Jednoducho Paulo Coelho

Napísala 

„Keby som šiel na pustý ostrov, určite by som si so sebou vzal vaše knihy, pretože dávajú nádej a lásku.“ Tak toto musí byť pre spisovateľa kompliment. Od jedného z množstva nadšených obdivovateľov ho dostal na pražskom veľtrhu Svet knihy Brazílčan Paulo Coelho. Nie všetky reakcie na jeho osobu a tvorbu sú však také obdivné.

„Lacná mydlová opera,“ utrúsil na knižnom veľtrhu vo Frankfurte nad Mohanom nositeľ Nobelovej ceny Imrich Kertész na margo autogramiády, ktorou sa Paulo Coelho zapisoval do Guinessovej knihy rekordov. Kritériom na dosiahnutie rekordu mal byť čo najvyšší počet vydaní jednej knihy, ktoré autor podpíše za 45 minút. Coelhovi priniesli čitatelia na podpis jeho Alchymistu v 53 rôznych vydaniach. Práve ten román, ktorý si vo svete kúpilo neuveriteľných 27 miliónov ľudí a na adresu ktorého z umeleckých kruhov zaznelo, že je „pseudo-filozofický“ a že ide o „mysticizmus s Coca-Colou“. Akademický literárny svet kritizuje, ohovára a predháňa sa vo vymýšľaní podceňujúcich prívlastkov. Hlavne nepripustí, že závidí. Paulo Coelho triumfuje miliónmi predaných výtlačkov a ďalej si robí to, čo chce. Je si vedomý toho, čo tvrdia kritici: že nepíše žiadnu vysokú literatúru a že ešte aj tá úroveň, ktorú dosiahol v Alchymistovi, sústavne klesá? Ako by mohol, keď patrí k piatim najpredávanejším autorom na svete, keď sa z jeho kníh dosiaľ predalo magických sto miliónov výtlačkov, boli preložené do 56 jazykov a vyšli v 157 krajinách sveta? 

On si nemyslí, že úroveň jeho tvorby klesá, naopak, je presvedčený, že ďalej tvorivo rozvíja nitky príbehu, ktorý začal písať zároveň s osudmi pastiera Santiaga odvážne napĺňajúceho svoj Osobný príbeh. A na vysokú či nízku literárnu úroveň kníh má vlastný názor: „Osobne sa necítim kritikou dotknutý, pretože to ja som sa rozhodol písať veľmi jednoducho, priamo, aby mi mohli rozumieť všetci. Už moje skúsenosti s tvorbou textov piesní ma naučili, že sa netreba vyjadrovať príliš zložito, aby človek dokázal zachytiť hĺbku vecí. Podľa môjho názoru neexistuje jeden druh písania. Každý spisovateľ je osobitý a jedinečný a každý píše pre svoje publikum. Ja píšem proste, pretože píšem pre prostých ľudí, úprimných a ozajstných, ku ktorým cítim náklonnosť. Na svojich cestách som získal najdôležitejšie poučenie: že mimoriadne poznanie nie je vlastníctvom niekoľkých vyvolených, ale že patrí všetkým, aj tým najobyčajnejším ľuďom. To je moja jediná istota. Že sme všetci prejavom Boha.“ Vyhradzuje si právo písať pre najširšie vrstvy, považuje sa za rozprávača príbehov, ktoré sa svojím symbolickým jazykom dotýkajú najskôr jeho srdca a potom aj sŕdc iných ľudí. A okrem toho: „Myslím si, že literárna sláva prichádza od čitateľov, nie od establishmentu.“

Nakoniec ustupuje aj establishment. V júli 2002 sa Paulo Coelho stáva členom prestížnej Brazílskej literárnej akadémie ABL. Nasledujúcu noc po tom, ako obsadil kreslo s číslom 21 a vo svojom inauguračnom prejave vyzdvihol dôležitosť utópie a viery, mu meilom prišlo viac než tritisíc blahoželaní z celého sveta a ľudia na uliciach oslavovali jeho vstup do akadémie ako veľkú spoločenskú udalosť.

Ten, ktorý ide za svojím snom

Coelho priznáva, a rád, že píše na základe prežitých skúseností a že všetky hlavné postavy jeho kníh sú – vlastne on sám. Až na jedinú výnimku, Alchymistu, pretože „ten už všetko vie, zatiaľ čo ja viem, že toho ešte veľa neviem“. Predovšetkým je však Santiago, andalúzsky pastier, ktorý uverí, že keď pôjde za svojím snom, celý Vesmír sa spojí, aby mu pomohol.

Na úplnom začiatku dnes kultového Alchymistu stála aj táto židovská anekdota: chudobný žid Izák z varšavského geta sa ráno prebudil v svojej úbohej izbietke celý v šoku. Snívalo sa mu totiž, že ak sa vyberie do Prahy, nájde tam poklad. Keď Izák prišiel do stovežatého mesta, uvidel na mieste, ktoré sa mu ukázalo v sne, stáť na stráži vojaka. Nedalo sa nič robiť, musel vojakovi vyrozprávať, že by chcel kopať na tom mieste, kde on stojí, pretože sa mu snívalo, že tam nájde poklad. Vojak sa mu vysmial. „A ty veríš takým báchorkám? Keby som ja veril svojim snom, šiel by som do varšavského geta a kopal by som pod posteľou žida Izáka, pretože mne sa zase snívalo, že nájdem poklad tam.“ Izák sa vrátil domov, odtiahol posteľ od steny a vykopal poklad, vďaka ktorému mohol spokojne žiť až do smrti.

Podobné témy o odvahe spáliť mosty a nastúpiť neľahkú cestu za naplnením svojho osudu nájdeme v mnohých prameňoch, napríklad aj v Rozprávkach z tisíc a jednej noci. Po celé stáročia dodávajú ľuďom rôznych kultúr silu klásť si otázky typu „kto som a čo tu vlastne robím“ a nachádzať na ne odpovede. Coelho, ktorý mal práve za sebou cestu po Egypte, prerozprával túto legendu ako symbolickú púť malého pastiera, ktorý predá stádo a vyberie sa k pyramídam, aby sa nakoniec vrátil domov a našiel poklad na lúke, kde pásaval ovce. Bez cesty do ďalekej krajiny a bez zvládnutia všetkých prekážok by však nevedel, že poklad mal po celý čas na dosah ruky. Miliónom Coelhovým čitateľom už jeho kniha dodala odvahu zmeniť svoj život. Prestali opakovať ako vojak z tej židovskej anekdoty: „Keby som ja veril svojim snom...“, uverili, že každý z nás môže byť Santiago, že každému z nás osud prihrá ako šancu „cestu za pokladom“ a ak ju neprehliadneme a nezahodíme, čaká nás to, čo musel absolvovať Santiago: najskôr obetovať všetko, čo máme, aby sme sa vydali na cestu; potom príde „šťastie začiatočníka“, keď máme pocit, že všetko ide ľahko, netrvá však dlho a my musíme tvrdo zapracovať na sebe a učiť sa nové veci; nasleduje dlhá „cesta púšťou“, skúška vytrvalosti a dôvery v seba i svoj sen, ktorá je taká namáhavá, že sa mnoho ľudí počas nej vzdáva, niektorí sa vzdajú dokonca vtedy, keď už vidia „ďatle na obzore“. Aj na besedách s čitateľmi Coelho ustavične apeluje: „Majte odvahu, chcite to, čo máte radi! Skúste žiť svoj život podľa vlastných predstáv. Ak vôbec existuje nejaké posolstvo, tak znie: choďte dopredu.“

Vie totiž, o čom hovorí. Keď jeho Alchymista vyšiel v Brazílii po prvýkrát, predalo sa len 900 výtlačkov a jeho vtedajší vydavateľ mu dal jasne najavo, že jeho knihy už nechce ďalej predávať. Ale nemôžete sa predsa vzdať svojho sna, ak ste práve vy napísali, že človeku, ktorý verí svojmu snu, pomáha celý Vesmír! Vesmír v tomto prípade priviedol zatiaľ nie príliš úspešnému spisovateľovi do cesty nového vydavateľa a hlavne mladučkú študentku Mônicu Antunesovú, ktorú jeho kniha nadchla a ktorá ju dokázala v pomerne krátkom čase ponúknuť viacerým európskym vydavateľstvám. V roku 1993 založila Mônica v Barcelone spoločne s Carlosom Eduardom Rangelom literárnu agentúru Sant Jordi Asociados, v súčasnosti zamestnáva šesť ľudí, ktorí sa starajú o jediné: predaj autorských práv na diela Paula Coelha, ich propagáciu a jeho turné po svete. Organizujú celý ten marketingový kolotoč, bez ktorého by sa dnes nezaobišiel žiaden dobre predávaný autor. Kolotoč, ktorý z neho zároveň toho dobre predávaného autora robí.

Trochu blázon, ako my všetc

Ale ak Paulo Coelho naozaj verí tomu, čo hlása, prečo jemu samotnému trvalo tak dlho, kým začal písať? „Spoločnosť vám často bráni robiť to, čo chcete. Môžete jej podľahnúť, môžete sa vzdať svojho sna, ale nemôžete zabudnúť, že ho máte. Len dve veci vás môžu oddialiť od jeho splnenia: po prvé, že uveríte, že je to nemožné, a po druhé, že uveríte, že je to nemožné. Nakoniec som sa odhodlal, že pôjdem do toho, aj keď som si mohol hovoriť, že som už starý, aj keď som niekoľkokrát prehral. A len vďaka tomu, že som vždy dokázal začať odznovu, som teraz tu, s vami.“

Aké boli prehry Paula Coelha? Hovorí, že námety na svoje knihy čerpá z vlastného života, a naozaj má z čoho čerpať. Mal sedemnásť rokov, keď sa po prvýkrát ocitol ako pacient na psychiatrickej klinike. Neskôr bral drogy, zahrával sa s čiernou mágiou, má za sebou tri stroskotané manželstvá, v kariére i súkromí zažil úspechy i tvrdé pády. Dnes býva v Rio de Janeiro so svojou štvrtou manželkou výtvarníčkou Cristinou Oiticiciovou v luxusnom byte s výhľadom na rozprávkovú pláž Copacabana. V noci píše, nadránom ide spať, tesne pred obedom sa prebúdza a ide prejsť po pláži, popoludní sa stretáva s ľuďmi, telefonuje, odpovedá na listy, faxy a meily z celého sveta.

Narodil sa v meste, v ktorom teraz žije, v rodine inžiniera Pedra Queima Coelha de Souza 24. augusta 1947, presne v ten istý deň a mesiac, i keď, samozrejme, v iný rok, ako jeho veľký literárny vzor Luis Borges. Raz dokonca sadol do autobusu a cestoval 48 hodín do Buenos Aires, aby videl na vlastné oči geniálneho argentínskeho autora, ktorého diela sa učil naspamäť. Keď ho konečne našiel, nedokázal vypovedať ani slovo. Idoly nehovoria, utešoval sa a vrátil do Ria. Čítal aj Henryho Millera, búril sa proti meštiackemu životu rodičov, odmietal dráhu advokáta, ktorú mu nalinkovali, chcel byť umelcom. Rodičia ho najskôr dali do jezuitského gymnázia, kde spoznal tvrdú disciplínu, ale prišiel o náboženskú vieru, neskôr nechali vzdorujúceho syna zavrieť do blázinca. V lekárskej správe stálo, že je popudlivý, má extrémne názory, že neprospieva v škole, podľa matky mal aj sexuálne problémy. Na klinike sa ocitol trikrát. Sprvu sa ani príliš nebránil, bral to ako dobrodružstvo, ako skúsenosť, ktorá sa budúcemu spisovateľovi zíde. V blázinci písal básne, diskutoval s ostatnými pacientmi o filozofii a knihách, počúval hudbu. Lenže potom prišla liečba elektrošokmi, utlmujúce lieky. Po tretej liečbe sa vrátil domov apatický, takmer zlomený, už začínal veriť, že to v hlave naozaj nemá v poriadku. Stratil som prácu, priateľov, divadlo i dievča, možno majú rodičia pravdu a naozaj som cvok, povedal si jedného dňa a začal rozbíjať všetko, čo mal v izbe. Rodičia rýchle zavolali iného psychiatra, ten pozrel na spúšť a povedal: „Fajn, práve si skoncoval s minulosťou a môžeš začať nový život.“ Po niekoľkých spoločných sedeniach liečbu ukončil: „Paulo, teraz už musíš stáť na vlastných nohách. Si trochu blázon, ale to sme všetci.“

„Niekedy sa rodičovská láska prejavuje nesprávnym spôsobom. Nikdy som rodičov neobviňoval za to, že ma dali do blázinca, viem, že ma milovali a že to urobili z pomýlenej lásky, ktorá chcela ovládať. Bol to zúfalý čin, ktorý zasiahol ich viac, ako mňa. Mne to poslúžilo na to, aby som sa naučil čeliť sám sebe.“ Tridsať rokov po tejto skúsenosti napísal knihu Veronika sa rozhodla zomrieť. Po jej vyjdení dostával stovky ohlasov od čitateľov, ktorí mali podobné zážitky s depresiou, panickým syndrómom a pokusmi o samovraždu. V roku 1999 senátor Eduardo Suplicy čítal v brazílskom kongrese úryvky z tejto knihy a aj vďaka tomu bol konečne schválený zákon, ktorý zakazoval násilnú hospitalizáciu chorých.

Sex, drogy a čierna mágia

Na chvíľu poslúchne otca, zapíše sa na právnickú fakultu, ale veľmi rýchle opúšťa štúdiá. Má novú lásku - divadlo. Hrá v divadle pre deti, z toho, čo zarobí, cestuje po USA. Keď sa mu minú peniaze, zapadne medzi hipísákov. Vozia sa spolu v autobusoch, kde sa zobudia, tam vystúpia, spoznajú tak veľa miest. Búriť sa a vyskúšať všetko, čo je zakázané! Hlavne drogy a sex. Zaujíma sa o východné náboženstvá a o sekty, vyskúša Haré Krišnu, budhizmus, jogu, medituje, spieva mantry. Nadchne sa pre Marxa, Engelsa a Che Guevaru, chce bojovať za ľud, za diktatúru proletariátu, zároveň však zbožňuje Beatles. Potom chce byť novinárom, založí undergroundový časopis s názvom 2001 a aj keď vydá len dve čísla, znamená to totálny obrat v jeho živote, pretože sa vďaka časopisu zoznámi s Raulom Seixasom, ktorý sa čoskoro preslávi ako rockový spevák. Zloží pre neho texty k šesťdesiatim piatim piesňam, ich druhá spoločná platňa prerazí, predá sa pol milióna kusov, a 24-ročný Paulo má zrazu na konte, kde ešte včera nebolo nič, tisícky dolárov. Chce si kúpiť pretekárske auto, ale radšej si kúpi byt. Na vrchole hudobnej kariéry vlastní päť bytov. V textoch občas prebleskuje poznanie, ktoré nájdeme v jeho neskorších knihách, v jednej piesni sa napríklad spieva: Narodil som sa pred desaťtisíc rokmi...

Roku 1999 vznikla kniha Spoveď pútnika, v ktorej v rozhovoroch s novinárom Juanom Ariasom odhalil mnohé temné stránky zo svojho života. V 70. rokoch bol závislý na drogách, a nie hocijakých, kokaín, halucinogény, LSD, peyotl, meskalin, vyskúšal všeličo a zašiel priďaleko. Kolísal striedavo medzi falošnými pocitmi všemohúcnosti a paranojou. Jedného rána po diskotéke sa díval na nahé dievča v svojej posteli a došlo mu, že ak bude takto pokračovať, tak sa zničí. Uvedomil si, koľkých jeho priateľov už drogy rozložili a že musí skončiť skôr, ako sa to stane aj jemu. Dnes hovorí: „Som proti drogám, pretože som ich nebezpečenstvo zažil na vlastnej koži. Ak niekto hovorí mladým ľuďom, že drogy sú hrozné, klame ich, drogy sú nebezpečné práve preto, lebo sú také lákavé. Mladí ľudia musia vedieť, že niečo, čo má sprvu veľmi príjemné účinky, ich nakoniec premení na ľudské trosky bez vlastnej vôle.“

K mágii sa dostal z dôvodu, ktorý mu dnes pripadá strašne hlúpy – pretože chcel zvádzať ženy, ohurovať ich tým, že ovláda tajomné sily. Obaja s Raulom sa dostali do tajnej spoločnosti, ktorú nazýva Spoločnosť počiatku Apokalypsy. Neboli to satanisti, bolo to niečo ešte radikálnejšie, prepracovaný systém rituálov, v ktorom išlo o moc. „Existovala tam naprostá sloboda, sexuálna sloboda, sloboda myslenia a všetkého, dokonca aj útlaku. Šlo o to, aby sa skúsenosť moci doviedla do krajnosti.“

„Bielu mágiu od čiernej oddeľuje často nezreteľná čiara. Môžeš ísť do kostola, zapáliť sviečku Panenke Márii a žiadať ju, aby sa tá a tá žena stala tvojou manželkou. Aj keď si v katolíckom kostole, robíš práve čiernu mágiu, pretože sa snažíš ovplyvňovať iného človeka. Alebo môžeš ísť na rázcestie, dať jedlo démonom a prosiť ich, aby ťa uzdravili, v tom prípade robíš bielu mágiu, lebo zasahuješ len do vlastného osudu.“ Čiernu mágiu zanechal, keď pochopil, že vedie jedine do priepasti a že sa jej rituálmi dostával do najväčších hlbín Zla. Paulo Coelho však stále dôveruje „bielej mágii“, verí v magickú dimenziu života, v to, že všetci sme schopní rozvíjať možnosti, ktoré v nás driemu a že všetci sa dokážeme naučiť čítať tajný jazyk znamení, ktorý nás Duša sveta vedie životom. „Považujem sa za mága, pretože som človek, ktorý sa snaží rozvíjať svoje vlohy. V tomto zmysle môže byť mágom každý.“ Podľa neho je mág obyčajný človek, ktorý si je vedomý, že pod povrchom vecí existujú iné reality, iné prúdy.

Najhoršie dni života

V Alchymistovi píše: „To, čo sa v tvojom živote stane raz, sa už nemusí opakovať. Ale to, čo sa stane dvakrát, sa určite stane aj tretí raz.“ Trikrát bol aj vo väzení. Po prvýkrát večeral s priateľmi v reštaurácii, v blízkosti ktorej niekto iný práve vylúpil banku. Dlhovlasý mladík bez dokladov je vždy podozrivý a tak ho týždeň držali za mrežami. Po druhýkrát sa mu väzenie neprepieklo tak ľahko. Na koncertoch obaja s Raulom vykladali svoje predstavy o slobode a to je v krajine, ktorú ovláda vojenská diktatúra, vždy riziková téma. Slobodu opisovali a kreslili aj na stránkach ich spoločného komiksového seriálu Kringha. Raula väznili len krátko, Paula považovali za iniciátora akcie, preto sedel dlhšie a tak museli zasiahnuť rodičia. Zohnali advokáta a po jeho návšteve ho prepustili. Avšak to najhoršie malo ešte len prísť. Po dvoch dňoch na slobode sa viezol s vtedajšou (druhou) manželkou taxíkom a priamo na ulici ich uniesli vojaci. Ju strčili do iného auta, Paulovi nasadili kuklu, ktorú musel mať stále na hlave, len keď bol sám v cele, mohol si ju dať dole. Rodičia mu tentoraz nemohli pomôcť, pretože netušili, kde je. Mučili ho, aby vyzradil nejakých spolubojovníkov proti vojenskej vláde. Najdesivejšie, bolestivé a ponižujúce, boli elektrické šoky na genitálie. Jeho žena bola na tom tiež zle, pretože jej hrozili, že ju zabijú. Vtedy zažil najhoršie dni svojho života, nielen kvôli krutosti a bezmocnosti, ale aj kvôli pocitu vlastného zlyhania, ktoré ho stále trápi. Keď ho raz viedli s kuklou na záchod, prechádzal okolo kabíny, v ktorej zrejme držali jeho ženu, pretože ona spoznala jeho hlas a zakričala: „Ak si to ty, Paulo, povedz niečo, prosím ťa.“ Bál sa a tak mlčal. „V ten deň som sa zachoval ako najväčší zbabelec a do smrti to budem ľutovať.“ Pred smrťou ho vtedy zachránilo azda len vyhlásenie, že je blázon, ktorý bol už trikrát v psychiatrickej liečebni. Keď sa po týždni obaja dostali na slobodu, požiadala ho jeho žena o jediné: aby už nikdy nevyslovil jej meno. A tak vždy, keď o nej hovorí, nazýva ju „moja bezmenná žena“.

„Smrť ma nedesí, pretože som ju mnohokrát videl zblízka,“ konštatuje dnes. Strach zo smrti ho úplne prešiel, keď vykonal púť do Santiaga de Compostelo po stopách svätého Jakuba, počas ktorej mal zážitok vlastnej smrti. V Mágovom denníku, knihe, ktorá zaznamenáva túto trojmesačnú iniciačnú cestu, popisuje smrť ako pokojného anjela, ktorého cíti neustále vedľa seba. „Dodáva mi chuť do života. Isteže viem, že musím umrieť. Práve preto neinvestujem do hromadenia kapitálu, investujem do naplnenia vlastného života.“

Hrdinka jeho knihy Jedenásť minút, prostitútka Mária, hovorí: „Považuj aj chyby za súčasť tvojho života.“

Komu zvonila hrana

Stačilo! Má dvadsaťšesť rokov a chce byť konečne „normálny“. Zamestná sa v gramofónovej spoločnosti, devätnásťročná kolegyňa sa stane jeho treťou manželkou. Roku 1977 odchádza do Anglicka, píše články, ktoré uverejňujú niektoré brazílske časopisy, a svoju biografiu. Tesne pred návratom domov ju zabudne v jednom londýnskom bare. Tri mesiace pracuje ako riaditeľ gramofónovej spoločnosti, rozvedie sa, prepustia ho z práce. V roku 1979 stretne Cristinu Oiticiciovú, ožení sa s ňou a dodnes sú spolu. Finančné problémy nemá, vlastní svojich päť bytov a ešte stále má nejaké doláre na konte. Povie Cristine: „Pozri sa, mám 44 rokov, čoskoro budem starý, začnime žiť, cestovať po svete, hľadať zmysel života.“

Zamieria do Európy, Cristinina sestra žije v Bonne a práve porodila dcéru. Paulo chce vidieť aj Mníchov a blízky koncentračný tábor Dachau, ktorý poznal z filmov. V jednu februárovú nedeľu, keď mrazivý vietor rezal do tváre, zaparkovali auto a vošli do múzea. Prešli ho celé, všetky tie baraky, kremačné pece, Paulo sa zavrel v sprchách, aby videl svetlo, ktoré umierajúci ľudia videli ako posledné. Potom zapálili sviečku v katolíckej kaplnke a keď sa vracali k autu, rozozvučali sa poludňajšie zvony. Paulova predstavivosť naplno pracovala, premietali sa mu pred očami vidiny celej tej hroznej degradácie človeka. „Keď som si na streche domu dozorcov prečítal nápis Nikdy viac, zrazu mi došlo, že to nie je pravda, že sa to deje zas a zas, že som to zažil aj ja, keď ma iná ľudská bytosť vystavovala nepredstaviteľnému poníženiu, spomenul som si na všetky nedávne a súčasné vojny, zachvátil ma príšerný pocit zúfalstva a bezmocnosti. Napadlo mi, tieto odporné ľudské bytosti sa z ničoho nepoučia, sme odsúdení na to, aby sme opakovali stále tie isté hrôzy, začal sa mi vybavovať odstavec z jednej knihy o tom, že žiaden človek nie je ostrov, že sa nemáme pýtať, komu zvoní hrana, v tej chvíli som zastal uprostred koncentračného tábora, zvonili zvony, a ja som naraz, v okamihu osvietenia pochopil, že tie „hrany“ v Dachau zvonili mne. Pomyslel som si, že aj ja musím niečo urobiť preto, aby už nepokračovali chyby nepoučiteľného ľudstva a vtedy som počul niečí hlas a uvidel nejakého človeka, ktorý však hneď zmizol.“

O dva mesiace stretne tohto človeka v Amsterdame, v bare hotela, kde sú s Cristinou ubytovaní, pije kávu. Paulo neodolá, osloví neznámeho a vyrozpráva mu svoj zážitok z Dachau. Ten človek mu povie: „Zdá sa mi, že máš nejaké nevyriešené problémy, ak chceš, môžem ti pomôcť, ale musíš si byť istý, že o moju pomoc naozaj stojíš.“ Paulo celú noc nespí, ale na druhý deň vie, áno, dôveruje neznámemu. Vďaka nemu sa vráti ku katolíckej viere svojho detstva, muž, ktorého identitu nikdy neprezradí, je členom katolíckeho rádu RAM, čo je skratka zo slov rigor – prísnosť, amor – láska, misericordia – milosrdenstvo. Coelho tvrdí, že sa stal členom rádu, ktorý existuje päťsto rokov, zaoberá sa štúdiom kresťanskej symboliky a v súčasnosti má len štyroch členov.

To, čo rád vnesie do jeho života, zverejňuje v svojich knihách – Brida načiera do keltskej histórie, Valkýry napísal po ďalšej etape iniciácie, keď sa v Mohawskej púšti stretol so svojím anjelom strážnym, v románe Na brehu rieky Piedra som sedela a plakala dáva čitateľom nahliadnuť do ženskej tváre Boha, plnej súcitu a odpúšťania. V Piatej hore, ktorá vyšla naraz v 60 krajinách sveta, dopovedáva biblický príbeh proroka Eliáša, ktorý vo vyhnanstve dozrel k poznaniu, že človek má prijať to, čo sa mu deje, pochopiť sily, ktoré ho priviedli tam, kde je, a zapojiť ich do zvládnutia vlastného života.

Kniha je vždy lepšia ako autor

„Či cítim zodpovednosť spisovateľa? Samozrejme, že ju cítim, a ako! Práve pre tie účinky, ktoré moje knihy majú, aj preto, že som si vedomý, koľkokrát v živote som sa pomýlil.“

Často používa termíny z alchýmie, ako Duša sveta, alebo z Junga, ktorý to isté nazýval kolektívnym nevedomím. „Len sa spojíš s priestorom, kde je všetko,“ hovorí o procese tvorby. „Počas dňa robím bežné veci, večer si sadnem pred počítač. Keď som unavený, už nemám žiadne bloky, žiadnu autocenzúru a kniha sa vlastne píše sama. V určitej chvíli, bez toho, aby som vedel prečo, sa spojím s niečím, čo mi pôsobí potešenie, je to ako zdroj energie, a potom to už plynie rýchle. Ak sa k písaniu nútim, na texte to vidieť. Ak cítim, že to, čo píšem, nefunguje, že to nie je úprimné, prestanem.“

„K inšpirácii potrebujem milostný styk so životom. Potom porodím knihu, i keď neviem, kto je otec,“ smeje sa. „Dva roky zvyčajne uplynú tak, že nerobím takmer nič, nepíšem si poznámky, len sa odovzdám životu. V určitej chvíli niečo do mňa vstúpi a oplodní ma. A hneď cítim potrebu písať. Začnem byť podráždený, cítim sa plný, pripravený porodiť. Anarchiu mám rád pri iných veciach, pri písaní dávam prednosť disciplíne. Na to bola v mojom živote dobrá jezuitská škola, aby ma naučila disciplíne. Lebo mňa sa obyčajne zmocní lenivosť, keď si sadám k počítaču.“ Začiatok je ťažký, ale najhoršie je to v polovici, počiatočné nadšenie už vyprchalo a do konca knihy je ešte ďaleko. Má takú mániu, že keď začne písať, nesmie ani na jediný deň prestať, pretože by nebol schopný pokračovať. Samotný text však zaznamená na papier veľmi rýchle, za dva až štyri týždne je kniha hotová. „Píšem pre jediného čitateľa, ktorého dobre poznám – pre seba. Kladiem si otázky a riešim ich. Samotná kniha je vždy lepšia ako autor, pretože ten do nej dáva to najlepšie zo seba.“

Vášnivo rád polemizuje, ale keď sa pomýli, bez problémov to prizná. Raz si nechal urobiť novú sériu fotografií pre médiá a keď sa ho redaktorka z vydavateľstva spýtala, čo urobia so staršími fotografiami, povedal: „Dajte ich do regionálnej tlače.“ Jeho kamarátka, brazílska spisovateľka a poetka Roseanne Murrayová ho napomenula: „Paulo, robíš to isté, čo vyspelé krajiny sveta s nami, posielajú nám svoj odpad.“ Paulo hneď uznal chybu: „Máš pravdu, zahoďte staré fotky, aj do regionálnej tlače pošleme nové.“

V posledných rokoch ho často vídať vo Francúzsku, letá trávia s Cristinou v malom mestečku Tarbes, kde Paulo obvykle ťuká do klávesnice svojho laptopu v miestnom parku, koniec roka prežívajú s Maurom Sallesom, brazílskym básnikom, ktorý podniká v reklame, a s manželkami v lurdskej jaskyni. Roku 1989 tam prežil úplne sám svoje narodeniny a bol to pre neho silný zážitok. V jaskyni zjavenia býva na Silvestra chladno, väčšinou príde okolo päťdesiat ľudí a aj keď sú rôzneho vierovyznania, cítia sa spojení hlbokou duchovnou atmosférou. „Neoslavujeme, len si poprajeme šťastný nový rok. Človek tam prežije mystérium viery zblízka, tá noc v Lurdoch má v sebe naozaj niečo magické.“

Keď sa pohybuje medzi letiskami, hotelmi, besedami a recepciami, maximálne zjednodušuje svoje nároky, berie si čo najmenší kufrík, lebo zistil, že by s ním pokojne vystačil do konca života. „Všetky náboženstvá tým či oným spôsobom kladú dôraz na púť a na odhodenie všetkého zbytočného.“

Bojovník svetla

„Nikdy v živote som nehľadal harmóniu. Myslím si, že ľudia sa delia na tých, ktorí hľadajú pokoj ducha, a na bojovníkov svetla, ktorí milujú výzvy, nekonečné hľadanie a neuspokoja sa s dobytým šťastím. Bojovník svetla je ako toreador, ktorý si nedokáže predstaviť život inde, len v aréne. Spisovateľov život je podobnou výzvou, ktorá ho núti byť neustále pripravený k boju, v ktorom môže triumfovať, ale aj byť vypískaný.“

Od polovice 90. rokov graf jeho úspechu neustále stúpa. Náklady kníh vylietavajú do úžasných výšok, kniha o dobre a zle Démon a slečna Prymová vyšla v náklade 4 milióny kusov, z jeho zatiaľ poslednej knihy Jedenásť minút, ktorú venoval téme sexuality, sa za rok od jej vydania predalo päť miliónov výtlačkov. Píše stĺpčeky do brazílskych novín O Globo, jeho „každodenné pravdy, ktoré si my ostatní nestačíme v zhone dní všímať“ vychádzajú aj v ďalších svetových médiách, ako talianska Corriere della Sera či nemecký Welt am Sonntag. Preberá čestné tituly a ceny, za svojimi čitateľmi cestuje po štyroch kontinentoch, od Austrálie, Izraelu, Ruska, cez Čínu až po Albánsko. A tí sa mu odvďačujú neutíchajúcim záujmom, na podpis v knihe sú ochotní čakať aj päť hodín.

V máji 2000 navštívil Teherán na pozvanie Medzinárodného strediska pre dialóg medzi civilizáciami. Irán neratifikoval medzinárodnú konvenciu o autorských právach a tak tu vychádza načierno množstvo prekladov. Paulo Coelho je jediný z nemoslimských autorov, ktorému za vydanie jeho kníh v Iráne autorské práva zaplatia. Jeho knihy tu vyšli v náklade dva milióny výtlačkov a na jeho autogramiádach sa zúčastnili tisíce Iráncov. „Na moje veľké prekvapenie tam prišla moja duša skôr ako ja. Moji knihy tam už boli, a čo ma hlboko dojalo, ľudia im rozumejú. Ani na chvíľku som sa necítil ako u cudzích, to ma potešilo, lebo som cítil, že možnosť viesť dialóg s ktoroukoľvek ľudskou bytosťou prekračuje všetky medze. Irán mi ukázal, že je to možné.“ Táto úspešná cesta ho kvalifikovala k tomu, aby napísal pre nositeľku Nobelovej ceny za mier Iránčanku Shirin Ebadi pozdrav, ktorý na slávnostnom koncerte v Oslo prečítal jeho moderátor Michael Douglas.

Coelhov list prezidentovi Bushovi, ktorým sa ostro postavil proti vojne v Iraku, vyšiel v 50 renomovaných novinách a časopisoch na celom svete. Literárna agentúra, ktorá ho zastupuje, celé dva mesiace od začatia tejto vojny pripínala na každý list svojej korešpondencie citát z Coelhovho Manuálu bojovníka svetla: „Skôr než vyhlási vojny, skôr než pohýbe plukmi, skôr než zvolí bojový plán a vyberie miesto, na ktorom ten plán uskutoční, Bojovník svetla sa spýta sám seba: aký bude mať moje rozhodnutie dopad na piatu generáciu mojich potomkov?“

Bohatstvo je v rôznosti

Od roku 1998 sa každý rok zúčastňuje na zasadaní Svetového ekonomického fóra v Davose. Konečne, veď aj on s jeho miliónovými nákladmi je „globálny fenomén“. Odporcovia globalizácie odmietajú dialógy s ekonomickou elitou, s „chladnými ňufákmi“ predstaviteľov svetového hospodárstva a politiky. Bývalý rebel Coelho oponuje: „Odmietať dialóg je obrovská chyba. Aj my sme kedysi protestovali proti všetkému a čo sme dosiahli? Nič. Myslím si, že keď je človek pozvaný k dialógu, má prísť. O problémoch sa musí hovoriť, len tak sa môžu veci meniť.“ Jeho znepokojuje aj to, že by sa myšlienka ekonomickej globalizácie mohla preniesť na globalizáciu Boha. Rovnako ako ho desí predstava konfekčnej kultúry, má strach z predstavy jednotného Boha, dogmaticky platného pre všetkých, nie Boha osobného, ktorý by každý jednotlivec objavoval v súlade s vlastným svedomím: „Kultúra i náboženstvo musia byť výrazom individuálnej duše. Musíme vyzdvihnúť hodnotu tolerancie, ideu, že pre každého existuje priestor v každej oblasti, v náboženstve, v politike i v kultúre. Nikto nesmie nikomu inému vnucovať svoj pohľad na svet. Ako povedal Ježiš: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov.“ Neexistuje žiaden dôvod, aby sme mali všetci mať rovnaký názor. Bohatstvo je v pluralite, v rôznosti. To ostatné je fašizmus. S fundamentalizmom by sme sa vrátili až na dno toho najhoršieho tmárstva. Je treba hlásať, že každý môže byť ateista, moslim, katolík, budhista alebo agnostik. Každý sám zodpovedá za svoje svedomie. Opak vedie neodvratne k vojne, pretože to znamená chápať odlišnosť ako nepriateľa, s ktorým je nutné bojovať.“

Jeho pohľad na svet a politiku je iný ako v mladosti: „Dnes som presvedčený, že veľké ideológie nemôžu svet zmeniť. Mnohé stroskotali a obávam sa, že sa zrodia nové, ešte nebezpečnejšie, ako už cítiť z fundamentalizmu. Podľa mňa jedným zo spôsobov, ako robiť politiku, je všemožne opakovať ľuďom, že treba žiť s nadšením, že každý je zodpovedný za vlastný osud a že sa táto zodpovednosť nedá na nikoho prenášať. Som presvedčený, že každý človek musí priložiť svoje zrnko piesku v prospech spoločnosti.“

Mecenáš pre menej šťastných

Čo to pre neho znamená, že je Brazílčan? „Znamená to neustále mať okolo seba živnú pôdu, tú jedinečnú zmes rás, aká inde na svete neexistuje, s vplyvmi africkými, domácimi, japonskými, európskymi. Práve táto zmes naučila Brazílčanov tolerancii k duchovnému svetu, so všetkým tým magickým, čo sa prejavuje v symboloch, v hudbe, tanci, poézii. Posvätné sa tu prelína so svetským, magické s reálnym, tajomstvo preniklo do všetkých prostredí. Preto Brazílčania prijímajú každú skúsenosť preniknutú spiritualitou alebo tajomstvom. Na konci roka vidíš na copacabanskej pláži milióny katolíkov, ktorí oblečení do bieleho hádžu do mora kvetiny, čo je dávny africký rituál. Tu koexistujú všetky viery. Preto fakt, že som Brazílčan, veľmi ovplyvňuje môj tvorivý proces.“

Bestsellerový multimilionár vyhlasuje, že má dosť peňazí na tri inkarnácie. Každý rok venuje 300 000 dolárov z autorských práv na konto nadácie, ktorú spravuje jeho žena a ktorá pomáha dvom skupinám ľudí na okraji brazílskej spoločnosti – deťom z najchudobnejších štvrtí a osamelým starým ľuďom. Napísal už závet, podľa ktorého po jeho smrti pripadnú všetky peniaze z jeho autorských práv tejto nadácii. Podporuje aj preklady brazílskych klasikov („aby sa šírila bohatá kultúra mojej krajiny“) a paleontologický výskum Brazílie („ktorú milujem a považujem za najmagickejšiu krajinu na svete“). Piaty cieľ je veľmi osobný, pomáha ľuďom, ktorí chcú uskutočniť svoj životný sen. Každý deň dostáva desiatky žiadostí a projektov, vyberá z nich veľmi subjektívne. „Netajím sa tým, že to často záleží aj od mojej momentálnej nálady. Nechávam sa viesť inštinktom a rozhodujem sám.“

A čo bude robiť o desať rokov? „Dúfam, že budem mať také isté nadšenie pre moju prácu, že budem pokračovať v písaní a zdieľať s čitateľmi moje vízie a otázky.“

Danica JANIAKOVÁ

 

Pramene:

Arias, J.: Paulo Coelho. Zpověď poutníka, Argo Praha 2000

www.paulocoelho.com

www.santjordi-asociados.com

 

Posledná úprava 11.04.2016

Nájdete nás na FB