Verný malý princ

Napísala 

Spomienky ruže, tak sa volá biografická výpoveď Consuelo de Saint-Exupéry, ktorá počas krátkeho, intenzívneho a veľmi zvláštneho spolužitia so slávnym francúzskym spisovateľom a priekopníkom letectva žila v jeho tieni. Názov knihy síce akoby naznačoval, že to ona...

...bola predlohou pre ružu z Malého princa, na adresu ktorej malá líška vyriekla dnes už klasickú vetu „čo je dôležité, je očiam neviditeľné, správne vidíme iba srdcom“, ale zdá sa, že samotná Consuelo prinajmenšom tušila, kto vlastne je Exupéryho „ruža“, keď písala: „Mali ste pravdu, Tonio, som aj vašou matkou.“

„Mám rád knihy, nad ktorými má človek pocit, že civilizácia ešte existuje,“ povedal Antoine de Saint-Exupéry v interview na sklonku života. Jeho diela k takým určite patria. To „de“ v mene francúzskeho spisovateľa, ktorý sa stal hlásateľom ideálov ľudskosti, upozorňuje na šľachtický pôvod. Malého princa, štyri knihy o letcoch, eseje Dopis rukojemníkovi a filozoficko-meditatívne posolstvo huma- nizmu s názvom Citadela napísal gróf. Prvé zmienky o rodine de Saint-Exupéry pochádzajú z roku 1073. I keď roku 1900, kedy Antoine prichádza na svet, už ide o šľachtu síce starobylú, ale chudobnú. Otec, dragúnsky dôstojník, vymení armádu za poisťovňu. Tá ho posiela ako inšpektora do Lyonu, kde sa zoznámi s Marie de Fonscolombe, ktorá sa celé dni venuje hudbe, maľovaniu a písaniu veršov. Porodí mu dve dcéry a dvoch synov. Krátko pred narodením tretej dcéry otec umiera na mozgovú porážku.

Antoine má štyri roky. Detstvo prežije striedavo na dvoch zámkoch, u starej mamy a u svojej tety, ktorá k sebe prijme neter i s jej piatimi deťmi. Park u tety je ich kráľovstvom. Tu sa hrajú, naháňajú, schovávajú v orgovánovom háji, chovajú zajace a korytnačky. Hry vymýšľa najmä Antoine a súrodenci sa mu vždy podriaďujú. Ako šesťročný začína písať básne, aj tieto výtvory si brat a sestry musia povinne vypočuť. Volajú ho Kráľ Slnko kvôli jeho zlatým kučeravým vláskom.

Ani jedno z detí nevenuje svojej matke takú pozornosť ako práve on. Odkedy vníma svet okolo seba, snaží sa zdržiavať v jej blízkosti. Ťahá za sebou kresielko obtiahnuté zelenou látkou, ktoré si vždy postaví vedľa miesta, kde už sedí matka. Nespustí ju z očí a stále vyžaduje, aby mu rozprávala rozprávky.

Detstvo a dospievanie

Roku 1909 odchádza celá rodina k starému otcovi do Mansu, kde obaja bratia nastúpia do elitnej jezuitskej školy. Ženský svet malého Antoina sa zrúti. Starý otec je veľmi prísny a výrečný vnuk, s ktorým treba mať neskutočnú trpezlivosť, mu ide na nervy. Nežný vzťah svojej dcéry k rozmaznanému vnukovi nazýva slabosťou. Malý básnik dosiaľ nepoznal prísnosť ani disciplínu, teraz si musí zvykať. Nenávidí aj školu, uniformy, cvičenia, počas ktorých je vždy posledný a najnešikovnejší. A vysmievaný – za nos dohora, za precitlivenosť, za neohrabanosť. Jediný šport, ktorý má rád, je plávanie.

Ožije len cez prázdniny. Sedem kilometrov od zámku sa nachádza civilné letisko. Ohradený trávnik, na ktorom lietajú prototypy prvých lietadiel, ktorých vývoj financujú lyonskí podnikatelia. Takmer každý deň stojí pri letisku chlapec na bicykli a zahŕňa profesionálov otázkami na spôsob riadenia, na motory. Tí, sami zapálení nadšenci, mu ochotne odpovedajú. Má dvanásť rokov, keď ho jeden z nich posadí do lietadla a dvakrát s ním zakrúži nad letiskom.

Posadnutosť letectvom sa už nedá ukryť. V škole nedáva pozor, vypočítava a kreslí lietadlá, vymýšľa kormidlá vzducholodí. Vydá jedno číslo školského časopisu. Jeho obálku zdobí lietadlo ponárajúce sa do tmy.

Vypukne vojna, ktorá ako prvá urobí z dvadsiateho storočia storočie svetových vojen. Pani de Saint-Exupéry je vyškolená ošetrovateľka a tak odchádza ako vrchná sestra do lazaretu v Ambérieu, kde sú sústredení ranení z alsaského frontu. Antoine stretne bezrukého invalida s medailou a povie bratovi Francoisovi: „Rád by som obetoval ruku, keby som dostal vojenské vyznamenanie.“

Matka zapíše oboch synov do školy vo švajčiarskom Fribourgu. Antoine má zlé známky dokonca aj z náboženstva. Stráca vieru, či skôr príslušnosť ku katolíckej cirkvi. Potom rodinu postihne nečakaná tragédia. Pätnásťročný Francois umiera na následky reumatickej horúčky. Antoine zmaturuje a stojí pred voľbou budúceho povolania. Na parížskej prípravke na štúdium na Námornej akadémii objaví jeden z profesorov jeho matematické nadanie. Mladý muž, vlastne ešte chlapec píše domov listy, z ktorých vidieť, že sestry má rád, ale matku priam zbožňuje. Keby sa mu vydarili prijímačky, chcel by s ňou, len s ňou pobudnúť v domčeku pri mori. „Bolo by to prvý raz v živote, čo by som bol sám, a veľmi potrebujem, mamulienka, aby ma niekto chránil, aspoň trošku, na začiatku!“

Na prijímacom pohovore na Námornú akadémiu však pohorí. Čo ďalej? Zapíše sa na štúdium architektúry, ale to si len vybral čas na to, aby zistil, čo vlastne chce naozaj. Aj keď matka nemá veľa peňazí k dispozícii, sľúbi mu, že mu bude posielať dosť nato, aby mal v Paríži z čoho žiť.

V školskom ateliéri ho nevídať. Sedí v kaviarni nad pohárom červeného vína a haldami papiera, ktorý zapĺňa drobným písmom. Meria 190 cm, šírka pliec meter, má zavalitú postavu, vždy do niečoho narazí alebo niečo rozbije, zrejme si ani sám neuvedomuje, aký je vysoký a koľko váži. O to viac na seba púta pozornosť jeho citlivosť. Roku 1920 rukuje k stíhaciemu letectvu. Armáda nemá uniformu pre takéhoto obrovského vojaka, v tesnom kabátiku a krátkych nohaviciach vyzerá groteskne, ale v modrých zaolejovaných montérkach leteckých mechanikov je šťastný. Teda, najšťastnejší by bol, keby mohol lietať. Ostatným vojakom prednáša základy aerodynamiky a mechaniky. A od matky s jej skromnými finančnými možnosťami stále žiada peniaze, ktorými si platí kurzy lietania. Vie, že je to nebezpečné remeslo, vie, že z tridsiatich absolventov jedného ročníka leteckej školy po dvoch rokoch žije len deväť pilotov, ale neurobí to na neho najmenší dojem.

Desiatnik Exupéry odchádza do Maroka, kde konečne získa osvedčenie vojenského pilota. Diplom má číslo 19 398. Prihlási sa na konkurz dôstojníkov v zálohe. Na zozname, kde sú zoradení podľa výsledkov, stojí jeho meno na šesťdesiatom ôsmom mieste zo šesťdesiatich deviatich prijatých.

„... keď som smutný, ste mi jedinou útechou. Pamätáte sa, keď som sa v Manse ako chlapec vracal s veľkou aktovkou na chrbte, s plačom, že ma v škole potrestali, stačilo, že ste ma objali, a všetko bolo preč... Teraz je to to isté, Vy ste útočište, Vy viete všetko, pri Vás sa na všetko zlé zabudne a či človek chce či nie, cíti sa malým chlapcom.“

Ktorá matka dostáva takéto listy?

Po prvýkrát zamilovaný

„Muž je vždy muž, ale krásny muž, to je niečo iné.“ Dievčina, ktorá sa neskôr preslávi touto vetou z jedného zo svojich románov o svete elegantných a bohatých svetákov, sa volá Louise de Vilmorin, má práve dvadsať rokov a zotavuje sa z koxalgie, ktorá ju upútala do sadrového korzetu. Trčí jej z neho iba hlava, ale tie vety, ktoré vychádzajú z jej úst! Dvadsaťtriročný Antoine je očarený. Hrozba ochrnutia ustupuje, ona jemu rozpráva o svojich snoch, on jej recituje básne. Nezdá sa, že by krásku milujúcu prepych tento vidiečan nudil. Keď ju požiada o ruku, neodmietne ho. Štyria Louisini bratia žasnú. Nechystá ich sestra nejaký krutý žart? Naozaj sa chce stať ženou chudobného letca? Navyše keď práve vlastnou neopatrnosťou zapríčinil haváriu lietadla, pri ktorej sa pasažier zranil a jemu praskla lebečná kosť?

Rodina snúbenice nalieha: Antoine musí zmeniť zamestnanie. A on sa podvolí. Budúci svokrovci mu nájdu zamestnanie, sedí v kancelárii a vypočítava ceny akýchsi výrobkov. Zatiaľ čo snúbenica sa mu nezadržateľne vzďaľuje, on sa pýta sám seba, čo tu vlastne robí.

„Viem, ako veľmi milujete svojho nepodareného syna. Nemali by ste mi tak zazlievať, že som zatrpkol, prežil som zlé dni. Teraz som už za tým... A napokon, Vy budete utvárať moje šťastie. Neviem, prečo som sa tak tvrdošijne chcel starať oň sám. Veď len Vy jediná môžete všetko zariadiť.“ List matke, ktorý píše v čase, keď už je zasnúbenie zrušené a keď sa chystá svadba sestry Gabrielle, jedinej zo súrodencov, ktorá Marie de Fonscolombe obdarí vnúčatami. Antoine mení zamestnanie, predáva nákladné autá. Za pätnásť mesiacov predá jediné. Listy matke („Nič sa nevyrovná Vašej láske. Ľúbim Vás ako som nikdy nikoho neľúbil!“) zdobí melancholickými kresbami, na ktorých zákazník kope obchodného cestujúceho do zadku alebo si o koberec z jeho kože otiera čižmy. Medzitým však píše svoj prvý román. Skôr ako niečo napíše, premyslí si všetko v hlave a jednotlivé kapitoly si donekonečna opakuje. Príbeh vyrozpráva poslucháčom a podľa ich reakcie ho upraví. Týmto spôsobom bude tvoriť po celý život.

Loiuse sa neskôr vydá za spisovateľa Malrauxa, so svojím druhým manželom grófom Pálffym bude občas chodievať do Budmeríc.

Lietať, hlavne lietať

Mladý gróf často používa príslovku „rozhodne“. „Letectvo je rozhodne jediným ozajstným povolaním pre mňa.“ Pracuje vo Francúzskej leteckej spoločnosti, ktorá organizuje vyhliadkové lety. V literárnom časopise, ktorý hneď nato zanikne, vyjde jeho prvá poviedka. Hrdinom je pilot, ktorý miluje tú, čo ho nemá rada, a on príde o život pri nevydarenej akrobacii. Neopätovaná láska, letectvo ako poslanie, pohŕdanie rizikom a smrť. Témy, ktorým sa Exupéry bude venovať vo všetkých svojich knihách.

Staršia sestra Marie-Madeleine umiera na tuberkulózu a Antoine nevie, čím zmierniť matkino zúfalstvo. Ďalšia sestra Simone odíde do Indočíny, kde bude žiť sama a pracovať v archíve. Aspoňže on v júli získa osvedčenie pilota civilnej dopravy pod číslom 0933. Chce lietať, hlavne lietať.

Nastúpi ako kuriér leteckej pošty, pretože „ľudia píšu listy každý deň“ a pretože „služba má zmysel len vtedy, keď je každodenná“. Plat ako šofér autobusu, riziko tisícnásobne väčšie. Už viac ako stodvadsať kuriérov zahynulo na tejto linke pri preprave pošty. Medzi pilotom Henrim Guillametom, známym svojou vyrovnanosťou a spoľahlivosťou a pilotom Exupérym, mimoriadne nevyrovnaným čudákom, sa zrodí legendárne priateľstvo. Antoine mu bude hovoriť „môj adoptívny brat“ so zvláštnym odtienkom náklonnosti v hlase. Obaja sa budú chcieť vídať vždy, keď to len bude možné, aj potom, keď sa jeden aj druhý ožení. Akoby boli zrodení jeden pre druhého. (Keď Guillaumet zmizne v Andách, Exupéry dvadsaťkrát prelietava nad každým priesmykom, ale po zmiznutom lietadle ani stopy. Po šiestich dňoch zúfania nájdu zázračne zachráneného pilota v poľovníckej chate. „Prisahám, žiadne zviera by nevydržalo to, čo ja“. Táto veta obletí svet v knihe Zem ľudí.)

„O pár mesiacov dostanem dovolenku a konečne by som Vás rád pozval na obed,“ píše matke, ktorej by hlavne rád dokázal, že jej chlapček už je schopný uživiť sa sám.

Kamarátov baví trikmi s kartami, udivuje uvoľnenosťou a chladnokrvnosťou pri lietaní a prekvapuje tým, ako málo mu záleží na vlastnom výzore. Dni, keď nelieta, trávi v župane, ktorý nosí, pokým sa na ňom nerozpadne. Uľútostí sa nad černošským otrokom, ktorý hrdlačí u Maurov, zorganizuje zbierku na jeho vykúpenie a vráti ho k žene a deťom. Píše Poštu na juh, prvý román, ktorý vyjde roku 1929 v parížskom vydavateľstve Gallimard. Nešťastne zamilovaný pilot a bohatá mladá žena, ktorá sa ani kvôli láske nechce vzdať majetku. Hrdinka románu sa až príliš okato podobá na Louisu de Vilmorin. Zmätená kompozícia, dej nestojí za nič, ale silné vety o láske, kráse a dobre, témach, ktoré dnešná literatúra obchádza, zaujmú vydavateľa i čitateľov.

Akurát piloti sú mrzutí. Prečo ten zvláštny a roztržitý kolega zverejňuje to, čo sa týka len ich samotných? Prečo mieša lyriku s technikou? Ich chlad ho raní. Po rokoch napíše: „Zločin, ktorý som spáchal napísaním Nočného letu.“ Pretože druhá kniha má za následok ešte väčšie nepriateľstvo. Upodozrievajú ho z toho, že si na ich úkor robí osobnú reklamu a že spôsob, akým ich vykreslil, nezodpovedá skutočnosti. Čitateľom sa však príbehy o mužných priateľstvách zrodených vo vzduchu páčia.

„Je mi jedno, čo ľudia hovoria, dôležité je to, čo sú,“ opakuje často.

Vymenujú ho za riaditeľa prevádzky Aeroposty Argentiny s platom 225 tisíc frankov ročne. Tisíc frankov pošle každý mesiac matke a zvyšok premrhá. V prístave kúpi neznámemu Francúzovi, ktorý sa trápi, že už neuvidí Francúzsko, lístok na loď. „Peniazmi pohŕda a súčasne ich zúfalo potrebuje,“ vyjadrí sa o ňom kolega. V Buenos Aires si hľadá priateľky v nočných podnikoch, vyberá si vysoké štíhle blondínky. Netancuje a odmieta trvalé známosti. Zamilovaných žien sa bojí.

Svadba s Consuelo

Ich prvé stretnutie vyzerá osudovo. V jednom z hotelov v Buenos Aires zoznámili mladú vdovu po guatemalskom politikovi a novinárovi Gómezovi Carillovi s Francúzom, ktorý má na starosti leteckú poštu. Keď Antoine vezme Consuelo s pár priateľmi na leteckú prehliadku mesta, v kabíne lietadla si od nej vyžiada bozk a povie: „Uvidíte, že si ma vezmete za muža“. Večer v hotelovej izbe, kým sa ona sprchuje, vystrie sa na jej posteli. „Nebojte sa, neznásilním vás. Chcem, aby ste ma mali radi. Nerád kradnem veci. Páči sa mi, keď ich dostávam.“

Consuelo sa ráno prebudí v jeho náručí.

„Vy máte čo povedať. Musíte odovzdať posolstvo,“ to sú jej slová, ktoré rozhodnú a Antoine píše štyridsaťstranový list, v ktorom ju žiada o ruku. Ich vzťah vyvolá v Buinos Aires škandál. Takto poškvrniť pamiatku Gómeza Carilla! Consuelo prestanú pozývať do argentínskych domácností, hrozí jej, že príde o dôchodok a dedičstvo po manželovi. Aj tak však stanovia dátum sobáša. Antoinova matka neprišla. Počkáme na ňu s cirkevným sobášom, dnes sa zosobášime aspoň na radnici, rozhodnú snúbenci. Úradníkovi na radnici diktuje najskôr osobné údaje snúbenica. Keď prišiel rad na snúbenca, „triasol sa a plakal detskými slzami. Nie, nie, nevezmem si muža, ktorý plače,“ popísala neskôr prvý pokus o sobáš Consuelo. „Ďakujem vám, ste dobrá, veľmi dobrá. Nemôžem sa oženiť tak ďaleko od rodiny. Onedlho príde moja matka.“

Napriek svojej nevyčerpateľnej vitalite sa Consuelo bojí stretnutia s jeho rodinou. „Ktorá zaľúbená nevesta by sa netriasla pred celým rodinným klanom, ktorý jej nastávajúceho považoval za svoj majetok? Pochádzala som z iného rodu, z inej krajiny, iného kmeňa, hovorila som iným jazykom, jedla iné veci, viedla iný spôsob života,“ zapísala si o pár rokov. Má sa prečo obávať. Priatelia mu už dali najavo, že jeho voľbe nerozumejú. Gide napísal vo svojom Denníku: „Saint-Exupéry si z Argentíny priniesol novú knihu a snúbenicu. Čítal som jednu, videl druhú. Srdečne som mu zablahoželal, najmä ku knihe...“ Jeho staršia sestra Simone, kultivovaná a vzdelaná žena, dá švagrinej zlomyseľný prívlastok: „Consuelo, tá filmová grófka“. No napodiv, Toniova matka sa s nevestou spriatelí. Zabáva sa na neuveriteľných príbehoch, ktoré Consuelo sype jeden za druhým, a utešuje sa aspoň tým, že si jej syn vybral veriacu kresťanku. Keď Tonio chce Consuelo, tak ju bude mať, len nech je šťastný! Jedného dňa príde za nimi: „Deti moje, zosobášite sa na radnici v Nice. Všetko som zariadila. Dajte mi doklady.“

„Consuelo, nájdi doklady a daj ich matke,“ nariadi Antoine.

A problém je zrazu vyriešený.

Iný však na novomanželov iba čaká. Byť družkou známeho spisovateľa je rehoľa. Consuelo si myslí, že aj jej patrí trochu toho obdivu. Omyl. „Aj keď mu obetujete mladosť, peniaze, lásku, bijete sa zaňho, nepatrí vám nič,“ skonštatuje s nemalou horkosťou. Po hodine jeho prednášky každá žena v sále túži byť jeho priateľkou, jedinou chápavou a vernou inšpirátorkou. A vtedy sa objaví tá bosorka, zákonitá manželka a zahlási: „Je neskoro, ide sa domov!“ Netrvá dlho, a Antoine chodí na besedy a recepcie väčšinou sám. Žijú ako vo výklade, na očiach verejnosti. Consuelo reaguje na stratu súkromia hystériou.

Stále im chýbajú peniaze. Obaja majú talent na utrácanie. Najmä v období, keď príde o miesto pilota, má gróf de Saint-Exupéry v byte neraz vypnutý plyn a elektrinu, pretože neplatí účty. Aj preto odíde ako novinár do Moskvy. Sovietski konštruktéri s hrdosťou ukazujú mužovi zo Západu, o ktorom vedia, že je posadnutý lietaním, obrie lietadlo Maxim Gorkij. Deň nato sa veľká hračka zrúti. Keď Consuelo ako-tak prežije strach o manžela a uľahčenie, že v čase havárie nebol na palube lietadla, prichádza ďalšia katastrofa: exekúcia bytu kvôli nezaplateným daniam. Honoráre za reportáže z Ruska dlhy aspoň trochu zmiernia. Modré obdobie, ako ho nazýva podľa farby upomienok a šekov, sa ešte nekončí. Viac ako peniaze mu však chýba lietanie. Otvára skrine, privoniava ku koženej leteckej kombinéze a s láskou rozkladá po koberci kuklu, lampy, buzoly.

S mechanikom Prévotom sa pokúsi prekonať letecký rekord na trase Paríž-Saigon. Havarujú nad líbyjskou púšťou. Po troch dňoch odvolajú pátranie po nich. Matka v slzách opakuje: „Treba veriť v zázrak“. Consuelo si teatrálne zúfa, keď tu Tonio zatelefonuje z baru hotela Continental. Našiel ich beduín, ktorý im pomohol dostať sa do Káhiry. Za tri dni prešli peši dvesto kilometrov v púšti. Šesť novinových článkov o halucinácii a agónii zo smädu so spoločným názvom Väzeň piesku má obrovský úspech. Prinesie mu to síce popularitu, ale zároveň povzbudí veriteľov, aby vymáhali dlhy. Didier Daurat, bývalý kolega a šéf, to komentuje: „Zase spadol do poriadneho hajzla, ale dostane sa z neho ako vždy a nikto nepochopí ako.“ Tak ako o tri roky neskôr pri vytrvalostnom lete New York-Ohňová zem, pri ktorom havaruje a niekoľko dní leží v nemocnici v bezvedomí.

Je autorom štrnástich patentov, nič z nich však nemá, väčšinu z jeho nápadov využijú až po jeho smrti pri konštrukcii amerických lietadiel.

Neviem byť vaším manželom

„Consuelo, moje sladké bremeno...“ píše v listoch. Jej protirečivé monológy, jej výbušnosť a neviazanosť, ktorú jeho intelektuálne ladení priatelia kritizujú, Antoine nazýva ináč: „Váš vtáčí jazyk a jeho rozkošné klokotanie.“ Spoločný život je sled rozchodov a zmierení, dramatických výstupov a kríz, hádok a ticha, idyly a vzájomnej únavy z napätého vzťahu. Útla, len štyridsať kilogramov vážiaca Consuelo a trikrát taký medveď. Keď ju stíska v herkulovskom náručí, ospravedlňuje sa: „Neviem byť vaším manželom.“

On strieda milenky, ona si tiež jedného nájde a pohrozí mužovi, že odíde, ak ju bude takto zanedbávať. Tonio pozve soka s jeho priateľmi domov, privíta ich vyzlečený do pol pása, so zarasteným hrudníkom vyzerá veľmi mocný, stále sa usmieva. Ponúkne im pernod na striebornom podnose, opijú sa spolu a ona ostane s manželom. Viac tú príhodu nespomenú.

Keď mu raz urobí scénu pred priateľmi, jeden z nich ju prehne cez koleno a popláca po zadku. Consuelo si zhrnie sukňu nazad a vyhlási: „Ty si aspoň chlap!“ Keď na neho priveľmi kričí, pridusí ju vankúšom: „Nikdy by som nebol veril, že z takého malého tela môže vychádzať taký veľký krik.“ Sama si uvedomuje, že je žiarlivá, podráždená, že sa s ňou nedá žiť. Nemôže zniesť gymnazistky, ktoré ho žiadajú o autogram, dievčatá, ktoré chcú jeho fotografiu. Chodí plakať do bytu, ktorý jej požičal kamarát. Tonio ju odvedie do Švajčiarska, kde liečia jej depresie spánkom. Schudla pätnásť kíl, sukňu si uväzuje šnúrkou, aby nespadla. Vráti sa ešte raz k nej a ona sa chvíľu opäť vyhrieva na výslní lásky. „Naučil sa pri nej byť starostlivým,“ vyjadrí sa milo jeho matka, „ale žiť s ňou bolo nad jeho sily.“

Vianoce trávi Consuelo s jeho rodinou a jeho nikde. Pár sekúnd pred polnocou volá telefonicky. Urazená odmieta s ním hovoriť. „Potrebuje predsa vašu pomoc, volá vás do Paríža. Keby som ja mala takého manžela,“ zlostí sa jeho matka, „šla by som za ním na koniec sveta.“ Consuelo so švagrinou Didi vyrazia autom hneď po polnoci. A havarujú. Tonio sa viac zaujíma o zdravie sestry ako manželky. Tá o pár dní vyčerpaná odpadne na ulici. Odnesú ju do nemocnice pre úbožiakov bez dokladov. Tonio sa neobťažuje manželku vyzdvihnúť, kvôli identifikácii pošle domovníčku. Consuelo po návrate nájde v svojej posteli cudziu ženu.

Ešte síce bojuje, ale už vie, že prehrala.

A keď sa už rozhodne od neho definitívne odísť, dostane telegram: Tvoj muz havaroval. 32 zlomenin, zabranila som amputacii do tvojho prichodu. Príd co najskor. Objima matka a sestry.

Jeho silný organizmus opäť raz zvíťazí a manželia opäť bývajú oddelene. Nežijú spolu, ale keď sa Antoine chce vyhovoriť z otravných stretnutí, hovorieva: „Prepáčte, musím ísť domov, žena mi urobí výstup.“ Po vážnom úraze mu ostanú psychické následky. Neznáša niektoré zvuky, napríklad otváranie zápalkovej krabičky. Prepadá ho úzkosť. Predtým pil ako dúha, teraz ho zloží aj malé množstvo alkoholu. Z melanchólie rýchle prechádza do sarkastického výsmechu. Často hovorí o smrti.

Consuelo začne pracovať v parížskom rozhlase vo vysielaní pre španielsky hovoriace krajiny pod menom Gómezová. Raz dokonca robí interview s Exupérym, ktorý sa až priamo na mieste dozvie, kto mu bude klásť otázky. Poriadne ho to vykoľají.

Počas vojny odíde Consuelo do dedinky Oppede, kde žije desať umelcov, sami si pečú chlieb, maľujú, sochárčia, pletú svetre zo starej vlny. A najmä - hladujú. Vtedy jej muž pošle letenku, aby prišla za ním do New Yorku. Ubytuje ju v inom apartmáne, s odôvodnením, že ten jeho je pre oboch primalý.

„Nežiarli na holubičky, ktoré tu v exile hrkútali so mnou po francúzsky a odprevádzali ma s priateľmi až k tvojim dverám. Nemohol som sa ich zbaviť. Nebuď k nim zlá. Láska, ktorej chýbajú korene, je hlučná a vtieravá, je po nej, veď odchádzam, a keď budem ďaleko, nahradia ma iné tváre, iní priatelia, ba, ako vieš, aj iné holubičky. Ale to je niečo iné. Môj domov je v tvojom srdci a zostanem tam navždy.“ To sú slová, ktoré jej povedal v deň, keď odchádzal do Alžírska a keď sa manželia videli naposledy.

Napriek všetkému nikdy nezabudol, že bola prvá, ktorá uverila v jeho poslanie.

Od jeho zmiznutia v júli 1944 žije Consuelo utiahnuto v New Yorku, živí sa ako dekoratérka výkladov, nahráva na diktafón spomienky a kreslí na papier či modeluje z hliny tvár svojho druhého manžela. Aj keď sa z Exupéryho medzitým stáva legenda, jeho životopisci ju obchádzajú, dali jej punc výstrednej a hlučnej hlupane. Hoci ona bola vlastne rodená rozprávačka ako mnohí z jej rodákov, ktorí sa preslávili práve tým, ako dokázali svoju fantáziu a snovú predstavivosť pretaviť do literárnych príbehov.

Pochovali ju na parížskom cintoríne P?re-Lachaise vedľa jej prvého manžela Enriquea Gómeza Carilla. V latinsko-americkom svete ostala táto Salvadorčanka známa viac ako vdova po guatemalskom národnom hrdinovi ako po francúzskom letcovi.

Tak toto je sláva?

Ameriku, ktorá ho považuje za star, literárnu hviezdu prvej veľkosti, vníma ako krajinu ovládanú konzumom. Zatiaľ čo on nikdy neveril na šťastie plynúce z bohatstva a vlastnenia vecí: „Ak pracujeme iba pre hmotný zisk, sami si staviame pre seba väzenie. Uzatvárame sa do samoty so svojou bezcennou mincou, ktorou nezískame nič, za čo by stálo žiť. Človek je šťastný len vtedy, keď sa od neho mnoho vyžaduje.“

Jeho Nočný let sfilmovali s bratmi Barrymorovcami a Clarkom Gableom v hlavných úlohách. Vydavatelia lákajú od neho nový rukopis. Počas rekonvalescencie po ťažkom úraze prečíta všetko, čo napísal za desať rokov. Novinové články, poznámky, útržky poviedok. Zistí, že to možno nie je až také nesúrodé, ako sa obával, vytvorí kapitoly Linka, Priatelia, Lietadlo a planéta, Oáza, v Púšti, Ľudia – a vznikne Zem ľudí. Nech si z toho vyberú, čo chcú.

Vráti sa do Európy, cestuje po krajine detstva, navštívi Švajčiarsko, hľadá inšpiráciu. Žiadna neprichádza. Na Európu dolieha jediná otázka: Kedy bude vojna? Zem ľudí odovzdá svojmu francúzskemu vydavateľovi, ale neustále ho bombarduje opravami. Preto sa francúzske a americké vydanie od seba tak veľmi líši. Zase úspech. Jeho úprimnosť a láskavosť, jeho strach o budúcnosť človeka i planéty rozochvieva srdcia čitateľov.

Navštívi Nemecko, pretože chce pochopiť povahu Hitlerovho vplyvu na nemecký národ a osobne sa presvedčiť, v akom stave je letectvo maršála Göringa. Na prvý pohľad vidieť, že Nemecko prosperuje, že je vyzbrojené množstvom bojových lietadiel, armáda sfanatizovaná, vojna na spadnutie – a Francúzsko také slabé!

Vláda Francúzskej republiky ho vymenuje za dôstojníka Čestnej légie. Tlačiari mu odovzdajú zvláštny exemplár knihy Zem ľudí vytlačený na leteckom plátne, na ktorý sa všetci zozbierali. Kniha Zem ľudí žne jednu cenu za druhou. V posledných ťažkých mesiacoch nevyšlo nič, čo by sa s týmto poetickým a hlbokým morálnym posolstvom dalo porovnať. Tak toto je sláva? Len iný odtieň samoty. Aspoň sa konečne zbaví dlhov. Opäť v USA, kde zapadne do kolotoča tlačových besied a autogramiád. Na dva dni ho pozvú k sebe domov Lindberghovci. Spojené štáty ho teraz očaria. Iste, vymysleli civilizáciu žuvačky, ale veď sa ich vývoj nezastavil! Protiklad medzi pokojnou silnou Amerikou a Európou stojacou na prahu vojny v ňom vzbudzuje úzkosť.

Príliš starý, príliš unavený

Štyridsaťročný kapitán de Saint-Exupéry sa vracia domov s polámanými a zle zrastenými kosťami, nemôže poriadne zodvihnúť ľavú ruku. Ponúkajú mu miesta korešpondenta, pilota lietadiel oficiálnych osobností. Odmieta. Stíhači, kam chce on, nechcú jeho. Je príliš starý, príliš chorý, príliš unavený. „Plavovlasá sprostredkovateľka“, ktorá dodnes ostáva v anonymite, mu vybaví miesto v elitnej letke. Občas ho tam navštívi.

Títo vybraní piloti majú lietať vo výške desaťtisíc metrov nad Nemeckom s kamerami a pozorne sledovať pozície a silu nepriateľa. Kapitán Exupéry navonok prekypuje energiou, ale veľmi rýchle prepadá melanchólii. Už po prvom lete sa zlomeniny ohlasujú bolesťami, ledva sa pohybuje, má vysokú horúčku. Napokon musí ísť k lekárovi.

Listy, ktoré písal matke, sa stratili, a tak jej odpovedá: „Mamička, veľmi ma zarmútil Váš list, lebo je plný výčitiek, a ja túžim, aby listy od Vás boli plné nehy.“

V máji nemecká armáda zaplaví Holandsko, Belgicko, Luxembursko, o pár dní sa ukáže, že francúzska armáda je v úplnom rozklade. Exupéry sa ponáhľa do bytu ministerského predsedu Paula Reynauda, ponúka sa, že pôjde za prezidentom USA a presvedčí ho, aby im poskytol americké lietadlá. „Netreba dramatizovať,“ povie ministerský predseda, „situácia vôbec nie je beznádejná.“

Nakoniec ide do USA na pozvanie svojho vydavateľa. Americkej Zeme ľudí sa predalo štvrť milióna výtlačkov, a môže sa ešte viac. Ide, lebo „Američanom treba ukázať, že bojovať proti Hitlerovi je povinnosťou celého ľudského pokolenia.“

A potom sa dozvie o Guillaumetovej smrti. Strieľajú na nás, lietadlo horí, s.o.s., to bola priateľova posledná správa. Exupéry sa to dozvie v deň, keď prednáša žiakom francúzskej školy v Lisabone. Tí si vypočujú dojímavú úvahu o priateľstve a smrti: „Netreba nariekať, naopak, musíme ukázať, ako veľmi je potrebná láska. Láska k povolaniu, k blížnemu, teda k tomu druhému, bez lásky je totiž človek odsúdený na zúfalstva alebo na nudu.“ Ostal posledný živý z legendárnej poštovej linky do Južnej Ameriky.

Vo výklade každého amerického kníhkupectva majú jeho knihu, predsedá banketu s tisícpäťsto hosťami, pretože získal National Book Award za rok 1939. Aj francúzska komunita v USA sa delí na tri skupiny – na pétainistov, gaullistov a ostatných. Prekvapený zisťuje, že tu má veľa nepriateľov, obviňujú ho dokonca z kolaborantstva. Skupinky sa navzájom urážajú, Američanov to však nezaujíma. Že je v Európe vojna? Vždy tam nejaká bola, Európania sú vojnami posadnutí.

Po nociach píše úvahy o moci, o zániku civilizácií, o nestálosti lásky, o potrebe zázemia vo svojom vnútri, ktorej dá názov Citadela: „Citadela, vystaviam ťa v srdci človeka.“ A náznak návratu k duchovným hodnotám: „Človeku vládne duch. V púšti mám iba takú cenu, akú cenu majú moje božstvá.“ Napíše aj iné knihy, americký exil je pre neho najplodnejším tvorivým obdobím. Priťahuje ženy, veľa žien, jedna z jeho americkým známostí po rokoch spomína na neuveriteľnú zmes „hlbokého mysticizmu“ s „dravou chuťou po zmyslových pôžitkoch“ a s „absolútnou nezodpovednosťou v bežnom živote“. Američania sú schopní urobiť z jeho života neprestávajúci sviatok. Ale chce to? Predovšetkým sa rozhodne odmieta učiť po anglicky. Je tu len prechodne! Akoby sa bál, že sa pripúta. Aj keď mu všetci priatelia tvrdia, že jedna jeho kniha urobí pre Francúzsko viac ako jeho priama účasť v boji. Vyhlasuje, že slová nič neznamenajú. Zlá nálada sa mení na prudké výbuchy zlosti. Píše Vojnového pilota. Svet v tej knihe vidí skvelú odpoveď na Hitlerov Mein Kampf. Po Pearl Harbour sa aj USA horúčkovite zapájajú do zbrojenia.

Niekto, komu je verný

Na servítky v baroch kreslí vážneho chlapčeka so šálom poletujúcim okolo krku. Jeho vlásky sú žlté ako slama. Kto je to?, pýtajú sa ho. Niekto, komu som verný, odpovedá. Navrhnú mu, aby napísal knihu pre deti. Zľakne sa. Je ešte dieťaťom do tej miery, aby to dokázal? Ale áno. Malý princ cestuje po planétkach a ľudských slabostiach. Exupéry zapĺňa smetné koše množstvom akvarelov, s ktorými nie je spokojný. Najviac hrdý je na baobab, svoje „vrcholné dielo“. Malý princ, to putujúce dieťa, ktoré spadlo z oblakov, privádza kritikov do rozpakov. Kniha sa sprvu stretla s nepochopením, áno, áno, alegória, správne vidíme iba srdcom, no dobre. Prví kritici Malého princa boli zrejme príliš dospelí.

Ešte v USA píše výzvu na zbratanie všetkých Francúzov, pretože „predovšetkým ide o Francúzsko!“ Odozva je opäť negatívna. Spojiť de Gaulla s vichystami?! Ten Exupéry je azda fašista!

Saint-Ex sa vracia do Európy a hlási sa o svoje staré miesto v elitnej letke. Veková hranica je tridsaťpäť rokov, on má štyridsaťtri. Za koho sa pokladá? Skontaktuje sa so samotným Eisenhowerom, ktorý dá súhlas pribrať toho deda.... Nikdy nebol taký smutný, v pochmúrnych listoch priateľom spomína beznádej, fyzické opotrebovanie, zúfalstvo, túžbu po smrti. Píše známy List generálovi: „Je mi celkom jedno, či ma vo vojne zabijú, alebo sa šialenou rýchlosťou zrútim v jednom z tých lietajúcich torpéd, čo už nemajú nič spoločné s lietaním a svojimi spínačmi a ciferníkmi robia z pilota akéhosi hlavného účtovníka... Ale ak sa vrátim živý, budem mať pred sebou iba jeden problém: čo mám, čo musím povedať ľuďom?“

Zabudne vysunúť brzdiace klapky, lietadlo dostáva šmyk a pristane na olivovníku. Okolie sa chytí príležitosti: Exupérymu, ktorý lieta protekčne, zakážu lietať. Mal by to pochopiť. Je pristarý a priťažký.

Raz večer sa pošmykne na schodišti a padne na chrbát. Bolesť je strašná. Lekár zistí len modrinu, on sa však dožaduje vážnejšej diagnózy, aspoň zlomeniny stavca. Dva týždne sa zlostí na lekára, potom sa mu ospravedlní: „Vaša veda mi nie je schopná vrátiť vlasy, zuby, ani mojich pätnásť rokov.“ O dva týždne informuje priateľa o veľkých bolestiach v črevách, určite rakovina... Je to zápal čriev po nadmernom užívaní sulfonamidov a od korenených jedál. Trvá dva mesiace, kým si prizná, že sa mýlil.

Je na dne. Spí, píše, priateľov šokuje, ako je unavený životom. Jeden z posledných listov matke: „Táto zima je strašne smutná. A predsa dúfam, že o pár mesiacov budem vo Vašom náručí, mamička, moja dobrá, moja nežná mama, pri Vašom kozube, aby som Vám mohol vypovedať všetko, na čo myslím, porozprávať sa a čo najmenej protirečiť... Počúvať vás, Vaše slová, veď Vy ste mali pravdu vo všetkých životných situáciách.“

Troch dôstojníkov, ktorí ho vyhodili z letky, preložili a tak sa znovu pokúsi dostať sa medzi elitu. Zmobilizuje všetky známosti, a podarí sa. „Vracia sa mi mladosť,“ hovorí, keď mu povolili ôsmy a posledný let. Noc pred 31. júlom strávil v reštaurácii v Miome, udivujúc sálu kúzelníckymi trikmi s kartami. O 8.45 hodine štartuje z letiska v Borgu na Korzike a viac sa nevráti. O rok sa dostane jeho matke do rúk posledný list pre ňu, v ktorom sa pýta: „Kedy bude možné povedať tým, ktorých máme radi, že ich máme radi?“

V úplne poslednom liste, ktorý adresoval Pierrovi Dalozzovi, stojí: „Ak ma zostrelia, nebudem nič ľutovať. Budúce mravenisko ma desí a nenávidím tú ich strojovosť robotov. Ja som bol stvorený na to, aby som bol záhradník.“

Zavraždený Mozart

Keď ako moskovský korešpondent telefonicky diktuje jeden z príspevkov, stenotypistka novín Paris-Soir, ktorá píše rovno do stroja, sa zrazu rozvzlyká.

„Nemôžem pokračovať, nemôžem, je to priveľmi krásne...“

Exupéry videl vo vlaku banícku rodinu, medzi zodratými rodičmi spalo zlatovlasé dieťa. Prirovnal ho k Mozartovi. Koľkí z mužov strhaných bojom o prežitie pod zemou, boli kedysi pôvabní ako tento spiaci chlapec? „Hľa, Mozart ako dieťa, hľa, krásny prísľub života. Akoby z oka vypadol malým princom z rozprávok. Čo by z neho mohlo byť, keby bol obklopený starostlivosťou, keby sa vzdelával! Keď sa v záhradách zrodí nová ruža, záhradníci sú vo vytržení. Izolujú ružu. Pestujú ju, rozmaznávajú. Ale ľudia nemávajú svojich záhradníkov. (...) V každom z tých ľudí je kus zavraždeného Mozarta.

Len duch, keď predchne hlinu, môže stvoriť Človeka.“

Tak takýmto „záhradníkom ľudí“ chcel byť...

Všimnime si, tu po prvýkrát spomenie Malého princa z kráľovstva detskej nevinnosti. Ešte raz sa k nemu vráti a stvorí klenot, nadčasovú rozprávku pre deti aj dospelých o tom, že tento svet je možné vidieť inými očami, očami Malého princa. A ako každé originálne dielo, do ktorého autor vloží seba celého – rozprávka má výrazné autobiografické črty.

Takmer všetky náboženstvá sveta poznajú archetyp kráľovského dieťaťa, ktoré prichádza z iných častí sveta a učí ľudí byť lepšími. Aj Malý princ prišiel z hviezdy, pobudol u nás len krátko, jeden rok, a potom ho čakala smrť, aby sa mohol vrátiť k svojej ruži. A predsa jeho príchod nebol zbytočný, pretože teraz sa nám hviezdy zdajú byť iné, aj obilie nám pripomína zlaté vlasy Malého princa, píše Exupéry. Len pilot tu ostáva smutnejší ako kedykoľvek predtým.

Z psychologického hľadiska má táto rozprávka veľmi neuspokojivý koniec. V každej inej rozprávke by dospelý hrdina (pilot) dostal šancu vrátiť sa k svojmu detstvu, zmeniť sa pod vplyvom stretnutia so svojím najhlbším Ja – nevinným a múdrym Malým princom. V žiadnej inej rozprávke by letec nešiel s dieťaťom k studni, aby tam umrelo, naopak, v studni by určite čakala na vyslobodenie zakliata panna, ktorú by spoločne oslobodili. A hlavne – v každej rozprávke musí byť možné prežiť lásku tu, na Zemi. Ponaučenie o láske, ktoré dala Malému princovi líška, letec síce počúva, ale ostáva mu z neho len smútok a veľmi chabá nádej, že sa Malý princ raz vráti na Zem.

Odkedy si Malý princ získal milióny nadšených čitateľov na celom svete, neprestávajú dohady o tom, ktorá zo žien sprevádzajúcich Exupéryho v jeho živote, bola „ruža“, milovaná, ochraňovaná, bezmocná a naivná, afektovaná a egocentrická potvora, ku ktorej sa Malý princ tak veľmi upína a ku ktorej sa vracia, keď tu na Zemi nenájde citovú blízkosť. Psychoanalytikom je to jasné – ide o tajomstvo matky.

Humanista Exupéry bol tiež len človek a mal svoje limity. Čo formovalo jeho dielo? Určite predčasná strata otca i brata a detstvo strávené v spoločnosti sestier, starej matky, tety, ale najmä matky. Ak obrázok slona v hadovi čítame symbolicky, prezrádza o Exupérym viac ako ktorákoľvek biografia. Had je matka, ktorá sa živí „veľkým sloním dieťaťom“, ktoré sotva si začalo uvedomovať svet, už muselo byť „veľké a silné“, aby svojou existenciou vyplnilo hlad matky po láske a „životnom obsahu“.

Ak sa Malý princ pýta, prečo má ruža tŕne, pýta sa jeho autor, ako to, že dobrá a milujúca matka môže tak rafinovane pôsobiť bolesť. Vôbec nie náhodou kreslí Exupéry svojho malého hrdinu s kordom spôsobne skloneným. Malý princ musí ako rytier ružu brániť, robiť všetko, na čo si ona pomyslí, ale zároveň ju ničím neohrozovať. Tým preberá úlohu ochrancu, vlastne náhradného manžela. Príliš náročná úloha pre malé dieťa. A pred čím ju vlastne má brániť? Jediné vážne nebezpečenstvo jej hrozí od baránka, ktorému musí letec nakresliť náhubok, aby ružu nezožral. Ale ak je baránok taký hlúpy, že by ublížil ruži, prečo, preboha, by ho Malý princ mal brať so sebou? A ako by vôbec mohol kreslený baránok čokoľvek zožrať? Baránok, to je malý Antoine, ktorý bezpodmienečne potrebuje „náhubok“, aby ani náhodou nevyslovil čosi, čo by sa jeho matke mohlo znepáčiť. Opäť príliš ťažká zodpovednosť pre dieťa.

Aby sa zbavil závislosti na matke, ktorú sa hanbí priznať, uniká Exupéry do mužného sveta letcov. Letectvo ho zachráni pred depresiami, umožní mu konať činy, ktorými demonštruje, že už nie je maminým maznáčikom, niekedy až masochisticky: „Usiloval som sa predovšetkým o to, po čom som vôbec netúžil. Po špine, po daždi. Po reumatických záchvatoch na statku. Po nevyplnených večeroch. Po melanchólii, ktorá je spojená so všetkým tým nepokojom vo výške desaťtisíc metrov. Tiež po strachu. To je jasné. Po všetkom, čo sa od ľudí žiada. A to preto, aby som bol človek medzi ľuďmi a žil so seberovnými. Keby som sa totiž od nich odlúčil, nebol by som už nanič súci. Som taký plný pohŕdania k prizerajúcim sa; k ľuďom, ktorí sa neodvažujú nasadiť pri ničom, čo robia.“ Len to je ľudské, čo vyžaduje námahu a obete. Nie zmäkčilosť, ktorá hrozí stratou mužnosti a latentnej nenávisti voči sebe, len nie hrdúsiace matkino objatie! Aj jeho Kaid varuje pred ženou, ktorá „hltá a nič ju nenasýti“. Preto ten nevedomý útek pred ženami do sveta mužských ideálov. Preto lietanie, túžba uniknúť „matičke zemi“, neobmedzená sloboda a nezávislosť, opojenie dobrodružstvom, dokazovanie mužnej odvahy, mystické splynutie s vesmírom, nádej na hrdinský čin, ktorý dá všetkému zmysel. Kaid, vládca Citadely hovorí: „Bohatší je ten, kto sa po celý rok lopotí na skalách a raz do roka spáli plod svojej práce, aby z neho získal lesk svetla, než ten, kto každý deň prijíma plody, ktoré prichádzajú odinakiaľ a nič od neho nevyžadujú.“ Žiadna z vecí pre neho nemá cenu, ak mu je dávaná matersky a zdarma. Len to, čo vášnivo vydobyl vlastným úsilím, má význam a obohacuje. Vo Vojnovom pilotovi s odzbrojujúcou otvorenosťou vyhlasuje: „Dôstojnosť jedinca vyžaduje, aby štedrosťou druhého nebol uvádzaný do vazalskej závislosti.“

V jeho románoch nájdeme len mladé dievčatá, buď krehké ženy, ktorých sa muž nesmie dotknúť hrubými rukami, alebo kurtizány. Opäť psychologický problém, strach pred dospelou ženou, duševné zábrany ustrašeného dieťaťa.

„Pre ten čas, ktorý si venoval svojej ruži, je pre teba taká dôležitá.“ Iste, ale Exupéry tu zamieňa príčinu a následok: iného človeka nemilujeme viac preto, lebo sme sa kvôli nemu namáhali, ale žiadna námaha nie je pre nás dosť veľká, ak ho milujeme. V liste matke sa vyjadrí jasne: najradšej by sa vrátil do jej náručia a dohral úlohu malého princa, aj s náhubkom by dával ruži stále za pravdu. Namiesto toho sa naposledy pustí do boja za mužnosť. Aby vniesol do sveta s otrasenými základmi humanity vyššie hodnoty, nasadí vlastný život. Človek sotva môže vykonať viac. A azda najväčšiu pravdu mal Exupéry, keď písal o malom Mozartovi: v každom človeku sa skrýva niekto, kto môže vysloviť, vyspievať, namaľovať, prežiť svoj jedinečný príspevok k večnosti, ktorý nikto iný za neho neurobí.

 

Pramene:

Eric Deschodt: Saint-Exupéry. Tatran 1987.

Eugen Drewermann: Co je důležité, je očím neviditelné. Hlubinne psychologický výklad Malého prince. Centrum pro studium demokracie a kultury, Brno 1996.

Simone de Saint-Exupéry: Spomienky na Malého princa. Mladé letá 2003.

Marie de Saint-Exupéry: Já a můj syn. Vyšehrad, Praha 1995.

Consuelo de Saint-Exupéry: Spomienky ruže. Ikar 2001.

 

Posledná úprava 07.10.2021

Nájdete nás na FB