Pražský cintorín Umberta Eca

Napísala 

„Chcel  som vytvoriť najcynickejšieho a najnepríjemnejšieho hrdinu svetovej literatúry – a varovať, že história sa môže opakovať a že sa to možno deje práve teraz,“ - takto naliehavo píše Umberto Eco v liste čitateľom jeho šiesteho románu Pražský cintorín.

„Je to intelektuálna hra par excellence, literárna fikcia a zároveň možná verzia histórie druhej polovice 19. storočia,“ predstavil svetový bestseller jeho prekladateľ Stanislav Vallo, ktorý dobre vie, aká náročná a zároveň fascinujúca je práca s Ecovým textom, keďže prekladal už Foucaltove kyvadlo a Tajuplný plameň kráľovnej Loany. 

Rady prekladateľa čitateľom Pražského cintorína

Každá epizóda je prekvapujúco vypointovaná, dúfam, že vás vtiahne do deja tak, ako vtiahla mňa, takže som sa po prvom prečítaní knihy dobrovoľne prihlásil vo vydavateľstve, že mám záujem román preložiť. Začnite čítať od strany 493, nájdete tam poznámku prekladateľa – aj keď tie zvyčajne bývajú pod čiarou, táto bude nad čiarou a uvidíte, že vám zjednoduší čítanie i pochopenie celého textu. Ak začnete čítať Ecov Pražský cintorín, nečakajte historický román, ktorý by sa odohrával v Prahe. Umberto Eco využil marketingovo geniálne Prahu ako mesto známe magickou atmosférou a židovský cintorín ako ideálne miesto pre údajné stretnutie rabínov, ktorí tu mali pripravovať plány na ovládnutie celého sveta. Ani jeden z hrdinov však Prahu nikdy nenavštívil a aj samotný cintorín sa v knihe spomína len na troch miestach. Pripravte sa, ako je u Eca pravidlom, na ohromujúce množstvo faktov, tentokrát o histórii 19. storočia, o zjednotení Talianska, o krvavej Parížskej komúne, o francúzsko-pruskej vojne, o Dreyfusovej afére.

Román? Literatúra faktu? Intelektuálna hra?

Po tejto knihe siahne čitateľ, ktorý je viac ako gramotný. Stretne sa s množstvom historických postáv – s Ippolitom Nievom, Alexandrom Dumasom, Sigmundom Freudom, Giuseppem Garibaldim. Jedinou vymyslenou postavou je hlavný hrdina Simone Simonini. Cynický podvodník, vrah, falšovateľ dokumentov, impotent, ktorého nezaujímajú ani ženy, ani muži, človek zbabelý a predajný, ktorý nenávidí takmer všetko a všetkých, okrem dobrého jedla a peňazí. Jeho dedo, kapitán Simonini, fanatik, ktorý považuje Židov za najnebezpečnejšiu sektu, je však skutočne žijúcou postavou. Svojmu vnukovi odovzdá nenávistný odkaz, z ktorého si on urobí životné krédo. Keďže Simone Simonini vyrába falzifikáty dokumentov pre tajné služby viacerých európskych štátov, má všetky znalosti aj prostriedky na to, aby sám napísal Protokoly sionských mudrcov, ktorými chce dokázať snahy Židov ovládnuť svet, a aby ich rozšíril tak dokonale, že dodnes ich mnohí ľudia považujú za dôveryhodný dokument.

Aby mohol Umberto Eco stvoriť svojho hrdinu, musel nájsť taký časový úsek dejín, aby celý jeho vymyslený životopis „sedel“ s reálnymi udalosťami. Ide o zápisky z marca a apríla 1896, kedy má hrdina 76 rokov a píše si denník, pretože trpí amnéziou a chce pochopiť, kto je a aký život žil.

Ecova historická fikcia je príťažlivá preto, lebo jej postavy sa pohybujú na hranici pravdivosti, či dokonca pravdy. Kľúčovým momentom je odpoveď na otázku, ako mohli vzniknúť smutne známe Protokoly sionských mudrcov. Dnes už vieme, že šlo o diskreditujúci materiál, ktorý vznikol na objednávku ruských tajných služieb. Vieme aj to, čo kvôli nim v dejinách nasledovalo – nevieme však, kto ich vygeneroval. Za čias Simonea Simoniniho nikto nevedel, čo protokoly spustia, netušil to zrejme ani ten, kto vypúšťal džina z fľaše a otvoril Pandorinu skrinku s antisemitizmom. Ecova fikcia je strašná v tom zmysle, že z nej idú zimomriavky po chrbte, pretože je taká pravdepodobná. Túto knihu musíme chápať ako memento, pretože voči ľuďom typu Simonea Simoniniho nie je imúnna žiadna doba. Umberto Eco sa vyjadril o svojej hlavnej postave, že aj keď vymyslená, istým spôsobom skutočne existovala, ba rovno poviem: ešte stále žije medzi nami.

O práci prekladateľa

Prekladať vždy začínam pri treťom čítaní knihy. Najskôr si ju prečítam celú ako čitateľ, potom druhý raz celú ako prekladateľ, a nakoniec čítam po kapitolách a prekladám. Druhé čítanie je veľmi pozorné, čítam slovo za slovom, už mám skúsenosti, že sa neoplatí vynechať túto časť práce. V každej konečnej verzii prekladu, ktorý prekladateľ vypustí zo svojich rúk, sa dá azda na každej strane nájsť veta, ktorá by mohla znieť inak. Prekladateľ však v sebe musí mať závoru a povedať si, basta, toto už meniť nebudem.

V texte tejto knihy som neprekladal otrocky všetky cudzie výrazy, predovšetkým nie kulinársku francúzštinu – pretože si vážim slovenského čitateľa tak, ako si Umberto Eco váži toho talianskeho. Francúzske výrazy dodávajú rozprávaniu kolorit, pozorný čitateľ pochopí, prečo tam ostali. Kniha obsahuje pätnásť-šestnásť skvelých receptov, lebo pre Ecovho hrdinu bolo dobré jedlo jedinou vášňou, okrem vraždenia, falšovania listín a získavania peňazí.

Umberto Eco mal v januári osemdesiat rokov. Svojich prekladateľov menežuje dobre, svoje pripomienky a pokyny posiela e-mailom všetkým naraz. Pražský cintorín som prekladal s láskou a potešením, aj keď nevravím, že ľahko. Jeho fikcia je maximálne presvedčivá, ja Ecovi uverím všetko, čo píše, a to hneď pri prvom prečítaní... Viac neprezradím, lebo vás nechcem obrať o pôžitok z čítania.

O knihe

Román s názvom Il cimitero di Praga vyšiel v roku 2010, o rok neskôr nasledoval jeho český preklad a teraz ho dostávajú do rúk aj slovenskí čitatelia. Knihou, ktorá práve vyšla vo vydavateľstve Slovart, jej autor vzdáva hold 150. výročiu zjednotenia Talianska.

Pražský cintorín Umberta Eca si môžete objednať tu:

www.slovart.sk

 

 

Posledná úprava 08.10.2021

Nájdete nás na FB