Kto sa tešil na Fulghuma?

Kto sa tešil na Fulghuma?

Napísala 

Prišlo nás veľa, taká plná čitáreň U červeného raka ešte nebola. Sledovali sme hodinové hrané čítanie z knihy o tangu, ktorú väčšina z nás poznala, a hypnotizovali oblohu, aby vydržala bez dažďa a dopriala nám zistiť, či tento miláčik más, spisovateľ ľudských záležitostí, ako sám seba nazýva, je naozaj taký, ako jeho knihy, vtipný, múdry, láskavý. Všetci sme prišli „na Fulghuma“. No opäť sa raz potvrdilo, že človek mieni, život mení. 

Či už bolo na príčine zhoršujúce sa počasie, alebo pochopiteľná únava takmer osemdesiatročného autora, ktorý má za sebou náročné turné po štyridsiatich mestách a mestečkách Českej republiky, že z besedy, na ktorú sme sa všetci fakt veľmi-veľmi tešili, ostalo scénické čítanie z knihy o tangu a autogramiáda (pre najvytrvalejších aj krátke fotenie sa s obľúbeným autorom, pokým ho neodtiahli organizátori s dáždnikom, pretože medzitým sa naozaj rozpršalo). Pre niekoho obrovská radosť a nezabudnuteľná príležitosť, pre niekoho sklamanie. No dobre, sklamaný môže byť len ten, kto priveľa očakával. Berme to tak, že Robert Fulghum aj tak to najlepšie zo seba dáva v jeho knihách. Že tam je všetko, pre čo ho máme radi – tá jedinečná kombinácia láskavého humoru a sentimentu, tie dojemné i vtipné návody na život, šťastie, radosť, po prečítaní ktorých všetci chceme byť tiež takým dobrým a láskyplným človekom.

Tak som sa aspoň spýtala strýčka Gúgla, ako vyzeralo celé turné k najnovšej knihe s názvom Poprask v sýrové uličce. A našla som toto. Ono hrané čítanie s názvom LiStOVáNí – v ktorom herci čítajú kapitoly z knihy, ale zároveň aj hrajú, využívajú kostýmy, rekvizity, hudbu – má „na svedomí“ herec Lukáš Hejlík, ktorý o projekte povedal: „Robert je už starý pán, který má za sebou klikatou vzrušující cestu. Myslím, že žádný autor takového formátu se opravdu nikdy v takovém rozsahu nedostal mezi publikum po celé republice. Takové turné nemají ani rockové hvězdy nebo političtí kandidáti.“



Podobným scénickým spôsobom herci už predstavili knihu Co jsem to proboha udělal, teraz prišli na rad príbehy z tančiarne argentínskeho tanga Drž mě pevně, miluj mě zlehka. Čitatelia tejto knihy vedia, že pre autora tango nie je len vášnivý tanec, ale životná cesta, spôsob, akým nám radí vnímať seba i svet okolo nás. Sám absolvoval niekoľkomesačný kurz tanga, počas ktorého spoznal súčasnú manželku, o tridsaťsedem rokov mladšiu Willow Bader, ktorá maľuje obrazy, ilustruje manželove knihy a vynikajúco tancuje tango. Na otázku, čo ho priviedlo na kurz tanga, Fulghum odpovedal: „Vlastne samota. Práve som sa rozvádzal, ukázalo sa, že moja manželka je so mnou v danej fázi svojho života veľmi nešťastná a opustila ma. Mal som sedemdesiat rokov a po prvý raz v živote som nemal žiadnu partnerku. Mal som dve možnosti – buď sa zavrieť doma, sadnúť si do kolieskového kresla a pustiť si televíziu, alebo sa vrhnúť do života inak, než som bol zvyknutý. A tak som začal chodiť do tanečného kurzu. A tam som spoznal Willow, ktorá okrem toho, že maľuje krásne obrazy tanečníkov tanga, aj sama tango tancuje.“

O samotnom tangu Fulghum hovorí, že mu pripomína bojové umenie alebo meditáciu. Že sa vždy má čo učiť, stále môže pridávať nový krok, človek nikdy nemôže povedať, že je hotový, že vie tancovať tango, ergo žiť život dokonale. Pre tých, ktorí knihu o živote ako vášnivom tangu (zatiaľ) nepoznajú, aspoň dve myšlienky, ktoré zazneli aj v predstavení LiStOVáNí: Dôveruj svojmu zadku, ten jediný bude vždy stáť za tebou (odpoveď záujemkyni o kurzy tanga, ktorá sa bála, že jej zadok nemá tie správne rozmery) * V našich životoch často existujú dvere, ktoré by sme chceli otvoriť, ale veríme, že sú zamknuté. No dvere sú často iba zatvorené a jediné, čo musíme urobiť, je stlačiť tú kľučku.“ (Existujú aj vo vašom živote nejaké dvere, ktoré sa bojíte otvoriť? Tak bežte a urobte to!)

Svetoznámy americký autor humorno-dojemných postrehov zo života sa o autogramiádach vyslovil, že sú nudné (veď toto!), preto si ho tohto roku v Prahe čitatelia hľadali podľa GPS súradníc miesta, na ktorom ich čakal s krabicami vína a priateľsky sa porozprával s tými, ktorí ho našli. V Lucerne bol dokonca "k dispozici k tanci i k podpisu". V Olomouci svojim čitateľom povedal: „V svojich knihách nechcem radiť, a už vôbec nie poučovať, chcem len nadchnúť svojich čitateľov a mať ich na svojej Ceste. Netúžim po stúpencoch, skôr po spoločnosti.“ V Šumperku priznal, že sa vďaka svojej žene venuje v posledných rokoch výtvarnému umeniu, maľuje, vedie kurzy výtvarných techník, je sochár, najnovšie sa pre zmenu chce naučiť vyrábať obuv: „Zapísal som sa na kurz výroby topánok, rád sa učím niečo nové, pestujem tak svoju kreativitu.“

V Bratislave predstavil pár slovami novú knihu s názvom Poprask v sýrové uličce: „Táto kniha vychádza len v češtine, v angličtine nevyjde. Vznikla tak, že som poslal českému vydavateľovi stovku svojich nových poviedok a esejí a on z nich urobil výber, ktorý by mohol zaujať českého čitateľa. Vyberal ich český redaktor, preložil český prekladateľ, ilustrovala ich Češka a aj ja ako spisovateľ si začínam myslieť, že som Čech, niekedy si dokonca pripadám ako vnuk Járy Cimrmana.“ V anotácii sa píše, že „táto kniha vás presvedčí, že každý deň môže byť plný zázrakov, ktoré človek vidí len vtedy, keď chodí po svete s otvorenými očami a srdcom. Okrem toho sa dozviete veľa nových vecí o strakách, histórii Santa Fé, keramike a telesných pochodoch. A už ste niekedy tancovali s orangutankou?“ Knihe, ktorú pôvabnými obrázkami ilustrovala Kateřina Sechovcová, dala zvláštny názov hneď prvá poviedka, ktorá vyznieva akoby ju písal malý chlapec, alebo starý a vyčerpaný muž, alebo obaja, a to, čo majú chlapec i starnúci muž spoločné, je túžba po chlácholivom materskom objatí, v ktorom ešte bolo všetko také, aké má byť.

 

 


 

Posledná úprava 13.07.2016

Nájdete nás na FB