V labyrinte poznávame, kto sme

V labyrinte poznávame, kto sme

Napísala 

Václav Cílek: „Téma labyrintu tu je už päťtisíc rokov a v súčasnosti sa nám vracia s plnou silou. Čím je doba zložitejšia, a naša taká je, tým častejšie vstupujeme do bludísk a labyrintov. Bludisko vedie k neistému úspechu, ale labyrint nesie v sebe nádej. V labyrinte poznávame, kto sme a ako je svet usporiadaný.“

Václav Cílek
LABYRINTY SVĚTA
Albatros, 66 s.

Kniha krásna i múdra zároveň, originálny tip na dar. Len 66 strán, no v nich zhustený extrakt duchovného poznania (text) a estetickej krásy (ilustrácie jedenástich popredných českých ilustrátorov a jednej japonskej maliarky), všetko súvisí s témou labyrintu, teda „cesty zo zmätku sveta do raja srdca“. Autorom tohto literárneho skvostu je geológ a klimatológ, filozof a taoista šmrncnutý zenom, spisovateľ a popularizátor vedy Václav Cílek. K jeho bestsellerom patria hlavne tituly Magické hory, Podzemní Čechy a Putování starými cestami. Labyrinty světa sú čímsi ako „čerešňou na šľahačke“ Cílkovej tvorby. Fenomén labyrintu ho fascinuje už roky, prvým inšpirátorom pre neho bol Jan Amos Komenský s jeho geniálnym dielom Labyrint světa a ráj srdce. Ukážkou z tohto skvostu svetovej literatúry Cílkove zamyslenie nad labyrintmi sveta i tými našimi osobnými začína. Pokračuje definíciou labyrintu a záznamom skúseností autora aj iných ľudí, vrátane mýtických hrdinov, z blúdenia v labyrintoch, ktoré sa im v živote postavili do cesty. „Téma labyrintu sa tu objavuje už päťtisíc rokov a v súčasnosti sa nám vracia s plnou silou. Čím je doba zložitejšia, a naša taká je, tým častejšie vstupujeme do bludísk a labyrintov. Bludisko vedie k neistému úspechu, ale labyrint nesie v sebe nádej. V labyrinte poznávame, kto sme a ako je svet usporiadaný,“ píše Václav Cílek a predstavuje mýty (o Daidalovi, Minotaurovi a Tézeovi) alebo knihy, ktoré majú rysy labyrintu (Danteho Božská komédia, Cervantov Don Quijote i Goetheho Faust, či Robinson Crusoe Daniela Defoea), ktoré vznikali zvyčajne v časoch veľkých premien a prinášali ľuďom útechu v tom, že každá temnota raz pominie. Nestane sa to však samé od seba, človek musí mať vôľu a odvahu vstúpiť do bludiska, podstúpiť zápas ak nie s démonmi, tak aspoň sám so sebou a potom nájsť cestu von.

Ukážky z knihy Labyrinty světa:

Bludisko je hrozné miesto, podobá sa na väzenie a človek sa v ňom môže navždy stratiť. V bludisku sa blúdi, labyrintom sa prechádza. Labyrint nás neočakávaným spôsobom vedie do takmer zabudnutého stredu sveta alebo možno vlastnej bytosti. Cestou môžeme naraziť na Minotaura alebo iné monštrum skrývajúce sa v tme. Nikdy vopred nevieme, ako prežijeme tú hrôzu, či nestretneme nemilosrdného sudcu našich činov a či nenazrieme do tváre smrti. Labyrint je skúška, ale v jeho strede svieti svetlo a natiahnutá niť ukazuje cestu späť k novej slobode.

Myslím si, že labyrint bol vymyslený ako ochrana pred bludiskom sveta, pretože nás vedie jednou vopred určenou cestou. Sme zaskočení jeho neočakávanosťou, ale nie stratení. Možno preto nachádzame labyrinty poskladané z rôznofarebných kameňov na podlahách kostolov a katedrál. Najslávnejší labyrint leží neďaleko Paríža v katedrále v Chartres. Miestni kňazi sa zaň trochu hanbia ako za nejakú pamiatku z pohanských čias, a tak naň často stavajú stoličky, aby ním človek nemohol prechádzať. Boja sa labyrintu, lebo mu nerozumejú, ale vedia, že je mocný.

Našťastie kópie tohto labyrintu nájdeme všade na svete. Skúsme ho prejsť správnym spôsobom. Treba ísť mlčky a pomaly. Dýchajme hlboko a prosebne, veď práve učíme myseľ nájsť pevný bod, ktorý budeme neskôr v živote mnohokrát potrebovať. Neponáhľame sa. Blížime sa k stredu, ale potom nás náhla zatáčka odvedie niekam ďaleko. Trochu sa nahneváme – veď sme tam už takmer boli! Ale až teraz nás začína labyrint baviť, pretože poznávame, že je ako život. Koľkokrát sme už takmer niečo dosiahli, nejakú výhru, stretnutie či zážitok, a v poslednej chvíli nás náhoda alebo nutnosť odviedli nabok a my sme sa opäť začali, tentokrát s rastúcou opatrnosťou, približovať k cieľu. Áno, takto nejako funguje svet.

Súčasník má pocit, že nejakej veci porozumie tým, že si o nej niečo prečíta. Opak je pravda. V záležitostiach lásky, hrdinstva či krásy, a labyrintu je najdôležitejší vlastný zážitok – treba ísť do Chartres a prejsť labyrint, treba pobudnúť v hustom lese v bučinách východného Slovenska, preplietať sa pomedzi skaly Kumerského pohoria, alebo v lužných lesoch na Dunaji v Hainburgu. Až potom nastupuje rozum a pomáha nám pochopiť, čo sme zažili a aký to má význam. Ak začneme slovami, akoby sme uviazli v ornamente vysypanom bielym riečnym pieskom pred moravským domom. Nikdy nevstúpime dovnútra a ani nepochopíme, že sme lapení v bludisku názorov a slov. Svoju vlastnú cestu nájdeme až v skutočnej krajine, v záhradnom labyrinte, postačí dokonca aj labyrint nakreslený kriedou na asfalt.

Foto na titulnej strane: labyrint v záhrade benediktínskeho opátstva v Pannonhalme (Maďarsko)

Viac na podobnú tému nájdete v kategórii Pravda rozprávky a mýtu

 

Posledná úprava 31.03.2016

Nájdete nás na FB