Black Mask a autori drsnej školy

Black Mask a autori drsnej školy

Napísala 

Black Mask, Čierna maska, legendárny americký magazín s krikľavými obálkami a drsným obsahom zažil najväčšiu slávu v 20. a 30. rokoch minulého storočia. Aj keď časopis postupne upadal, svojím nezameniteľným štýlom ovplyvnil celé generácie tvorcov komiksov, filmov, sci-fi, počítačových hier a kyberpunku. V češtine práve vychádza výber poviedok majstrov drsnej školy, ktorí začínali publikovať na stránkach zdanlivo „brakového“ časopisu.

BLACK MASK
Slavní i zapomenutí autoři „drsné školy“
Nakladatelství Plus, 340 s.
Z pôvodnej antológie The Black Lizard Big Book of Black Mask Stories Otta Penzlera vybral a preložil Pavel Medek

Na e-Bayi sa občas, naozaj len občas objavia ohmatané výtlačky kultového časopisu Black Mask. Cena tých najstarších sa zvyčajne vyšplhá až na stovky dolárov. Sú také vzácne, že údajne existujú len dva komplety všetkých vydaní, jeden vlastní knižnica amerického Kongresu, druhý neznámy šťastný súkromný zberateľ. Pomerne slušnú, aj keď nie úplnú zbierku má aj Oddelenie vzácnych tlačí Kalifornskej univerzity v Los Angeles. Opakujem ešte raz: staré výtlačky časopisu, ktorý sa kedysi radil medzi brak, vlastní knižnica kongresu a oddelenie vzácnych tlačí renomovanej americkej univerzity.

Magazín Black Mask vychádzal v rokoch 1920 – 1951. Čerpal z westernov, v ktorých neznámy cudzinec presadzuje svojskú spravodlivosť, a z prvých zločinov rodiacich sa amerických veľkomiest. Priniesol nový rozprávačský štýl, zlosynovia aj pomstitelia navyše hovorili jazykom ulice, vulgárne a cynicky. Prvým rozprávačom tohto typu drsných príbehov bol Dashiell Hammett. Keď v rokoch 1929 a 1930 vychádzal v Black Mask jeho Maltézsky sokol, Gertrude Stein vyhlásila, že prvý moderný americký naratívny román nenapísal Hemingway, ale práve Hammett. Raymond Chandler dodal detektívkam brilantný štýl, ktorý nastavil vysokú latku nielen pre oddychové romány, ale i pre literatúru dvadsiateho storočia ako takú. Tak sa zrodila nová mestská mytológia s drsným hrdinom, ktorý balansuje na hrane zákona a zločinu. Z nej čerpalo mnohé námety začínajúce filmové štúdio Warner Bros. Black Mask čítali aj prezidenti v Bielom dome. Ludwig Wittgenstein, filozof z univezity v Cambridgi, vyhlásil, že detektívky drsnej školy prinášajú na rozdiel od nudných anglických kriminálok „čerstvý vietor“. Keď sa počas druhej svetovej vojny nedali v Anglicku zohnať, povedal: „Ak nám Spojené štáty neposkytnú časopisy s detektívkami, nemôžeme im my dať filozofiu, a ten, kto na tom nakoniec prerobí, bude Amerika.“ Po vojne však nastal rozmach paperbackov a éra beletristických časopisov pomaly skončila.

Ich história predsa len stojí za zmienku. Podrobnejšie ju spracoval v úvode k tejto zbierke redaktor Keith Allan Deutsch, dnešný vlastník ochrannej známky Black Mask. Pred americkou občianskou vojnou boli časopisy aj noviny, v ktorých tiež vychádzala próza, záležitosťou regiónu, či skôr len mesta. Deutsch uvádza ako príklad, že všetky časopisy, ktoré v 30. a 40. rokoch 19. storočia vydávali veci Edgara Allana Poea, vychádzali pre čitateľov z Baltimore, New Yorku a Filadelfie. Také noviny mohli mať maximálne tritisíc predplatiteľov. Až po občianskej vojne vzrástla gramotnosť do takej miery, že vznikol trh pre časopisy, ktoré uverejňovali beletriu. Boli to zväčša šestákové zošity na hrubom papieri, ich čitatelia vyhľadávali historky z Divokého západu, no radi čítali aj o zločinoch vo veľkých mestách. Hrdinom bol teda buď kovboj alebo detektív, buď kultový Bufallo Bill alebo najdlhšie existujúci literárny detektív Nick Carter (prvý raz sa objavil roku 1886). Kvalitnejšie beletristické časopisy a magazíny vymyslel vydavateľ Frank Andrew Munsey (1854 – 1925), keď roku 1896 začal vydávať magazín Argosy v typickom veľkom formáte a na 192 stranách. Ako prvý začal používať nové rýchle tlačiarne a produkoval množstvo titulov za diskontné ceny. Kupovali ich robotníci, ktorí nemali peniaze na drahé časopisy na lesklom papieri a ktorých ani obsah výberových časopisov nezaujímal. Keď už bolo technicky možné vydávať pekný magazín s farebnou obálkou, pestrou grafikou a kresbami vo vnútri, stali sa marketingovým nástrojom na predaj produktov. Z novinových stánkov a obchodov so zmiešaným tovarom kričali na zákazníkov jasné farby obálok, ktoré ponúkali lacnú zábavu. Vychádzali nielen westerny a detektívky, ale aj horory, duchárske historky, ľúbostné romance, dobrodružstvá na železnici – zošity sa špecializovali na akékoľvek možné témy. Existovali tri stovky lacných beletristických časopisov, no len tri z nich sú uložené medzi povinnými výtlačkami v knižnici kongresu „ako výnimočne vzácny a hodnotný príspevok k americkej kultúre“. Sú to Amazing Stories, Black Mask a Weird Tales.

Podobu Black Mask sformovali v rokoch 1922 – 1924 šéfredaktor George W. Sutton, jr. a jeho pomocný redaktor H. C. North, po nich prišiel populárny Joseph T. Shaw. Uverejňovali nielen poviedky, ale napríklad aj listy Dashiella Hammetta, v ktorých popisoval svoje tvorivé skúsenosti a tým dával rady iným autorom, ako sa zlepšovať v písaní. Prvý raz sa objavili aj originálne ilustrované titulky a iniciály, ktorých autorom bol Arthur Rodman Bowker.

 „V USA vychádzalo obrovské množstvo časopisov, ktorých obsah tvorili poviedky od talentovaných i menej talentovaných autorov,“ konštatuje Keith A. Deutsch. „Často ich vydávali ľudia, ktorí sa o obsah časopisu, ktorý vlastnili, ani nezaujímali. Ak boli kupované a čítané, umiestňovali do nich reklamy a objednávkové lístky na rôzny tovar – a tento  spôsob podnikania bol výnosnejší, než samotný zisk z predaja časopisu. Jedným z najúspešnejších podnikateľov v oblasti reklamy v časopisoch bol David Geller, ktorý v tých časoch vlastnil aj Black Mask. Odkupoval neziskové časopisy, ktoré ich zúfalí krachujúci majitelia lacno odpredávali, a aj keď ich predplatné na existenciu časopisu nezarobilo, reklama prinášala zisk. Aj dnes spoločnosť David Geller Associates pokrýva reklamu v časopisoch s celkovým nákladom 200 miliónov čitateľov.“

Prvé beletristické časopisy počítali zväčša s tým, že čím budú lacnejšie, tým budú mať väčší úspech a viac čitateľov. V štyridsiatych rokoch začal trend lacných časopisov upadať. V päťdesiatych rokoch boli už žiadanejšie lesklé farebné časopisy, ktoré zarábali obrovské sumy na reklame. Na konci sedemdesiatych rokov, keď sa Deutsch zaujímal o históriu beletristických časopisov a pripravil do tlače prvú antológiu poviedok z Black Mask masky, sa mu podarilo odkúpiť práva na viaceré lacné tituly a získal aj ochrannú známku Black Mask. Medzitým už udelil licencie na knižné vydanie mnohých príbehov z Čiernej masky. V roku 2000 založil webové stránky blackmaskmagazine.com. Na Vianoce 2008 vyšlo prvé číslo Black Mask Audio Magazine, dramatizované a podfarbené adekvátnou hudbou. V audio verzii vyšiel aj Hammettov Maltézsky sokol.

Chcípni dvakrát. Vražda po slabikách. Mrtvola nekopala. Diamanty nesou smrt. Pro hlt koňaku. Muž, který si vybral ďábla. Už podľa názvov trinástich poviedok z najvplyvnejšieho obdobia Black Mask, ktoré sa dostali do najnovšieho výberu The Black Lizard Big Book of Black Mask Stories, si dokážeme predstaviť, v čom spočívala čitateľská príťažlivosť tohto časopisu. Autori sú síce u nás dosiaľ menej známi (Peter Collins, Stewart Sterling, Thomas Walsh, William Cole a ďalší), no na osvedčenú kvalitu a vysoký level značky Black Mask sa stále môžete spoľahnúť. Dobre sa bavte!

 

Posledná úprava 24.06.2016

Nájdete nás na FB