Deň na Myjave

Deň na Myjave

Napísala 

Mohylu generála Milana Rastislava Štefánika zakrývala hustá hmla. Pamätník z bieleho travertínu na Bradle, ktorý navrhol geniálny slovenský architekt Dušan Jurkovič a postavili ho v roku 1928 za 280 dní, sme teda, žiaľ, nevideli. Cestou do múzea legendárneho generála, pilota i hvezdára v jeho rodnom dome v Košariskách nás sprevádzal dážď. Návšteva múzea sa však radí k nezabudnuteľným zážitkom. Nová expozícia vystavuje dvesto predmetov, od vecí každodennej potreby, nábytok, odevy, exotické pamiatky z ciest, vrátane najkrajšieho aktu z Tahiti – až po posmrtnú masku.

Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem

Múzeum Milana Rastislava Štefánika nájdete v jeho rodnom dome, v bývalej evanjelickej fare v Košariskách, kde bol jeho otec myjavským kaplánom. Vystavené predmety v šiestich miestnostiach mapujú Štefánikov život, od narodenia roku 1880 až po tragickú smrť v roku 1919. Posmrtnú masku urobil jeho priateľ sochár Otakar Španiel.

Štefánik strávil veľkú časť svojho života na cestách. Po prvý raz si balil kufor ako deväťročný, keď odchádzal študovať na evanjelické gymnázium. Zmaturoval s vynikajúcim prospechom, získal odmenu, za ktorú si kúpil prvý fotoaparát. Potom smer Praha, zo stavebnej fakulty po roku prestúpil na vysnené štúdium astronómie. Po promócii opäť balí kufor a odchádza, tentokrát do Paríža – s túžbou venovať sa vede a s odhodlaním: „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem.“ Kvalitný oblek, vychádzková palica, tabatierka (ktorú nosil, hoci nefajčil, lebo podľa dobovej mienky patrila k imidžu džentlmena, Štefánik ju používal ako liekovku, po celý život mal problémy so žalúdkom), exotický nábytok z parížskeho bytu, lodný kufor s uniformou, mapa krajín, ktoré precestoval, okrem Antarktídy videl každý kontinent. Aj pri jeho chatrnom zdraví šesťkrát zdolal najvyšší vrch Európy Mont Blanc. Na cestách pôsobil ako vedec, ale aj ako zberateľ umeleckých predmetov. Jeho najväčšou láskou sa stalo Tahiti, ostrov s nebom vhodným pre astronomické pozorovania: „Ja s udivením norím sa do vesmíru a snažím sa v ňom určiť súradnice mojej duše.“ Domorodci ho milovali, považovali ho za boha, ktorý sa rozpráva s hviezdami. Obdarovávali ho vylovenými perlami, za ktoré zveľaďoval observatórium a založil továreň na výrobu gombíkov z kokosových orechov. Na Tahiti plánoval presťahovať svojich rodákov, aby sa mali dobre. Tu chcel žiť. Tu nafotil najkrajší akt mladej ženy. Jeho životným dielom sa však nakoniec stal nový štát Čechov a Slovákov.





Na gazdovskom dvore

Myjava je kraj, kde sa život ešte stále točí okolo folklóru, tradícií, starých a overených zvykov. Gazdovský dvor v Turej Lúke patrí pod mestský úrad v Myjave. Je to dvestoročný dedinský dom, z ktorého neurobili mŕtvy skanzen, ale živú expozíciu toho, ako žili generácie tunajších roľníkov v 19. storočí a v prvej polovici 20. storočia, teda v časoch, keď obec viedli spoločne richtár, farár a učiteľ. Ak pôjdete okolo a vopred sa ohlásite, privíta vás gazda s gazdinou, pohostia vás štamperlíkom, chlebom natretým masťou či lekvárom, makovými alebo orechovými perkami. Od jari do jesene majú čo robiť okolo gazdovstva – a majú aj čo oslavovať. Každý mesiac predstavia návštevníkom jeden zvyk. Koná sa tu kopaničiarska svadba, zabíjačka, fašiangy, veľkonočná šibačka, vynášanie Moreny (teda zimy, hladu a biedy), majáles, žatva, kosenie, mlátenie, dožinky, dupanie humna, priadky, drápanie peria. Vystupujú tu folklórne súbory, domáci majú tri a pozývajú aj hostí z blízkej Moravy, spoločne spievajú a tancujú do rána.



Gazda Pavel Talčík hovorí: „V tejto posteli som sa narodil, tu ma dali do kolísky, tu som mal aj svadbu. Veľa kopaničiarov z generácie našich starých rodičov odišlo najskôr do Ameriky, aby zarobili peniaze a mali za čo doma kúpiť polia, kone, kravy. Aj moja mama sa narodila v Chicagu, jej rodičia sa potom vrátili a na kopaniciach kúpili role a dom. Býval som šofér autobusu, ale viac ma teší byť sedliakom. A so súborom teraz ukazujem všetkým, ktorých to zaujíma, ako sa u nás kedysi žilo. Často sem chodia exkurzie zo škôl, záleží nám na tom, aby deti videli, kto boli ich predkovia a na čom môžu stavať svoju hrdosť na rodný kraj.“

Gazda a gazdiná s deťmi zo škôl varia v septembri slivkový lekvár. Aby vedeli, že lekvár je jediná sladká pochutina, ktorá sa kedysi varila, a že ju bolo treba variť a miešať 24 hodín bez prestávky, aby sa nepokazila. S deťmi pečú chlieb, posúchy, aj perky robia, makové, orechové, školákov baví hrať sa s cestom. Na jar si upletú korbáčiky a v cibuľových šupkách uvaria vajíčka, v zime zdobia perníčky.

Dospelí dávajú prednosť koštovke páleného. Pálievala sa repa, jablká, hrušky, režná, sú v nej bylinky, je to medicína, okoštujte, ponúka gazda. Gazdiná nám ukazuje kroje, Myjava, to je modrý kroj, ak ste pozreli na ženu, podľa farby kroja od najsvetlejšej po najtmavšiu až čiernu, hneď ste vedeli, či je slobodná, vydatá, vdova alebo babička.

Gazda ešte odkazuje: „Otvorené u nás býva po celý deň, ale ak máte záujem o prehliadku, radšej zavolajte vopred, lebo môžeme mať akciu, chodia sa sem fotiť novomanželia, bývajú tu sobáše, krsty, oslavy. Do chalupy sa vmestí osemnásť hostí, v lete sa oslavuje v stodole, tam je kapacita do sto ľudí.“

Penzión a farma v Podkylave

Čerstvý lekvár nám uvarili a skvelý cesnakový koláč upiekli aj v agropenzióne Adam v Podkylave, kde sme boli ubytovaní. Podkylava je vzdialená len 95 km od Bratislavy, 50 km od Trenčína, 18 km od Piešťan. Ak hľadáte ubytovanie, miesto na tichú dovolenku v prírode, alebo priestor na konanie firemnej akcie, tu je. Vrátane bazénu, fínskej a tureckej sauny, masáží, kaderníčky. V lete si môžete zahrať tenis, petanque, biliard, deti majú pieskovisko a preliezačky. V okolí sú cyklotrasy, môžete si požičať bicykle. Alebo sa povoziť na koči. Alebo si zajazdiť na koni, v zime máte k dispozícii krytú jazdiareň. Tu ustajnia aj vaše kone. Veľký záujem býva o detské letné tábory, deti sa učia jazdiť na koníkoch, plávať a piecť domáci chlieb. Tento rodinný podnik založil Ing. Vojtech Tĺčik, PhD.: „Farma, na ktorej chováme kone a špeciálny bezrohý hovädzí dobytok Charolais, je najväčší pútač. Ľudia sem chodia kvôli koňom, aby si na nich mohli zajazdiť, a kvôli kvalitným stejkom z našej výroby. Ubytujú sa v penzióne, navštívia farmu, pozrú svet z konského sedla, dajú si na obed lekvárové perky alebo makové gule, dobrú držkovú, teľací perkelt, kúpia si domáce biopotraviny, teľacie mäso, čalamádu, lekvár. V dedine žije 250 ľudí, počas víkendu si vždy ďalší, často rodiny s deťmi prídu pozrieť kravičky a koníky. Penzión a farma, to je vydarená symbóza. Svedčí o tom aj fakt, že počas desiatich rokov existencie sme tu mali 200 000 návštevníkov.“

Zaujímavé rozprávanie o vzniku biofarmy Charlois a agropenziónu Adam a životné i podnikateľské skúsenosti ich zakladateľa nájdete aj tu: Vyplatí sa veriť v lepší svet

Viac informácií a dobrých tipov na výlety nájdete aj na www.kamkam.eu

 


 

 

 

Posledná úprava 04.12.2017

Nájdete nás na FB