nehovor, nemôžeš len tak odísť z domu, neriskuj, ostaň so mnou – tieto hlasy patria vystrašenej matke v ženskej duši. Ak vyčkávame, že z rodnému domu odídeme až vtedy, keď budeme plne pripravené, tak neodídeme nikdy, pretože nikdy nedokážeme vopred počítať so všetkými alternatívami.

Macocha a jej dcéry, to sú tie hlasy, tí členovia rodiny, ktorí hovoria: Nie si dosť dobrá, to nezvládneš, na nič sa nehodíš… Dievčatá vyrastajúce v takejto atmosfére majú často pocit, že rodina ich uzná, akceptuje len keď dokážu čosi veľkolepé a to ich po celý život ženie do náročných situácií, len aby dokázali, že za niečo stoja. Všimnite si, že dcéram, ktoré majú naivného otca, trvá prebudenie dlhšie. Vasilisa stále nosí pri sebe bábiku, symbol prirodzených ženských inštinktov, vnútorný hlas hlbokej múdrosti. Niet väčšieho daru, ktorý môže matka odovzdať dcére, ako tento dar vnímavosti. Koľkokrát ženy povedia: mala som sa riadiť svojou intuíciou!

Ďalšia úloha: pozrieť sa do tváre Babe Jage, divokej a tvorivej sile v nás. Prevláda názor, že muži sa obávajú tejto nevyspytateľnej ženskej sily. Mnohokrát sa jej však viac obávajú samotné ženy, ktoré boli vychovávané k tomu, aby boli milé a dobré, takže sa sprvu zľaknú vlastných hĺbok. Vo vlastnom záujme by sa však mali naučiť žiť s divoškou v sebe.

Nie je to tak dávno, keď ženy bežne vdychovali pach ostrej krvi pri pôrode a umývali chladnúce telá zomretých. Dnešným ženám, zvlášť tým z miest, táto priama skúsenosť s citlivými aspektami cyklov života a smrti chýba. Učiteľkou smrti i oživenia, životného prístupu dávaj-ber, je tu Baba Jaga. Naučí Vasilisu udržiavať oheň vlastnej tvorivosti, nenechať ho vyhasnúť, ale „variť“ svoje nápady a túžby a potešiť a vyživovať ich výsledkami seba i všetkých naokolo. Baba Jaga naučí Vasilisu aj to, že existujú veci, ktoré nám v určitej etape nášho života jednoducho nemôžu byť známe. A je to tak dobre. Niet sa kam ponáhľať. Čím je žena staršia, tým hlbšie prežíva svoje vnútorné rytmy, tvorivosť, rodenie duševných detí, samotu, hru, odpočinok i sexualitu. Niet sa kam ponáhľať, porozumenie príde vtedy, keď má prísť.

Niesť svetlo poznania domov nie je ľahké. Človek vidí hlbšie do seba i do ostatných. Zmúdrelé „Vasilisy“ si viac nevyberú deštruktívnych milencov. Vyberajú si milencov, priateľov a učiteľov, ktorí podporujú ich prirodzenosť, ich živú energiu, ich nápady a ideály. Vasilisa sa naučila „triediť semienka od smetí“, teda rozlišovať a hodnotiť všetko, s čím sa v živote stretne. A naučila sa, že čo má zomrieť, to treba nechať zomrieť (macochu), aby ostalo viac miesta pre novú dušu.

Rany Jóbove

V rozprávkach sme zvyknutí na to, že dobro zvíťazí a zlo je vždy potrestané. V biblickom príbehu o Jóbovi sa dočítame opak – že život je nespravodlivý. Napriek ťažkým skúškam, ktoré musí Jób podstúpiť, napriek tomu, že stratí všetkých, ktorých miloval, majetok i zdravie, on nikdy Boha ani svoj osud nepreklína a tak ako predtým prijímal od neho dobro, teraz pokorne prijíma aj zlo. Odmieta falošnú útechu priateľov, ktorí predpokladajú, že Jób zhrešil a privolal na seba Boží trest, alebo že ho Boh skúša a nakoniec odmení. Jób to vidí ináč: Boh je Boh, život je život, a on vieru v jedno i druhé napriek všetkému nestráca.

Ľudia síce odpradávna dúfajú, že ak sa budú správať podľa určitých morálnych zásad, alebo ak prinesú božstvu predpísanú obetu, že sa vyhnú ťažkostiam, no realita ich presviedča, že táto logika nefunguje. Aj tí, čo nezhrešili, trpia (a naopak). Utrpenie nemá zmysel, ani ako trest, ani ako predpoklad pre nebeskú odmenu. Utrpenie proste je. Patrí k životu a ani po nezaslúženej bolesti či strate toto veľké vesmírne tajomstvo neodhalíme. Môžeme len jediné: prijať skutočnosť takú, aká je, a veriť, že za každých okolností, po každom prežitom utrpení nájdeme v sebe silu obnoviť svoj život. Jóbove trpké skúsenosti urobia z neho zrelého a silného muža, on videl a vie niečo, čo presahuje bežné poznanie vecí. Cez tento ťažký proces dozrievania raz musí prejsť každý z nás. Aj keď to nemusia byť práve „jóbovky“ na úrovni tých biblických, s nespravodlivosťou a utrpením v nejakej forme sa určite stretneme. Príbeh nás učí, že je zbytočné strácať čas hľadaním odpovede na otázku „prečo práve ja?“. Ukazuje nám aj to, že priateľa, ktorý práve trpí, nemusíme utešovať ani dobre mienenými slovami, ani prísľubom riešení. Ak ho máme naozaj radi, stačí mlčať a proste s ním len byť.

A na záver…

… ešte jeden odkaz od Clarissy: ”Radím ľuďom, aby ako zlatokopi hľadali príbehy z vlastného života i zo života svojich blízkych, také tie rodinné mýty, tradované z generácie na generáciu, aby počúvali najstarších z rodiny, ktorí sú zdrojom liečivých síl. Aby sa spoliehali na to skutočné, čo prežili sami. Budete vedieť, že ste na správnej ceste, ak budete mať odreté kĺby, ak budete spať na studenej zemi – nie raz, ale znova a znova - ak budete tápať v tme a chodiť v kruhu, ak zažijete dobrodružstvá, pri ktorých vstávajú vlasy dupkom na hlave. Na každom príbehu, na každom aspekte tvojho vlastného života musí byť trochu, v mnohých prípadoch i veľa preliatej krvi, ak má byť skutočným liekom. Krop príbehy svojho života krvou, slzami i smiechom, aby kvitli. To je jediná práca, ktorú tu máme urobiť.”

Danica JANIAKOVÁ 

Pramene:

Clarissa Pinkola Estés: Ženy, které běhaly s vlky. Pragma Praha 1999.

Liz Green – Juliet Sharmon-Burke: Životní cesta v zrcadle mýtu. Portál Praha 2001.

Joseph Campbell: Tisíc tváří hrdiny. Portál Praha 2000.